Časť tratia: Berecinec

VNÚTORNÁ PODOBA VÄZNICE

O tom, ako vyzerala a bola zariadená Miklušova väznica v priebehu 17. storočia veľa nevieme, pretože pomerne presný opis rozmiestnenia ciel, ktorý nám v roku 1942 zanechal vtedajší riaditeľ Hornouhorského múzea Alexander Mihalik, zachytáva až stav z konca 19. storočia. Stavebné úpravy v bývalých meštianskych domoch sa však pri zriaďovaní väznice spraviť museli. V prvom rade upravili obom domom okná a vstupné dvere, zmenšili ich a osadili mrežami. V prípade okien veľmi masívnymi a navyše zdvojenými. Pravdepodobne práve okolo roku 1618 oba domy spojili šikmou chodbičkou, ktorá viedla vedľa vežičky východného domu tak, že časť jej hmoty musela byť odbúraná.

Hmotu vežičky od úrovne prvého poschodia vyššie odstránili a nahradili ju ľahšími stenami. Mázhaus východného domu a parádnu obytnú izbu nad ním predelili hrubou priečkou na dva nerovnaké priestory, v ktorých vytvorili spoločné cely. Zo stiesneného prízemia vežičky vytvorili celu - samotku - pre odsúdencov na smrť /ako hlása tradícia/. Táto temná miestnôstka pôsobí aj dnes obzvlášť tiesnivo. Tieto priestory boli zaklenuté, asi prvý raz v stavebnej histórii komplexu. Dispozícia západného domu sa takmer nezmenila, iba kuchynku a komôrku na poschodí nad ňou prepažili priečkou, takže tu vznikli dve samotky - mužská na prízemí, ženská na poschodí. Väzenskú kuchyňu zriadili v bývalej kuchyni východného domu. Dymovod z nej vyviedli v priestore zrušeného jednoramenného schodišťa prastarého domu z 13. storočia. Nové, raz zatočené dvojramenné schodište vytvorili v priestore naproti kuchyni.

Veľkú pivničnú miestnosť pod mázhausom východného domu, v ktorej sa zachoval pôvodný systém nosných oblúkov držiacich najprv plochý strop, neskôr klenby, upravili na výsluchy, čiže mučiareň. Nevedno, ako boli upravené ďalšie podzemné priestory a či sa už vtedy využívalo aj podzemie pod západným domom. Jedno je však isté, že časť pivnice pod dvorným krídlom východného domu slúžila ako väzenská žumpa. Naď ňou v dvornom krídle bola spoločná latrína pre väzňov. Časť pôvodného dvora v tom čase zaberali susedné domy, takže dvor bol znateľne menší. Podľa vtedajšieho zvyku by mal mať komplex aj samostatnú studňu, najskôr zdedenú ešte z čias, keď domy boli normálne obývané, dnes však nevieme, kde bola a či sa nachádzala na tom fliačiku, čo z pôvodného dvora zostal.

POSLEDNÉ DVE STOROČIA SLUŽBY

Zo 17. storočia sa zachovali v nárožnej miestnosti východného domu časti omietky s väzenskými grafittmi. Nepochybne takto boli „okrášlené" všetky cely, ale omietky v nich časom vymieňali. Takto aspoň vieme, že v spomenutej miestnosti bola pôvodne cela. Neskôr bola totiž upravená ako služobná miestnosť mestských drábov a policajtov a takto ju zachytil Mihalik. Táto cela mala okrovú výmaľbu a grafitty boli do jej stien vyškrabávané a kolorované uhlíkmi a hlinkami. Zväčša sa interpretujú ako tulácke značky, takže podporujú predstavy, že najčastejšími väzňami tu boli drobní delikventi.

Miklušova väznica nesie stopy barokovej prestavby, ktoré silne poznamenávajú jej vnútorný kolorit. Znamená to, že objekt bol niekedy začiatkom 18. storočia prestavovaný. Najskôr sa stal obeťou niektorého z požiarov na sklonku 17. storočia a potom chátral nevyužívaný a polozničený až do konca povstania Františka II. Rákocziho. Evidentne sa v ňom vtedy zrútila časť klenieb, dokonca aj v pivnici a najviac zdevastovaná bola zadná časť východného domu, orientovaná do dvora. Znamená to teda, že „krutý Rákocziho kat Mikluš" nemohol sídliť a ani nikoho väzniť práve v Miklušovej väznici.

Počas barokovej prestavby dostal interiér väznice nové vybavenie, z ktorého sa dodnes zachovali hlavne masívne väzenské dvere a liatinové vykurovacie pece. Niektoré z nich boli inštalované tak, že sa do nich nakladalo palivo z chodieb. Osud väznice sa však v 18. storočí začal meniť. Za tereziánskych čias sa postupne súdnictvo a výkon spravodlivosti centralizovali, prestalo sa používať mučenie a tak sa z bývalého krvavého väzenského zariadenia stávala postupne doslova „záchytka" pre bezprizorných a opilcov.

Ani v jednom z dokumentov z 18. storočia sa pre túto väznicu výraz „Miklušova" ešte nevyskytuje. V súpise domov z roku 1725 je objekt popísaný latinsky ako Domus Profussy ad civitatem spectans - Dom porkolába pod dohľadom mesta. O tridsaťpäť rokov neskôr sa do latinčiny už vlúdil skomolený „východniarizmus", keďže tam stojí: Domus barcziana ci/vi/t/a/tis. V roku 1767 vyzeral zápis trochu inak: Domus brinzariana civitatis. Až Chunertov plán Košíc z roku 1807 prináša vysvetlenie veci, keďže je na ňom Miklušova väznica označená okrem oficiálneho názvu Städtische arest /mestský árešt/ aj výrazom Berezinze, čo je nemecký transkript východniarskeho slova „berecinec". Slovo berecinec sa užívalo v nedávnej minulosti vyslovene s významom miesta na zatváranie bláznov a výtržníkov. Termíny barziana a brinzariana sú buď skomoleninami dobového pisára, alebo výsledky novovekého chybného prečítania súpisov osobou, ktorá ich publikovala.

Ani plány mesta z devätnásteho storočia ešte nepoznajú tento objekt ako „Miklušovu väznicu". Na náčrte „Idea Protographica" z roku 1832 nie je väznica vôbec vyznačená ako budova hodná spomenutia. Ottov plán z roku 1841 ju má síce vyznačenú ako verejnú budovu, ale bez popisu. Rovnako je to s väznicou aj na Homolkovom pláne z roku 1869. No najskôr vtedy, v ére prepukajúceho neskorého romantizmu a začínajúcej maďarizácie života vznikli prvé fámy o hroznej väznici a krutom Rákocziho katovi Miklušovi.

ROZPRÁVKA O MIKLUŠOVI

To, že s miklušovskou fámou nie je všetko v poriadku, cítili vzdelanejší ľudia už pred polovicou 20. storočia. František II. Rákoczi, aj keď bol nesmierne bohatý muž a volené knieža, najskôr žiadneho osobného kata nemal, a už rozhodne nie takého, ktorý by „bačoval" v košickej mestskej väznici. Tá bola totiž výlučne v správe mestského magistrátu a cudzia osoba, teda iný, ako mestský kat a jeho holomkovia tu nemali čo hľadať. Dokonca tu nemohli väzniť urodzenú osobu, či vykonávať útrpné právo nad niekým, kto spadal do inej ako mestskej jurisdikcie. Keď sa v roku 1940 začali vykopávky v objekte „Miklušky", písal redaktor Samosvári v miestnych novinách na tému kata Mikluša takto:

Košičana mimovoľne napadá otázka: Prečo sa väznica na Kalvínovom námestí volá Miklušova? Veru, je to dnes už tajomstvo, na ktoré nik nevie dať odpoveď. Pravdepodobne už pred dvoma-troma storočiami pokrstil budovu po Miklušovi ľud. Legenda hovorí, že v minulosti mávala väznica istého všeobecne známeho a obľúbeného väzenského dozorcu, ktorý sa volal Mikluš. V nespoľahlivom svete predstavoval on sám košické súdnictvo. Keď na zlodeja jabĺk alebo rúhača, čo klial na ulici zakričali: „Počkaj, odnesú ťa k Miklušovi!", dotyčnému sa zaraz vybavila predstava hrozného väzenia so stuchnutým ovzduším a sliepňavým oknom.

Jediná presná vec z citovaného výňatku je tá, že dnes už nikto nič nevie. Ostatné sú "novinárske kačice". /Bol Mikluš kat, alebo dozorca?! Kedy bol taký nespoľahlivý svet, že by dozorca suploval právomoci magistrátu? Ako mohol byť väzenský dozorca obľúbený, keď inde sa traduje, že bol obzvlášť krutý? A kedy to vlastne bolo - v polovici 17. alebo polovici 18. storočia?!/. Kat Mikluš však fascinoval v minulosti i dnes. Pre národne orientovaných čitateľov však máme priaznivú správu. Meno Mikluš je variácia „oficiálneho" mena Mikuláš, ktoré znie po maďarsky Miklóš /po maďarsky sa Miklušova väznica povie Miklós börtön/. Kat Mikluš však asi nebol Maďar, pretože v Mihalikovom maďarskom texte nie je uvádzaný ako Miklós, ale ako Miklus.

TRESTY PODĽA SIMPLICISSIMA

Už minule citovaný Simplicissimus opisuje vo svojom cestopise aj bežné „komunálne" tresty v dobových Košiciach. Boli založené na pravidle, že previnilca potrestali čo najskôr, zásadne fyzicky a zároveň tak, aby utrpel ujmu na dôstojnosti a hlavne tak, aby to sledovala aj verejnosť a tým mal trest aj odstrašujúci účinok. Z opisu je zrejmé, že aj šľahanie metlou mohlo byť smrteľným trestom, navyše menej noblesným ako parádne sťatie. V každom prípade má súčasný človek, znechutený modernou zločinnosťou a žabomyším vzájomným súdením súkromníkov či firiem pri čítaní tohto textu dojem, že by sme možno mali menej problémov s kriminalitou, preťaženými súdmi a preplnenými „basami", keby sme niektoré prečiny takto trestali aj dnes. Začítajme sa však do Simplicissima:

V Košiciach sa spravujú prísnym poriadkom. Malé prečiny sa nepredkladajú rade, ani sa tu neprerokúvajú, ale za bežné priestupky mestský richtár previnilca iba napomenie a hneď ho prepustí, alebo ho drábi položia na dlažbu pred richtárovým domom a namastia mu lopárom zadok. Keď je však previnenie väčšie, dostane „harum palicarum", čo znamená, že ho bijú ležiaceho na zemi troma palicami po chrbte a zadku a mnohých tak zmlátia, že nevládzu vstať a drábi ich musia často v korytách odnášať k felčiarovi. Ba za mojich čias odsúdili istého bohorúhača každý piatok po celý rok na toto harum palicarum, čo však nevydržal a umrel.

Keď tu niekoho šľahajú metlou, zašpicatia predtým obyčajne rúčku metly, odsúdenca priviažu k stĺpu hanby, čiže k pranieru, zaostrenou metlovou rúčkou mu vyryjú na chrbte jeden alebo dva kríže, aby krv odtekala nadol, potom mu dá kat nejakých tridsať alebo aj menej úderov, odviažu ho a šľahajú v plnom behu mestom. Málokto z toho vyviazne živý. Raz tu šľahali drába, ktorý pomohol ujsť niekoľkým väzňom. Tento blúznivec trikrát zvolával ľudí na svoje vlastné divadlo a verejne vyznal svoj zločin, akoby si z toho robil iba žarty. Podali si ho však tak ostro, že na tretí deň umrel.

Bol som tu svedkom ešte jedného podivuhodného rozsudku a trestu nad mešťanom, ktorý urážal a nadmieru zneuctieval vrchnosť. Keď ju odmietol prijať za sudcu, ktorý by vyriešil žalobu, čo na neho podala, požiadali radných pánov iných štyroch slobodných kráľovských miest, aby ho súdili. Tí rozhodli, aby mu vyrezali celý jazyk a zavesili ho na pranier. Pretože však prestúpil na katolícku vieru a preslávil sa v bojoch proti Turkom, vyprosili mu milosť. No po tri trhové dni musel stáť na stolci pri radnici a pri ňom stál kat s rozmiešaným psím lajnom v hrnci. Keď bolo na trhu najviac ľudí, zvolával ich dráb dohromady a mešťan sa potom musel pred všetkými nahlas vyspovedať zo svojho prečinu, odprosiť magistrát, ďakovať za milostivý, zaslúžený a vyprosený rozsudok, ako aj verejne vyznať, že si tento rozsudok naozaj zaslúžil. Napokon musel potvrdiť, že brechal proti magistrátu ako pes a že to vychriakané svinstvo zožerie tu pred všetkými ako psie lajno.

Nato mu kat hlasne odpovedal: Pretože si proti vrchnosti brechal ako pes, musíš opäť ako pes zožrať, čo si nachriakal, lebo tvoja sprostá samopašná a mrzká papuľa si nezaslúži nič iného, než ju zapchať psím lajnom. Potom mu rozotrel toto rozmiešané lajno okolo huby. K tomu mu pridal aj nejaké zauchá, takže sa zgúľal zo stolca. Nato sa musel vždy vrátiť do väzenia, až kým sa to neopakovalo po tretí raz.

Koniec mestského áreštu

Tento článok bol uverejnený dňa 25. 1. 2002 v denníku Košický večer.

Text, kresba a reprodukcie: Jozef Duchoň