PSEUDOMERIAN Časť piata

„Nypoortovské" veduty

JUSTUS NYPOORT

Ďalšia veduta pseudomerianovského typu, patriaca k skupine datovanej do obdobia rokov 1684 až 86 má opäť konkrétneho autora, holandského maliara a rytca Justusa van der Nypoort. Tento muž sa narodil okolo roku 1625 v meste Utrecht. O jeho životných osudoch sa veľa údajov nedá nájsť, vieme však, že v roku 1683 je zaznamenaná jeho prítomnosť v habsburskej monarchii, konkrétne v Rakúsku. Zdá sa, že sa tu v strednej Európe natrvalo usadil, pretože ďalšia zmienka o ňom je z roku 1691, keď pracoval na sérii portrétov v Olomouci. Vie sa tiež, že o rok neskôr vymaľoval lekáreň kláštorného konventu v Hradišti - samozrejme, nešlo o hygienický náter, ale výzdobu nástennými maľbami.

Žiaľ, nevie sa , kedy Nypoort zomrel, takže literatúra toto dátum zvykne uvádzať termínom „po roku 1692", čo je rok jeho posledného známeho pôsobenia, zhodou okolností v kláštore v Hradišti. Úroveň jeho tvorby ocenil autor príslušného hesla v lexikone tak, že pracuje jedoch in sehr vergrösserter und dilletantishen Manier - avšak príliš nabubrelým a diletantským spôsobom. Slovo diletantský snáď netreba vysvetľovať, no pokiaľ to bolo myslené vážne, diletantsky sú spracované prakticky všetky veduty, ktorými sme sa doteraz zaoberali. Možno tá kritika patrila Nypoortovým obrazom.

Jeho veduta vyšla v knižke Antona Burckharda von Birckenstein, vydanej vo Viedni v roku 1686, čo je aj udávaný dátum vzniku veduty, no musíme uvažovať s tým, že vzniknúť mohla aj skôr. Knižka bola pravdepodobne akousi geometrickou príručkou, venovanou ktorémusi z habsburských arcikniežat, pretože niesla názov: Ertz - Herzogliche Handgriffe des Zirkels und Linials, čiže v preklade: Arcikniežacie rukoväte kruhov a čiar. Bohužiaľ, nevieme, ktorých arcikniežat sa to týkalo.

Nypoortova veduta je medirytina kombinovaná s leptom a patrí opäť k tým drobným, má rozmer 65 krát 100 milimetrov, no pôvodne bola o niečo väčšia, pretože nám známy exemplár má odstrihnutú hornú fazetu /to je ten zdvojený rámček/. Panie Kejlová i Němcová síce v príslušnom popise uvádzajú obligátny citát: „podľa Wilhelma Dilicha", je to však grafika podobná v prvom rade Sandrartovej vedute veľkosťou i výtvarným prevedením, ktoré však nedosahuje Sandrartovej úrovne. Vari najokatejším rozpoznávacím znakom tejto veduty je nadpis CASCHAV, umiestnený v charakteristickej zvlnenej stuhe hore uprostred. Je to zároveň jediný text na vedute, pretože nemá legendu. Hrad v pozadí na obzore tam síce nájdete, ale nie je to ani „muránsky" typ veduty.

CASCHAV p.67.

Literatúra uvádza ešte dve ďalšie anonymné pseudomerianovské veduty tak, že ide o napodobeniny Nypoortovej práce. Obe patria medzi miniveduty, obe sú medirytiny, kombinované s leptom, jedna je „muránskeho" typu a druhá bez legendy. Pozrieme sa teraz na ne. Prvá z týchto vedút má takmer štvorcový formát 73 krát 86 milimetrov, nadpis CASCHAV. Hore uprostred v „riadku", vynechanom medzi oblakmi a okrajom rámčeka a značku p.67. vpravo hore nad rámčekom. Budeme ju teda nazývať CASCHAV p.67. Veduta pochádza z knihy Georga Kretwitza Totius regni Hungariae Superioris et Inferioris ascendata descriptio - Postupný popis celého kráľovstva Horného i Dolného Uhorska. Kniha bola vydaná v roku 1685 v Norimberku.

Veduta sa prakticky nelíši od väčšiny doteraz popísaných minivedút a napriek oficiálnemu názoru, že je inšpirovaná Nypoortom to vyzerá skôr tak, že inšpiráciou bol Sandrart, ako v predchádzajúcom prípade. Jej nemecká legenda doslovne zodpovedá „muránskym" vedutám, takže ju k týmto grafikám môžeme smelo zaradiť. Na tejto vedute došlo stálym prekresľovaním k situácii, že mestu dominujú až dva kostoly, ten druhý, mierne naľavo od stredu, je podľa všetkého františkánsky. Zaujímavým detailom je pozostatok ozdobnej bordúry na dolnom okraji, ktorá pôvodne asi zdobila celý obvod obrázku a výtvarne bola pojatá ako tyčka, ovinutá stužkou.

SHALKHÁZOVA CASCHAU

Druhá veduta, o ktorej sa uvádza, že ju inšpiroval Nypoort, má rozmer 59 krát 113 milimetrov a po podrobnejšom skúmaní dospejete k názoru, že sa nedá jednoznačne zistiť, či je, alebo nie je stranovo obráteným pohľadom. Najdominantnejší kostol je tu naľavo, iné detaily však na štandardných miestach. Na vedutách ako táto sa už dávno stratila akákoľvek realita oproti Košiciam, ktoré predstavovali. Z výtvarnej stránky si dovolil autor tejto grafiky istý „únik", keď jej popredie realizoval inak ako na väčšine pseudomerianovských vedút. Zmizla tu nápadná tmavá plocha, predstavujúca akýsi pahorok. Veduta nemá legendu a jediným textom na nej je nadpis CASCHAU, vtesnaný hore uprostred medzi zobrazenú horu a okraj formátu. Rytec tu musel vynechať šrafúru mrakov.

Na tejto mikrovedute je obzvlášť dobre viditeľný istý detail, ktorý je na všetkých pseudomerianoch, ale zatiaľ sme sa mu nevenovali. Na vonkajšom pásme hradieb mesta - to je práve tu obzvlášť dobre zvýraznené - je medzi polkruhovitými útvarmi hradby jeden, ktorý má nápadnú špicatú strechu. Tu konkrétne je takmer presne v strede formátu veduty. Pravdepodobne je to zobrazenie Katovej bašty. Tú by takto mohlo byť vidieť iba pri pohľade od východu, no pseudomerianské rytiny zobrazujú Košice od západu. Tento detail kresby sa pravdepodobne zachoval pri každom prekresľovaní a kopírovaní a naznačuje, že prapôvodný vzor, ktorý sa nezachoval a z ktorého sa pseudomerianovské veduty odvodzovali, predstavoval Košice od východu!

Táto veduta pochádza z bývalej súkromnej zbierky hoteliéra Leopolda Schalkháza mladšieho /1858-1901/, vlastníka kedysi presláveného košického hotela rovnakého mena. Tento zberateľ si nečakane brutálne vedutu označil vlastným podpisom vpravo dole tak, že rukopis prechádza až do formátu kresby. Jasne čitateľné „Schalkház" je naškriabané perom a sépiovým /hnedým/ atramentom. Navyše pridal dole doprostred letopočet 1690, čo bol pravdepodobne jeho osobný odhad dáta vzniku veduty. Z čoho pritom vychádzal, nevedno. Našťastie pani Kejlovú to nezmiatlo a datovala ju termínom „okolo roku 1685".

KURUCKÁ REKAPITULÁCIA

Medzi vedutami z obdobia rokov 1684 až 1686 sú dve, ktoré okrem pohľadu na Košice prinášajú zobrazenie kapitulácie kuruckých vojsk pred cisárskym generálom Aeneom Caprarom na jeseň 1685, čím sa pre nás definitívne skončilo povstanie Imricha Thököliho. Z viacerých materiálov, uverejnených v minulosti v tejto rubrike, by mal stály čitateľ poznať tieto deje pomerne podrobne, takže ich zhrnieme iba stručne.

V lete roku 1682 obsadil Imrich Thököli vojenským úskokom košickú citadelu, potom s nasadením delostrelectva aj samo mesto Košice. Na jeseň v nasledujúcom roku 1683 však boli Thököliho najväčší ochrancovia Turci porazení pri obliehaní Viedne a začalo sa ich postupné vytláčanie z územia Uhorska. Pre Thököliho odboj to znamenalo začiatok konca. V jeseni 1685 sa vojenské operácie odohrávali už na východe dnešného Slovenska, pričom cisársky generál talianskeho pôvodu Caprara obľahol Košice.

Neobľahol ich doslova, k mestu sa jeho vojská iba priblížili a začali ho ostreľovať a dobýjať na pomerne krátkom severovýchodnom úseku. Nevyvíjali pritom veľké úsilie a vedeli prečo. Sám Thököli to mal u svojich chlebodarcov už dosť „nahnuté", až ho napokon uväznili a odtransportovali za Bospor. Keď sa to pomerne silná kurucká posádka Košíc dozvedela, rozhodla sa, presvedčená vysokým kuruckým dôstojníkom Petneházym, kapitulovať. Stalo sa tak dňa 25. októbra 1685 a veduta, ktorej sa teraz budeme venovať, zobrazuje práve túto scénu.

KAPITULAČNÁ SCÉNA

Je to voľný grafický list s formátom obrázku 173 krát 275 milimetrov, tlačeného technikou medirytiny a leptu. Datovanie vzniku je iba približné, Kejlová ho uvádza ako „koniec osemdesiatych rokov 17. storočia". My, keďže poznáme presný dátum udalosti, ktorú veduta zobrazuje, môžeme povedať, že vznikla po roku 1685. Autor nie je známy a s istotou môžeme tvrdiť akurát to, že onej jesene tu s cisárskou armádou osobne nebol a Košice na vlastné oči nepoznal. Pritom vieme, že Caprara tu vtedy mal so sebou ľudí, schopných nakresliť reálny pohľad na Košice.

Nášmu anonymnému autorovi dokonca ani nemal kto mesto opísať, pretože nevedel, že tu v tých časoch stála veľká citadela, ktorá by inak bola vďačným námetom pre vedutistu. Takže siahol po prvej dostupnej vedute Košíc a tou bola niektorá z pseudomerianovských. A my si tak môžeme byť istí, že kapitulačná scéna, zaberajúca polovicu grafiky, je vymyslená. Ináč však treba uznať, že autor tejto veduty sa neuspokojil s bežným prekopírovaním obrazu mesta, ale dal mu svojský výtvarný rukopis. Podľa toho, ako Košice nakreslil, hlavne však podľa nápadného odstupu vonkajších hradieb od vnútorných, to vyzerá, ako keby mu za predlohu poslúžila vyššie opisovaná veduta CASCHAU so Schalkházovým podpisom.

Vrátime sa k samotnej kapitulačnej scéne. Jej ústrednou postavou je jazdec so sklonenou hlavou a sňatou čiapkou, snáď Petneházy osobne, stojaci pred skupinkou jazdcov úplne vľavo, čo by mohol byť generál Caprara so svojou suitou, aj keď sa ho podarilo nakresliť tak, že vyzerá ako Turek. Stany vpravo naznačujú, že scéna sa odohráva vo vojenskom tábore. Všetko to dotvára húf jazdcov, zježený les kopijí s dvojcípou vlajkou a prizerajúca sa skupinka pri najbližšom stane. Kresba je však dosť hustá a prečiernená, takže ťažko identifikovať, kto je tu kto, ale najskôr ten húf predstavuje kurucov.

Dobové pramene opisujú kapituláciu tak, že Petneházy prišiel osobne na čele kuruckej posádky do Caprarovho tábora, aby tu zložili zbrane, pričom niektoré oddiely prešli obratom do Caprarových služieb. Fakt, že na vedute sa kapitulácia odohráva mimo mesta, vo vojenskom tábore, je teda v poriadku. No ako sme už uviedli, autor veduty pri samotnom akte nebol a ani mu ho nemal kto z prvej ruky opísať, takže miesto kapitulácie je zvolené zle. Caprarovo vojsko táborilo severne od mesta, asi v úrovni Zimnej a Letnej ulice. Kuruci sa teda museli dostaviť sem, s čím nemohli mať žiaden problém, pretože cisárske obliehacie oddiely útočili na hradby od severovýchodu /akoby na horný koniec dnešnej Štefánikovej ulice/ a obe mestské brány boli voľne priechodné. Kto seriál pozorne sledoval vie, že pseudomerianovské veduty podávajú pohľad na mesto od západu a tak by sa podľa popisovanej grafiky mala odohrávať kapitulácia kdesi pod svahmi Terasy.

NAJČASTEJŠIA GRAFICKÁ TECHNIKA VEDÚT

Čitatelia si už určite všimli, že najčastejšie uvádzanou grafickou technikou v tomto seriáli popisovaných vedút je medirytina, kombinovaná s leptom. Čo to vlastne je? Medirytinu azda netreba osobitne predstavovať. Je to technika, keď sa predloha vyryje oceľovým rydlom do medenej platne /meď bola ideálna, pretože je pomerne mäkká/, vyrytá kresba sa zaplní tlačiarskou farbou a cez lis pretlačí na papier. „Štočok", čiže oná medená platňa, musí mať obrázok vyrytý stranovo obrátene ako žiadaný odtlačok. Lept je grafická technika, pri ktorej sa obraz, vyrytý do kovovej platne, ďalej dotvára leptaním v kyseline, najčastejšie dusičnej. Odtlačok tak dostáva nové výtvarné kvality. Rytý medený štočok možno, samozrejme, tiež ďalej upravovať leptaním na vybraných miestach /tam, kde grafik leptať nechce, nanesie vrstvu včelieho vosku/, čím vznikne medirytina kombinovaná s leptom. Lept je technika, ktorá dáva odtlačku väčšiu pestrosť odtieňov a jemnejší vzhľad kresby. Snáď najpreslávenejším majstrom leptu bol maliar Rembrandt, ktorý vytvoril tisíce drobných grafík touto technikou.

Albrizziho obliehacia veduta
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 7. 12. 2001
Text: Jozef DUCHOŇ, reprodukcie: archív autora