Časť šiesta - Grunwald

Slávnu bitku pri Grunwalde poznajú hlavne čitatelia historických románov z knihy Henryka Sienkiewicza Križiaci. Na túto tému bol dokonca nakrútený aj výpravný veľkofilm, primeraný začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď vznikol. Porážka križiackeho Rádu nemeckých rytierov však mala svoju predohru i dohru aj v Košiciach a bola príčinou jediného známeho obdobia nepriateľského postoja mesta voči kráľovi Žigmundovi. Zároveň je spojená s jediným pripravovaným pokusom o mocenský zásah kráľa a jeho ľudí do mestskej politiky, o ktorom vieme. Samozrejme za podmienky, že dedukcie historika doktora Halagu sú presné.

NEČAKANÝ VÝSLEDOK BITKY

Posledné diplomatické pokusy predísť vypuknutiu vojny medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľským kráľovstvom sa udiali opäť na východnom Slovensku. Napriek predchádzajúcim dohodám s križiakmi dával Žigmund predsa len prednosť mierovému riešeniu a v podstate veril, že v prípade vojny Rád strhne víťazstvo na svoju stranu. Pozval teda poľského kráľa na rokovania do Kežmarku, Vladislav II. Jagello však neprišiel hneď osobne, ale nechal sa zastúpiť svojím bratrancom litovským veľkokniežaťom Vitoldom /to je poľská podoba jeho mena, v litovčine znie Vytautas a v strednej Európe bol známy aj ako Alexander/.

Žigmund sa pokúsil využiť neprítomnosť poľského kráľa a podnecoval litovské veľkoknieža, aby sa samo zmocnilo poľskej koruny. Medzi Jagellom a Vitoldom síce neboli práve najlepšie vzťahy, ale tak lacno sa Litovec zverbovať nedal. Nakoniec prišiel 6. apríla 1410 do Kežmarku aj sám Jagello, takže sa nič nedohodlo. Panovníci sa rozišli a Žigmund zamieril do Košíc, trochu si odpočinúť. V jednaniach sa síce pokúsili pokračovať na poľskom území magnáti Mikuláš Garai a Stibor zo Stiboríc /bol pôvodom Poliak/, no bez úspechu. V polovici júna vyhlásil Žigmund z titulu ríšskeho vikára Poľsku vojnu. Vojnu, ktorú si Košice so svojou propoľskou obchodnou politikou rozhodne nepriali a ktorú považovali za nešťastie.

K rozhodnutiu došlo pomerne rýchlo, asi za mesiac, pri východopruských dedinkách Grunwald a Tannenberg. Jagello s Vitoldom tu 15. júla 1410 skoro úplne zničili rádové vojsko. Veľmajster Ulrich von Jungingen pri tom zahynul na bojisku. Poliaci a Litovci potom doslova zaplavili rádové územie a zdalo sa, že s nemeckými rytiermi je navždy koniec. Odolal iba Malbork /Marienburg/ a veliteľ jeho obrany Heinrich von Plauen sa stal novým veľmajstrom rádu. Takýto vývoj situácie nik nečakal a v Košiciach sa v tom čase pripravovalo zvláštne spiknutie, ktoré sa nakoniec kvôli vývoju situácie nekonalo.

ZOZNAM „KOŠICKÝCH BRATOV"

V knižnici kalvínskeho biskupstva v Debrecíne sa zachoval zoznam zvláštneho spolku, vytvoreného práve v čase napätia a následnej vojny medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov. Skladal sa z panovníka, niektorých osôb z jeho dôverníkov a viacerých mien mešťanov s manželkami a dcérami. Zoznam nie je datovaný a nie je na ňom ani napísané, že ide o Košičanov, ale oba údaje sa dali odvodiť. Datácia podľa toho, že kráľ Žigmund na ňom ešte nie je uvedený ako nemecký kráľ, čo ohraničuje vznik zoznamu pred september 1410, a podľa spôsobu zapísania Markusa z Norimbergu, už nie ako komorského grófa, teda po roku 1407. To, že ide o Košičanov, odvodil doktor Halaga podľa osôb farárov a zo samotných mien, ktoré sa skoro všetky vyskytujú v Knihe súdnych zápisov, o ktorej sme už hovorili.

Tento dokument je nadpísaný po nemecky Hy sten dy pruder nochenandndir - Tu sú bratia zoradení za sebou a figurujú na ňom 1. kráľ Žigmund a kráľovná Barbora, potom dvaja košickí farári 2. magister Hermannus a 3. herr Nicolaus, nasledujú osoby z kráľovskej suity 4. Gyrzik /Jiřík/ Messempek, a Pavol z Gutu uvedený však iba ako 5. Kwthy, náš starý známy 6. Marcus z Norimbergu a jeho zástupca 7. Peter Crafft, najskôr tiež z Norimbergu.

