Časť jedenásta - Žigmundova smrť

Dostali sme sa k predposlednému pokračovaniu seriálu o dejinách nášho mesta v časoch dlhého panovania posledného Luxemburgovca Žigmunda. Trvanie jeho vlády bolo pre Košice obdobím ekonomickej prosperity a rastu politickej moci mesta. V posledných rokoch života, najmä však po zvolení za nemeckého a českého kráľa, sa Žigmund zdržiaval v Uhorsku stále menej. Pohlcovala ho európska veľká politika, život neustále komplikovali ideové problémy v rímskokatolíckej cirkvi, husitská revolúcia v Čechách, tlak Turkov na Balkáne, striedavé vojny v severnom Taliansku a mnoho menších nepríjemností. Tento muž niesol na pleciach nesmierne bremeno, pretože doba, v ktorej žil a kraľoval, bola mimoriadne komplikovaná. Dnes vieme, že napriek všetkým výhradám historikov v nej Žigmund obstál mimoriadne dobre.

POSLEDNÉ PRIVILÉGIÁ

Luxemburská éra bola pre Košice jedným z tých období, keď sa v meste razilo veľké množstvo strieborných, ale aj zlatých peňazí. Numizmatikom sú dobre známe strieborné žigmundovské denáre a poldenáre /oboly/, ale aj zlaté dukáty. Mesto si v súvislosti s činnosťou kráľovskej komory vymohlo na Žigmundovi už v roku 1424 oslobodenie od platenia komorského zisku. Kráľovskú komoru sme už spomínali v súvislosti s Markom z Norimbergu. Vôbec prvými známymi komorskými grófmi luxemburskej doby boli v roku 1387 spomínaní Jakub a Kristián. Z roku 1392 je známy ďalší komorský gróf František Bernardi. Od roku 1395 to bol nám známy Markus z Norimbergu, o rok neskôr opäť František Bernardi.

Nasleduje tridsaťdvaročná medzera, pretože ďalší komorský gróf je známy až z roku 1428. Bol to akýsi Ján Falbrecht. V roku 1430 bol kameráriom Urban Polner z Levoče a v tom istom roku je uvádzaný aj druhý komorský gróf Peter Reyhel. Už spomínaný Urban Polner je uvádzaný aj pre rok 1434. V nasledujúcom roku 1435 sa opäť vyskytujú dvaja komorskí grófi: Ladislav de Chap a magister Juraj Literát, pri ktorom je uvedené, že je to budínsky občan, vyberač komorského zisku a zmenárnik mincí. V roku 1436 je komorským grófom ctihodný Leonard Noffry z Bojníc. To je posledný známy košický kamerárius za Žigmundovho života. Náš seriál však ukončíme až smrťou Žigmundovej jedinej dcéry Alžbety /17. decembra 1442/, takže spomenieme ešte komorského grófa Hanuša z roku 1440.

V súvislosti s barchetovým monopolom udelil Žigmund s pomerne veľkým časovým odstupom Košiciam v roku 1429 aj privilégium na bielenie plátna. Ťažko si však predstaviť, že by sa v meste predtým plátno nebielilo. Preto je potrebné toto privilégium chápať ako dodatočné legalizovanie, prípadne právnu úpravu činnosti, ktorá tu už mnoho rokov prekvitala. Bielidlo sa nachádzalo pravdepodobne na dolnom úseku mlynského náhona, poniže dolného predmestia a mlyna, ktorý vtedy patril dominikánskemu rádu.

