Rozprávanie o košickej zbrojnici - časť druhá

Minule sa naše rozprávanie skončilo v roku 1786 zmienkou o košickej zbrojnici v lexikóne Jána Mateja Korabinského. Niekoľko rokov predtým, pri Mariniho zameriavaní stavu mestského opevnenia vznikol aj plán mesta /1781/, na ktorom je pôdorys zbrojnice nakreslený, popísaný ako K. k. Zeughaus - Cisársko-kráľovská zbrojnica, ba vyskytuje sa tu prvý raz aj termín Zeughaus Gasse - Zbrojničná ulica. Doteraz spomínané pramene o zbrojnici boli veľmi kusé, ďalší časovo nasledujúci dokument však priam hýri informáciami. Je to onen výkres uložený vo fondoch múzea a jeho podrobnému opisu sa budeme venovať dnes.

PLACHTA

V žargóne architektov sa rozmerovo veľký výkres nazýva príznačne "plachta", čo snáď nie je potrebné bližšie vysvetľovať. Výkres, na ktorom nám zostala zachovaná kresba pôdorysu prízemia a poschodia košickej zbrojnice je medzi ostatnými zbierkami svojho druhu jednoznačne "plachtou". Má rozmer 615 krát 957 milimetrov, nakreslený je na silne zažltnutom ručnom papieri, ktorý napodiv nemá žiaden vodoznak. Kresba je do formátu vložená na výšku a obsahuje iba pôdorysy - prízemie a poschodie zbrojnice. Výkres má veľmi jednoduchý popis v nemčine: Zeug=Hauss zu Kaschau entworfen 1809/10, teda Zbrojnica v Košiciach nakreslená v roku 1809/10. Nie je tu žiaden autorský podpis, s istotou však môžeme povedať, že to nie je práca Jozefa Belága, jednak kvôli štýlu kresby a použitému rukopisu, jednak kvôli roku vzniku. Belág mal v roku 1809 iba dvadsaťosem rokov, vyučoval kreslenie na mestskej škole a skúšky mestského staviteľa zložil až v roku 1818.

Výkres je maľovaný, teda aby sme sa presne vyjadrili, kolorovaný. Podklad je svetlozelený, kresba čierna, klenby sú kreslené červenou prerušovanou linkou, nápisy a číslovania sépiou, najzaujímavejšie sú však kolorované murivá - sú buď čierne, sivé alebo červené. To svojho času znamenalo podľa všetkého stupeň rozsahu prác na murive, len nevieme naisto, čo presne. Zaujímavá je hlavne kresba klenieb v miestnostiach. Dodnes sa používa rovnaký spôsob kreslenia klenutí, takže sa dá odhadnúť, ktorá časť budovy je aká stará, prípadne kedy bol naposledy upravovaný strop. Podľa typu klenieb sa totiž dá stavba dosť dobre datovať.

Na rube výkresu sú poznámky úradníkov a múzejné signatúry. Vyplýva z nich, že stavebné úpravy budovy boli prejednávané v roku 1810. Zakreslený stav bol teda skutočne aj realizovaný, čo dokazuje jeden z písomných prameňov, text v Szepesházy a Thieleho sprievodcovi po Košiciach z roku 1825. Pri opise významných budov na Hlavnej ulici mesta sa tam uvádza ako položku číslo 9: "Budova štábu a vyšších dôstojníkov tunajšej posádky, zo zvyku nazývaná Zbrojnica, ktorá bola pred pár rokmi zväčšená a zrenovovaná". S najväčšou pravdepodobnosťou ide o stavebné úpravy naprojektované v roku 1809/10. Navyše sa dozvedáme, že už tu asi zbrojnica nesídlila, ale zato tu pôsobil štáb košickej posádky.

Mierne odlišný je text Jozefa Belága, ktorý v marci roku 1831 kreslil situačný výkres Horných kasární, na ktorý sa dostala aj časť Zbrojnice a v položke 13 ju uviedol nemeckým textom: Ofizirs Casserne oder sogenante Zeughaus - Dôstojnícke kasárne, čiže takzvaná zbrojnica. V každom prípade je tento výkres dokladom o prestavbe starej košickej zbrojnice na nový účel, dôstojnícku kasáreň, niekedy tesne po roku 1810. Výkres má vľavo dole merítkovú úsečku s dvanástimi siahami a z nej vplýva, že je kreslený v mierke 1:144, čiže jeden palec na výkrese sú v skutočnosti dve siahy. Pôvodne musela byť k výkresu aj rozsiahla písomná legenda, pretože jednotlivé miestnosti sú číslované od 1 do 59, čísla však nie sú na výkrese vysvetlené. Žiaľ, nevieme, kde dnes legenda je.