Až teraz nasledujú košickí mešťania 8. Jurg Matisdorff a manželka Dorothea, 9. Nicolaus Zeyfriczdorff a manželka s dcérou Katherina et Margaretha, 10. Marsilius a manželka Dorothea, 11. Cristanus Czanser a manželka Anna, 12. Sperndorff a manželka s dcérou Anna et Ursula, 13. Johannes Lodil a manželka Barbara, 14. Nicolaus Rot a manželka Katherina, 15. Johannes Schultis a manželka Ursula, 16. Supko Petrus a manželka Anna, 17. Nicolaus Rusd a manželka s dcérou Agatha et Clara, 18. Petrus Fawlhering a manželka Katherina, 19. Heinrich Crafft a manželka Margaretha, 20. Petrus Ywan, 21. Johannes Neumarg, 22. Mathiasch a manželka Katherina, 23. Nicolaus Falkinberg a manželka Lucia, 24. Johannes Pelcz a manželka s dcérou Anna et Dorothea, asi jediný mestský radný v zozname 25. Herr Jacobus Czipser, 26. Jacobus Rusd a manželka s dcérou Anna et Agnes, 27. Sigmunt Bewgler a manželka Cristina, 28. Stephan Berg, a posledný mešťan, dopísaný dodatočne v roku 1456, keď ktosi zoznam dopĺňal, 29. Merthin Manko.

Na zozname je teda v dvadsaťdeväť položkách celkom 52 osôb, keď však odrátame osem celebrít z úvodu, je tam celkom 44 košických mešťanov, presne 22 mužov a dvadsaťdva žien. Že by to bol vtedy bežný cechový alebo modlitebný spolok? Vysvetlenie je však oveľa komplikovanejšie a šokujúcejšie.

CHYSTANÝ PREVRAT

Problém zoznamu „košického bratstva" riešil začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia doktor Halaga a dospel k takýmto prekvapujúcim výsledkom. Nemôže ísť ani o modlitebné, ani o cechové bratstvo. Na to sú tam „zmixovaní" príliš rôznorodí ľudia, panovníkom a jeho ženou počnúc a bežnými mešťanmi končiac. Naviac mešťania nezastupujú jedno remeslo, čo potvrdzuje nemožnosť vysvetlenia veci na cechovom základe. To, čo mohlo spájať panovníka, ľudí od dvora a mešťanov, mohla byť iba politika, prípadne peniaze, ale o obchodné záujmy evidentne nešlo, pretože v zozname chýbajú najvyšší pohlavári mesta z tej doby známi - richtár a prísažní, doktor Halaga ich aj uvádza: Knoll, Leonard, Stoyan, Kilian, Knobloch, Greniczer, Kukelbrecht, Hebenstreit a ďalších.

Lenže tí, ktorí sú v zozname uvedení, sú tiež najbohatší v meste, ibaže práve nie pri moci - s výnimkou radného Czipsera, ktorého však uviedli až ako dvadsiateho piateho v poradí. Takže nebol hlavou ani dôležitým členom bratstva. Sám fakt, že je tam zakorporovaných toľko žien je podozrivý a dá sa vysvetliť tak, že mal maskovať skutočné ciele skupiny ako neškodné modlitebné bratstvo. No a čo tam hľadá Markus z Norimbergu so svojím zástupcom? Markus bol známy silne protipoľskou politikou, čo v Košiciach, obchodujúcich s Poľskom a skrz Poľsko neradi videli. A nakoniec, veď to boli práve Košice, ktoré dopomohli k Markusovmu odvolaniu z funkcie komorského grófa a tridsiatkára. V meste bol teda neobľúbený!

Vysvetlenie zmyslu zoznamu možno hľadať v dočasnom antagonizme Žigmunda, podporujúceho Rád nemeckých rytierov a Košíc, viazaných partnerskými obchodnými zmluvami s Poľskom. Pokiaľ kráľ s Poliakmi rokoval, mesto mu všemožne pomáhalo, keď však došlo k vyhláseniu vojny, mesto najprv nesúhlasilo a neskôr robilo kráľovi doslova prieky. A tak Markus z Norimbergu podľa všetkého zorganizoval „bratstvo" prichystané na puč - zvrhnutie propoľskej samosprávy Košíc. Že sa puč nekonal, spôsobila prehra križiakov pri Grunwalde 15. júla 1410. Žigmund najprv nebol schopný vyrovnať sa s porážkou rádu. Nejaký čas sa ešte „štorcoval", ale Košice zavreli v septembri brány pred jeho emisármi, odmietli rekviráciu vojnových strojov a materiálu a dovolili, keď už tak veľmi chce, nakúpiť ich, ale za prehnane vysoké ceny. Vojnová pomoc križiakom sa nakoniec nekonala a osud rádového štátu sa riešil diplomaticky. Tento nesúlad medzi kráľom a jeho ináč verným mestom trval veľmi krátko. V roku 1411 bolo už všetko opäť v poriadku.

Ostali tu však „košickí bratia", dalo by sa povedať s dlhým nosom. Ktovie komu a načo onen zoznam bratov poslúžil. Žiadne priame prenasledovanie sa však nekonalo - to by sme dnes o ňom vedeli. V každom prípade vec vyšla najavo a kohosi natoľko zaujímala, že ešte dlho potom, v roku 1456, zoznam bratov doplnil posledným menom, oným Martinom Mankom v položke 29. To už ale asi nik z nich nežil.

KRÁĽOVNÁ BARBORA

Druhou manželkou kráľa Žigmunda sa stala Barbora, dcéra rakúskeho grófa Hermana II. z Celje /dnes je to v Slovinsku/. Herman bol dobrým kamarátom kráľa Žigmunda, takže pikantéria celej záležitosti tkvela v čomsi, čím by dnešná tlač kráľa odpísala. Predstavte si, že vám dobrý sused ponúkne svoju maloletú dcérku za manželku! Lenže vtedy ešte neexistovala tlač, iba šuškanda. A hlavne nepoznali termín pedofília, pretože vtedajší králi rozhodne pedofili neboli. Vždy počkali, pokiaľ nevesta dospeje do veku, keď sa stane manželstvo aj skutočnosťou, vtedajšou terminológiou povedané „konzumuje sa".

Barbora Celská sa narodila v roku 1392 a s kráľom ju zasnúbili ako deväťročné dievčatko v roku 1401. Svadba sa konala až v novembri 1405 /ako možná sa však uvádza ešte aj druhá svadba v roku 1408/. Nevesta mala vtedy trinásť preč a ženích 38 rokov, ale aj tak boli považovaní za krásny a k sebe sa hodiaci pár. Barbora Celská vraj mala skvelú štíhlu postavu, bielu pleť s pikantnými pehami a užívala hojne rôznu dobovú kozmetiku, aby sa ešte viac prikrášlila. Bola vášnivá, zmyselná a sexuálne aktívna. Okrem toho mala záujem o politiku a moc. Pochádzala totiž z rodu, ktorý historici neskôr prirovnali k smutne známym talianskym Borgiovcom /kvôli presnosti, oni boli pôvodom Španieli/.

Spárovať dvoch takých ľudí, ako bola Barbora a Žigmund znamenalo dočkať sa časom vzťahu typu „mačka a pes". Frajerkárovi Žigmundovi náruživá Barbora čoskoro sama nasadila parohy, ba traduje sa, že ju k tomu podnecoval sám jej nemravný manžel. Budúci pápež Pius II. /vtedy ešte iba Eneáš Sylvius Piccolomini/ o tom napísal, že „cudzoložník odpúšťal cudzoložnici". Známi sú dokonca aj Barborini milenci - páni Fridrich Hohenzollern, Ernest Habsburský a rytier Johan Wallenrod. Žigmund je vôbec prvý známy panovník, ktorému manželka zakášala - a nič sa nedialo! Ba dokonca sa normálne podieľala na vláde spolu s manželom, aj keď sa občas poriadne poštekali a Barboru dokonca dvakrát pre istotu nechal manžel uväzniť.

Po Žigmundovej smrti sa Barbora po tom, čo zistila, že nebude môcť vládnuť skrz svoju dcéru Alžbetu, utiahla na zámok Mělník v Čechách, žila v ústraní, venovala sa okultizmu a alchýmii. Ostala stále terčom klebiet typu: že sa oddáva nerestiam, že ju ničí nevyčerpateľná žiadostivosť, že má hárem milencov a žije ako sultánka, že pohŕda kresťanskou vierou a nemyslí na posmrtný život. Keď nakoniec v roku 1451 zomrela, napísal ten istý Eneáš Sylvius, ktorý jej predtým nevedel prísť na meno, že „zomrela dobre, ako sa sluší na kresťanku". Dožila sa 59 rokov, manžela prežila o štrnásť a svoju jedinú dcéru Alžbetu o deväť rokov.

HISTORICKÁ PERLIČKA

Dvojo neplatných zásnub

Po smrti svojej prvej manželky kráľ Žigmund dlho nesmútil. Ešte v decembri roku 1395 vyslal poslov na vyjednanie nového sobáša s neapolskou princeznou Janou. Tá bola pravá Anjouovna a akosi by tak nahradila to, čo Máriinou smrťou stratil. Lenže v Neapole rozhodne nesúhlasili a tak táto snaha vyznela do stratena. Škoda, pretože Jana sa neskôr stala neapolskou kráľovnou /ako Jana II. 1414-1435/. A tak to v roku 1397 skúsili s inou nevestou, Margitou z Brzegu, ktorej otcom bolo piastovské sliezske knieža Henrich. Margita bola ešte neplnoleté dievča, ale Žigmund bol ochotný vyčkať. No to mu zmarila uhorská šľachta. V roku 1401 ho zajala a uväznila najprv v Budíne, potom na Višegráde a nakoniec na hrade Siklós. Margitu v tom čase už šikovali do Uhorska, ale z polcesty ju vrátili. Ženích sa totiž pod „miernym" nátlakom pánov barónov rozhodol pre Barboru Celskú, dcéru jedného zo šľachtických povstalcov.

Barchetový monopol

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 12. 4. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň