PSEUDOMERIAN Časť šiesta

Albrizziho obliehacia veduta

Mnohé z doteraz opisovaných vedút malo tú chybu, že neboli známi, prípadne známi s istotou, ich autori. Trpel ňou aj sám archetyp - najstarší a teda pravdepodobne pôvodný výtvarný vzor, navyše s podozrením, že on sám archetypom byť nemusí, že tu existovalo ešte staršie, dnes neznáme zobrazenie mesta. Albrizziho obliehacia veduta takýto nedostatok rozhodne nemá. Autor sa podpísal priamo do titulku ako Gierolemo Albrisi For. Venet. al Astard. Pod formátom rytiny je aj podpis rytca: Dalla via scul. Napriek tomu sa toho o autoroch veľa zistiť nedá, snáď až na fakt, že Albrizzi /tak meno uvádzajú lexikony/ okopíroval Košice dosť svojsky a keby túto vedutu ďalej prekresľovali, stala by sa sama archetypom.

GIROLAMO KOŠICE NEPOZNAL

Albrizziho veduta, zobrazujúca dobýjanie Košíc cisárskym generálom Eneom Caprarom v októbri 1685 je určite jedna z najefektnejších, aké poznáme. Dá sa dokonca pochybovať, či tu samotný pohľad na Košice hrá natoľko dominantnú úlohu, aby sa táto grafika mohla považovať za čistokrvnú vedutu. Vyzerá totiž skôr ako veľká obliehacia scéna s mestom a krajinou v pozadí. Vojenský tábor a batérie obliehacích kanónov vypracoval Albrizzi skutočne detailne a z výtvarného hľadiska možno lepšie, ako samotné mesto.

Z hľadiska triedenia pseudomerianovských vedút je Albrizziho pohľad na Košice typom „muránskej" veduty, má však veľmi charakteristický výtvarný rukopis, takže nemožno s istotou tvrdiť, čí predchádzajúci obrázok Košíc mu poslúžil ako vzor /Bouttats? Sandraart? Nypoort?/. Jeho výtvarný rukopis je síce originálny, ale skôr na škodu pravdivosti zobrazenia - tá však má už tú vrodenú chybu, že použitá predloha je oveľa staršia ako zobrazovaná udalosť, takže je automaticky nepresná. Navyše sú mesto a predmestia podané príliš schematicky a v jasne protirečivých merítkach. No napriek tomu, alebo možno práve pre tento trochu naivný charakter, je to veduta efektná.

Caprarova armáda obliehala Košice od severovýchodnej strany a k jej delostreleckým batériám viedol systém približovacích zákopov /v dobovej vojenskej terminológii sa im hovorilo „sapy"/. Delá stáli východne od koryta Mlynského náhona, takže medzi obliehateľmi a mestom bol okrem vodných priekop opevnenia ďalší vodný tok. To všetko na Albrizziho vedute je, takže scéna pôsobí dojmom, akoby situáciu poznal z osobnej skúsenosti. Lenže mesto je tu zobrazené zo západnej strany - ako na väčšine pseudomerianovských vedút - táboriaci vojaci by tu nemali byť vôbec, chýba tu objekt citadely a hlavne, Albrizzi bol autorom ešte jednej obliehacej veduty Košíc z roku 1685, kde však bolo mesto zobrazené v pôdoryse /mimoriadne nedôveryhodne/, takže sme ju už dávnejšie opisovali v rámci máp.

Na spomenutej vedute to má Albrizzi nakreslené všetko inak, napriek tomu, že zobrazoval tú istú udalosť! Takže nám neostáva iné, iba konštatovať, že messer Girolamo zobrazované obliehanie nepoznal z vlastnej skúsenosti, v Košiciach určite nikdy nebol, jednotlivosti bohatej štafáže veduty si prosto „vycucal z prsta".

