JÁN WILLETZ A JEHO ASISTENT

Mestské lúky pred 179 rokmi

Začiatkom dvadsiatych rokov 19. storočia sa rozhodlo mesto Košice postaviť nové verejné mestské kúpele. Zorganizovalo projekčné súťaže, na ktorých sa zúčastnili architekti Jozef Bellágh i Ján Willetz /ten ju vyhral/, a skutočne v roku 1823 túto technicky pomerne jednoduchú stavbu realizovalo. Téme košických verejných kúpeľov sme svojho času venovali osobitný seriál, ktorý na stránkach rubriky vychádzal od 1. do 29. júna roku 2001. Nespomenuli sme však jeden z plánov, deponovaných dnes vo Východoslovenskom múzeu, ktorý mesto v súvislosti s kúpeľmi nechalo spracovať. Stalo sa tak preto, že pri zbežnom pohľade by málokomu napadla tesná súvislosť plánu rozsiahleho územia medzi Hornádom a mlynským náhonom s drobným areálom mestských kúpeľov. Ten sa na ňom doslova strácal.

Súvislosť tu však bola, a bola zrejmá hneď z titulku plánu, ktorý znel v nemčine: Situations plan Von dem neu erbauten Baad - Gebaeude in der Königl. Freystadt Kaschau - mit Bezug auf den angränzenden Mühlbach - das Innundations Tarrain und den Fluss Hernad, čo v preklade do slovenčiny znamenalo: Situačný plán novovybudovanej kúpeľnej budovy v slobodnom kráľovskom meste Košice so vzťahom k hraničiacemu mlynskému náhonu, náplavovému územiu a rieke Hornád. Pod titulkom bolo datovanie Kaschau aufgenomen im Monat September 1823 /Spracované v Košiciach v mesiaci septembri 1823/ a podpis Johann Willetz M/anu/ p/rop/ria Kaschauer Bezirks K/önigliche/ Ca/mmer/al Archit/ect/ Adjunct /Ján Willetz vlastnou rukou, pobočný architekt kráľovskej komory košického kraja/.

Jána Willetza poznáme ako autora realizovaného projektu kúpeľov, no písmo na podpise je iné a písané sépiovým tušom, kým titulok je čiernym tušom. Aby bolo celkom jasné, že Willetz tento plán osobne nespracúval, ale pravdepodobne kvôli kúpeľom iba zadával, je pri pravom dolnom okraji nenápadný druhý podpis: Gezeichnet von Ludvig Kány l/őbliche/ Ca/mmer/al Bau Assistent /Nakreslil Ľudovít Kány, stavebný asistent chvályhodnej komory/. Ľudovít Kány, ktorému ušlo, že Ludvig sa po nemecky píše s "w", je známy aj z podpisu na pláne kúpeľov a tak sa zdá, že ctihodný, hlavne však vyššiepostavený architekt Ján Willetz nechával "makať" asistentíka Kányho.

FAJNOVÁ KRESBA

Výkres kúpeľnej situácie je skutočne poňatý veľkoryso, keď kvôli "mrňavému" areálu kúpeľov s rozsahom pár sto štvorcových metrov - pre lepšiu predstavu uvediem, že budova kúpeľov má na ňom rozmer 9 x 10 milimetrov - zobrazil plochu od Hlavnej ulice po hlavné koryto Hornádu a od splavu na severe po opätovný sútok náhona a rieky pod cisárskym mlynom /dnes kdesi na ulici Pri bitúnku/ na juhu. Celkom asi 3,85 štvorcového kilometra. Je to vlastne veľmi presný nákres územia veľkého ostrova, ktorý v minulosti vytváral mlynský náhon s Hornádom, na ktorom je orientačne zachytená aj uličná sieť východnej polovice mesta a príslušných predmestí. V porovnaní s Rochellovým nákresom toho istého územia, o ktorom sme písali minule, ukazuje Kányho situačný plán veľké zmeny, ktoré sa na tomto území od roku 1747 udiali. Väčšina vodných ramien a ostrovov zanikla a zmenili sa aj meandre hlavného koryta Hornádu.

Kányho plán upúta na prvý pohľad jemnou krásnou kresbou a dokonalým kolorovaním. Základná kresba je urobená jemnými linkami čiernym tušom, vodné toky sú zvýraznené pri brehoch modrou linkou, polia sú žlté, mestská lúka svetlozelená, záhrady tmavšie zelené, cesty okrové, bloky domovej zástavby ružovočervené, drevené budovy, splavy, hate a mosty umbrovo hnedé - všetko samozrejme lazúrne - teda jemne priesvitné. Nádherne je vyznačená inundácia meandrov koryta Hornádu. Je nastriekaná riedeným čiernym tušom, takže Kány, aby nezašpinil celý výkres, musel na tento efekt vyrobiť tvarovo náročnú šablónu. Nápadná je na pláne veľká ozdobná šípka určujúca sever. Celkom nenápadné sú naopak šípky vyznačujúce smer prúdenia v rieke, náhone a ramenách. Plán je pokrytý množstvom drobných písmen - značiek, mal teda pôvodne vysvetľujúcu legendu a musela byť rozsiahla.

Viaceré lokality na pláne sú konkrétne popísané. Ostrov medzi náhonom a Hornádom má nápis Innundations Terrain /náplavové územie/ a jeho severná časť mimo predmestia a mestskej lúky je popísaná ako Frucht und Krautfelder /Úrodné a kapustné polia - Kapustníky/. Západný breh náhona v úseku od dnešného hotela Hutník po splav má nápis Acker Gründe /Poľné grunty/ a hneď za ním opäť Innundations Terrain, čo znamená že voda sa za vysokých stavov vylievala aj tu. Na úrovni Horného predmestia je nápis Obere Vorstadt a kdesi pri hoteli Hutník, pri vtoku ramena Čermeľského potoka do mlynského náhona, je nápis Arm des Gebirges Baches Czermel /Rameno horského potoka Čermeľ/. Na úrovni mestského centra pokračuje nápis Haupt Gasse der Stadt Kaschau. V ľavej dolnej časti plánu sú dva rezy korytom mlynského náhona, ktoré udávajú šírku jeho koryta ako deväť siah /asi 17 metrov/ a relatívne malú hĺbku asi 3 stopy /95 cm/. Jeden z rezov náhonom je vedený v úrovni ulice Slovenskej jednoty, druhý v mieste starej krytej plavárne.

ČO SA MEDZIČASOM ZMENILO

Už sme spomenuli, že Kányho plán zachytáva dosť veľké zmeny oproti stavu spred 76 rokov, zachytenému na Rochellovom pláne. Ani tu nie sú nakreslené reduty opevnenia - medzitým ich totiž odstránili. Najokatejšia je však kultivácia "ostrovného" územia medzi náhonom a Hornádom. Zmizli kroviská a mokrade a na minimum klesol počet vedľajších riečnych ramien. Uprostred ostal iba zanikajúci zvyšok jediného ramena v trase súčasnej Svätoplukovej ulice. Divoké meandre náhona a jazierko v mieste kúpeľnej budovy tiež zmizli a ostali tu po nich iba dva drobné potôčiky. Toto územie ktosi vyštvorčekoval na pláne ceruzkou a pravdepodobne si ho zväčšoval a čosi na ňom riešil. Divoké vodné ramená a dva ostrovy ostali iba v okolí sútoku náhona s Hornádom.

Na rozdiel od väčšiny vtedajších plánov Košíc a predmestí podáva Kányho plán aj vzhľad miesta, odkiaľ z hlavného koryta Hornádu vytekalo bočné rameno upravené ešte v stredoveku košickými kolonistami ako mlynský náhon. Na tomto mieste je koryto rieky vzduté splavom /v latinsky písaných prameňoch je spomenutý ako Cataracta/, ten však nebol tam, kde dnešný, ale o čosi poniže, takmer presne na mieste dnešného cestného mosta vedúceho na prešovskú výpadovku, a k ťahanovskému a furčianskemu sídlisku. Hrádza splavu bola drevená a Kány nenakreslil, či slúžila aj ako most, z iného plánu však vieme, že k nej v tej dobe viedla cesta a teda mohla viesť aj cez ňu. Kány túto cestu zakreslenú nemá, rovnako ako cestu k Trom brodom, čo je však podozrivé už preto, že nejaké cesty do zeleninových a kapustných polí viesť museli.

Samotné koryto Hornádu vykreslil Kány veľmi starostlivo. V zobrazenom úseku na ňom zachytil ešte šesť ostrovčekov a dvanásť náplavových plôch v zákrutách rieky. Venoval sa aj takým detailom, ako boli drobné drevené prehrádzky, ktoré mali najskôr usmerniť eróziu brehov Hornádu tak, ako si to vtedy predstavovalo mesto. Prehrádzky boli situované tak, aby usadeniny a naplaveniny, ktoré sa na nich tvorili, vyrovnávali meandre koryta. Prvá skupina desiatich prehrádzok bola tesne nad spomenutým splavom, ďalšia, pomerne veľká prehrádzka - mala až 90 siah na dĺžku - bola v oblasti dnešného mosta na Rampovej ulici, nasledovala prehrádzka asi v úrovni dnešnej staničnej budovy a posledná zobrazená skupina desiatich prehrádzok bola poniže mosta na prešovskej ceste /ten most už dávno neexistuje/.

TECHNICKÉ PARAMETRE PLÁNU

V pravom dolnom rohu plánu je okrem Kányho podpisu mierkový obrazec Situations Maasstab s verniérom dlhý 156 milimetrov, znázorňujúci 200 viedenských siah. Pod ním je hodnota mierky 1" = 50°, čo znamená, že jeden palec na pláne je rovný 50 siaham v skutočnosti, čiže metrická mierka 1 : 3600. Rezy majú osobitnú väčšiu mierku Quer Profils Maasstab kde 2" = 5°, čo je metrická mierka 1 : 180. Ručný nepodlepený papier plánu má rozmer 639 x 1000 milimetrov /žeby tajná demonštrácia príklonu k ohyzdnej revolučnej, teda nepriateľskej francúzskej metrickej sústave?/, formát kresby v čiernej jednoduchej bordúre je o niečo menší: 620 x 972 milimetrov. V papieri je vodoznak G & I. Honig a na reverze sú doterajšie signatúry: No 2764 platná momentálne, staršia múzejná K - 8177, ešte staršia katalógová 33/927, čo znamená, že bola pridelená v roku 1927 a najstaršia Litt. A, pravdepodobne archívna, napísaná kaligraficky sépiou.

MESTSKÁ LÚKA RÁSTLA DO KRÁSY

Dva roky po vzniku Kányho situačného plánu inundačného územia medzi mlynským náhonom a Hornádom vyšiel známy sprievodca uhorskými pamätihodnosťami od dvojice autorov Szepesházy - Thiele. V hesle venovanom Košiciam sa dá čo-to dočítať aj o spomenutom území, nazývanom už na Chunertovom pláne z roku 1807 Mestské lúky /Städtische Wiese/. Zo zmienok cítiť, že pôvodne zamokrené a neveľmi vábne územie sa menilo na miesto vychádzok Košičanov. Sprvoti hlavne tých z nižších vrstiev, ale čoskoro aj bohatších a urodzenejších. Prvá zmienka je hneď v úvode a týka sa skôr klímy: Aj keď mesto nie je vysoko položené a priľahlé časti rieky Hornád nezriedka spôsobujú záplavy, má vzduch čistý a zdravý a zlé nákazy a epidemické choroby sa tu od čias chvályhodného rozhodnutia magistrátu vysušiť bývalé bahnité mestské priekopy a využiť ich časti na výstavbu a záhrady nemôžu vonkoncom udomácniť.

Komplikovaný systém vodných priekop opevnenia a mokriny na inundačnom území medzi mestom a Hornádom boli v minulosti naozaj príčinou toho, že Košice mali povesť veľmi nezdravého mesta. Vysušením priekop sa evidentne začalo postupne vysúšať aj územie mestskej lúky, takže začínalo byť mestu užitočné, sprvoti ako miesto prechádzok a zábav nižšieho stavu. Svedčí o tom nasledujúci text v Szepesházy Thielem: Časť šiancov medzi Hornou a Mlynskou bránou, ktorá je uzavretá Hornádom, poskytuje síce menej voľného a krásneho výhľadu, napriek tomu sa oplatí prechádzka po nich, pri stromami vysadenej rieke. Nasleduje popis verejne prístupnej záhrady známej neskôr ako Fischerka:

Silne navštevovaných verejných záhrad je v Košiciach pomenej, aj keď je tu predsa len Hanfischka /to je ona/ na ktorej sa schádza časť verejnosti, a kde mali prechádzajúci sa obyvatelia pred rokmi bežné denné rekreačné miesto s výnimkou nedieľ a sviatkov. V lete tu bolo možné vidieť v meste práve prebývajúcu šľachtu a tú najlepšiu časť verejnosti, no teraz možno vidieť také niečo neporovnateľne menej. /Hanfischka/ Je vybavená peknou budovou s tanečnou, biliardovou a jedálenskou sálou. My vieme, že sa tam navrhovalo postaviť aj výčap vína a piva. Potom nasleduje opis ďalšej verejnej záhrady, ležiacej pravdepodobne v susedstve Hanfischky, za stredným mestským mlynom:

Takzvaná Delamanská záhrada je navštevovaná od istej doby a ich rukami celá vyzdobená podľa vkusu tejto spoločnosti. Za pozornosť však predsa len stojí to, že je svojimi užívateľmi vybavená k povzneseniu a statočnému usporiadaniu peknými a solídnymi budovami. Aj túto záhradu zdobí tanečná sála, v ktorej sa môžu komorné a slúžky a iné chudobné dievčatá na ramenách svojich príbuzných, či milých, oddávať obľúbeným kolovým tancom často až do vyčerpania. Pokiaľ nemajú stále dosť krútenia, môžu sa v neďalekej budove karuselu /kolotoča/ nechať za groš unášať na kohútoch, labutiach a levoch, alebo sediac na saniach či vozoch. Nakoniec môžu k potešeniu svojich obdivovateľov aj svišťať vzduchom na tu a tam postavených hojdačkách.

Posledná citovaná veta vo mne budí určité podozrenie. Čo tým hojdaním k potešeniu obdivovateľ autor textu myslel? Azda nie to, že sa tam chodilo dievkam nazerať pod sukne?! V každom prípade je jasné, že mestská lúka bývala prvým stálym košickým lunaparkom /Disneylandy vtedy ešte nepoznali/, čo je zábavné zariadenie, aké napríklad dnešné Košice nemajú. Nakoniec nasleduje nenápadná zmienka o iných záhradách, z ktorých tri susedili s mlynským náhonom: Ostatné hostincami vybavené záhrady majú malý význam, tým krajšie a významnejšie sú však viaceré panské súkromné záhrady, medzi ktorými sú najvynikajúcejšie grófske Barkócziovská /na dnešnej Svätoplukovej ulici/, Andrássiovská /na dnešnej Palackého ulici/, Schmideggovská /tá bola inde/ a Sztárayovská /na raveline svätého Petra, kde dnes stojí stará krytá plaváreň/.

Anton Berčinský

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer dňa 21. 6. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň