Časť piata: Veľká rekonštrukcia

RAZANTNÝ ZAČIATOK

Rekonštrukcia Miklušovej väznice sa začala ešte na jeseň roku 1940 a práce pokračovali aj cez zimné mesiace. Už spomínaný redaktor Felvidéki újságu Karol Samosvári o akcii informoval v dvoch článkoch publikovaných na samom sklonku roka. Cítiť z nich, že už na začiatku rekonštrukcie, vlastne ešte v čase, keď sa objekt vypratával, došlo k objavom, ktoré podnietili fantáziu nielen kolektívu reštaurátorov, ale aj celej verejnosti mesta. Pod titulkom Miklušova väznica bývala domom veľmoža stálo napísané toto:

Teraz sa dostávame pred Miklušovu väznicu, z ktorej priečelia už zmizla rozsypávajúca sa omietka. O minulosti tejto budovy hovoria z kameňa vytesané gotické okenné rámy na priečelí. „Miklušova väznica bola pôvodne meštianskym domom, domom veľmoža", dostáva sa nám vysvetlenia. Bola postavená v 15. storočí /v tom čase pamiatkari ešte nepostrehli najstaršiu časť stavby z 13. storočia/ a svedčí o veľmi dobrom vkuse. Podobná je jej jedáleň františkánov v Koložvári a Matejov dom tamtiež. Býval to najkrajší Košický obytný dom, z ktorého urobili väznicu iba v 16. storočí /my dnes vieme, že až začiatkom 17. storočia/. Mestské historické múzeum v ňom dostane skutočne najzaslúžilejšie miesto. Podobnú cenu ako Miklušova väznica mal pre mesto Košice aj Levočský dom, ale dve jeho prízemné miestnosti s výnimkou niekoľkých kamenných ozdôb, padli za obeť reštaurátorským výskumom v 20. storočí. Táto budova má rovnakú cenu, ako katedrála a vzhľadom na to je našou úlohou jediné: znovuvybudovať ju do pôvodného stavu, nič z nej neodstrániť, aby sme v nej cítili ovzdušie doby.

Rodný dom kráľa Mateja Korvína v rumunskej Kluži zmienený v citácii sa síce na Miklušovu väznicu nepodobá, navyše je aj oveľa rozsiahlejší, ale na druhej strane vidieť, ako prudko stúpla cena tejto starej budovy, ktorá predtým desaťročia chátrala nepovšimnutá. Dokonca ju stavali zarovno s dómom svätej Alžbety. Stavebný ruch na obnove opísal Samosvári takto:

Na Kalvínovom námestí sa usilovne pracuje. Z dvojitého domu usilovne otĺkajú uvoľnenú omietku. Pri zadnom vchode z Hrnčiarskej ulice vozia plné fúry úlomkov a zeminy. Zdá sa, že Mikluške začne nový život. Možno sa teraz konečne uskutočnia bývalé plány. V každom prípade je v srdciach lokálpatriotov radosť, keď vidia, že v rokoch veľkého európskeho pustošenia je u nás ešte dostatočný pokoj na to, že sa môžeme starať o záchranu milých pamiatok. O plánoch a priebehu prác nám poskytol zaujímavé informácie riaditeľ košického múzea Alexander Mihalik. Podľa jeho názoru umožnil rekonštrukciu /Miklušovej väznice a Katovej bašty/ okrem záujmu Celoštátneho výboru fakt, že mesto Košice okamžite odsúhlasilo a vyplatilo Rákocziho múzeu 5000 pengő.

TAJNÁ CHODBA

Najprv sa otĺkli omietky a odstránili zámurovky dverí a okien, potom sa otvorili zamurované pivničné priestory a začali vyvážať stáročné nánosy hliny, keramických črepov a stavebného rumiva. Noviny o tom dosť podrobne informovali: Nasledovala rýchla práca, pri ktorej sa dostalo aj na odkrytie starých gotických kamenných okien. Objavili sa na mieste úzkych väzenských okien na poschodí, ale aj v pivnici. Okrem toho bolo objavené jedno okno v tvare kruhu, ktoré strážilo starobylé tajomstvo. Okná sa odkryli pri obíjaní omietky. Súčasne sa začal čistiť aj interiér budovy a hoci sa reštaurovanie doteraz nezačalo, vyviezlo sa už vyše 200 fúr smetia a zeminy. Zistilo sa aj to, že budova mala oveľa viac pivničných priestorov, než koľko bolo doteraz prístupných.

Potom došlo k objavu, ktorý dodnes mocne máta romantické duše - v najkrajnejšej miestnosti suterénu západného domu sa našla „tajná chodba". Noviny to podali takto: Pod niekdajšou samotkou sa natrafilo na „žalostnú celu" - deň pred popravou tam držali odsúdenca - ktorej štvrtá stena bola vymurovaná iba do polovičnej výšky a nemala okná ani dvere, iba jeden keramický kríž z 18. storočia, ktorý visel na stene. Odtiaľ viedla von na ulicu úzka cesta - katakomba, ktorou viedli odsúdenca na poslednú cestu do Katovej bašty.

Trochu popletený Samosváryho článok však o niekoľko riadkov ďalej uviedol aj inú verziu tohto objavu: Riaditeľ Mihalik nás upozornil na mimoriadne zaujímavú vec v súvislosti s vykopávkami pri Miklušovej väznici. Prebúraním istej novej steny sa vykopávky dostali k mimoriadne vzrušujúcej časti. Vybúrali stredoveký múr na prízemí a od neho viedla podzemná cesta. Kam a až ako ďaleko? - to je doposiaľ neznáme. Na jednej strane steny sú viditeľné železné zámky, je teda pravdepodobné, že tu železná brána uzatvárala cestu pred vstupom do podzemia. Existujú domnienky, podľa ktorých vedie tunel priamo na breh Hornádu. Aký to malo účel, kto mohol tadiaľto chodiť? V poznámkach starých bádateľov sa na to nedá nájsť žiadna odpoveď.

O čo tu vlastne išlo? V rokoch 1861 a 1862 sa v Košiciach vybudovala kamenná podzemná kanalizácia, ktorej vetvy tvorili pochôdzne kloaky nápadne pripomínajúce tajné chodby. Jedna z nich sa začínala priamo pod kostolom kalvínov, viedla pod dnešnou ulicou Pri Miklušovej väznici a ústila do inej kloaky vedúcej pod Kováčskou ulicou. Bežné domy boli do týchto kloák zaústené kamennými kanalizačnými žľabmi s profilom asi 30 krát 30 centimetrov. Z podzemia význačnejších alebo rozsiahlejších budov však viedli ku kanalizačným vetvám taktiež kloaky, ktorými mohol prejsť človek. Takto bol na kanalizačný systém napojený aj západný dom z komplexu Miklušovej väznice a toto napojenie, úplne zanesené náplavami vtedy objavili.

Robotníci sa pustili do odstraňovania spomenutých bahenných náplavov a vyčistili kanál východným smerom až pod kalvínsky kostol, kde končil. Mihalik, ktorý hľadal spomínané tajné prepojenie až na Katovu baštu či dokonca až po Hornád /najskôr však Mlynský náhon/ nakoniec sám konštatoval, že vyústenie tajnej chodby sa nájsť nepodarilo. Ani nemohlo. Nikto si v tom tajnochodbovom ošiali akosi nestihol uvedomiť, že ak by aj smerom ku Katovej bašte nejaká chodba pod zemou viedla, musela by vyústiť do vodnej priekopy medzi vnútornými hradbami a baštou. Pod priekopou chodba viesť nemohla, pretože by ju automaticky zatápala voda.

ĎALŠIE TRI ROZSUDKY ZO 17. STOROČIA

Pokračujeme v uverejňovaní dobových rozsudkov mestskej rady, ktoré do svojej knižky vybral Alexander Mihalik

Dňa 27. júna 1636. Mesto obžalováva obžalovaného Tomáša Kočiša. Žalobca žiada o nasledovný verdikt: Verejne sa rúhajúci vlamač do domov v našom meste sa chcel vyžívať vo vražde, preto jeho a jeho druhov žiada najprv mučiť a potom nech ho uvláčia /priviazaného/ za chvostom koňa, podľa mestského práva L. 2. artikulu 58. Obžalovaný nevypovedal.

Keďže sa Tomáš Kočiš neriadil Božími prikázaniami a nebál sa tvrdých trestov tejto zeme, vlámal sa v noci do domu nášho farára, zrejme sa vyžíval v krádeži ba dokonca v úmysle, že keď stretne toho, koho hľadal, dopustí sa vraždy, k čomu sa aj sám priznal, a pristihli ho aj pri krádeži kráv, vyniesla proti nemu ctihodná rada nasledovný rozsudok, aby ho teraz odtiaľto odviedli do väznice, zavolajú mu, ak si to bude želať, duchovného pastiera, nech sa pomerí so svojím Bohom a spolublížnymi, zajtra nech ho potom o ôsmej hodine odovzdajú do rúk katovi, vyvedú ho pred väznicu, tam on sám vyhlási svoje hriechy, potom ho odnesú k šibenici a obesia ho, aby tak bolo zadosť učinené zákonu Božiemu, našej krajiny a mesta. Nech mu Boh odpustí.

Alžbeta Borbeli nechcela dňa 20. marca 1637 vypovedať, preto sa žiada, aby ju znovu mučili. Počas tortúry priznala krádež. Vypočutý bol Michal Kočiš a Matej Csizmadia, ako aj gazdovia, u ktorých žila. Tí s ňou niekedy jedli a pili, ale nevedeli, odkiaľ to mala a ani ona im o tom nehovorila.

Keďže Alžbeta Borbeli nedbala na Boha a túto krajinu, ani na strašnú a hanebnú smrť za krádeže a smilstvá, ba ani na ťažké tresty v zákonníkoch, pričom ju Boh obdaril zdravými rukami, nohami aj silou, že by sa mohla uživiť medzi ľuďmi aj čistým poctivým spôsobom, a napriek tomu sa dopustila toho, že používala falošné praktiky a klam, chodila po mestských domoch našich bratov, poškodila ich krádežami a to nielen tu /v Košiciach/, ale aj v iných mestách, okrem toho sa však dopúšťala aj smilstva a v týchto časoch žila s nejedným lotrom, s ktorými mala dve deti, jedno z nich je tu aj prítomné, opustila ich však a odišla s lotrami a žila v nečistote ako doposiaľ, k čomu sa priznala vlastným jazykom. Aby jej hriechy boli vykorenené a poslúžila ako príklad ostatným, nech sa desia a zdržiavajú hriechov, zasluhuje si strašnú smrť, ktorú však zmiernili láskavé zákony ctihodnej rady na odsúdenie sťatím.

Dňa 26. marca 1638 bol vynesený rozsudok vo veci Alžbety Meszárošovej po výpovedi 24 prizvaných svedkov.

Rozsudok: Keďže Alžbeta Mészárošová nedbala na prikázania jediného Boha, nebála sa strašných trestov tejto zeme, poškvrnila svoje vdovstvo škaredým smilstvom a keď porodila dieťa, zabila ho, neľutovala pohodiť do vŕbiny /ako sa aj ona sama priznala/ ako potravu pre zver. Za tento desivý skutok a zabitie dieťaťa si zasluhuje takú smrť, aby jej telo roztrhali /priviazané/ za konským chvostom. Napriek tomu ctihodný richtár a rada mesta chcejúc zmierniť rozsudok sa rozhodli proti nej takto: Teraz ju odvedú do väznice, keď bude chcieť, zavolajú jej kazateľa, aby sa zmierila so svojím Bohom a vyspovedala sa z hriechov, zajtra ju potom o ôsmej hodine vydajú do rúk kata, ten nech vyhlási jej hriechy, potom nech ju odvedú na Šibennú horu, vykopú tam jamu a položia ju /do nej/ na tŕňové lôžko a na výstrahu iným ju zabijú kolom, aby tak bolo učinené zadosť Bohu a zákonom nášho mesta. Nech jej Boh odpustí.

Kto je to „fiškus" a „patrón".

V Košiciach zasadal súd vo vyhradené dni a richtár s mestskou radou mali už od dôb kráľa Karola Róberta právo viesť súdne procesy a vykonávať všetky v Uhorsku platné tresty - samozrejme, na svojich občanoch, nie napríklad na prichytenom Prešovčanovi či Levočanovi. Pri obzvlášť ťažkých procesoch musela zasadať celá mestská rada. Obžalobcom bol mestský prokurátor uvádzaný v dobových spisoch ako fiscus, z čoho pochádza zľudovelý výraz pre právnika, ale aj pre chytráka „fiškus". Mestský fiscus prípad zároveň vyšetroval a navrhoval aj trest. Obhajca obžalovaneho sa nazýval patrón. Súd viedol richtár, alebo jeho volený zástupca. Samotné pomenovanie richtár pochádza od slova Richter - sudca. Rovnaký význam má maďarské slovo pre richtára bíró a latinské judex.

Úspech v čase vojny

Text, obrázok a reprodukcie: Jozef Duchoň
preklady Réka Komjáti