ANTON BERČINSKÝ

Posledný z troch predstavovaných plánov, zachycujúcich dobový stav koryta Hornádu, nemá na prvý pohľad žiaden vodohospodársky zmysel. To však nič nemení na fakte, že je na ňom rieka precízne zakreslená a že teda môže slúžiť na štúdium jej nedávnej minulosti. Rochellov i Kányho plán boli hotovými dielami, no Berčinského plán je zrejme nedokončeným torzom čohosi pôvodne rozsiahlejšieho. Podobne, ako v prípade Kányho plánu, ilustruje presadzovanie sa domáceho, navyše slovanského živlu aj do odborov ako napríklad mapovanie a zememeračstvo, ktoré dovtedy zabezpečovali takmer výlučne zahraniční odborníci.

ŠPINAVÝ ZDRAP PAPIERA

Z času na čas sa v múzejnom depozite objaví dávno zabudnutá zbierka, ktorá vzhľadom na svoj fyzický stav len náhodou neskončila odpísaná v odpade. Takto bol po mnohých desaťročiach zabudnutia objavený vo fonde máp a plánov skrčený zdrap zašpineného ručného papiera, z ktorého sa vykľulo geodetické zameranie bezprostredného okolia mesta Košice so zakresleným návrhom ohraničenia jeho intravilánu a pomerne rozsiahlou latinsky písanou legendou. Tento nenápadný dokument sa dostal do zbierok Východoslovenského múzea podľa prírastkovej knihy príležitostným zberom v roku 1978. Nevieme, v akom bol vtedy stave, no keď sme ho v depozite objavili, budil dojem, že si čitateľnosť zachoval doslova zázrakom.

Po opatrnom rozložení mal plán, zlepený z dvoch nerovnako veľkých archov ručného papiera bez vodoznaku rozmery 1195x984 milimetrov. V minulosti bol nešetrne a nepravidelne poskladaný štyrikrát po výške a osemkrát po šírke, na formát približne 15 krát 25 centimetrov. V miestach zhybov sa papier i kresba poškodii, na siedmich miestach vytrhli, pričom najväčší odtrhnutý a chýbajúci kus má rozmer zhruba 30 krát 25 centimetrov, ale pravdepodobne na ňom nebola žiadna kresba. V pravom hornom rohu bol plán napadnutý plesňou a v pravom dolnom rohu poškodený zatečením tak, že legenda zostala čiastočne nečitateľná.

Na rube plánu je celý rad značiek a čísel, dokumentujúcich vývoj archivovania dokumentov v Košiciach a signovania múzejných zbierok, a navyše maďarsky písaná poznámka. Celkom hore uprostred je tužkou písaný letopočet 1827, v pravom hornom rohu malá pečiatka s platnou signatúrou zbierky: "Múzeum Košice R-24205". Vľavo nad zlepom archov je sépiové E a pod ním číslo 534. Toto číslo zodpovedá pôvodnému značeniu výkresov, ktoré sa do fondov Východoslovenského múzea dostali z Archívu mesta Košíc. Pod zlepom uprostred je hrubou modrou ceruzkou napísané 64 a vedľa vľavo škrtnutá 9 červenou ceruzkou. Dole vľavo je oná maďarská, sépiou napísaná poznámka: Kassa város belső fekvésének környezeti rajzolata /voľne: Kresba ohraničenia rozsahu intravilánu mesta Košice/. Uprostred pri spodnom okraji je ešte sépiová značka .II. A a červenou ceruzou napísaná číslica 59.