ŠTÁBNA A KASÁRENSKÁ ČASŤ

Prestavba, dokumentovaná na popisovanom výkrese, sa pravdepodobne týkala iba vnútorných dispozičných úprav budovy, pretože celkový pôdorys zbrojničného komplexu je na výkrese zhodný s pôdorysom na Mariniho pláne z roku 1781. Tento dosť komplikovaný pôdorys sa vyvíjal stáročia a zdá sa, že zopár malých detailov najstarších častí stavby, ešte z luxemburských čias, sa zachovalo až do onoho roku 1810, ba možno až do samého konca existencie zbrojnice. Ako to tam vlastne vyzeralo?

Areál mal v podstate dve hlavné časti s dvoma samostatnými dvormi. Do predného menšieho, v čase, keď tu sídlili kasárne aj parádnejšieho /označeného prostým Hof/, sa vchádzalo domovým prejazdom z Hlavnej ulice /označený je ako Einfahrt/, z rovnakého miesta, kde je aj dnešný dvorný prejazd. Dvor bol uzavretý tromi dvojtraktovými a dvojpodlažnými krídlami a jedným jednotraktovým, tiež dvojpodlažným, na severnej strane, v trase pôvodnej luxemburskej hradby z počiatku 15. storočia. V prízemí krídel boli miestnosti štábu s dvoma veľkými zasadačkami po oboch stranách uličného vjazdu, s oknami do Hlavnej ulice. Na poschodí krídel bolo ubytovanie dôstojníkov. Všetky miestnosti v tejto časti boli vykurované nepriamo kachľovými pecami, alebo dokonca teplým vzduchom z osobitne vytvorených vykurovacích miestností - obzvlášť je to markantné u zasadačiek.

Hlavné schodište bolo vo východnom trakte a malo trojramennú dispozíciu. Existovalo tu však aj takmer rovnako veľké a parádne schodište v západnom trakte, ktoré bolo asi staršie a iba dvojramenné. Na prízemí, v mieste, kde sa stýkal severný a západný trakt, bola zvláštna miestnosť. Z dvoch strán susedila s nelogicky situovanými chodbami, ako keby komusi záležalo, aby bola od susedných priestorov osobitne oddelená a zároveň mohlo byť dianie v nej nepozorovateľne sledované práve z týchto chodieb, pričom nebola rušená bežná prevádzka v budove.

Do dvora vyčnievali v nárožiach dva malé záchodové trakty s dvoma latrínami v každom, pre každé poschodie. Spolu teda s ôsmimi sedeniami. Južné, východné a severné krídlo mali barokové zrkadlové klenby, ktoré tu mohli byť postavené pri novom zastrešovaní niekedy v 18. storočí. Západné krídlo bolo zastrešené valenými klenbami s lunetami, zachovala sa v ňom teda architektúra renesančná, možno aj neskorogotická. Zvláštnou anomáliou sa vyznačovalo východné krídlo. Časť jeho obvodového muriva, orientovaná do Hlavnej ulice, je nápadne hrubá, takmer jednu siahu, čo je okolo 190 cm.

Zo statického hľadiska je takéto hrubé murivo nezmyselné pre nízku dvojpodlažnú budovu. Pravdepodobne je to teda relikt staršej stavby, kde bol iný dôvod budovať extrémne silné murivá. Je možné, že to bol pozostatok najstaršej zbrojničnej budovy, ale tá určite nebola vyššia. Najlogickejšie by bolo vysvetlenie, že je to zvyšok západnej steny veže Dolnej brány mestského opevnenia z čias arpádovských. Hradby mesta vtedy prebiehali tak, že areál zbrojnice by stál už mimo nich.

ZADNÝ DVOR A TRAKTY

Západným traktom kasárensko-štábnej časti prechádzal v úrovni prízemia ďalší dvorný podchod /označený ako Durchfahrt, z čoho pochádza dnešná skomolenina "dufart"/ vedúci do asi dvakrát väčšieho a menej parádneho zadného dvora. Z južnej, východnej a severnej strany bol tento zadný dvor obklopený zadnými krídlami zbrojnice, na západnej strane ho uzatváral múr delostreleckého kavaliera. Medzi kavalierom a južným zadným krídlom zbrojnice bolo voľné nezastavané miesto, kadiaľ bol riešený zadný prístup do areálu, z dnešnej Mäsiarskej ulice. Týmto vstupom /označený bol ako Ausfahrt/ mohli do dvora vchádzať aj rozmernejšie povozy, prípadne mobilné stroje a vojenská technika. Ďalší prístup do zadného dvora bol možný prechodom v južnom krídle z dnešnej Zbrojničnej ulice, tadiaľto však mohli ísť iba pešie osoby.

Južné zadné krídlo bolo opäť dvojtraktové a dvojpodlažné a tvoril ho rad dvojíc miestností bez vykurovania. Toaletné zázemie pre personál tu však bolo, na východnom konci krídla boli suché záchody so štvoricou sedení na každom podlaží. Tečúcu vodu zabezpečovala studňa uprostred dvora /popísaná ako Alter Brun/ a ďalšia studňa, tesne vedľa už spomenutého dvorného prechodu z predného dvora /označená ako Neuer Brun/.

Každá dvojica miestností mala osobitný vstup zo zadného dvora - a vôbec všetky priestory, ústiace do zadného dvora - boli zaklenuté prostými valenými klenbami, takže boli evidentne v celom komplexe najstaršie, možno ešte gotické z čias, keď zbrojnicu v 15. storočí stavali. Priestory v južnom krídle bývali v minulosti asi skladovacie a pravdepodobne práve ony najdlhšie slúžili ako zbrojnica v pravom slova zmysle, teda v pôvodnej funkcii. V čase, keď vznikal plán z roku 1809/10 však už slúžili ako stajne dôstojníckych koní na prízemí a ako ubytovanie štolbov a iného obslužného personálu na poschodí.

Podobný účel mali asi aj priestory v severnom krídle, ktoré bolo jednotraktové, opieralo sa o starú vnútornú hradbu mesta a vchádzalo sa ním dokonca do hradobnej veže. Tieto tiež nevykurované priestory s osobitnými vstupmi z dvora budia však dojem, že v minulosti boli výrobného, prípadne laboratórneho charakteru. Tu sa delostrelecká technika asi kovala a odlievala, opravovala, kompletizovala, generálkovala a tu sa asi aj neskôr vyrábali prípravky na bežné i špecializované strelivo - zápalné, výbušné, kartáčové náboje a vopred nadávkované vrecká s delovým pušným prachom, aby sa artileristi počas boja nezdržiavali pri znovunabíjaní kanónov. V čase vzniku popisovaného plánu tu však už boli nepochybne iba sklady alebo maštale, podobne ako v južnom zadnom krídle.

VEŽA A KAVALIER

Vďaka výkresu z roku 1809/10 vieme, že bývalá severozápadná nárožná veža luxemburského opevnenia mesta mala dosť netypický päťuholníkový pôdorys, čo sa zo žiadneho zo starších grafických prameňov nedalo zistiť. Vďaka tomuto tvaru vytvárala hmota veže smerom von z hradieb brit, ktorý svojím tvarom pomáhal odrážať delové gule na ňu vystrelené. Steny veže v prízemí boli extrémne silné, až 290 cm na všetky strany. Mohlo to byť aj preto, aby bola veža stabilná, pretože z pohľadov na Košice vieme, že bola pôvodne vysoká zda až 16 metrov. Už na úrovni prvého poschodia sa však jej murivá stenčovali na asi 170 cm. V čase kreslenia výkresu zbrojnice mala veža v prízemí ešte jednu zachovanú strieľňu a na poschodí pôvodných päť strieľní. Prízemie s poschodím veže neboli prepojené. Do prízemia sa vstupovalo z konca severného krídla miestnosťou slúžiacou ako predsieň, do poschodia z miestnosti na poschodí severného zadného krídla.

Medzi vežou a kavalierom sa zachoval v roku 1809/10 krátky úsek luxemburskej hradby silnej vyše dvoch metrov. Na severnej strane však už hradba nebola, príslušná stena severného krídla, predného i zadného, tu má normálnu hrúbku. Takže možno povedať, že ho postavili až potom, čo tu hradba stratila zmysel, čo mohlo byť najskôr okolo polovice 16. storočia, vzhľadom na historické udalosti v meste by to mohlo byť po roku 1565.

Niekedy v tom čase vznikol aj priľahlý kavalier známy z neskorších označení ako Mäsiarsky. Postavili ho na konci dnešnej /aj vtedajšej/ Mäsiarskej ulice a jeho hlavným zmyslom bolo, že sa naň dali postaviť ťažké delá, ktoré by sa jednak nezmestili na vnútornú hradbu, jednak by ju streľbou poškodzovali. Kavaliere /v Košiciach ich postavili štyri/ mali zmysel iba dovtedy, kým sa nedokončilo bastiónové opevnenie mesta, no aj potom ich v obrane využívali až do konca 18. storočia. Mäsiarsky kavalier odstránili pri prerážaní nového úseku Zbrojničnej ulice po roku 1850, posledné zvyšky veže zmizli v roku 1858.

ZÁNIK ZEUGHAUSU

Posledná zatiaľ citovaná zmienka o zbrojnici bola od Belága z roku 1831. Vtedy ju už jednoznačne označil za kasáreň, iba z tradície nazývanú zbrojnicou. O rok neskôr, na jar 1832, na pláne známom ako Idea protographica, ju však jeho autor popísal v položke 36 opäť ako Mil. Zeughaus. Asi už nezáležalo na vysvetľovaní, že je to iba tradované meno. Ottov plán z roku 1841 ju uvádza s pôdorysom, ktorý poznáme z projektu z roku 1809/10 a jednoduchým pomenovaním Zeughaus.

V roku 1860 sa dostal stručný opis zbrojnice ešte do Plathovej kroniky, ktorý písal svoje dielo ovplyvnený knižkou Košice staré a nové, takže sa osobitne venoval popisu významných budov. Zbrojnica však vtedy už nepatrila medzi významné budovy a Plath ako keby sa za ňu hanbil, čo vysvitá z jeho slov: "Zbrojnica ešte stojí. Kedysi bývala vybavená všetkými vojenskými potrebami, o čo sa najúplnejšie postaral pre najvyšších uhorských veliteľov týchto častí Uhorska v záujme Jeho Kráľovskej Jasnosti Ján Bornemisza. Tento palác nie je najkultúrnejšiemu mestu primeranou okrasou". Nezainteresovaný čitateľ by si mohol myslieť, že to už bol objekt na spadnutie, ale asi to ešte také zlé nebolo.

Homolkov plán z roku 1869 už ukazuje čiastočné zmeny areálu, hlavne na severných krídlach, a zaznamenáva tiež zbúranie kavaliera a veže. V jeho písanej legende je budova uvedená pod položkou 11 ako Városi u. n. fegyverházi épület - takzvaná budova mestskej zbrojnice. V tých časoch už asi neslúžila bývalá zbrojnica vojsku ani len ako kasárne a ak je popis na mape správny, dostala sa z rúk armády do rúk mesta, asi po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Z obdobia okolo roku 1880 sa zachovala fotografia domoradia západnej strany horného konca Hlavnej ulice, na ktorej je aj kúsok z bývalej zbrojnice. Je to nárožie Hlavnej a Zbrojničnej ulice, na ktorom vidieť roztvorené krídla akéhosi obchodu, ktorý tu vtedy v prízemí sídlil. Zbrojnica teda skončila ako mestský nájomný dom.

V roku 1885 sa otcovia mesta rozhodli celý areál prastarej zbrojnice odstrániť. Na časti jej plochy, asi v rozsahu bývalej prednej časti a prvého dvora, tu potom vznikol nový parádny nárožne komponovaný nájomný dom, dnes adresa Hlavná 108. Na miestach zadných traktov postavili kasárne, dodnes slúžiace svojmu účelu. V nájomnom dome sa toho veľa nenabývalo. Z núdze sem presťahovali v roku 1908 riaditeľstvo mestských lesov a v prízemí sa zariadil pán Török s lekárňou "U vykupiteľa". To si však už na bývalú zbrojnicu takmer nik nespomenul. Zmizla zo zemského povrchu a zdalo sa, že navždy upadla do zabudnutia.

Text a reprodukcie: Jozef Duchoň