Časť deviata - Druhá erbová listina

Začiatkom roka 1423 navštívili Košičania kráľa Žigmunda počas jeho zimného pobytu v Bratislave. Kráľ, zaneprázdnený teraz už okrem uhorského aj ríšskym a českým kráľovským trónom, sa stával v krajine stále zriedkavejším hosťom. Navyše ho pohlcovali problémy s husitským odbojom v Čechách, kde síce bol korunovaným kráľom, ale krajina ho prakticky odmietala. Jeho druhá krížová výprava do Čiech v roku 1421 stroskotala prehratými bitkami pri Žatci, Kutnej Hore a Nemeckom brode. Navyše hrozil nepríjemný rozkol s Poľskom, ktoré začalo koketovať s možnosťou zasahovať do českých pomerov. Časť českej šľachty totiž ponúkla českú korunu kniežaťu Zikmundovi Korybutovičovi, synovcovi poľského kráľa Vladislava II. Jagella.

POSOLSTVO V PREŠPORKU

Mestský erb udelený Košiciam Ľudovítom Veľkým ešte v roku 1369 nebol hneď od svojho vzniku plnohodnotný. Kráľ ho povolil iba ako dočasné právo s prísľubom, že v budúcnosti bude mestu vydaná privilegiálna erbová listina s veľkou kráľovskou pečaťou. Preto mala najstaršia erbová listina Košíc iba patentnú formu - nebol to plnohodnotný erbový armáles. Erb sa smel užívať iba na tajnej a zasielacej pečati, teda na menej významných dokumentoch. V dôležitých prípadoch mesto aj naďalej používalo veľkú pečať so zobrazením svätej Alžbety. Erbu navyše chýbal klenot a prikrývadlá, bez ktorých nebol takpovediac "košer", čo si mešťania uvedomovali a snažili sa tento stav odstrániť.

Až do vymretia anjouovskej dynastie však ostalo všetko pri starom a mesto svoj prvý erb, ktorého význam je v posledných rokoch umelo preceňovaný, prakticky nepoužívalo. Až za Žigmundovho panovania, na začiatku 15. storočia, si konečne nechalo vyhotoviť menšiu pečať /vyše tridsať rokov po listine z roku 1369/, na ktorej bol základný erbový štít doplnený veľmi symbolickým náznakom postavy anjela ako nosiča štítu. To znamená, že Košičania sa sami snažili svoj erb doriešiť po heraldickej stránke. Na definitívne schválenie svojho nápadu si však museli počkať až do januára roku 1423, teda takmer 54 rokov od vydania prvého erbu, keď sa vyskytla príležitosť navštíviť teraz už stále zaneprázdneného kráľa Žigmunda počas jeho pobytu v Bratislave.

Do Bratislavy vyslal richtár Hebenstreit posolstvo, na ktorého čele bol prísažný Ladislav Knoll. Z Košíc si pravdepodobne už odvážali návrh podoby erbovej úpravy, ktorú im potom kráľ už iba schválil a nechal vyobraziť maliarom miniaturistom v záhlaví vydaných erbových listín. Úprava pôvodného erbu spočívala v pridaní postavy anjela oblečeného do červeného rúcha a prepásaného dvoma zlatými stuhami v podobe svätoondrejského kríža. Anjel, nosič erbového štítu, má jemnú zlatú svätožiaru s latinským krížikom a modré, polorozprestreté krídla.

Kráľ košické posolstvo prijal v plnej milosti, nazabudol na ich pôžičky a služby v minulosti, a mestu konečne vydal poriadnu erbovú listinu, ako sa patrilo. Stalo sa tak na bratislavskom hrade v posledný januárový deň roku 1423. Až odteraz mali Košice erbový armáles v pravom zmysle slova, hoci ani tentokrát nezodpovedal erb vtedajším heraldickým zvyklostiam. Miniatúra na Žigmundovej erbovej listine je skvostne prevedená, vložená na tmavozelený podklad so svetlejšími rozvilinami, má výrazné zlaté orámovanie a je dotvorená kyticami zelených, červených a modrých kvetov a akantov so zlatými bobuľkami. Kompletný text druhej košickej erbovej listiny /evidentne bola vydaná vo viacerých exemplároch/ je nasledovný:

ŽIGMUND Z BOŽEJ MILOSTI

naveky jasný kráľ Rimanov /myslel sa jeho titul nemeckého kráľa/ a kráľ Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska atakďalej posiela všetkým verným v Kristu, ako terajším, tak aj budúcim, ktorí budú mať do činenia s touto listinou, pozdrav v mene toho, ktorý dáva kráľom kraľovať a víťazne triumfovať. Hoci hojná dobromyseľnosť kráľovskej blahovôle sprevádza všetkých jeho podriadených zbožnými priazňami, predsa však ochotnejšie udeľuje dary svojej milosti tým, u ktorých jasnými argumentmi skúsenosti vie, že vzali na seba milé povinnosti dodržiavania záväzkov a prísľubov, uplatňujúc pritom múdrosť v príslušnom čase a činoch.

Preto chceme sériou tejto listiny dať na známosť všetkým, tak prítomným, ako aj budúcim, že náš verný a milovaný magister Ladislav zvaný Knoll, ináč prísažný a mešťan nášho mesta Košice, predstúpiac pred tvár našej Jasnosti žiadal v mene svojom, ako aj v zastúpení menom richtára a prísažných mešťanov i celej obce spomínaného nášho mesta Košice, žiadajúc ponížene a úctivo náš Majestát, aby sme im z blahovôle našej kráľovskej výsosti a veľkodušnosti ráčili povoliť a dať súhlas k tomu, aby boli oprávnení a mohli užívať ako erb obraz namaľovaný na záhlaví týchto našich listín, na bežnej a tajnej pečati a na zástave spomenutého mesta.

My teda, všímajúc si verné služby spomenutých mešťanov a hostí, ktorými naveky v neprestávajúcej vernosti prospievali nášmu Majestátu, a služby spomínaných /mešťanov/ v prospech nášho kráľovstva od ich samého počiatku, usilujúc sa stále horlivejšie pre dobro spomenutého nášho Uhorského kráľovstva. Veď ich /košických mešťanov/ nepovalí žiadna protiveň, nijaké nebezpečenstvo víchrice a boja ich neprinútia, aby sa potácali na obe strany a od nás, ako od svojho prirodzeného a vlastného pána, nikdy v nijakom čase neodstúpili /tu diplomaticky prehliadol epizódu z čias Grünwaldskej bitky/, ale svoje kroky zdokonaľujúc s plnou otužilosťou na chodníčkoch starostlivej vernosti, vytrvávajúc pritom nepohnute v hocijakom rozruchu, nestrpeli, aby ich chvályhodné kroky boli rušené, či inak menené, čo nám dokladá skúsenosť zo všetkých ich predošlých činov a naznačuje očividné miernenie a utišovanie spravodlivosti.

NASLEDUJE JADRO LISTINY

Keďže sa oni preukázali prejavmi takejto svojej mnohonásobnej vernosti a zrejmými zásluhami verných služieb, ako aj úprimnou podporou vyjadrenou mnohokrát a mnohými spôsobmi s plným nasadením úprimnosti a neúnavnej starostlivosti pre vhodný a večný úžitok spomenutého nášho kráľovstva, musia byť preto z našej strany po zásluhe odmenení darom hodnotnejším ako /bol ich/ výdavok, kráľovským darom vzácnejším /svojou/ protihodnotou. Naviac, nech sa potešení kráľovským darom ako odplatou a čiastočnou kompenzáciou za akýkoľvek dobrý skutok, predošlé prípady poslušnosti a zásluh, oduševnia aj iní a povzbudia sa pre horlivejšie plnenie úloh a povinností.

Po vypočutí prosieb spomínaného magistra Ladislava predložených ním samým a zastúpení tých, ktorí boli už vyššie obšírnejšie spomenutí naším Majestátom, ďalej po milostivom prijatí mešťanov a hostí k nemu /jeho, čiže Žigmundovmu Majestátu/, vyriešili sme s rozhodnou mysľou a z titulu nášho Majestátu predmetnú vec tak, že je potrebné ju schváliť a povoliť, aby oni /Košičania/ boli oprávnení a mohli naveky používať erb zaznamenaný a namaľovaný v štíte záhlavia, čiže zobrazený na začiatku našich listín majstrovstvom maliara, čoho sprostredkujúcim svedectvom je táto nami spísaná listina, na ktorej je privesená naša pečať. Dané v Prešporku /Bratislave/ v deň najbližšej nedele pred sviatkom Očisťovania slávnej Panny /31. januára/ v roku Pána tisíceho štyristého dvadsiateho tretieho, v tridsiatom šiestom roku nášho panovania v Uhorskom kráľovstve, trinástom v kráľovstve rímskom a treťom v kráľovstve českom.

Erbová listina sa končí nezvykle, obrázkom erbu košického mešťana, prísažného a richtára v rokoch 1423-1424, 1431-1435 a 1444, Jána Hebenstreita. Ten možno opísať ako čierno-zlatý hviezdicovitý kvet v rozpolenom gotickom štíte nakreslený v červenom štvorci s jemnými zlatými rozvilinami so silným zlatým orámovaním. Jeden čas sa myslelo, že autorom tejto kresbičky, ako aj kresby košického erbu v záhlaví listiny bol Ján Hebenstreit osobne, čo je však silne nepravdepodobné.

PODUNAJSKÁ MONARCHIA

Poldruha roka pred vydaním košickej erbovej listiny, 28. septembra 1421, sa odohrala na bratislavskom hrade nesmierne dôležitá udalosť pre budúci vývoj strednej Európy - uzavretie svadobnej zmluvy medzi Žigmundovou jedinou dcérou, dedičkou uhorského a českého kráľovského trónu, Alžbetou /28.2.1409-19.12.1442/ a rakúskym vojvodom Albrechtom V. Habsburským /10.8.1397-27.10.1439/. Nasledovalo uzavretie manželstva vo Viedni 26. apríla 1422. Nech nikoho nemýli, že ženích mal dvadsaťpäť a nevesta iba trinásť rokov. Na skutočný partnerský život, teda "konzumáciu" manželstva si obaja ešte počkali. Dôležité bolo, že sa zakladala budúca spoločná podunajská monarchia spojením uhorského a českého kráľovstva s arcivojvodstvom rakúskym.

Rôzne kombinácie personálnych únií silných a nezávislých štátnych útvarov existovali v tomto priestore už aj predtým. Spomeňme si na českého kráľoviča Václava, prostredníctvom ktorého takmer došlo k uhorsko-českej personálnej únii. Neskôr, za kráľa Ľudovíta I. Veľkého existovala nakrátko skutočná personálna únia poľsko-uhorská v rokoch 1370 až 1386. Žigmundova éra predstavuje

česko-uhorskú personálnu úniu trvajúcu formálne v rokoch 1420 až 1437. Svadbou Alžbety a Albrechta však mala v budúcnosti vzniknúť personálna únia rakúsko-česko-uhorská, ktorá napriek mnohým problémom a prerušeniam kontinuity z českej, hlavne však uhorskej strany, dokázala existovať až do roku 1918 - to už ako Rakúsko-Uhorsko!

Už v tejto dobe sa zrodili základné nacionálne animozity podrývajúce jednotu budúcej podunajskej monarchie. Uhorská šľachta mala odpor proti spojeniu s husitskými Čechmi. České, ale aj uhorské kráľovstvo koketovalo viackrát v histórii s poľskými jagellonskými panovníkmi /Žigmund Korybutovič, Vladislav Varnenčík, Vladislav Dobrze/. Obe kráľovstvá prežili aj éry "národných" kráľov /Juraj Poděbradský, Matej Korvín/. No napodiv veľmi nenápadná a politicky doslova bezbranná éra panovania Albrechta Rakúskeho a jeho syna s Žigmundovou dcérou Alžbetou, ktorého narodenia sa už nedožil, Ladislava Pohrobka /22.2.1440/ sa stala základom vzniku jednej z najsilnejších európskych veľmocí po roku 1526.

Alžbeta Luxemburská bola pokrstená v Košiciach a nesmierne obľúbená u tunajších mešťanov, možno práve preto, že bola Žigmundova dcéra. V jednej z predchádzajúcich častí bolo uvedené, že sa tu nablízku, ak nie priamo v meste, narodila. Encyklopédia Habsburgovcov síce uvádza, že sa narodila v Prahe, ale je podozrivé, prečo by Barbora Celská rodila práve tam, keď Žigmunda ešte s týmto mestom máločo viazalo a s českým kráľom, nevlastným bratom Václavom IV., sa očividne neráčil. A ďalej, prečo došlo ku krstu kráľovského dieťaťa až v ďalekých Košiciach?

No nechajme túto špekulatívnu tému a povedzme si ešte, že Alžbeta mala s Albrechtom až štyri deti. Napodiv až štvrtý - pohrobok - bol syn Ladislav, už od narodenia tronásobný kráľ. Jeho najstaršia sestra Anna /1432-1462/ sa vydala za Viliama III. Saského a za ňou nasledujúca Alžbeta /1437-1505/ sa stala manželkou poľského kráľa Kazimíra IV. Braček Juraj zomrel ako nemluvňa v roku svojho narodenia 1435. Ako z dát vidieť, sestry svojho najmladšieho brata prežili, Alžbeta dokonca takmer o pol storočia.

HISTORICKÁ PERLIČKA

Cigáni v Uhorsku

Podivnou zhodou okolností sa viaže k roku vydania druhej košickej erbovej listiny aj iná, menej známa udalosť. V roku 1423 bola vraj vydaná kráľom Žigmundom na Spišskom hrade sprievodná listina pre akéhosi Ladislava, vojvodcu Cigánov, ktorou sa žiada, aby mestá, kasteláni hradov a baróni nerobili Cigánom počas ich putovania zbytočné prekážky. Použité slovko "vraj" je namieste, pretože rôznych podobných listín si Cigáni už vtedy nafalšovali podľa potreby, jedine táto však pôsobí ako-tak vierohodne. No i tak je známa iba z neskoršieho úradne neoverovaného odpisu. Uhorskom v tom čase práve prechádzala druhá vlna migrujúcich Cigánov, smerujúca do Čiech, Nemecka a Francúzska. Dobové záznamy sa nerozpakovali uvádzať toto etnikum ako podvodníkov a zlodejov. Žeby z čírej zlomyseľnosti?

Mesto sa mení

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 10.5. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň