Časť tretia: Belághov výkres z roku 1825

Plán, ktorému sa budeme venovať dnes, a ktorý by sme mohli nazvať aj "tretím Belághovým výkresom" je spomedzi zachovaných grafických dokladov o mestských kúpeľoch najpodrobnejší a prináša najviac detailov. Okrem samotných kúpeľov podáva svedectvo aj o starej budove Stredného mlyna a ďalších vodou poháňaných výrobných zariadeniach závislých od neho. Belágh spracovával tento plán už v čase, keď kúpeľná budova stála a dôvodom, prečo ho mesto u neho objednalo, bola opäť možná dostavba kúpeľného areálu. Dostavba však nakoniec opäť nebola realizovaná a výkres skončil bez úradného schválenia v mestskom archíve pod číslom 941/825, vďaka čomu vieme, že bol s najväčšou pravdepodobnosťou vypracovaný v roku 1825. Belágh ho totiž napodiv nedatoval!

ORÚROVANÁ MAŠTAĽ

Tretí Belághov výkres je "plachta" ručného papiera s rozmermi 628 krát 962 milimetrov podlepená bielym plátnom a kreslená v mierke jeden palec na pláne sa rovná dvom siaham v skutočnosti. Metricky vyjadrené je to 1:144. Vľavo hore nesie názov Plan A N.2 Zu den Entwurfs Plan A N.1 gehörig in welchen die Bäder der Kö. Freystadt Kaschau zu ersehend sind - Plán číslo 2 príslušný k návrhovému plánu číslo 1, na ktorom vidieť kúpele kráľovského slobodného mesta Košice. Spomenutý plán číslo 1 je Belághov výkres návrhu z roku 1821, o ktorom sme písali minule. Výkres je bohato kolorovaný a ešte bohatšie popísaný, čo je sprievodným znakom viacerých Belághových prác. Dá sa povedať, že opis je až "rozkecaný".

Stred výkresu tvorí pôdorys krovu kúpeľnej budovy a priľahlej navrhovanej hostinskej budovy. Po stranách má tri sklopené rezy budovou, dva pohľady na krídla. Nad týmito kresbami je znázornené koryto Mlynského náhona v správnej mierke i vzdialenosti od kúpeľov, dokonca aj s niveláciou spádu terénu. Takže sa z výkresu dá odčítať, že v mieste Stredného mlyna bol vtedy náhon široký 20,4 metra, hlboký 1,5 metra, vzdialený od juhozápadného krídla kúpeľnej budovy 32,8 metra a úroveň jeho hladiny bola asi dva metre pod úrovňou kúpeľného nádvoria. Už vtedy mal náhon spevnené brehy drevenými kolmi. Belágh si dal aj námahu s vyznačením úrovne najvyššej vody, ktorá dosahuje úroveň spomínaného kúpeľného nádvoria.

Okraj areálu brusiarne, valchy a stupy, ktorý stál na ľavom brehu náhona, bol od kúpeľov vzdialený iba 6,5 metra, čo bolo až nepríjemne blízko, keďže to boli prevádzky dosť hlučné. Výkres má veľmi podrobne zakreslené rozvodné potrubia teplej, studenej i odpadovej vody /vyvádzala sa samozrejme do Mlynského náhona/, dva vodné zdroje v blízkosti budovy, ako aj dve externé ohniská s kotlami na prípravu teplej vody. Rozvody v medených rúrkach boli vedené na vonkajšej fasáde celej kúpeľnej budovy, vo výške okenných parapetov, pričom v miestach vchodov boli riešené tak, že ich ľudia museli podchádzať! Okienka na kúpeľných komorách boli malé a uložené vysoko /aby sa nedalo nazerať dnu/ takže celá kúpeľná budova pôsobila skôr ako kravín omotaný rúrami.

Ako sme už uviedli, Belágh navrhol ku kúpeľom pristavať aj hostinský dom, tentokrát iný, ako vo svojom pláne z roku 1821. Mal pôdorys písmena T a neďaleko od neho navrhol tiež letný výčap, presne taký, ako v roku 1821. Tieto stavby sa však nerealizovali. Nakoniec dodáme už len to, že tri realizované krídla kúpeľnej budovy vytvárali areál s rozmermi 38,25 x 32,3 metra.

