Divadlo z Pasáže: Diagnóza túžba

Realizácia kostýmov: Mirka ZELNÍKOVÁ, Lenka KADLEČÍKOVÁ
Produkcia: Matúš PETRIČKO
Asistencia réžie: Eva OGURČÁKOVÁ
Asistencia: Mária LAČNÁ, Ivana PISOŇOVÁ
Hrajú: Ľubka BERTHOVÁ, Miriam KUJANOVÁ, Danka SNOPKOVÁ, Zuzana BUBÁKOVÁ, Mojmír PODLIPNÝ, Peter GREGOR, Štefan GUŤAN, Ivan BLAŠKO, Veronika LAČNÁ

PRÍBEH O ČLOVEKU KTORÝ UVIDEL
On bol. Oni boli. Boli spolu. Nikto nevie kde a prečo. Ale boli. Boli tak ako ich niekto stvoril, boli tam, kde ich niekto nechal. Robili to, čo robiť vedeli, a niekto by povedal, že robili to, čo robiť mali. Jednoducho boli tam, kde boli a robili to, čo robili. Nič viac a nič menej. Nič navyše, nič okolo, nič nebolo. Len oni. To, čo ich spájalo, bolo tým, čo ich viedlo. Do kruhu, ako dokonale zapracovaný stroj. Nikto nevie načo a prečo-pretože funguje, nikoho to ani nezaujíma. Ani ich. Až raz sa niečo stane. Vždy je nejaká pravdepodobnosť, aj keď malá, že sa niečo stane a vždy je nejaká pravdepodobnosť, aj keď ešte menšia, že sa to stane práve im. Ale stalo sa. Stalo sa, že jeden článok vyskočil. Že do šlo k narušeniu. Stalo sa, že jeden zastal. Zastal a uvidel. Bol to on. Stroj sa snaží fungovať ďalej, ale už to nejde. Stroj si všimne, keď sa niečo zmení. Aj oni si to všimli. Všimli si ho ako stojí, ale nevšimli si, že uvidel. Chýbal. Patril k nim, potrebovali sa. On však len stál a díval sa. Nie na nich-ich nevidel. Díval sa, lebo uvidel. Snažili sa ho zaujať, zachrániť, upozorniť na seba, pripomenúť sa. On však len stál a ich nevidel, lebo uvidel. Stáli aj oni. Pohol sa. To, čo predtým nebolo ničím viac a ničím menej, sa zrazu pohlo. Inak, ako sa hýbalo dovtedy, inak ako sa hýbali oni. Pohol sa, presunul sa, odišiel. Ale to nesmie! Snažia sa ho zastaviť, hýbu sa za ním, aby sa neopustili. Nesmú. Nesmú byť sami. Sebou. Sú len oni. A človek ktorý uvidel... A nedá sa zastaviť.

PRÍBEH OSILE
Čo vždy zarazí, keď sa niečo stane, je strach. Veci sa naraz dejú, tak ako majú, ako je predurčené a kdesi ďaleko, vzadu, za tebou sa objaví ten tmavý spoločník. Tieň. A je a cítiš ho a vieš o ňom, aj keď ešte presne nevieš, kto to je. T objektívnych dôvodov, o ktorých takisto ešte nevieš, cítiš ho za sebou, kým sa ti sám presne nevysvetlí. Kým sa sám neozve, nestiahne ťa, nepritlačí, nevysvetlí, nezabije. Kým sa sám nestaneš nemohúcim. Pozorovateľom. A pritom vidíš. Vidíš ľudí okolo seba, udalosti, sám si však len neschopným divákom toho, čo sa deje. Si sám. Nie si stými, čo sú s tebou. Si sám stým, ktorý kriví optiku, podáva klamné informácie, ktorý ťa má presne tam, kde si. Nevidíš napravo, naľavo, dopredu, ani dizadu. Vlastne nevidíš vôbec. Si umŕtvený, mŕtvy, zabirý. Nežiješ. Jedinou istotou je NIE: nepatríš nikam, nie si s nikým, nie si. Až kým ti to niekto nevyvráti. A ty zistíš, že si sa mýlil. Že to nie je jednoduché, ale je to možné. (poraziť svoj vlastný strach)

PRÍBEH O SAMORASTE
Som ten, koho odvialo. Život sa vo mne búri. Prieči sa. Ale všetko má svoj čas. Som ten, koho odvialo, ten, ktorý je sám. Odviaty. Nevymykám sa. Predstavám, očakávaniam. Nevymykám sa, aj keby sim mohol. (výhražky, ktorým nikto neverí) Som. Mám svoje miesto, svoju ohradu, svoje miesto pod lampou. Mám sa. Vietor fúka, lampa svieti. Všetci ma sledujú. Všetci do mňa vidia, ale nikto ma nevidí. Rastiem, vyvíjam sa. Vietor fúka, lampa svieti. Som ďalej než som bol včera, pred hodinou, som ďalej. Ale stále som tu. Som ten, ktorý je sám. Sám so svojimi predstavami.

PRÍBEH O LÁSKE
Láska. Láska je... láska je vtedy, keď sa stretneme. Vtedy, keď osebe vieme. Keď sa pýtame a odpovedáme. Keď sme. Keď ideme, ke´d kráčame, ke´d sedíme, dýchame, jeme... Vtedy láska je. Nezvedieš ju, neoklameš, neprekričíš, nezviažeš. Ona to nepotrebuje. Existuje. Môžeš skúšať , čo len chceš. Kompromisy, podrazy, vojny. Bolí, lebo sám ju kričíš. A nepomáha. Modeluješ, hladíš, používaš formy, ktoré predtým fungovali, ale teraz nefungujú. Aj to je láska. Všetko pokazí. Všetko zariadi. Láska nie je, keď sa dusíš.

PRÍBEH O TOM, ČO JE
Je deň. Je noc. Je slnko, mesiac, moja tvár, svetlo, tma, tvoja tvár. Je nádych a výdych, cesta, po ktorej ideš, sú stromy a semiačka a kvety a hmyz. Je smiech. Je voda, aj tá je mokrá. Je nádej, a tá tu je. Je ryba a tá pláva a keď sneží, nepočuješ nič. A je tráva pod nohami, chlpaté klbká a niekto ich aj má, ja bozk na líce a bozk na ústa, je tiché zvádzanie i nástojčivá túžba, je smútok na duši, je neskonalý žiaľ, je prítomnosť i to, čo zajtra bude. Je vedomie. Je strach. Je láska a hnev a veľké slová aj tie, ktorým nikto nerozumie. Sú pocity a myšlienky a zvuky a vône a pierka, ktoré tušíme. A spev vtákov nadránom a krídla, ktoré nemáme... a toto všetko je. Len mi to nesmú zakázať.

PS na záver

PRÍBEH O ČLOVEKU, KTORÝ ŽIL 1 + 1 = 2
2 + 2 = 4
4 + 4 = 8

Ale 1 + 1 = 2
(ako môže niekto zvýšiť, keď sme všetci do počtu?)

< < < Naspäť na program VI. FESTIVALU EURÓPSKYCH NEZÁVISLÝCH DIVADIEL