O rok neskôr udelil kráľ Žigmund /ešte stále sa nestihol dať korunovať za cisára/ Košiciam ďalšiu úľavu - oslobodenie spod vojenskej služby. V tej dobe, samozrejme, neexistovala všeobecná branná povinnosť a prezenčná vojenská služba. Povinne sa k vojsku dostavovali v prípade vojny iba šľachtici so svojimi družinami. Mestá mali podobnú povinnosť - vypraviť do vojny určený kontingent ozbrojencov na vlastný náklad, prípadne poskytnúť vojnové stroje, delostrelectvo, materiálne vybavenie a podobne. Z tejto povinnosti sa dalo aj vykúpiť, Žigmund nás však od nej oslobodil. Úľavu sme však mali možnosť využívať iba do konca jeho vlády, teda sedem rokov.

MOROVÁ RANA

V roku 1430 sa prehnala strednou Európou epidémia morovej nákazy. Zasiahla aj Uhorsko a bohužiaľ aj Košice. Doktor Wick píše vo svojich dejinách dominikánskeho rádu v Košiciach o epidémii toto: Mor, takzvaná čierna smrť, zúriaca v prvej polovici 15. storočia po celej Európe, prekazil blahodarnú činnosť košických dominikánov v meste i na vidieku. Nákaza bola v roku 1430 zavlečená aj do Košíc a vyžiadala si veľa obetí z radov obyvateľstva, takže značne poklesol aj počet dominikánov. Táto pohroma spôsobila citeľnú škodu aj majetku rádu, pretože z nedostatku robotníkov nemohli byť obrábané vinice, takže konvent postrádal jeden zo svojich najvýnosnejších prameňov dôchodkov. Tieseň bola tým väčšia, že budova kláštora, stará asi poldruha storočia, potrebovala už dôkladnejšie opravy.

Nedostatok financií sa rád rozhodol riešiť spôsobom v cirkevných spoločenstvách neveľmi bežným - predajom časti majetku. Museli sa dostať do skutočne veľkej krízy, pretože cirkev a rády sa prakticky nikdy dobrovoľne nehnuteľného majetku nezbavujú. Wick o tom píše nasledovne: Dominikáni predložili svoje ťažké položenie provinciálovi rádu Matejovi Kaldovi, ktorý košickým dominikánom pomohol podľa dokladu vyhotoveného dňa 4. júna 1433 v Budíne tak, že im povolil predaj myslavského mlyna s príslušenstvami, ďalej pri ňom ležiacej lúky a vŕšku, aby za ich cenu mohol byť opravený kláštor a vinice. Tieto nehnuteľnosti kúpil podľa dokladu vydaného košickým priorom Andrejom z Kráľovca /Andreas de Königsberg/ dňa 18. augusta 1433 magistrát mesta Košice.

No nielen mor bol príčinou úpadku rádu. Doba sa postupne stávala svetskejšou a racionálnejšou. Cirkev nestíhala reagovať včas a tak kráčala od problému k problému. Veľkú schizmu riešila už spomínaným kostnickým koncilom. V čase, keď košickí dominikáni predávali časť svojho majetku, už zasadal ďalší koncil - bazilejský. Pápež Eugen IV. ho ignoroval a hrozil mu uvalením kliatby. Koncilní kardináli hrozili naopak pápežovi, že ho zosadia. Schyľovalo sa opäť k dvojpápežiu, novej schizme. Cirkev tým pochopiteľne trpela všade v Európe a evidentne aj tu, v Košiciach. Predaj časti majetku neupokojil pomery v kláštore. O dvadsať rokov neskôr ich musel prísť tíšiť a umravňovať doktor z viedenskej univerzity, a stále sa ako dôvod rádových problémov uvádzal mor z roku 1430.

KONEČNE CISÁROM

Aby stredoveký panovník dosiahol titul rímskeho cisára, musel absolvovať voľbu a korunováciu za nemeckého kráľa a potom absolvovať takzvanú "rímsku jazdu" - dostaviť sa do Ríma a prevziať cisársku korunu priamo z rúk pápeža. Žigmund mal tú smolu, že v momente, keď sa stal nemeckým kráľom, panovala schizma a pápeži v Ríme ani nesídlili. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa natoľko zasadzoval za nápravu cirkevných pomerov. Naposledy absolvoval rímsku jazdu jeho otec Karol IV. Václav IV., Ruprecht Falcký ba ani Jošt Luxemburský to za svojho života nestihli. Žigmund sa dlhé roky snažil zorganizovať svoju rímsku jazdu. Diplomaticky všetko pripravil s pápežom Martinom V. Ten však zomrel v najmenej vhodnom čase - 20. februára 1431. Bolo to tesne pred zídením sa bazilejského koncilu a pripravovanou Žigmundovou korunováciou.

Nový pápež Eugen IV. bol nesmierne tvrdá hlava, odporca koncilu a konciliarizmu, zástanca neobmedzenej pápežskej moci a zúrivý nepriateľ husitov. Praktický politik, akým Žigmund bol, po viacerých neúspešných krížových výpravách do Čiech pochopil, že husitov vojensky nezdolá. Aj preto bol bazilejský koncil potrebný a zvolaný. Bolo potrebné pokúsiť sa s husitmi začať dialóg a nájsť vieroučné kompromisy. Nový pápež bol zásadne proti takémuto postupu a Žigmunda považoval kvôli jeho angažovaniu za prívrženca husitov, čo zase nebránilo husitom považovať toho istého Žigmunda za zúrivého pápeženca.

Žigmund rozohral jednu zo svojich najväčších diplomatických hier aby zachránil koncil, zabránil schizme, upokojil konečne Čechov a dosiahol aj svoju cisársku korunováciu. Vypravil sa do Itálie a na dlhý čas uviazol v Siene a Florencii, pretože sa dostal do konfliktu s Benátkami, Milánom i pápežom, takže všade okolo neho bolo nepriateľské územie. Škodoradostný pápež Eugen už len čakal, kedy Žigmund hodí "flintu do žita", ale prepočítal sa. Žigmundova diplomacia slávila úspechy, koncil v Bazileji sa nerozišiel a pápež chtiac-nechtiac 21. mája 1433 položil v Ríme Žigmundovi na hlavu cisársku korunu a musel sa pritom ešte aj šťastne tváriť. Žigmund, vtedy už šesťdesiatpäťročný a trápený pakostnicou, chvíľku viedol pešky pápežovho koňa ako štolba, a potom s ním odslúžil slávnostnú omšu ako nižší diakon. Kráľovná Barbora nebola na akte prítomná.

DÔSTOJNÁ SMRŤ

Žigmundovi pribúdali roky, zdravie ho čoraz viac trápilo, v Uhorsku sa už takmer nezdržiaval, ale vo vladárskej činnosti nepoľavoval. Husiti sa porazili sami pri Lipanoch, a situácia v Čechách sa vyvíjala tak, že nakoniec boli tamojšie stavy ochotné prijať Žigmunda za kráľa. Horšie to bolo vo vzťahu medzi cisárom a jeho ctibažnou manželkou Barborou. Tá cítila Žigmundov blízky koniec a začala si organizovaž budúcnosť pre prípad manželovej smrti. Blížila sa jej síce päťdesiatka, ale necítila sa ešte stará. Svojho zaťa Albrechta Habsburského, ktorý mal prostredníctvom Žigmundovej dcéry Alžbety zdediť jeho kráľovstvá, silne nenávidela. A tak sa chopila "poľskej karty". Ponúkla ruku poľskému princovi Vladislavovi /mal vtedy trinásť rokov/, ktorého chcela dosadiť na uhorský a český trón a vyfúknuť ich tak Albrechtovi. Jej koketovanie na poľskú stranu sa však nedalo utajiť, Žigmund a Albrecht sa všetko dozvedeli a Barboru nechali 5. decembra 1437 zatknúť a internovať na bratislavskom hrade.