LEGENDA K OBLIEHANIU

Albrizziho veduta, medirytina, kombinovaná s leptom, má solídny „knižný" rozmer 198 krát 294 milimetrov. Pochádza nepochybne z akejsi publikácie, pretože v pravom hornom rohu má skupinu písmen a čísel: T.1.pag.245, pričom skratka pag znamená stranu /pagina/ a T.1 môže byť označenie tlačového archu papiera. Tesne pod tým je do vlajúcej kartuše vpísaný názov CASSOVIA a pomerne obsiahla legenda, ktorá má nasledovné položky:

A, la Citta - mesto, písmeno je nad prostriedkom zobrazenia Košíc. B, Chiesa Mag/giore/ - najväčší kostol, dóm pritom vyzerá skôr ako mešita s vysokým minaretom. C, Torente - potok, týmto písmenom je však označený vodný spoj mestskej priekopy s riekou v popredí. D, Borgi - predmestia, horné a dolné, sú nakreslené riedko, breh rieky je, naopak, zastavaný súvisle, práve tu však predmestie v tých časoch s určitosťou nebolo. E, Marocz fiu/me/ - je to neuveriteľne skomolený názov rieky Torysa /Tarca, Tarocz/. F, Hernout f/iume/ - rieka Hornád, znázornená je vľavo hore tesne pod Muráňom. G, Muran castello - hrad Muráň, nakreslený je na obvyklom mieste vľavo hore, akoby sa vypínal nad Hornádom. Tu sa končia značky, týkajúce sa mesta.

Nasleduje popis obliehateľov: H, il G/enerale/ Sulc - cisársky generál Schulz, je to ten najväčší a najbližšie rajtujúci jazdec vpravo dole s chocholom na hlave, ktorý ako by sa díval von z obrázka. I, il Calderone - týmto slovom je označená malá kosoštvorcová pevnôstka dole uprostred. K, Battaria di 4 Colobrine - batéria štyroch ľahkých kanónov, tým sa hovorilo vo Francúzsku „coulevrine" a Taliansku „colobrine". Takéto batérie sú na vedute tri, jedna je tá celkom vľavo, druhá uprostred. Tretia na špici ostrova v rieke. Každú batériu tvorí päť prútených košov naplnených zeminou, medzi ktorými sú rozostavené vždy štyri kulevríny - ak platí text legendy, pretože na ostrove je vidieť iba dve kulevríny L, Battaria di 3 Falconeti - batéria troch falkonetov. Falkonet je tiež druh ľahkého dela s dlhou hlavňou pomerne malej ráže. Jedna batéria falkonetov je vpravo od stredu, druhá vedľa nej nad brehom rieky. Z kulevrín i falkonetov sa dymí, akoby práve vystrelili salvu. Písmenká K a L, ktoré ich označujú, sú stranovo obrátené - drobná nepozornosť alebo roztržitosť rytca.

Nasledujú M, Mortari - mažiare, zvláštne kanóny strieľajúce pod strmým uhlom. Jeden mažiar je medzi batériami kulevrín, ďalší na špici ostrova v rieke, za kulevrínami. Tretí mažiar stojí uprostred obrázka, neďaleko pevnôstky. Všetky mažiare práve strieľajú akési zápalné, alebo výbušné granáty, z ktorých buď šľahajú plamene, alebo trčia knôty zápalníc - presne sa to nedá zistiť. Strmá dráha všetkých troch granátov je pedantne vybodkovaná. N, Campo imp/eratorio/ - cisársky tábor, takto je však označená zovretá jednotka pikanierov obkolesená mušketiermi vľavo medzi batériami kulevrín.

Nasledujú tylové záležitosti: O, Monitioni - výzbroj, munícia. Táto, v podobe sudov s pušným prachom, je pod vetchým stanom pri dolnom okraji v strede. V blízkosti sú aj trosky delovej lafety. P, Viveri e Cari di..../celý text nie je čitateľný/ - takto sú označené zásoby na odstavených vozoch a táboroví mäsiari v akcii celkom vľavo dole. Posledné písmeno legendy, tiež stranovo obrátené, je Q, Isola - ostrov. Myslí sa ostrov uprostred rieky označenej ako Torysa, ktorá prechádza celým stredom veduty.

KTO BOL ALBRIZZI

Na práve opísanej vedute sa podpísal ako Albrisi, na inej vedute deponovanej v múzeu ako Albrizzi. Lexikony uvádzajú jeho meno aj v tvare Albrissi. Podľa skratiek na podpise bol Benátčan a nepochybne žil v druhej polovici 17. storočia. Neznáma kniha, z ktorej veduta pochádza, bola najskôr vytlačená v Taliansku, tesne po roku 1685. To je však všetko, čo sa o jeho životných dátach dá vydedukovať, pretože lexikony boli v Albrizziho prípade „na kočku".