OBSAH KRESBY

Na lícnej strane plánu je samotná kresba terénu okolia mesta v tenkej fazete rozmerov 1143 krát 934 milimetrov, kreslená na výšku sépiou so zvyškami jemného kolorovania. Kresba je veľmi presná, realizovaná vlasovo tenkými čiarami, orientovaná severom vľavo. Sever je vyznačený aj neprimerane veľkou šípkou severky uprostred formátu papiera vpravo. Taktiež tenkými, no výraznými červenými čiarami je doplnená kresba línií a objektov popísaných v legende. Na pláne je znázornené územie od hlavného toku Hornádu a jeho inundačného územia /pri hornom okraji/ po úroveň dnešnej Triedy SNP na Terase /pri dolnom okraji/ a od miesta dnešnej Nejedlého ulice /pro ľavom okraji/ po dnešnú Požiarnickú ulicu /pri pravom okraji/. Celkom teda plán obsiahol územie 3,43 krát 4,39 kilometra, čo je 15, 0577 štvorcového kilometra.

Samotná kresba podáva vnútorné mesto iba ako prázdnu plochu, bez akýchkoľvek detailov. Táto plocha bývala kolorovaná žltou akvarelovou farbou, ktorá však už takmer vybledla. Podrobnejšie sú vykreslené predmestia, kde je vyznačená zastavaná plocha, pôvodne kolorovaná jemnou ružovou lazúrou, komunikácie vedúce do nich z okolia /ale nie ulice!/, vodné toky, cintoríny a len výnimočne samostatne stojace budovy, všetko kolorované hnedou lazúrou. Bývalá koloratúra extravilánu nie je dnes viditeľná. Tok Hornádu je kolorovaný modro a jeho inundačné územie svetlozeleno, navyše je ešte aj husto vybodkované. Celé toto geodetické dielo sa zameralo iba na zobrazenie polohopisných javov a komunikačnej situácie najbližšieho okolia mesta a predmestí, nezaoberlo sa detailami a nemá výškopis.

POPISKY V PLÁNE

Na dvadsiatich dvoch miestach sú zakreslené útvary popísané latinskými textmi. Čísla sú doplnené kvôli prehľadnosti a zodpovedajú číslam na reprodukovanom pláne. Pôvodný latinský text je presná transkripcia bez ohľadu na gramatiku:

1. Hernadus Fluvius /Rieka Hornád/, 2. Balneum /Kúpele - najstaršie, stojace v Mestskom parku/, 3. Mola medioris /Stredný mlyn - na mieste dnešnej adresy Mlynská 31/, 4. Via commercialis Eperjesiensis /Prešovská verejná cesta/, 5. Via ducens ad Tria Vada /Cesta vedúca k trom brodom/, 6. Via ducens ad Cauleta superiora /Cesta vedúca k Vyšným kapustníkom/, 7. Via Szent Istvaniensis /Kostolianska cesta/, 8. Mola superior /Horný mlyn - na severnom konci Štefánikovej ulice/, 9. Via ducens ad Cataractam /Cesta vedúca k splavu/, 10. Via commercialis Scepusiensis /Spišská verejná cesta/, 11. Coemeterium Suburbanorum /Predmestský cintorín - na pláne z roku 1807 popísaný ako vojenský, dnes v polohe terasových domov na Belianskej ulici/, 12. Via Tökesiensis inferior /Dolná klátovská cesta/, 13. Coemeterium Militare /Vojenský cintorín - na styku Belianskej a Vojenskej ulice/, 14. Via Myszlokiensis superior /Horná myslavská cesta/, 15. Via Myszlokiensis inferior /Dolná myslavská cesta/, 16. Via commercialis Sepsiensis /Moldavská verejná cesta/, 17. Via ductus ad plagam Sáfrány kert /Cesta vedúca k miestu "Šafranová záhrada"/, 18. Coemeterium Romano - Catholicorum /Rímskokatolícky cintorín - na Južnej triede pri Astórii/, 19. Antiqua Via Bartzensis /Stará barčianska cesta/, 20. Via commercialis Pestinensis /Peštianska verejná cesta/, 21. Via Széplakiensis /Cesta do Krásnej nad Hornádom/, 22. Via ducens ad Cauleta inferior /Cesta vedúca k Nižným kapustníkom/. V latinčine textu nie sú slovakizmy a germanizmy, zato však dosť hungarizmov, všetko v miestnych názvoch.

Vpravo dole vo formáte plánu je merítkový obrazec s verniérom, znázorňujúci 300 viedenských siah s textom: Scala in qua unus Pollex Viennensis equat 50. orgiis aeque Vienensibus /Stupnica, na ktorej sa jeden viedenský palec rovná 50 taktiež viedenským siaham/. Obrazec by teda mal mať dĺžku šiestich viedenských palcov, čo je 157,8 milimetra a predstavuje metrické merítko 1:3600. V skutočnosti však má dĺžku 155 milimetrov, čo je metrické merítko 1:3670. Rozdiel možno pripísať zosychaniu papiera, pri odmeriavaní dĺžkových úsekov z plánu je však potrebné počítať nie s teoretickým /3600/, ale reálnym /3670/ merítkom.

LATINSKÁ LEGENDA

Úplne vpravo dole je legenda k plánu s jeho názvom, štrnástimi číslovanými vysvetľujúcimi položkami, dátom a podpisom. Plán tak má na rozdiel od iných podobných dokumentov tých čias všetky identifikačné náležitosti. Bohužiaľ, bol na tomto mieste v minulosti poliaty akousi tekutinou a časť textu sa rozmyl do nečitateľna. Z nadpisu legendy teda zostalo torzo: Explicatio Plani Situationis Liberae Regiaeque Civitatis Cassoviensis... /Vysvetlenie situačného plánu slobodného kráľovského mesta Košíc.../. Nasledujú jednotlivé položky legendy, v latinskom znení ich však už kvôli šetreniu miestom citovať nebudeme. Za slovenským prekladom ešte nasleduje kurzívou sádzaný vysvetľujúci komentár.

1. Po prvé: Ružová farba označuje intravilán, žltá extravilán predmetného mesta... /prerušenie/ Tento text nepotrebuje ďalšie vysvetlenie.

2. Po druhé: Písmenami a h i sú vyznačené tie domčeky, čo sa majú postaviť, písmenami ak al an sú tie tri, čo už stoja.../prerušenie/...úce. Tu na konci starých vedľajších peších a vozových ciest na okraji.../prerušenie/...jú. A východ nových ciest sa sústreďuje pri písmene.../prerušenie/ Písmeno a vyznačuje objekt v dnešnom Mestskom parku na Prešovskej ceste, písmeno h objekt na dnešnej Južnej triede pri katolíckom cintoríne a písmeno i na dnešnej Moldavskej ceste pri starej sladovni. Dvojica písmen ak je objekt v dolnej časti Kalvárie a al je objekt na dnešnej Komenského ulici v úrovni Garbiarskej ulice. Kombinácia písmen an sa na pláne nenachádza, v prirodzenom pkračovaní smeru popisu je tam však objekt am, v mieste dnešnej Masarykovej ulice. Najskôr ide o existujúce a navrhované mýtnice na prístupoch do mesta.

3. Po tretie: Písmenom b je označená závora Dolného mlyna naproti bránke širokej jednu siahu a.../prerušenie/ Písmenko b označuje cestnú uzáveru asi 140 metrov severovýchodne od Dolného mlyna, uprostred ohybu mlynského náhona.

4. Po štvrté: Písmeno c označuje starú vozovú cestu, prechádzajúcu ohradeným cintorínom v šírke 3 siahy.../prerušenie/ ... a zo železa vyrobená ohrada oboch ciest je zabezpečená zámkou, a na tejto ulici osta.../prerušenie/ ...d e f g čo dáva konečných 741 a pol výmery náležitých siah príslušných ctihodnému konventu otcov dominikánov.../prerušenie/ ...uje s rozlohou 158 krát 26 a pol siahy. Písmeno c označuje miesto asi 100 metrov južne od Dolného mlyna a úsek d e f g cestu vedúcu od tohto miesta po bývalý katolícky cintorín na dnešnej Južnej triede.

5. Po piate: Písmená i h l m n označujú novú širokú cestu, vedúcu k súkromným poliam dávajúcim výmeru s rozmermi 62 krát 34 a štvrť štvorcovej siahy. Trasa označená týmito písmenami vedie od konca dnešnej Štúrovej ulice medzi výmoľmi až po úroveň dnešnej Ungárovej ulice. Obchádza pritom starý evanjelický cintorín.