STARÝ STREDNÝ MLYN

Cennejšie, ako zobrazenie kúpeľov, je na Belághovom treťom výkrese zobrazenie budovy starého Stredného mlyna. Tento objekt postavili začiatkom 18. storočia, po potlačení povstania Františka II. Rákocziho. V čase, keď ho Belágh zakresľoval, mal teda niečo vyše sto rokov a ešte asi tridsaťpäť rokov kariéry pred sebou. Bola to impozantná budova dlhá takmer 40 metrov, stojaca na pravom brehu Mlynského náhona /aj Horný a Dolný mlyn stáli na pravom brehu/. Belágh ho na výkrese opísal takto: Die Mittere Mahlmühle welche 295 Schritt von der Stadt entfernt liegt durchwelche man mittelst der Brücke sub D zu die Bad komt - Stredné potravné mlyny ktoré ležia vo vzdialenosti 295 krokov /asi 180 metrov/ od mesta, cez ktoré sa prostredníctvom mosta označeného D ide do kúpeľov.

Belágh nenadarmo použil množné číslo "mlyny", pretože do mlynice viedlo celkom šesť náhonov od šiestich vodných kolies. Najbližšia cesta z mesta do kúpeľov viedla od bývalej Mlynskej brány skutočne priamo cez budovu Stredného mlyna - muselo sa prejsť doslova cez objekt, koridorom medzi mlynicou a bytom mlynára - peším dreveným mostíkom ponad Mlynský náhon a potom ešte obísť kúpeľnú budovu, pretože tá bola k náhonu obrátená chrbtom. Podľa Bertsinszkého plánu bola najbližšia iná cesta mostíkom poniže, asi v mieste dnešného príjazdu k stanici za budovou energetických závodov, táto cesta však musela obchádzať rozsiahlu záhradu na ľavom brehu Mlynského náhona, takže bola nepohodlnejšia. Problém s prístupom ku kúpeľom muselo riešiť mesto vybudovaním nového pešieho dreveného mosta na mieste, kde je dnes most pod Jakabovým palácom.

Zaujímavá bola úprava koryta Mlynského náhona na úseku vedľa Stredného mlyna. Aby tu voda hladšie pretekala /a dodávala tak viac energie/ bolo koryto vyložené doskami ukotvenými v pilótach. Na pilótach bola ostatne založená aj samotná mlynská budova. V koryte boli pri pravom brehu /teda pri mlyne/ vytvorené tri samostatné žľaby, v ktorých boli osadené tri páry vodných kolies -podľa potreby sa dal pohon kolies "vypínať" uzavretím prívodu vody do zvolených žľabov. Podobne boli na ľavom brehu /tam kde stáli kúpele/ zriadené dva žľaby s dvoma vodnými kolesami, ktoré poháňali valchu /Walkmühle/, brusiareň /Schleifmühle/ a stupu /Stampfmühle/. Pred vtokom do opísaných žľabov bola vytvorená drevená roštová konštrukcia, ktorá zamedzovala, aby sa do žľabov dostala väčšia nečistota.

BRUSIAREŇ

Prvýkrát sa zmienka o vodou poháňanej brusiarni v Košiciach objavuje v Korabinského lexikóne z roku 1786, pravdepodobne však išlo o starší objekt, postavený vari ešte pred polovicou 18. storočia. Vďaka Belághovmu výkresu kúpeľov z roku 1825 však vieme pomerne presne, ako vyzerala, pretože sa mu nelenilo nakresliť ju aj s vnútornou dispozíciou a dokonca aj s detailmi strojného zariadenia. Vo svojom pláne ju označil textom Grundriss der Schleifmühle und dazu gehörige Wohnung - Pôdorys brusiarne /doslova brúsneho mlyna/ a k nej príslušného bytu. Byt patril nepochybne majstrovi brusiarovi.

Brusiareň stála v dosť tesnom susedstve kúpeľov, iba pár metrov od nárožia tvoreného severo- a juhozápadným krídlom kúpeľnej budovy. To znamená, že keď sa v nej brúsilo, muselo byť príslušné škripoty veľmi dobre počuť aj v kúpeľných izbách, ktorých okná boli týmto smerom orientované. Okrem zvukov brúsenia si treba navyše predstaviť aj klapot a vrzgot mlynského stroja, silný šum vody poháňajúcej vodné koleso, pokrikovanie brusičov a všetky ďalšie zvuky z brusiarovej domácnosti /manželka, deti, pes a domáci statok/. Pokiaľ na tomto mieste brusiareň existovala a pracovala, do určitej miery ho znehodnocovala, kúpeľní hostia nemali pokoj.

Pri bližšom preštudovaní vnútornej dispozície brusiarne je nápadné, že samotná výrobná časť zaberá iba asi štvrtinu budovy, ktorá mala pôdorysné rozmery 20,75 x 10,65 metra. Dielenská časť, do ktorej ústil náhon vodného kolesa, kde sa nachádzali rozvádzacie kolesá a celkom päť brúsnych kolies rôzneho priemeru a asi aj zrnitosti povrchu, mala rozmer iba 7,2 x 5,7 metra. Táto miestnosť mala ešte priľahlú komôrku a susedila priamo s korytom Mlynského náhona /to znamená, že musela byť poriadne vlhká/. Do dielne sa vstupovalo zvonku, ale mohlo sa aj z obytnej časti, z najväčšej izby.

Byt brusiara disponoval nečakaným priestorovým komfortom. Vstupovalo sa doň kuchyňou /2,8 x 5,8 metra/, mal tri pomerne priestranné izby /9,5 x 4,3 - 6,5 x 5,2 a 3,3 x 5,2 metra/ a komoru /2,8 x 3 metre/. Samozrejme nemal kúpeľňu a záchod, ale to vtedy nebývalo štandardným vybavením domov. Latrínu mal určite na dvore a do mestských kúpeľov to mali obyvatelia brusiarne doslova pár krokov /prisahal by som však, že tam nechodievali/.

KÚPAJÚCI SA MARAT (obr.2)

Reprodukovaný slávny obraz od Jacquesa Louisa Davida sa síce volá "Zavraždený Marat", ale my sme si ho vybrali preto, že veľmi dobre ilustruje dobové kúpanie vo veľkej drevenej kadi s bielou plachtou /namiesto dnešného smaltu vane/ a doskou preloženou ponad kaďu, takže kúpajúci mohol hodovať, prípadne pracovať, ako za stolom. V Maratovom prípade to nebolo kúpanie očistné, ale zdravotné. Trpel akousi nepríjemnou chorobou a uľavovalo sa mu, keď bol ponorený vo vode. Vo vani aj pracoval a dokonca takto prijímal aj návštevy - ako ináč by sa k nemu dostala počas kúpania vrahyňa Charlotta Cordayová, dovtedy preňho úplne neznáma osoba? Keď sme už tento obraz reprodukovali, potom pripomenieme, že Jean Paul Marat je podávaný ako hrdina revolúcie a Charlota Cordayová ako fanatická tmárka, ale netreba tomu bezbreho veriť. Drobný, vyziabnutý, chorľavý a škaredý mužíček Marat /vyštudovaný lekár!/ bol vďaka svojej popudlivej a krvilačnej povahe zodpovedný za vražedný politický teror vo vtedajšom Francúzsku, navyše ako publicista bol najfanatickejším revolučným štváčom. Charlota bola naopak mladá, krásna, vzdelaná a až do spáchania vraždy aj mierna a nevinná mladá žena. Nádherne ju opísal francúzsky historik Michelet. Lenže! navždy už ostane ona vrahyňou a Marat obeťou.

KEDY ICH VLASTNE POSTAVILI

Otázka položená v titulku sa pravdaže týka mestských kúpeľov, konkrétne onej prízemnej budovy s pôdorysom do U, zobrazenej na toľkých popisovaných výkresoch. Podľa citácie z cestovného sprievodcu Szepesházy - Thieleho to bolo za čias, keď bol mešťanostom Ján Fedák. V čase, keď tento sprievodca vznikol /1825/ stál na čele mesta richtár, byť mešťanostom znamenalo mať iba najvyššiu hospodársku funkciu. Až neskôr sa veci zvrtli tak, že prvým mužom mesta sa stal mešťanosta a funkcia richtára zanikla. Ján Fedák bol pred rokom 1825 mešťanostom od 10. apríla 1820 do 8. júla 1823 /za hľadanie a poskytnutie údajov ďakujem pánu doktorovi Kirstovi, riaditeľovi AMK/. To zodpovedá faktom, ktoré sa dali vyčítať z popisovaných výkresov. Kúpele teda vznikli v časovom rozmedzí od mája 1821 /druhý Belághov výkres/ do septembra 1823 /Willetzov výkres/. A keďže to nebola príliš veľká a komplikovaná stavba a navyše z Willetzovho výkresu vyplýva, že ešte neboli celkom dokončené, takmer isto je rok 1823 rokom ich výstavby. Na celú vec sa musíme pozrieť ešte z jednej strany. Výkresy viac či menej jasne hovoria, že myšlienka výstavby novej kúpeľnej budovy tu bola už v roku 1820 a že mesto ešte roky potom, čo kúpele už fungovali, nebolo s nimi spokojné a uvažovalo o ich dobudovaní - minimálne do roku 1833, o čom budeme písať na budúci týždeň.

Pohľad do dejín mestskej čistotnosti: časť štvrtá - Posledný projekt a nenápadný koniec

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 15. 6. 2001
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň