CITADELA Časť piata

Definitívny koniec

Dopracovali sme sa k záveru seriálu o košickej citadele, ktorá nebola nikdy dostavaná, nikdy aktívne neprispela k obrane mesta, ba dokonca nikdy nestihla plniť žiadnu zo svojich vedľajších úloh, nebývali v nej vojaci a tak naďalej obťažovali obyvateľov v meste, neskladovala a neopravovala sa tam výzbroj, a tak musel naďalej slúžiť starý „cajghaus", nepiekli sa tam chleby a nezhromažďovali zásoby, takže vojsko využívalo aj naďalej bývalý dominikánsky areál. Citadela predstavuje v našich košických dejinách čosi ako akciu realizovanú v príliš komplikovaných podmienkach a príliš neskoro na to, aby z nej stihol byť aj úžitok.

UDALOSTI MEDZI THÖKÖLIM A RÁKOCZIM

Posledných dvadsaťosem rokov existencie košickej citadely, teraz už iba čiastočne zapojenej do obrany mesta, sa vyznačuje takmer úplnou absenciou akýchkoľvek správ o nej. Žiaden z cisárskych veliteľov činných tu po roku 1685 sa nepustil do prác na znovuuvedenie objektu do pôvodného stavu, čo by znamenalo opätovné navŕšenie kurtiny orientovanej smerom k mestu a opravenie čiastočne asanovaných bastiónov Leopold a Claudia. Dôvodov mohlo byť viac, z nich najlogickejším bol asi momentálny nedostatok peňazí na dostavbu, nedostatok posádky, ktorá by mohla citadelu obsadiť a brániť a nepochybne aj fakt, že na okolitom území neprebiehali teraz žiadne vojenské akcie.

Vojenskostrategická situácia sa po roku 1685 menila rýchlym tempom v prospech habsburskej ríše. V roku 1686 padol do cisárskych rúk Budín, v 1687 Jáger a Szolnok, navyše utrpela osmanská armáda krutú porážku paradoxne práve na Moháčskom poli. V roku 1688 sa zmocnila cisárska armáda Belehradu, o ktorý v roku 1690 prišla, lebo na pomoc Turkom prišlo francúzske kráľovstvo, no Ľudovít XIV. v tej dobe už dlhodobý zvrat situácie nemohol obrátiť. Turkov čakali ďalšie dve katastrofálne porážky, pri Slankameni v roku 1691 a Zente v roku 1697. Turkom už neostávalo nič iné, iba uzavrieť mier, čo sa stalo v Sriemskych Karloviciach v roku 1699. Košice sa ocitli v hlbokom mierovom zázemí habsburskej ríše a vyzeralo to tak, že žiadnu citadelu už nikdy nebudú potrebovať.

A čo sa u nás v Košiciach v tom čase dialo? V roku 1686 sa do mesta vrátili jezuiti i zvon Donát, ktorý svojho času daroval Thököli mestu Kežmarok. Kežmarčania museli jeho dopravu späť dokonca sami financovať. V nasledujúcom roku 1687 sa Dóm svätej Alžbety opäť vrátil do rúk katolíkov, čo prebehlo za asistencie jágerského biskupa Fenyessiho a samozrejme s ozbrojenou asistenciou mestskej posádky. V neďalekom Prešove v tomto roku inscenoval generál gróf Anton Caraffa súdne procesy známe ako „Prešovské jatky". Viedeň však po prvých poplašných správach o jeho konaní zasiahla a radšej Caraffu z tohto regiónu odpratala.

V ďalších rokoch prevládajú skôr mierové záznamy. V roku 1690 dokončili úpravu severnej veže dómu, v roku 1696 si postavili tunajší kalvíni nový drevený kostol a školu na predmestí, v roku 1697 osadila cisárovná Eleonóra v meste ženský rehoľný rád uršulínok a košický kapitán pomáhal potláčať rebéliu kuruckých zvyškov vedenú akýmsi Františkom Tokajom. V roku 1699 sa v meste objavili opäť dominikáni a v roku 1700 začali s reštitúciou majetku a opravou svojho kostola. V tom istom roku v neďalekom Veľkom Šariši zatkli za paktovanie s Francúzmi Františka II. Rákocziho. O tri roky malo z tejto akcie vzísť posledné veľké stavovské povstanie v Uhorsku.

POSLEDNÉ ROKY PRED DEMOLÁCIOU

Povstanie Františka II. Rákocziho znamenalo pre mesto tri obliehania, ale ani pri jednom nie sú dobové zmienky o zapojení citadely do obranných či útočných bojov. Pri prvom obliehaní Šimonom Forgáčom v roku 1704 sa prakticky ani nebojovalo, iba vyčkávalo. Keď sa potom v roku 1706 pokúšal dobyť mesto cisársky generál Rabutin de Bussy, vieme že útočil z juhozápadnej strany a odtiaľ viedol aj delostreľbu. Prázdna, okyptená a rozpadávajúca sa citadela vtedy najskôr iba ak zavadzala obom bojujúcim stranám. V rokoch 1706 až 1710 dospel vodca povstania Rákoczi k názoru, že pevnostný systém Košíc je potrebné upraviť a zmodernizovať. Nevieme však, čo konkrétne zamýšľal jeho francúzsky vojenský inžinier Le Maire s citadelou. Štúdium fortifikačného plánu mesta z roku 1715 naznačuje možnosť, že chcel aspoň prepojiť vodné systémy mestskej vonkajšej priekopy a citadely a podobne kryté cesty a glacis, takže medzi mestom a citadelou by vzniklo do istej miery chránené územie -retranchement.

Le Maire stihol vybudovať nový vonkajší okruh opevnenia okolo mesta a štyri raveliny na južnej a východnej strane /určite ich pôvodne plánoval viac/, citadely sa však jeho stavebná činnosť nedotkla. Povstalci zápasili s nedostatkom peňazí a v posledných fázach povstania aj nedostatkom pracovnej sily. Keď mesto na jar 1711 obľahli cisárske oddiely, zase sa nebojovalo naplno - čakalo sa na vývoj situácie. Nepoužiteľná citadela opäť iba zavadzala obom stranám, aj keď svojím spôsobom mesto aj pasívne chránila z južnej strany.

V prvom roku mieru, ktorý mal v našom regióne trvať až do roku 1848 došlo k poslednému pokusu využiť nedostavanú citadelu pre obranu mesta. Bol to onen návrh inžiniera La Riviéra z roku 1712, o ktorom ste sa mohli podrobnejšie dozvedieť už v minulom dieli seriálu. V roku 1713 však prišiel konečný ortieľ - rozhodnutie o úplnej asanácii citadely, či skôr toho, čo z nej v tej dobe ešte stálo. Korabinský to vo svojom lexikóne pri opise mestského opevnenia zaznamenal takto: Obzvlášť za Ferdinanda II. pribudli Košiciam silné opevnenia a cisár Leopold ich ešte rozmnožil o citadelu, na ktorú musela dať kňažná Rákoczyová 200 000 zlatých. Cisár Karol VI. ju najprv považoval za vhodnú predsunutú hradbu, neskôr ju nechal demolovať.

V tomto seriáli často citovaný kronikár Jozef Tutkó rozšíril informácie o zániku citadely v roku 1713 slovami: Košická citadela bola postavená z peňazí, ktoré vyplatila Žófia Báthoriová ako výkupné za hlavu svojho syna Františka I. Rákocziho. Teraz však bola na rozkaz uhorského kráľa Karola III. zbúraná. Podľa nariadenia tohto kráľa sa jedna časť mesta dala vydláždiť jej kamením /z citadely/, pričom aj sám kráľ prispel na krytie výdavkov sumou 6000 forintov, druhú časť si mesto vydláždilo vlastným nákladom. K tomuto textu pripomeniem toľko, že v časoch, keď Tutkó kroniku vydal, patrilo k dobrým mravom národne cítiaceho Maďara ignorovať cisársky titul habsburských panovníkov, takže z cisára Karola VI. sa v jeho texte stal kráľ Karol III.

POMALÝ ZÁNIK

Odstrániť taký rozsiahly, aj keď len čiastočne vystavaný objekt, akým bola Košická citadela, bola v mierových časoch dlhodobá úloha, ktorú rozhodne nestihli realizovať v roku 1713. Na Kleinwachterovom pláne Košíc a okolia z roku 1715 citadelu ešte jasne vidieť, aj keď už s nápisom „Demolierte Citadelle". Neskoršia kópia tohto plánu ju zachytáva tiež, ba dokonca aj ďalší výkres Košíc a okolia z roku 1747, známy ako „Wahrhafter Entwurf", kde je jasný celý obrys telesa citadely, pričom na jej ploche už stoja nové budovy. Posledné priame zmienky o zvyškoch citadely pochádzajú od kronikára doktora Platha, ktorý spomína, že sa ako dieťa na jej troskách hrával začiatkom 19. storočia.

Už sme v tomto seriáli uviedli, že citadelu postavili na mieste bývalého dolného predmestia Košíc. To tu po roku 1711 začalo vyrastať opäť, ale kvôli zvyškom citadely nie na svojom pôvodnom mieste, ale o niečo ďalej na juhovýchod, pod jej juhovýchodnou kurtinou, pri hornádskom brode a novom dolnom mlyne. Neskôr sa táto lokalita volala Mlynské námestie - Malom tér. Už v sedemdesiatych rokoch 17. storočia sa kvôli citadele presťahoval mestský mlyn z miesta, ktoré bolo na náhone tesne pod bastiónom citadely /samozrejme Mlynským/ severnejšie, do polohy neďaleko bývalej Mlynskej brány, kde neskôr stával priemyselný mlyn, čo vyhorel v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

Snažil som sa svojho času identifikovať presnú polohu citadely podľa dochovaných výkresov. K dispozícii bolo šesť takých, na ktorých bolo mesto, prípadne jeho časť, a aj citadela. Výkres z Caprarovho obliehania z roku 1685, Riviérov výkres z roku 1712, Kleinwachterov z roku 1715, kópia Kleinwachtera asi z roku 1720, Wahrhafter Entwurf z roku 1747 a nakoniec Rostócziho kompilačný výkres asi sto rokov starý. Bohužiaľ, každý výkres dával inú polohu, dokonca aj Rostócziho, ktorý ma uvedené, že vychádza v príslušných pasážach z výkresu Wahrhafter Entwurf!

Kolega mi potom poradil, že čosi z pôdorysu citadely sa muselo zachovať v dnes už neexistujúcej uličnej sieti dolného predmestia. Skúsil som to teda s ďalšími plánmi Košíc, Chunertovým /1807/, Ottovým /1841/ a Homolkovým /1869/. Ani tu som sa však k ničomu nedopracoval. Vidno síce na nich miesto, kde by to asi mohlo v minulosti bývať, ale nesedeli vzájomné uhly ulíc. Nikde sa nevyskytovali uhly charakteristické pre päťuholník, teda 72 stupňov alebo 108 stupňov. Zdá sa, že nešťastná košická citadela zmizla zo zemského povrchu doslova bez stopy. Ostáva už iba posledná nadej, že sa v teréne južne od Námestia osloboditeľov nájde pri náhodných výkopových prácach nejaký múr zo základov armovania kurtín, bastiónov, alebo murovaného predvalia.

CITADELA NA VÝKRESOCH

Okrem historických plánov Košíc spomenutých doteraz v seriáli a vyznačujúcich sa tým, že zobrazujú mesto aj s citadelou prechováva Východoslovenské múzeum celý rad menších samostatných výkresov, zachytávajúcich iba citadelu, alebo dokonca iba jej časti. Je ich celkom osem, tvoria štyri súbory a všetky bez výnimky sú kópiami originálov uchovávaných vo viedenskom Kriegsarchive. Autorom najstaršej kópie je nám už známy plukovník Rothauscher, ktorý svojho času vypracoval aj veľmi podrobnú kópiu Mariniho plánu z roku 1781 a plánu mesta s okolím z roku 1747. To všetko v roku 1874. Rothauscherovu kópiu výkresu citadely v stave z februára 1676 ste mali možnosť poznať z popisu uverejneného v treťom pokračovaní seriálu. Informáciu o nej doplníme o údaje, že táto kópia má signatúru S 3196, rozmer 300 krát 348 mm a merítko kresby takmer presne 1 : 2000, alebo inak 1 palec na výkrese sa rovná 28 siaham v skutočnosti.

Kópiu toho istého výkresu vypracoval v roku 1909 gymnazista Vincent Eiszelt. Jeho citadela má signatúru S 3943, rozmery 277 krát 350 mm a to isté merítko. Porovnaním textov s Rothauscherovou kópiou sme zistili, že plukovník bol pedant, ktorý opravil gramatické chyby v originálnom texte, Eiszelt ich však autenticky prekreslil tak, ako boli, takže o skutočnom autorovi originálnej kresby sme navyše zistili, nakoľko neovládal nemčinu, a že dokonca systematicky komolil meno slávneho generála Montecuccoliho na Montecocculi. Eiszelt a Halmos navyše spracovali ďalšie dve kópie rezov kurtinami a bastiónmi citadely, ktoré k výkresu z februára 1676 patrili. Prvá má signatúru S 3199, rozmery 387 krát 264 mm a zobrazuje typické rezy bastiónmi, druhá so signatúrou S 3930 a rozmermi 385 krát 278, zobrazuje typické rezy kurtinami.

Van Holstov výkres citadely z roku 1671 v podobe kópie spracovanej Štefanom Halmosom ste už taktiež mali možnosť v seriáli spoznať. Má signatúru S 3942, rozmer 360 krát 320 mm a merítko zhruba 1 : 2000. Van Holst vypracoval aj ďalší výkres, na ktorom sú rezy bastiónmi i valmi citadely, a ktorý Štefan Halmos taktiež skopíroval. Napodiv nemá signatúru /ale zatiaľ nikomu nenapadlo z múzea ho ukradnúť, aj keď bol roky zapotrošený vo fonde rukopisov!/, jeho rozmery sú 364 krát 270 mm a hlavným prekvapením z neho plynúcim je fakt, že profily valov a bastiónov sú tu inakšie, ako na výkresoch z roku 1676. Znamená to, že citadela sa počas výstavby preprojektovávala.

Ostávajú posledné dva výkresy, ťažko reprodukovateľné „samorasty" s neznámym datovaním a neznámymi autormi. Jeden, so signatúrou S 3944, rozmermi 409 krát 348 mm, skopírovaný Štefanom Halmosom, je iba akousi skicou základnej schémy citadely, dokonca bez uvedenia merítka /je však zhodné s doteraz popisovanými výkresmi/, no kreslil ju skutočný odborník, pretože popis fortifikačných prvkov na ňom je z hľadiska odborného názvoslovia úplne bezchybný. Vincent Eiszelt je autorom poslednej kópie plánu citadely so signatúrou S 3941, rozmermi 365 krát 410 mm, merítkom opäť 1 : 2000 a navyše efektne pôsobiacim perspektívnym rezom valom, vodnou priekopou a krytou cestou v spodnej časti obrázku. Tento obrázok má v rovine rezu merítko 1 : 330, čiže jeden palec na obrázku sa rovná 4 a 1/2 siaham v skutočnosti.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 19. 10. 2001

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