Nie že by sa tam meno Albrizzi nevyskytovalo - naopak, bolo ich tam viac než dosť. Žiaden však nebol medirytec a žiaden sa nevolal Girolamo. Dal sa tam nájsť maliar Enrico Albrizzi z Bergama, intarzista Giacomo Albrizzi taktiež z Bergama, maliar Gianbatista Albrizzi z Roviga, ďalší maliar Nicolo Albrizzi z Brescie a nakoniec sochár Orazio Albrizzi z Piacenzy. Zdá sa, že je to v Taliansku, obzvlášť severnom, veľmi frekventované meno. Je dosť možné, že náš Girolamo Albrizzi bol s niektorým z uvedených umelcov príbuzný. Ponúkala sa tu aj trochu fantastická predstava, že Gierolemo Albrisi a Girolamo Albrizzi na múzejných vedutách sú dve rôzne osoby, neobstála však. Kresba oboch vedút má jasne rovnakú výtvarnú manieru.

V prípade opisovanej veduty bol Albrizzi autorom obrazovej predlohy. Zdá sa teda, že bol maliar alebo kresliar, musíme však konštatovať, že nie špičkový, skôr druho až treťoradý. Jeho predlohu do medenej dosky vygravíroval akýsi Dalla Via, o ktorom nevieme prakticky nič. Snáď len to, že si mýlil písmená a pri rytí mu občas vyšli stranovo obrátené, takže medzi rytcami určite nepatril k profesnej špičke.

MIKROVEDUTA

Obraz Košíc z mapovej bordúry

Jedným z hlavných spojencov posledného stavovského povstania v Uhorsku, vedeného Františkom II. Rákoczim, bolo Francúzsko. Podporovalo kurucov peniazmi i vojenskými expertmi, dnes by sme povedali „inštruktormi". Jednou z foriem pomoci povstalcom bola aj propaganda, šírená v západnej Európe. S týmto účelom vydal v roku 1707 v Paríži istý pán Nully knižočku vreckového formátu s názvom „História princa Rákocziho". Stáli čitatelia tejto rubriky si iste spomenú, že v minulosti sme z tejto knižky uverejnili preklad tej časti, kde sa nachádzal opis Košíc. V knižke bola vlepená zložená mapa Uhorska s bordúrou, na ktorej bolo dvadsať pohľadov na opevnené mestá kráľovstva, medzi nimi aj Košice.

Samotná mapa /volá sa: Nouvelle Carte du Royaume de Hongrie avec ses Fortresses/ nie je nijako veľká a veduty v jej bordúre sú doslova mikroveduty. Košická má rozmer 34 krát 34 milimetrov. Aj napriek tomu sú však na nej rozpoznateľné charakteristické znaky, podľa ktorých je jasné, že ide o kópiu veduty pseudomerianovského typu. Rytca v tomto prípade nepoznáme, rovnako ako nepoznáme konkrétnu predlohu. Zdalo by sa, že ňou musela byť niektorá predmuránska veduta, ale na druhej strane, keď sa zoberie do úvahy veľkosť tejto medirytiny, je technicky nemožné na takejto plôške zobraziť akýkoľvek Muráň. Táto mikroveduta je, bohužiaľ, smutným dôkazom, ako šlendriánsky sa vydavatelia stavali k reálnosti toho, čo nechávali tlačiť a šíriť. Košice na začiatku 18. storočia vyzerali už diametrálne odlišne od stavu, aký zachytáva pseudomerianovský vzor - teda druhú tretinu 16. storočia! Práve francúzski vojenskí inžinieri sa pričinili o výraznú zmenu tvárnosti mesta a ich predmestí tým, že vybudovali pásmo pevnostných predpolí a ravelinov. Napriek tomu Francúzskom obiehal zastaraný a nereálny pohľad na naše mesto. Našťastie bol taký drobný, že ho možno nik podrobne neštudoval a nebral vážne.

Dokončenie
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 14. 12. 2001
Text: Jozef DUCHOŇ, reprodukcie: archív autora