CITADELA Časť tretia

Thököliho prekvapivý útok

Pri výpočte udalostí sedemdesiatych rokov 17. storočia nemožno nevysloviť úžas nad faktom, že v takej nevhodnej dobe a v hlbokom zázemí nepriateľského územia sa podarilo cisárskej posádke doviesť stavbu citadely v Košiciach aj keď nie do konca, predsa len do tej podoby, ako nám to dokumentujú niektoré dobové výkresy a písomné pramene. Dokonca v tomto čase stihli v Košiciach postaviť jezuitský kostol, na ktorého skvelú ranobarokovú architektúru môžeme byť pyšní aj dnes. Je zázrak, že túto stavbu nezmarili dva požiare mesta a rok pred pádom Košíc do Thököliho rúk začal slúžiť katolíckej verejnosti.

VZBURY, POPRAVY, RABOVAČKY A POŽIAR

Udalosti prvej polovice sedemdesiatych rokov uvedieme veľmi stručne hlavne preto, aby mal čitateľ predstavu, v akých pomeroch sa košická citadela začala stavať. Po tom, čo maršal Kobb potlačil na sklonku roku 1672 rebéliu v okolí Košíc, udiali sa na príkaz z Viedne viaceré politické zmeny v Hornom Uhorsku. Úrad palatína bol zrušený, úrad kráľovského miestodržiteľa pridelili veľmajstrovi Rádu nemeckých rytierov Gašparovi Ampringerovi, človeku prísnemu a krutému. Kvôli nemu opäť vzbĺkli na rôznych miestach vzbury, ktoré sa však v zárodku snažili potlačiť cisárski velitelia Spankau, Kobb, Caraffa a Strassoldo.

Obe strany sa dopúšťali ukrutností navzájom voči sebe i voči obyvateľom okolia, a ako uvádza kronikár, vtedy sa po prvýkrát začali užívať termíny „kuruc" a „labanc". K celkovému zmätku prispela aj vzbura pluku cisárskych žoldnierov, ktorým velil sám Spankau. Dôvodom bol zadržiavaný žold. Nakoniec im ho vyplatili a vojsko sa upokojilo. Podráždený hornouhorský kapitán však dal dodatočne sto najväčších rebelov uvrhnúť do temnice, pripravenej pre Turkov. Dvadsaťtri mužov bolo odsúdených na smrť, šiesti však dostali na popravisku milosť. Ostatných povešali. Poprava sa vraj konala na sklonku augusta 1673.

Ani nasledujúci rok neprebiehal pokojnejšie. Začal sa tým, že sa rozchýrili správy o sprisahaní protestantov proti katolíkom. Katolícki mešťania a cisárska posádka sa vraj na tri dni stiahli aj s kanónmi do oploteného územia cintorína pod Dómom svätej Alžbety, keď sa však ukázalo, že je to planý poplach, rozišli sa každý svojou cestou. Medzitým maršal Kobb porazil väčší oddiel kurucov kdesi v Šariši, zajatcov doniesol do Košíc a nechal ich popraviť obzvlášť krutými spôsobmi, ktoré vraj sám vymyslel. Korunu zlým udalostiam roku 1674 nasadil katastrofálny požiar mesta dňa 22. augusta, pri ktorom vybuchli zásoby strelného prachu a zhorelo obilie, uskladnené v opustenom dominikánskom kostole.

Kobb i Spankau sa doslova odtrhli z reťaze a prestali počúvať pokyny z Viedne, aby sa nemiešali do náboženských sporov a nedráždili protestantov. Ich vyčíňanie však vyvolalo ešte väčší odpor a čoraz silnejšie rozdúchavalo kurucké povstanie. V nasledujúcom roku 1675 oddiely povstalcov natoľko zosilneli, že sa odvážili až pod hradby Košíc, vyplienili predmestia, vyrabovali úrodu, odohnali statok a dokonca aj vojenské kone. Cisársku posádku vyzvali, aby vyšla von z hradieb a postavila sa im v rovnom boji, ak v jej hrudiach ešte bije hrdinské srdce. Nikto však nemal tú odvahu a nad mesto zaľahli strach a hrôza. V takejto situácii zomrel 13. júla hornouhorský kapitán Paris Spankau.

NOVÍ KAPITÁNI

Na krátky čas nahradil Parida Spankaua miestny veliteľ František Pethő, no v roku 1676 ho vymenil riadne menovaný hornouhorský kapitán Karol Strassoldo. Ten sa sprvoti snažil utíšiť kurucký odboj diplomatickými prostriedkami, čo sa však v rozjatrenej situácii minulo účinkom, a tak opäť došlo k vojenským šarvátkam, pri jednom z kuruckých výpadov bol Strassoldo pri Onóde porazený. Rozgurážení kuruci potom vyplienili jasovské opátstvo a vyrabovali úrodu vína v Tokaji. Košice na dôvažok postihlo silné zemetrasenie, pri ktorom popukali múry domov a jedna z bášt opevnenia sa zrútila. Práve z tohto roku sa zachoval výkres košickej citadely v nedokončenom stave, ale už v podstate obranyschopnej.

V roku 1677 vystriedal Strassolda vo funkcii maršal Kobb a toho generál Schmidt, ktorý však bol opäť neúspešný v boji s kurucmi. Schmidtov pokus o vyjednávanie sa skončil tým, že povstalci jeho poslov síce pozvali na slávnostnú hostinu, potom sa však s nimi rozvadili a povraždili ich. Kobb nakoniec situáciu „stabilizoval" terorom. Kronikár Tutkó uvádza: Naisto bolo beda tomu, kto sa dostal do pazúrov tohto netvora. Niektorým dal zaživa stiahnuť kožu, niektorých pripekal na pomalom ohni, alebo ich dal popraviť na stĺpe či kolesom.

Kobba cisár pre upokojenie ešte v tom roku odvolal a zároveň menoval nového hornouhorského kapitána grófa Daniela z Wrbna. Ešte rok predtým, 8. júla 1676, dokonal na svojom panstve Makovica tridsaťjedenročný František I. Rákoczi. Jeho pozostatky preniesli až teraz do Košíc a 18. augusta 1677 ich za veľkej smútočnej tryzny uložili dočasne do krypty Dómu svätej Alžbety.

THÖKÖLIHO VZOSTUP

Po smrti kniežaťa Rákocziho sa stal prirodzenou hlavou kurucov mladý, iba dvadsaťjedenročný Imrich Thököli. Okamžite začal organizovať odboj proti cisárskej strane, verboval nové kurucké oddiely a rozhodol sa zmocniť aj Košíc. Najprv plienil a šarapatil v okolí mesta, potom ukrutne vydrancoval a vypálil predmestia a ich obyvateľov dal odvliecť. Kronikár Tutkó dokonca zaznamenáva takúto epizódu: Mesto a mestská stráž sa natoľko zdesili, že delostrelci sa neopovážili ani len vystreliť na kurucov z nabitých kanónov. Nakoniec ich zahanbila manželka jedného dôstojníka, ktorá im najprv vmietla do očí, že sú zbabelí, potom však sama vystrelila z nabitého kanóna. Ten sa však výstrelom roztrhol a výbuch zmietol smelú delostrelkyňu i tých, ktorí stáli nablízku.

Navyše postihlo Košice aj nešťastie v podobe nového požiaru mesta, pri ktorom zhorel aj čerstvo rekatolizovaný Dóm svätej Alžbety. Kurucké bandy zbíjali už na území banských miest dnešného stredného Slovenska a tlačili sa až na Bratislavu, keď ich v rozhodujúcej chvíli porazil pri Svätom Kríži /dnes Žiar nad Hronom/ cisársky maršal Dünewald. Následkom toho sa kuruci stiahli späť na východ a v roku 1679 začali rokovať o mieri s cisárskymi vyslancami v Trnave. Košice, stále v cisárskych rukách, postihla morová epidémia, no napriek nej sa do mesta hrnulo veľa utečencov, snažiacich sa tu ukryť pred vyčíňaním kurucov. Jozef Tutkó ilustruje vtedajšiu situáciu vo svojej kronike takto:

O utečencoch sa dozvedeli nespokojenci /kuruci/, rozložení táborom vo Veľkej Ide, vydali sa cvalom za nimi, dobehli ich pod hradbami mesta a priam pred zrakmi cisárskej stráže ich pozabíjali, obrali ich o majetky a cennosti a odišli bez toho, aby obete niekto pomstil. Mŕtvoly nešťastníkov poprinášali do mesta a pochovali na mieste posledného spočinutia. To sa však už Thököli usiloval o nové prímerie s cisárskou stranou. Robil si totiž plány na sobáš s vdovou po Františkovi I. Rákoczim, Elenou Zrínskou. Takýto sobáš však bol neuskutočniteľný za života Žófie Báthoriovej, ktorá ho nepovažovala za primeraný a spoločensky rovnocenný. Kňažná Báthoriová však v roku 1679 zomrela a jej pozostatky dočasne uložili do krypty košického františkánskeho kostola.

ZO SVADBY DO BOJA

Thököliho svadba sa aj tak musela odložiť, pretože sa znovu rozhoreli boje. V roku 1680 kuruci drancovali až na Morave, tu na východe sa im podarilo zmocniť Kežmarku a Levoče. Košice však stále vzdorovali. Ich novým kapitánom sa stal generál talianskeho pôvodu Eneas Caprara. Thököli sa medzitým zblížil s tureckou stranou a uzavrel zmluvu s budínskym Abdi pašom i veľkovaradínskym pašom Kara Ibrahimom. V Košiciach v tom čase natoľko pokročili so stavbou jezuitského kostola, že tu konečne mohli uložiť pozostatky Františka I. Rákocziho i jeho matky Žófie Báthoriovej.

Napriek snahám cisárskej strany rokovať o mieri ešte aj v roku 1682, bolo jasné, že čoskoro vypukne rozhodujúci konflikt. Thököli sa okrem tureckej pomoci mohol spoľahnúť aj na peniaze od francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Nakoniec sa Thökölimu splnil aj jeho dynastický sen. Na mukačevskom hrade sa 14. júna 1682 oženil s tridsaťdeväťročnou Helenou Zrínskou, pôvodom z jedného z najvýznamnejších a najstarobylejších rodov v Uhorsku. Thököli mal vtedy rovných dvadsaťpäť a pôvodom bol zbohatlícky niktoš. Hneď po tejto svadbe, ktorou sa spoločensky nesmierne povzniesol, dobyl mesto a pevnosť Satmár /dnes Satu Mare v Rumunsku/, potom obrátil svoje hordy proti Košiciam.

K mestu pritiahli kuruci a ich tureckí spojenci 21. júla a hneď ho obkľúčili. Citadela síce ešte nebola dokončená, ale už stála v obranyschopnom stave a bránila ju osobitná stráž. Tutkó udáva počet kurucov ako 14 000 a počet tureckých spojeneckých oddielov ako 40 000. Počet Turkov, ktorých dal k dispozícii veľkovaradínsky Kara Ibrahim paša, je však pravdepodobne nadnesený. Pyšný vodca kurucov okamžite vyzval mesto, aby sa poddalo, ale narazil na odpor mešťanov i posádky, ktorí odmietli jeho výzvy. Podceňovali ho a pohŕdali jeho nepríliš urodzeným pôvodom. Košický richtár Andrej Vida sa na jeho adresu vyjadril opovržlivo v tom zmysle, že celá jeho sláva pochádza iba z kupčenia s koňmi /Thököliho dedo na tomto kšefte zbohatol/. O pár dní mali všetci svoje ignorantstvo a pohŕdanie trpko ľutovať.

AKO VYZERALA VO FEBRUÁRI 1676

Vo fondoch Východoslovenského múzea je deponovaný pomerne malý, ale presne kreslený výkres košickej citadely. Je to kópia práce neznámeho inžiniera, ktorú v roku 1874 zhotovil plukovník Rothauscher. Výkres, popísaný v nemčine, má názov Kaschauer Zitadelle im Monat Februar 1676 - Košická citadela v mesiaci februári 1676. Zobrazuje ju rozostavanú, keď sú už hotové všetky kurtiny /valy/ a bastióny, ale ani jedna vnútorná stavba vo dvore komplexu. Vodná priekopa je tiež už dohotovená prakticky celá, ale krytá cesta a glacis sú upravené iba na západnej a južnej strane. Výkres má aj nasledujúcu legendu:

F - das Thor gegen dem Felde 18´ hoch einmal gewölbt - Brána vedúca do polí vysoká 18 stôp, raz klenutá. Bola to brána zriadená uprostred kurtiny medzi bastiónmi Montecuccoli a Gotes Acker, vedúca na Peštiansku cestu /dnes Južnú triedu/ s prechodom vysokým asi 540 centimetrov /to je tých osemnásť stôp/. Výraz „raz klenutá" si možno vysvetliť tak, že prechod bol zaklenutý valenou klenbou. G - das Thor gegen die Stadt 6´ hoch - Brána vedúca k mestu vysoká 6 stôp. Táto brána mierila k Dolnej mestskej bráne, bola uprostred kurtiny medzi bastiónmi Leopold a Claudia a jej prechod bol o polovicu nižší, iba okolo 270 centimetrov. H - Zum Pulverthurm nur der Grund aufgemauert - /iba/ Vymurovaný základ pre vežu na pušný prach. Bolo to uprostred kurtiny medzi bastiónmi Leopold a Mühl, kdesi na začiatku dnešnej Palackého ulice. J - Laboratorium Thurm, 19´ hoch, ungewölbt - Laboratórna veža, vysoká 19 stôp, nezaklenutá. V laboratórnej veži sa laborovala munícia, pripravovali sa balenia nábojov do kanónov i do pušiek. Táto veža bola vysoká 570 centimetrov a pravdepodobne ešte nepreklenutá stropom. Stála uprostred kurtiny medzi bastiónmi Mühl a Montecuccoli, zhruba na dnešnej Krivej ulici. K - Wo der anderen Pulverthurm kommen solt - /miesto/ Kde má stáť druhá veža na pušný prach. Bolo to uprostred kurtiny medzi bastiónmi Claudia a Gotes Acker, zhruba na mieste barokového kostolíka Svätého ducha v areáli chudobinca. L - die Montecuccoli Bastion - pomenovaný po slávnom vojvodcovi, víťazovi od Svätého Gotthardu. Bol to najjužnejší bastión citadely ktorého špica bola kdesi na styku dnešnej Požiarnickej a Krivej ulice. M - Gotes Acker bastion - bastión, pomenovaný podľa starého cintorína, pozostatku po južnom predmestí. Jeho špica mierila k miestu, kde dnes stojí Astória. N - Claudia Bastion - pomenovaný pravdepodobne po jednej z manželiek cisára Leopolda I. Claudii Felicitas. Jeho špica stála na mieste ústia Štúrovej ulice do Námestia osloboditeľov. O - Leopold Bastion - pomenovaný po panujúcom cisárovi Leopoldovi I. Jeho špica bola kdesi oproti bývalému blázincu. P - Mühl Bastion - pomenovaný podľa neďalekého Dolného mlyna. Jeho špica mierila na severný koniec ulice Pri bitúnku. R - Batterie auf jeder 2 metallene Stücke - Batéria, každá s dvoma kovovými delami, vyznačené pri bokoch bastiónov a nakoniec Q - Wasser Schöpfmühlen - Vodné čerpadlá, ktoré napĺňali vodnú priekopu citadely a stáli po oboch stranách líc Mlynského bastiónu.

Prvé a posledné bojové využitie - pokračovanie

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 5. 10. 2001

Text a reprodukcie: Jozef Duchoň