DEJINY PO NEJ OBČAS DUPALI

Mestská lúka, ktorou prechádzala verejná cesta z Prešova i drobnejšie lokálne cestičky, zohrala počas revolúcie v meruôsmych rokoch aj úlohu kapitulačného miesta. Keď 11. decembra rozprášil cisársky generál gróf František Schlick revolučné oddiely pri Budimíri, vstupoval do Košíc práve z tejto strany a kronikár Tutkó to opísal takto: Potom aj jadro Schlickovej armády sa spojilo so svojou treťou, Fiedlerovou divíziou na poliach pod lesom Furča, pričom neprestávalo prenasledovať porazené a utekajúce maďarské vojsko doteraz neznámymi projektilmi /boli to jednoduché delostrelecké rakety sústavy congréve/. Keď sa priblížili k mestu, jeho vysokozaslúžilý starosta gróf František Dessewffy, sprevádzaný delegáciou mesta Košice, vzdal pri hornádskom moste hold maršalovi Schlickovi a odovzdal mu mesto. No skôr, ako sa to stihlo odohrať, bolo smerom k mestu niekoľkokrát vystrelené z kanónov a nimi bol ľud prizerajúci sa udalostiam z veľkej lúky, nazývanej teraz /1861/ Széchényiho sadom, rozohnaný domov.

Ako z citácie vidieť, Tutkó pridal Schlickovi na vojenskej hodnosti, zaujímavejšie je však poznanie, že už vtedy považovali otcovia mesta veľkú čiže mestskú lúku za dostatočne dôstojné miesto na kapituláciu a holdovanie. A ako vidieť, už vtedy boli k dispozícii aj davy "čumilov", ktorých spomínané delostrelecké výstrely vonkoncom neodradili od toho, aby neprišli zízať na mestskú lúku už pri najbližšej podobnej príležitosti. Bolo to 24. júna 1849, keď do Košíc vstúpili ruské vojská, ktoré definitívne skoncovali s maďarskou revolúciou. Tentokrát zacitujeme kronikára Platha:

V spomenutú nedeľu dňa 24. júna vychádzajúce slnko žiariac v plnom jase na nebeskej klenbe vylákalo mnohých obyvateľov na lúku v susedstve Fišerky, kde prvotriedne seno zhrabané deň predtým do kôpok pôsobilo na človeka nesmierne príjemnou vôňou. Na okraji lesa Furča sa na vŕšku objavili ruskí Kozáci. Potom od rána až do pozdného večera pochodoval cez mesto celý armádny zbor. V nepretržitej reťazi, s blyštiacimi sa prilbami, rovnomerným krokom, za spevu a hudby, pochodovali títo vojaci z lesa na Prešovskej ceste.

Museli to byť napriek vojne idylické časy, keď príchod nepriateľskej okupačnej armády sledovali obyvatelia Košíc ako slávnostnú "defilírku" s hudbou. Ináč, bolo sa na čo pozerať, pretože v Paskevičovej armáde slúžil celý rad národov vo svojich tradičných krojoch a s tradičnou zbrojou. Plath udáva okrem už spomenutých Kozákov /snáď ani nevedel, že vtedy existovalo v ruskej armáde celkom jedenásť druhov Kozákov/ aj Čerkesov, Peržanov a Turkov. My dnes vieme, že tam boli aj Gruzínci, Osetínci, Mingreliáni, Kabardinci, Čečenci, Imereti a ktovie koľko ešte Orientálcov. Dejiny, ako vidieť, dupali po mestskej lúke občas vojenským "parádemaršom". Navyše to boli idylické časy aj preto, že ľudia sa chodili na mestskú lúku nadýchať lahodnej vône sena akosi nepoznali alergie a senné nádchy. Darmo postupne ale isto mľandravieme!

Berčinského plán - dokončenie
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 28. 6. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň