Rozprávanie o košickej zbrojnici - časť prvá

Medzi dnes už nestojace významné mestské budovy patrila svojho času aj zbrojnica, umiestnená na severnom konci Hlavnej ulice. O jej osudoch sa zachovalo veľmi málo konkrétnych údajov. Kedy ju postavili, akými a koľkými zmenami za stáročia svojej existencie prešla, ba dokonca aj to, ako presnejšie vyzerala, dnes iba tušíme. Napriek tomu, že ju asanovali v časoch, keď sa už bežne používala fotografická technika, nie je z nej dnes známa jediná dobová fotografia. V depozitoch Východoslovenského múzea však jednu pamiatku na bývalú zbrojnicu ochraňujú - je to pomerne podrobné zameranie jej pôdorysu z roku 1810. Je zaujímavé nielen tým, čo vypovedá o areáli zbrojnice, ale aj tým, že presne dokumentuje dnes už dávno nestojacu obrannú vežu luxemburského opevnenia Košíc a tiež detaily delostreleckého kavalieru z poslednej tretiny 16. storočia. Tieto stavby bývali totiž k zbrojnici kedysi pristavané. Z výkresu sa o všetkých troch dá dedukovať mnoho zaujímavých historických údajov o minulosti nášho mesta a my tejto téme dáme priestor v našej rubrike.

ZA CISÁRA ŽIGMUNDA

V čase, keď na dnešnom Slovensku začali vznikať mestá, starali sa o ich obranu mešťania sami. Pri obrane sa neorganizovali do vojenských jednotiek - v klasickom stredoveku také čosi ani neexistovalo - ale do obranných skupín podľa cechov, pôsobiacich v meste. Obrannú výzbroj prechovávali buď doma, alebo v dome cechmajstra. Mesto však malo aj záložnú výzbroj navyše, ktorou mohlo vybaviť nájomných ozbrojencov a takáto zbroj bývala uskladnená na radniciach. Keď bolo mesto veľmi bohaté a mestskej zbroje bolo veľa, postavilo pre ňu osobitný objekt - zbrojnicu. Časom sa obrana miest stávala čoraz zložitejšou vedou a tak mestá museli aj v čase mieru skladovať rôzne mechanické vrhacie stroje, strelivo do nich, šípy do lukov a kuší, horľaviny a iný podobný materiál. Aj na to poslúžili mestské zbrojnice /po latinsky armamentarium, po nemecky Zeughaus, po maďarsky fegyverház/.

Nevyhnutnými sa stali zbrojnice v časoch, keď sa začalo zavádzať do výzbroje armád delostrelectvo. Navyše sa tu delá a delové gule nielen skladovali, ale aj odlievali. Zbrojnica sa teda mohla stať aj akousi vojenskou továrňou - či skôr manufaktúrou, jedným z prvých účelových výrobných objektov, stavaných v našich mestách tak, aby boli chránené hradbami /teda nie na predmestiach/, keďže boli dôležité hlavne počas obliehaní. Obdobie, keď sa u nás delostrelecká technika udomácňovala, spadá do rokov, keď vládol kráľ /uhorský a český/ a cisár /rímsko-nemecký/ Žigmund Luxemburský. Niekedy v druhej polovici jeho vlády začali stavať aj košickú zbrojnicu - presný rok, samozrejme, nevieme, ale určite to bolo po roku 1400.

Už sám vznik košickej zbrojnice je spojený s dôležitými zmenami na území severného - horného konca mesta. Vláda cisára a kráľa Žigmunda bola pre územie Košíc a ich okolia síce obdobím bez vojen, ale vojenské výpady husitov z Moravy na západné a stredné Slovensko, ba dokonca až na Spiš, dali práve v tom čase jasne pocítiť, že žiadne mesto si nemôže dovoliť šetriť na svojej obrane. A tak v Košiciach spevňovali a rozširovali v rokoch 1392 až 1422 mestské hradby, do ktorých vbudovali nové obranné veže a ku ktorým predsadili novú parkánovú hradbu. Na severnej strane mesta dokonca celý systém hradieb posunuli smerom von, čím zväčšili plochu stredovekých Košíc o 1,40 hektára na 34,61 hektára. Na časti tejto novovytvorenej plochy potom vystavali komplex zbrojnice - Zeughausu.

KOŠICKÉ BOMBARDY

Rozširovanie mestskej plochy muselo svojho času čosi náhle ukončiť, pretože nový úsek luxemburskej hradby bol iba napochytro ukončený zaústením do starších hradieb v mieste dnešnej Vodnej ulice. Pravdepodobne to boli udalosti spojené s účinkovaním Jána Jiskru z Brandýsa ako košického kapitána. Pravdepodobne vtedy, počas dvoch obliehaní Poliakmi /1441 a 1442/, prežila svoju zaťažkávaciu skúšku aj nová mestská zbrojnica. Nič konkrétnejšie však o nej nevieme, iba to, že bola. O niečo neskôr tu už musela prekvitať chýrna výroba kanónov, pretože z čias panovania kráľa Mateja Korvína, z roku 1461, je zachovaný list so žiadosťou o zapožičanie dela od košických mešťanov. Delá mali vtedy svoje osobné mená a toto sa konkrétne volalo "Pethornel" /už sme o ňom viackrát na stránkach rubriky písali/.

Bola to takzvaná bombarda, teda veľkorážne obliehacie delo a existujú dokonca aj dohady, že ju ukoval /bombardy sa neodlievali, ale kovali zo železných pásov/ niektorý z tu pôsobiacich majstrov puškárov - vzhľadom na technológiu výroby sa ešte nemohlo povedať delolejárov. Do úvahy prichádzajú buď Blasius Büxenmeister spomínaný v roku 1471 /Büxe znamená po nemecky puška/, Magister Nicolaus spomínaný k roku 1472, alebo Peter Pixidarius, uvádzaný k roku 1476 /Pixis je pre zmenu puška po latinsky/. Pravdepodobne sú to vôbec prví známi majstri - zamestnanci košickej zbrojnice.

V dobách panovania Matejovho nástupcu Vladislava Jagellonského je známy ďalší unikátny výrobok košických puškárov - obrovská bombarda pomenovaná "Pauertanz". Dalo by sa to preložiť ako "Sedliacky tanec". Keď v roku 1577 prebiehala inšpekcia mestskej výzbroje, Pauertanz ešte existovala a komisári k nej uviedli nasledovné: "Pre svoju abnormálnu veľkosť je úplne nepoužiteľná a okrem toho je na mnohých miestach popraskaná." Vcelku to vystihuje dobové osudy bombárd. Nedokonalá technológia výroby bola na príčine, že delá po čase praskali. "Pauertanz" si však Košičania ponechali ako raritu ešte dlhé desaťročia, existovala ešte v roku 1682. Časom sa však ujala nová technológia odlievania diel i gúľ, takže pri inšpekcii v rokoch 1603/04 je budova zbrojnice uvádzaná ako delolejáreň - Stück Gusshaus.

DELOLEJÁREŇ

Inšpekčná správa z rokov 1603 až 1604 je zatiaľ najstarším známym písomným dokladom o existencii zbrojnice. Zhodou okolností sa tu nespomína pod týmto menom, teda ako Zeughaus, ale ako zlieváreň - Giesshauss. Z textu je jasné, že ako delolejáreň, nie nejaká obyčajná zlieváreň. Sám text v správe je viac než kusý: Ihr Matts. Giesshauss darin man die grossen Stück geust, doslovne: Zlieváreň Jeho Veličenstva, v ktorej sa odlievajú veľké kusy. Jeho Veličenstvo bol cisár Rudolf II. a pod termínom "veľké kusy" treba rozumieť veľkorážne kanóny.

Zo správy je jasné, že ide o budovu /asi už vtedy komplex budov/ na dnešnej adrese Hlavná 108 a tiež, že to nebola posledná budova v uličnom domoradí, nasledoval za ňou dom Štefana Reinera a akejsi siroty a za ním ešte búda, v ktorej sa predávali ostrohy. Na konci ulice, už opretý o vežu Hornej brány, stál strážny domček - Wachtheusl. V dome Štefana Reinera mal podnájom akýsi zamestnanec zbrojnice, pretože je tam poznámka "für ein Zeugperson Losament". Vo vtedajších Košiciach vystupujú celkom štyri osoby uvedené nie menom, ale iba povolaním, ako Zeugperson - zbrojár. S našou zbrojnicou však nemuseli mať nič spoločné, pretože v tých rokoch niesol názov Zeughaus bývalý kláštor františkánov. Je tu však ešte jeden zaujímavý detail: objekt nepatril mestu, ale cisárskemu eráru a my musíme priznať, že nevieme, kedy sa erárnym stal, a či ho už ako erárny nepostavili v 15. storočí.

V ďalšom písomnom dokumente zo 17. storočia sa už táto budova uvádza nie ako delolejáreň, ale ako zbrojnica. Týmto dokumentom nie je nič iné, ako slávna kniha "Ortelius redivivus et continuatus", kde je venovaná časť textu aj opisu Košíc a v ňom na strane 22 je letmá zmienka: "Wohlversehenes Zeughaus noch neulich gehabt", teda po slovensky: Dobre vybavená zbrojnica bola v poslednom čase opravovaná. Kniha vyšla vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1665 a pravdepodobne sa jej text bral ako berná minca a dôveryhodná informácia ešte dlhé desaťročia po vydaní a kdekto z nej opisoval.

Typickým príkladom takéhoto preberania informácií môže byť propagačné prorákocziovské dielko vydané v Paríži u J. de Nullyho v roku 1707 pod názvom "Histoire du Prince Ragotzi". Na strane 70 tu nájdete vetu: "Le Magazin est bien bati, et bien fourni de toutes sortes de munition." Čiže: Zbrojnica je dobre vybudovaná a dobre zásobená všetkými druhmi výzbroje.

DÔSTOJNÍCKA KASÁREŇ

Všetko nasvedčuje tomu, že po doznení povstania Františka II. Rákocziho sa zmenilo aj využívanie dovtedajšej budovy zbrojnice. Vo veľkých uhorských mestách začali vznikať stále posádky cisárskych vojsk, ktoré už neboli ubytovávané po jednotlivých domácnostiach, ale v špecializovaných objektoch, kasárňach. Tak vznikli aj v Košiciach prvé kasárenské budovy, obe situované na koncoch Hlavnej ulice. Na ostrove pred Dolnou bránou postavili Dolné kasárne, ešte skôr však východne od Hornej brány takzvané Horné kasárne.

Budova Horných kasární stála nedaľeko zbrojnice a keďže dôstojníci nebývajú spolu s vojakmi, začal sa "Zeughaus" používať ako dôstojnícka kasáreň. Nepochybne ho kvôli tomu stavebne upravili. Dodajme, že časť objektu ostala naďalej zbrojnicou, pravdepodobne to boli zadné trakty areálu a vtedy ešte stojaca veža v hradbách. Časť výrobnej prevádzky zbrojnice sa okolo polovice 18. storočia preniesla do novopostavenej budovy laboratória v neďalekom Mlynskom bastióne. Mimochodom, táto budova dodnes stojí.

Autor kroniky Košice staré a nové opisuje vojenské stavby mesta vo svojom diele z roku 1732 takto: "Terna praetera visuntur Cassoviae militum itide habitationi constructa domicilia; quorum bina centuriones, procenturiones ac signiferi incolunt..." - Okrem nich /kasární/ možno v Košiciach vidieť tri domy, zariadené na bývanie vojakov: v dvoch z nich bývajú stotníci, poručíci a vlajkonosiči... Z ďalšieho textu vyplýva, že ide o kapitánsky palác /dnes na Hlavnej 88/, zbrojnicu /dnes na Hlavnej 108/ a strážnicu /dnes už nestojacu/, v ktorej sa však neubytovávalo. K samotnej zbrojnici je tu poznámka: "...armamentarium ad haec omni bellica supellectili instructum," - zbrojnica k nim patriaca je vyzbrojená všetkým vojenským výstrojom. Nedočítame sa tu teda o nič viac ako v Orteliovi.

Stopätnásť rokov po vydaní Orteliovho diela /1780/ nájdeme vo Windischovej Geografii uhorského kráľovstva opäť rovnakú zmienku: "...ein gut eingerichtetes Zeughaus" - dobre vybavená zbrojnica, o šesť rokov neskôr píše vo svojom lexikóne Ján Matej Korabinský toto: "In der Hauptgasse zur rechten, gleich am Obernthore ist das Zeughaus." Po slovensky: Vpravo na Hlavnej ulici, hneď pri Hornej bráne, je Zbrojnica /z opisu vidieť, že autor stál chrbtom k Hornej bráne/. V čase, keď o nej Windisch a Korabinský písali, bola asi už schátranou stavbou, ktorú sa mesto chystalo zrekonštruovať a ktorú sa ponúkol v predchádzajúcom seriáli spomenutý mešťan Schwendtner prebudovať na divadlo.

ČO JE TO ARZENÁL

S rovnakým významom ako má slovo zbrojnica používame tiež často slovo arzenál. Hoci to na prvý pohľad tak vyzerá, nejde o latinské slovo, ale o živý doklad prieniku hovorovej arabčiny do spisovnej slovenčiny. Po arabsky toto slovo znamená miesto, kde sa odkladajú zbrane a do Európy ho priniesli pravdepodobne križiaci v 11. alebo 12. storočí. Po latinsky sa zbrojnici povie armamentarium, od slovného základu arma - zbraň. Viaceré európske arzenály sú dodnes významnými a neraz aj krásnymi stavebnými pamiatkami a v mnohých sú dnes múzeá.

Veľký arzenál výzbroje býval v známom londýnskom Toweri, či v moskovskom Kremli - dnes je v oboch múzeum. Obrovský arzenál mával turecký sultán v Instanbule /Carihrade/, no je známy hlavne tým, že ho podpálili a celkom zničili agenti maltézskeho rytierskeho rádu v 16. storočí, aby zamedzili tureckej vojenskej výprave na Maltu. Benátsky arzenál býval známy hlavne tým že sa tu stavali a vyzbrojovali vojenské lode - Benátky bývali známou námornou mocnosťou. Podobné arzenály boli zriadené aj vo francúzskom Toulone a Cherbourgu. Habsburská monarchia mala námorný arzenál v jadranskom prístave Pula.

Pomerne dostupný a pritom nesmierne zaujímavý je viedenský arzenál v Rakúsku. Postavili ho za cisára Františka Jozefa v polovici 19. storočia neďaleko dnešného Južného nádražia - Südbahnhofu. Od samého začiatku bol myslený ako výskumné delostrelecké pracovisko, ale aj ako múzeum rakúskych ozbrojených síl. Je to rozsiahly areál s radom budov, postavených v romanticko-orientálnom architektonickom štýle, kde je možné prezrieť si rozsiahle zbierky zbraní, expozíciu rakúskej námornej moci, expozíciu tankovej a obrnenej techniky i akúsi dvoranu slávy rakúskych vojvodcov. Možno tam nájsť napríklad pancierové delové veže z pevnosti Przemysl /dnes je to síce v Poľsku, ale bývalo to voľakedy v Rakúsku, presnejšie Predlitavsku!/, uniformy a osobné veci známych generálov a admirálov, automobil a zakrvavenú uniformu, ktorú mal na sebe počas atentátu v Sarajeve následník trónu František Ferdinand d´Este, alebo obrovskú kolekciu kanónov a mažiarov z 18. storočia.Priam unikátny arzenál - mestskú zbrojnicu - má štajerské mesto /to je tiež v Rakúsku/ Graz. Už v 16. a 17. storočí sa tu sústreďovala výzbroj a výstroj proti Turkom, ktorú ukladali do upravenej štvorposchodovej budovy v dnešnom centre mesta. Neuveriteľným šťastím osudu sa tu do dnešných dní zachovali tisíce zbraní z počiatku novoveku - šablí, palošov, brnení, muškiet, pištolí, tesákov, kopijí, halapartní a podobného výstroja. Uložené sú tak, ako kedysi zvykli v zbrojniciach zbrane stáť, teda nie múzejným spôsobom, ale v pohotovostných stojanoch. Stačilo by len vyhlásiť mobilizáciu a nová protiturecká vojna sa môže začať. Je to určite jedna z najväčších zbrojných zbierok svojho druhu v Európe. A nie je to až tak ďaleko!

Môžeme iba ľutovať, že v Košiciach sa zbrojnica a jej obsah nezachovali. Bola menšia, ako tá v Grazi, ale zbraní v nej tiež bývalo dosť, čo dokladajú niektoré dobové dokumenty. Škoda, pretože by sme dnes mali unikátnu stavebnú i historickú pamiatku na obdobie protitureckých bojov a stavovských povstaní.

Rozprávanie o košickej zbrojnici - časť druhá

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 20.4.2001

text a reprodukcie: Jozef Duchoň