Ešte predtým absolvoval Žigmund svoju poslednú návštevu v Prahe, kde urýchlil pád posledného radikálnymi husitami držaného hradu Sión /6. októbra 1437/. Pána hradu, Jána Roháča z Dubé, a jeho najbližších spolubojovníkov, nechal kruto zmučiť /Palacký uvádza doslova, že ich vypočúvali tak "až z nich tekla střeva"/ a exemplárne, ako zemského škodcu 9. októbra popraviť. Z Prahy odišiel Žigmund na svoju poslednú cestu 11. novembra. Bol vo veľmi zlom stave, dopravovali ho v nosidlách pripevnených medzi dvoma koňmi. 18. novembra ho zastihol v Telči na Morave vyslanec bazilejského koncilu a opísal ho tak, že cisár vyzeral "slabý, podobajúci sa otcom žijúcim na púšti, bol iba kosť a koža." Začiatkom decembra sa pomaly umierajúci cisár zastavil v Znojme a tu večer 7. decembra 1437, sediac na tróne oblečený už vopred do majestátneho pohrebného cisárskeho rúcha, si vypočul omšu a po nej zomrel.

Jeho telo dopravili do Uhorska, aby ho tu pochovali podľa jeho posledného želania vo Veľkom Varadíne /dnes Oradea v Rumunsku/ v biskupskom dóme vedľa hrobu kráľa svätého Ladislava, jeho obľúbeného svätca. Varadín dobyli v lete roku 1660 Turci, mesto vyplienili a dóm zrovnali so zemou. Žigmundov hrob sa tak na dlhú dobu stratil. Ubehli desaťročia, a miesto, kde dóm stával, sa ľuďom vytratilo z pamäti. V roku 1755 kopali vojaci cisárskej posádky vo Varadíne novú studňu, pričom narazili na hrob, v ktorom ležali pozostatky nádherne odetého muža s korunou, ríšskym jablkom a emblémom Dračieho rádu. Bol to hrob Žigmunda Luxemburského. Jeho pohrebné cisárske insígnie sú dnes prechovávané v štátnom archíve v Budapešti.

KONIEC BARBORY CELSKEJ

Dva dni pred svojou smrťou nechal cisár Žigmund svoju manželku Barboru Celskú internovať. Na príčine boli jej politické pletky s Poľskom vo veci nástupcu trónu. Už v apríli 1438 sa však o osud Barbory zaujímalo české posolstvo a nový kráľ Albrecht mu oznámil, že cisárovná vdova je na slobode. Opomenul dodať, že zatiaľ jej odňal všetky majetky, ktoré vlastnila v Uhorsku za protihodnotu 12-tisíc zlatých ročne. Barbore rozhodne nepomohlo, že jej favoriti Poliaci neuznali mandát jej zaťa Albrechta a vtrhli do horného Uhorska i východných Čiech. Začiatkom roku 1439 ušla Barbora do Poľska a zdržiavala sa na náklady poľského kráľa v Sandomierzi. Do Čiech sa vrátila až po Albrechtovej smrti a narodení vnuka Ladislava Pohrobka niekedy koncom júla 1441. Pochopila, že v politike skončila a že aj ako žena už stráca bývalý šarm - mala 48 rokov. Usadila sa na hrade Mělník, venovala sa alchýmii, okultným vedám a podľa zlých jazykov aj rôznym nerestiam. Budúci pápež Pius II., vtedy ešte Eneáš Sylvius Piccolomini, napísal, že bola neuveriteľne žiadostivá a život trávila ako sultánka v háreme svojich milencov, bez morálnych zábran a ohľadu na kresťanskú zdržanlivosť. Vraj dokonca neverila ani v posmrtný život. Eneáš to evidentne príliš prehnal, pretože keď Barbora v roku 1451 na Mělníku zomrela, podľahnúc morovej nákaze, spamätal sa a konštatoval, že Barbora, žena smelá a srdnatá, zomrela dobre, ako sa na kresťanku sluší.

Alžbeta a Albrecht

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 24.5. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň