Časť štvrtá: Najnovšie radničné dejiny

S mapovaním minulosti košických radničných budov sme sa dostali až na sklonok 19. storočia. To už budova začala vážne chátrať, čo najviac postihlo Krausovu sochársku výzdobu na balustráde nad uličnou fasádou. Už v dvadsiatom storočí, tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, sa začalo mesto zaujímať o tento problém a hľadať riešenie - rekonštruovať, či odstrániť alegorickú výzdobu? Vtedy ešte nik nemohol tušiť, že vypukne obrovský vojenský konflikt, vznikne Československá republika a magistrát Langerovu radničnú budovu opustí. Ba práve naopak, čím viac bola skutočná katastrofa bližšie, tým viac sa situácia zdala hrať v prospech Uhorska.

DNI PRED SARAJEVOM

Dňa druhého mája roku 1914 podal magistrátu riaditeľ Verejných podnikov mesta Košíc, inžinier Emil Grosz, písomnú správu o stave radničnej budovy. Konštatoval v nej, že po silných dažďoch strecha radnice zateká, že zamokla mešťanostova pracovňa i zasadačka magistrátu, navyše, že štyri sochy stojace nad fasádou sú nebezpečné pre okoloidúcich chodcov. Pripojil aj taký odborný detail, že v prípade ich sňatia je potrebné fotograficky ich zdokumentovať /čo sa buď nikdy neudialo, alebo navždy stratilo/. Z ďalšieho Groszovho listu zo dňa 29. mája vyplýva, že poslal na obhliadku radničných sôch odborníka kamenára, aby skontroloval ich stav a tiež stav ozdobných váz a balustrády. Kamenár vraj konštatoval, že „zdravá" je iba busta /cisár Jozef II.?/, a že aj tá je zle upevnená. Sochy, vázy a balustráda boli značne popraskané.

Magistrát zriadil na nápravu zisteného stavu stavebnú komisiu, ktorej úlohou bolo nájsť také riešenie, ktoré by bolo nielen finančne výhodné, ale aj realizovateľné do jesenných dažďov /veľmi to pripomína postup primátora o 82 rokov neskôr: podľa možnosti zadarmo a do Dňa Košíc/. Desiateho júna predložila stavebná komisia štyri alternatívy, ktoré sa odlišovali hlavne použitím odlišného materiálu na rekonštrukciu. Tou najdrahšou bola navrhovaná alternatíva v cene 13 500 korún /všimnite si tú cenu - starý dobrý Österajch!/, pri ktorej by sochy a vázy boli nanovo vyrobené z červenej medi a balustráda z vápenca. Ďalšie alternatívy navrhovali použiť žltý pilišský kameň, alebo klasický pieskovec. Najlacnejšia alternatíva predpokladala vyrobiť všetko odznovu z umelého kameňa za 7500 korún.

O realizáciu tejto akcie malo záujem viacero košických stavebných firiem, skôr menších, ako napríklad František Ballo, Richard Rösler, Vojtech Martoncsik, Ján Kladek, ale aj stavebný gigant Július Repaszky. Situácia v mestskej pokladni bola taká, že na opravu si magistrát musel vybrať pôžičku /presne ako nedávno/. Na zasadnutí zastupiteľstva 26. júna /dva dni pred sarajevským atentátom/ sa rozhodlo, že balustráda a sedem váz na priečelí sa obnoví z prvotriedneho mrazuvzdorného materiálu a že celková suma na to nesmie prekročiť 4800 korún. Práce pri snímaní poškodenej výzdoby nesmeli zároveň stáť viac ako 1200 korún. Pôžičke mala začať splatnosť 1. januára 1915 a mesto ju malo splácať počas desiatich rokov!

VYHRAL A PREHRAL ZÁROVEŇ

Magistrát oznámil riaditeľstvu Verejných podnikov mesta Košíc 6. júla 1914 /to už mal František Ferdinand služobnú cestu v Sarajeve za sebou a ako vieme bol nebohý/, že so súhlasom a za účasti mešťanostu sa bude konať dňa 18. júla neverejný konkurz na kamenárske práce pre obnovu radnice. Inžinier Grosz verejne dal najavo, že jeho favoritom je Martoncsikova firma. V tom čase však už bolo na svete ministerské nariadenie, a inžinier Grosz naň upozorňoval, ktoré odporúčalo odložiť každú prácu, ktorá môže počkať na mierové časy. Je to zaujímavý detail, pretože monarchia oficiálne so Srbskom stále vyjednávala a vojnu mu vypovedala až 28. júla 1914. Konkurz sa však uskutočnil - desať dní pred vyhlásením vojny - a vyhral ho Vojtech Martoncsik s navrhovaným rozpočtom prác na 3538 korún.

Vojna však nemohla neovplyvniť ďalší osud radničných sôch. Martoncsik síce konkurz vyhral, ale beh udalostí mu ho zároveň hneď prehral. Podľa všetkého sa práce naozaj odložili, snáď iba dočasne /chýba príslušná úradná korešpondencia/. Až po takmer dvoch rokoch sa problém opäť vynoril na svetlo. Bývalý víťaz konkurzu Martoncsik sa obrátil na magistrát dňa 7. marca 1916 listom, v ktorom ho žiadal o oslobodenie spod záväzku - rezignoval na svoje víťazstvo v konkurze. Ako dôvod uvádzal nečakane dlhotrvajúcu vojnu, počas ktorej sa veľmi zvýšili ceny materiálov a on by nebol schopný realizovať dohodnuté práce vo výške pôvodnej ponuky. Bol tu však ešte jeden silný argument - Martoncsik dostal povolávací rozkaz.

Magistrát tejto žiadosti vyhovel, snáď sa ani inak nedalo. Rozpadávajúce sa radničné sochy prečkali vojnu, vyhlásenie Slovjackej republiky z balkóna radnice prešovským archivárom Viktorom Dvortsákom na sklonku roku 1918, i vyhlásenie Slovenskej republiky rád Antonínom Janouškom v júni 1919 z toho istého miesta. O ďalšom osude radničných sôch nevieme až do roku 1925, keď už podľa dobovej pohľadnice vieme, že boli odstránené. Bohužiaľ nevieme ani o ďalšom osude Vojtecha Martoncsika a môžeme sa iba domnievať, že prvú svetovú vojnu buď neprežil, alebo sa do Košíc už nevrátil /ak by niekto vedel viac, budeme za informácie vďační/.

VEĽA ŠTÁTOV A VEĽA RADNÍC

Ako to teda bolo so starou, rozumej Langerovou radnicou ďalej? Po zmätkoch pri rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie, počas ktorých sa košický magistrát obrátil na blížiace sa československé vojsko, aby urýchlilo obsadenie mesta, pretože tu začínala anarchia, sa radní páni spamätali a zaťali. Snažili sa najprv ignorovať nový štát a cítiac sa dostatočne splnomocnení vystupovať za všetkých Košičanov, odmietli stať sa súčasťou Československej republiky. Dlhší čas fungovali nezávisle od nových orgánov magistrátu a poberali plat z Budapešti. Vývoj však smeroval kamsi inam. A Langerova radničná budova prežívala posledné roky svojho fungovania v pôvodnej funkcii.

Na sklonku roku 1924 sa magistrát mesta presťahoval do priestrannejšej a modernejšej budovy bývalého notárskeho náukobehu, dodnes veľmi dobre známej, s adresou Hviezdoslavova 7. Tu zasadali otcovia mesta až do novembra 1938, keď sa Košice opäť stali súčasťou Maďarského kráľovstva. Potom na čas plnila budovu radnice východná polovica budovy riaditeľstva Košicko - bohumínskej dráhy /dnes na Gorkého ulici číslo 2/. Od apríla 1945 sa však v týchto priestoroch usadila vláda postupne obnovovaného Československa a mestské zastupiteľsto putovalo naspäť do starej budovy notárskeho náukobehu. Tu vydržalo až do prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, keď ho presťahovali do modernej, v roku 1936 dokončenej budovy bývalého finančného riaditeľstva - áno, tam, kde sa v roku 1935 našiel známy košický zlatý poklad, na Hlavnej ulici 68.

To už bol magistrát, samozrejme, socialistický, teda Mestský národný výbor a neskôr Národný výbor mesta Košíc. Už dávno sme nemali mešťanostu, ale predsedu národného výboru. Od predjaria roku 1983 sa z predsedu stal primátor mesta a prvým primátorom sa stal posledný predseda Ján Veles. Toho takmer okamžite vystriedal Ing. Rudolf Schuster /1983-1986/. Nasledoval Ing. Ján Tkáč /1986-1989/ a posledný predrevolučný primátor Ing. Ján Trebuľa /1989-1990/. Prvý „nežnou revolúciou" dosadený primátor Ing. arch. Ján Kopnický /„nežná" v tomto prípade strelila celkom solídneho capa/ presťahoval dosť nečakane a nelogicky Národný výbor z Hlavnej ulice do okrajovejšej časti mesta, na sídlisko Terasa, do komplexu paláca práve odstavovanej a vysťahovanej Komunistickej strany Slovenska. Tam sídli medzitým obnovený magistrát mesta dodnes.

Magistrát síce od roku 1990 sídli na Terase /a v jeho predchádzajúcej, polohou oveľa vhodnejšej budove je na tomto mieste nepatričná hudobná škola/, ale nespokojný s týmto novým miestom je už niekoľko rokov a boli obdobia, keď sa snažil vrátiť späť do centra. Prvá takáto snaha sa dá datovať ešte do čias neveľmi slávneho Kopnického primátorovania. Začal sa zaujímať o starú Langerovu radničnú budovu na Hlavnej ulici 59 - všimnite si ten paradox, že primátor, ktorý tak ľahkomyselne „vysídlil" magistrát z centra, považoval zrazu za potrebné vrátiť sa do centra späť!

Druhá snaha je novšia, datuje sa do roku 1998, keď sa vtedajší primátor snažil alternatívne presťahovať magistrátnych úradníkov do prázdnej polovice budovy bývalého vojenského veliteľstva /divízie/, a začal v tomto zmysle aj stavebne konať. V dvadsiatom storočí sme si teda my Košičania užili nielen neúrekom štátnych útvarov, do ktorých sme patrili či sme už chceli, alebo nie, ale mali sme aj viac radničných budov, ako v predlhom období od založenia mesta do roku 1924. Filozof by si povzdychol: „Hľa pokrok - koľká nestabilita a neistota!"

Nabudúce: Seriál o košických radničných budovách bude pokračovať poslednou, piatou časťou „Rekonštrukcia Langerovej radnice", tá však bude uverejnená až v piatok 7. septembra. Prerušíme ho preto, že nabudúce chceme zvlášť zameraným materiálom upozorniť na výstavu unikátnych historických máp vo Východoslovenskom múzeu.

ÖELSCHLÄGEROVO KINO (obr.4)

V roku 1927 dokončili vo vtedy už bývalom radničnom dvore modernú novostavbu mestského kina Fórum, pozdejšie známeho ako Slovan. Autorom dostavby bol veľmi uznávaný košický architekt Ľudovít Öelschläger a prístavba vniesla do tohto pôvodne klasicistického areálu moderného ducha. Na zábere z roku 1994 vidieť iba strechu kina snímanú z poschodia budovy Archívu mesta Košíc. Archív a radnica /jej strechu vidieť v pozadí, pod kupolou divadelnej strechy/ bývali voľakedy bezprostredne spojené dvorom, čo sa magistrátnymi úradníkmi využívalo i zneužívalo.

Búdka nad strechou je vývod prirodzeného vetrania priestorov kina. Nasávanie čerstvého vzduchu mala táto ventilácia zabudované vo fontáne na dvore pred kinom. Nepotrebovala na svoje fungovanie žiaden pohon - vetrala sama od seba, na základe prírodných zákonov, čo znamená, že zadarmo! Kino Fórum, či Slovan bolo navyše až do roku 1997 najkapacitnejším zariadením svojho druhu v meste, čo sa až nechce veriť! Potom prišla prestavba knižnice späť na radnicu, kino sa napriek sľubom, že bude zachované, pretože je magistrátom vítané, rozasanovalo, a v tomto stave je dodnes.

Oficiálne sa slohu, ktorý tu Öelschläger použil, hovorí funkcionalizmus, aj keď presne tak to nie je, pretože starí Košičania tomu hovorili „židovská architektúra" a Židia „orientálny štýl". Pre orientáciu - Öelschläger nebol Žid a je pochovaný aj s manželkou na cintoríne Rozália ako Maďar. Jeho osobitá architektúra sa mala možnosť prejaviť iba na zlomku budovanej hmoty kina, na západnej fasáde, odkiaľ je orientovaný vstup doň. Pri poslednej prestavbe sa však došlo k presvedčeniu, že páni z magistrátu musia mať možnosť chráneného prechodu popred túto fasádu a realizovala sa tu zastrešovacia konštrukcia, ktorá pôvodnú fasádu čiastočne zakryla. Ono nám to môže byť vlastne jedno, pretože do budovy dnes už tak, či tak nie je voľný vstup.

HISTORICKÁ PERLIČKA

DOBRE UTAJENÉ DVERE

Keď sa košický magistrát dopracoval až k tomu, že mu starú radničnú budovu vrátili, zistil primátor Schuster, že z bývalej mešťanostovskej pracovne, ktorá sa mala stať teraz pracovňou primátorskou, sa nedá ísť na záchod priamo, ale iba cez chodbu, slúžiacu verejnosti. Táto na pohľad malicherná idiotina sa zmenila na obrovský problém zaobalený tak, že: Čo keby potrebovala nejaká vzácna návšteva „na stranu" a všetci by mali možnosť pritom ju sledovať? A keďže budova a hlavne pamiatkové postoje neumožňovali „skryté" riešenie primátorskej malej či veľkej stolice /čo neprekážalo v časoch, keď nám vládli apoštolské veličenstvá a nie politicky vyhandlovaní prezidenti/, rozhodlo sa zabrať priestory vo vedľajšom dome číslo 61. A tak sa začala sondovať stena tam, kde sa chystalo prebúranie dverí z primátorskej kancelárie do vedľajšieho domu. Napodiv sa na tomto mieste našli zamurované dvere z minulosti. Takže aj starí mešťanostovia mali pravdepodobne podobné problémy, ako primátor v roku 1996. Alebo tu mali poistný únikový východ pre prípad nebezpečenstva. Text: Katka Turčanová, Jozef Duchoň
Fotografie: Jozef Duchoň

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 24. 8. 2001