PSEUDOMERIAN Časť štvrtá

„Muránske" veduty

Pseudomerianovské veduty sme už v minulých pokračovaniach rozdelili podľa pripisovaného dáta vzniku na tri hlavné skupiny - tie, čo vznikli pred Vešeléniho sprisahaním, tie čo vznikli okolo roku 1685 a tie, čo sú datované až do 18. storočia. Veduty, datované okolo roku 1685, ktoré sa v rôznych zbierkach vyskytujú v najväčšom množstve, sa dajú tiež deliť do akýchsi podskupín. Jednu z nich sme začali predstavovať už minule. Tvoria ju veduty, ktoré na prvý pohľad nelogicky zobrazujú spolu s Košicami aj hrad Muráň. Dnes si predstavíme ďalšie z nich a zároveň si povieme čosi o tom, prečo tam ten Muráň vlastne je.

ANONYMNÁ CASSOVIA 91

Ďalšia z košických vedút, ktorých spoločným znakom je hrad Muráň na pozadí mesta, takže im možno hovoriť aj „muránske", nesie nadpis CASSOVIA, a keďže má v pravom hornom rohu číslicu 91, budeme jej orientačne hovoriť CASSOVIA 91. Jej autor nie je známy, ale z talianskeho textu rytiny to vyzerá, že ním bol najskôr Talian. Kejlovej popis rytiny uvádza okrem iného: Neznámy taliansky rytec podľa J. Sandrarta? Okolo roku 1685, Pohľad na opevnené mesto a okolitú krajinu s riekou v popredí. Nemcovej text sa líši tým, že uvádza: Taliansky rytec podľa Wilhelma Dilicha. Veduta je to opäť drobná, takmer poštová známka. Má rozmery 63 krát 108 milimetrov.

Už sme niekoľkokrát vysvetlili, prečo nemôžu mať pseudomerianovské veduty za vzor Dilicha. Na druhej strane je pripodobenie tejto grafiky k Sandrartovej vedute celkom reálne. Ako evokuje už jej veľkosť, skutočne mohla vzniknúť prekopírovaním Sandrarta, musíme si však uvedomiť, že ten tiež iba kopíroval zo staršej predlohy - pseudomeriana. Kresba tejto veduty je neohrabaná, takže autor najskôr patril k nižšiemu rangu rytcov. Doslovne prekopíroval aj legendu, akurát že ju preložil do taliančiny, takže tam stojí: 1 La Chiesa Maggiore - najväčší kostol, 2 Torente - potok, 3 Borghi - predmestia, 4 tu je tlač poškodená, ale naisto tu bola uvedená rieka Torysa, 5 Hernauth f/iume/ - rieka Hornád, 6 Murano Castello - hrad Muráň.

Oproti Sandrartovej kresbe je toto dielko dosť neodborne „zmastené". Nápis Cassovia a číslice legendy v kresbe sú ryté iným rukopisom ako v legende pod dolným okrajom, čo nasvedčuje tomu, že talianska legenda bola na tlačovú platňu vyrytá dodatočne. Mohlo by to znamenať, že autorom rytiny nie je neznámy Talian, ale ktokoľvek neznámy. Neznámy taliansky rytec iba doplnil legendu! Kresba pozadia sa stráca, z Muráňa dokonca jasne vidieť iba onú číslicu 6, takže to vyzerá tak, že dolná časť platne bola preleptávaná. Aj mlyn vpravo už nie je mlyn, lebo sa z neho stratili vodné kolesá. Na záver k tejto medirytine kombinovanej s leptom dodávame, že Cassovia neznamená meno nášho mesta iba v latinčine, ale aj taliančine.

CASCHAV 54

Jakubovi Sandrartovi /Vierou Kejlovou/, alebo Wilhelmovi Dilichovi /Helenou Nemcovou/ je pripisovaná tiež veduta, nesúca prostý nadpis CASCHAV, ktorej ktosi v minulosti ceruzkou pripísal nad horný okraj vľavo číslicu 54. Táto medirytina, kombinovaná s leptom, je výrazne väčšia ako doteraz opisované, má rozmery 118 krát 160 milimetrov a v podstate je to technicky presne a solídne okopírovaná a zväčšená nemecká verzia pseudomerianovskej veduty. Dielo, z ktorého pochádza nepoznáme, dátum jej vzniku sa odhaduje na rok 1685, autor je anonymný a Sandrartova verzia pohľadu na Košice tu skutočne prichádza do úvahy ako predloha. Legenda v nemeckom jazyku je rovnaká ako u doteraz popisovaných „muránskych vedút". Nech sa však jej autor snažil byť presný ako chcel, Košice z vlastnej skúsenosti rozhodne nepoznal.

CASCHAU IN OBER UNGARN

Veduta, ktorej sa budeme venovať teraz, je opäť muránskym typom kópie pseudomeriana, jej pôvod a autor je však známy. Pochádza z knihy Johana Christopha Wagnera, vydanej v Augsburgu v roku 1685, nesúcej latinský názov Delineatio provinciarum Pannonie - Zobrazenie panónskych provincií. Použitie zemepisného názvu Pannonia namiesto Hungaria sa pri preklade z latinčiny zvykne chápať tak, ako keby sme povedali Maďarsko namiesto Uhorsko. Kejlová i Nemcová sa v tomto prípade zhodli, že ide o kópiu Dilicha, čo sa však nezhoduje s mojím názorom a nechápem, čo spôsobilo, že práve táto veduta zrazu prestala byť podobná Sandrartovi. Opäť ide o medirytinu, kombinovanú s leptom, tentokrát solídneho knižného formátu 178 krát 295 milimetrov.

Autor veduty je známy a dokonca podpísaný pod jej pravým dolným okrajom /bey Jacob Koppm./. Je to Jakub Koppmayr, horšie však je, že jeho životopisné dáta nie sú uvedené ani v najpodrobnejších špecializovaných lexikonoch. Keďže o ňom prakticky nič bližšie nevieme, môžeme iba skonštatovať, že oproti iným kopistom má Koppmayrova veduta osobitý autorský „šmrnc". Pozadie je detailne vypracované, osobitnú pozornosť venuje predmestiam, takže sa dobre dá identifikovať aj predmestie na opačnej strane mesta. Mlyn vpravo dostal nápadne renesančnú podobu - ale vodné kolesá tiež nemá. Nemecká legenda je opäť tá istá, ako na doteraz popísaných muránskych vedutách, vyrytá drobným kurzívnym písmom, zhodným s písmom v titulku. Nakoniec konštatujeme, že je to síce pekná veduta, ale nereálna, ako všetky pseudomerianovské typy.

QUIENOTTIHO CASSOVIA

Posledná dnes predstavovaná „muránska" veduta je nápadná nielen primitívnou kresbou, ale aj tým, že je to síce kópia pseudomeriana, ale stranovo obrátená. Dóm je na nej nie vpravo, ale vľavo, rovnako tak budova mlyna, sútok Hornádu a Torysy vpravo namiesto vľavo a muránsky hrad v pozadí vpravo. Prosto mišmaš, ktorý vznikol najskôr tak, že autor tejto medirytiny sa nenamáhal ryť platňu pri kopírovaní tak, ako sa to má, teda stranovo obrátene. Autorom tohto paškvilu je Francesco Quienotti a pôvod má v knihe Ercole Scalu L´Ungharia compendiata - Uhorsko v súhrne, vydanej v Modene v roku 1686. Životopisné údaje o Quienottim, žiaľ, nie sú k dispozícii.

Kresba tejto veduty je skutočne prostučká, predmestia sú iba naznačené zopár domami, okraj mesta na pravej strane sa stráca kdesi v neurčite, niektoré veže majú fantasticky pôsobiace strechy a pozadie autor dotvoril podľa vlastnej fantázie. Jedným z autorských prínosov Quienottiho je figurálna štafáž /postavičky, dopĺňajúce vedutu/. Je tu celkom šesť mikroskopicky drobných jednoducho znázornených ľudských postavičiek v popredí, na brehoch rieky a vodnej priekopy. Pri nevyhnutnom zmenšení ich však čitatelia asi ťažko nájdu. Rozmer tejto veduty je 121 krát 208 milimetrov. Talianska legenda sa obsahom mierne odlišuje od ostatných „muránskych" vedút a má len päť položiek /vypadol potok/, označených literami: A. La Chiesa Principale - hlavný kostol, B. Borghi - predmestia, C. Tarocz fl/uvius/ - rieka Torysa, D. Hernath fl/uvius/ - rieka Hornád, E. Muran - Muráň. Zdá sa, že autorovi nebolo celkom jasné, či píše taliansky alebo latinsky, keďže pre rieku použil latinský termín fluvius namiesto talianskeho fiume.

MANŽEL MURÁNSKEJ VENUŠE

Čitatelia si už isto viackrát položili otázku, čo vlastne majú Košice spoločné s Muránskym hradom, prečo bolo potrebné práve v prvej polovici osemdesiatych rokov 17. storočia dopĺňať pohľady na Košice štafážou práve tohto hradu. Je to komplikovanejšia história a začneme najprv trochou hradnej histórie. Začiatkom 17. storočia bol hrad v panovníkových rukách, v Uhorsku to vtedy bol Matej II. Ten, potrebujúc finančnú hotovosť, predal ho v roku 1609 grófovi Tomášovi Széchimu za rovných stotisíc zlatých. Protestantský széchiovský rod tu potom vybudoval baštu svojej viery. Po Tomášovi Széchim hrad zdedil jeho syn Juraj, ktorý sa oženil s Máriou Drughetovou, príslušníčkou významnej uhorskej magnátskej rodiny, ktorej mužskí príslušníci boli dedičnými zemplínskymi županmi. Z tohto manželstva však nevzišiel mužský potomok.

V roku 1625 Juraja Séčiho, pána Muránskeho hradu, zavraždili neďaleko Humenného, pod hradom Brekov. Vlastníctvo hradu prešlo na vdovu Máriu, ktorá žila až do roku 1643. Jej dcéra, tiež Mária, sa dva roky po vražde otca vydala za Štefana Bethlena, brata známeho sedmohradského kniežaťa Juraja. Už po piatich rokoch však ovdovela - v roku 1632 - no pomerne rýchlo si našla nového manžela, Štefana Kúna, s ktorým sa zosobášila v roku 1634. Nebudeme sa tu teraz zaoberať čo a ako v tomto manželstve nefungovalo, faktom však je, že v roku 1637 boli Štefan Kún a Mária Séčiová zákonne rozvedení, čo na tie časy bola zriedkavosť. Muránskemu hradu teda stále panovali ženy. Mária, ktorá sa starala o kultúrne a náboženské povznesenie tamojšieho kraja, mala vtedy už prezývku „Muránska Venuša".

Dva roky po matkinej smrti /1645/ sa už nie najmladšia Mária Séčiová po tretíkrát vydala, tentoraz za grófa Františka Vešeléniho. V čase, keď tento potomok známeho magnátskeho rodu vyženil Muránsky hrad, bol štyridsiatnik a rozbiehala sa jeho strmá kariéra. V roku 1649 sa stal hornouhorským kapitánom so sídlom v Košiciach. Práve počas jeho „šéfovania" v roku 1654 na príkaz cisára Ferdinanda III. preložili sídlo kapitánov zo starého kráľovského domu do domu Bornemissovho, neskôr známeho ako kapitánsky palác a dnes technické múzeum. O rok postúpil František Vešeléni na druhú najvyššiu možnú funkciu v kráľovstve - stal sa uhorským palatínom. Pre názornosť je to čosi ako dnešný ministerský predseda.

V rokoch 1663 až 64 sa odohrala vojna medzi Osmanskou a Habsburskou ríšou, na konci ktorej bolo síce slávne vojenské víťazstvo /pri Svätom Gottharde/, ale už menej slávny mier /Vašvársky/. Nespokojnosť s mierovými podmienkami viedla k sprisahaniu najvyššej uhorskej šľachty na čele s palatínom - tak dostalo pomenovanie „Vešeléniho sprisahanie". Zakladajúce stretnutie sprisahancov sa odohralo v auguste 1666, kde inde, ako na palatínovom hrade Muráni. Sprisahanci sa akosi neponáhľali s činmi, navyše v roku 1667 Vešeléni zomrel, stále v palatínskej funkcii. Neskôr sa celá akcia prezradila, na východ prišli cisárske vojská, vypukli tu dlhotrvajúce nepokoje a vzišla hviezda kuruckého kráľa Imricha Thököliho /jeho otec Štefan bol jednou z obetí represií/. Kto sa teda v tých časoch venoval opisu kuruckých bojov, zákonite začínal kdesi od Vešeléniho sprisahania a tak nečudo, že do veduty Košíc, ktorej štafáž sa na to priam ponúkala, sa dostal Muráň.

„Nypoortovské" veduty
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 23. 11. 2001
Text: Jozef DUCHOŇ, reprodukcie: archív autora