Na Mlynskú ulicu neviedla z miesta terajšej železničnej stanice cesta, po ktorej by mohol prejsť naložený voz. Najkratšie spojenie zo stanice bolo cez Mýtnu ulicu, Drevný trh a Puškinovu ulicu, prípadne vez Ulicu protifašistických bojovníkov. Samozrejme, uvádzame terajšie názvy ulíc.

Pokiaľ sa chceme venovať histórii tejto časti mesta, je potrebné poznať stavebné zmeny v Košiciach, ako vo významnom feudálnom meste na začiatku 19. storočia. Tieto ulice totiž neexistovali v stredoveku a sú situované v polohách mimo niekdajšieho mestského opevnenia. V tom čase vznikali a profitovali aj predmestia, ktoré boli prirodzeným dôsledkom regionálneho vývinu v čase ranného kapitalizmu. Tak vznikli tzv. Cesnaková Ves, Tehelná Ves, Richtárska Ves, Bednárska Ves a Ludmanova Ves. Išlo o roľnícko-remeselné osady, ktoré boli priamo naviazané na život a potreby mesta. Nikdy však nemali charakter dediny.

Historik Štefan Eliáš o ich veľkosti píše: "Na košickej radnici sa pri každoročnom vyhotovovaní súpisu domov a duší všeličo zľahčovalo. V tom čase, aj keď predmestia nezadržateľne rástli, vôbec nebolo zvykom evidovať všetky domy podľa ulíc a jednotky po x. To znamená, že napríklad v roku 1841 sa na Mýtnej vykazuje 67 čísiel. Pritom bezprostredne na nej boli domy od čísla 10 po 30."

Pokiaľ chceme datovať vznik týchto ulíc, nie je možné, aby existovali ešte pred likvidáciou mestských hradieb, ktorá bola v tomto úseku v roku 1810.

Z dnes už neexistujúcej Mýtnej ulice viedla výpadovka na Prešov. Odtiaľ sa teda odvádza aj názov, ako miesto, kde sa voľakedy vyberalo mýto. Ako ukazuje mapa z roku 1747, v tom čase na Mýtnej ešte budovy nestáli. Podľa mapy z roku 1807 Mýtnu ulici predeľoval na dve časti Mlynský potok. V jej blízkosti sa nachádzali dva výrazné objekty. Bola to záhrada baróna Mikuláša Vésceyho a Fischerka, čo bolo zábavno-oddychové centrum Košičanov a centrum streleckého spolku.

Na Mýtnej ulici sa stavali domy, v ktorých žili predovšetkým živnostníci takých profesií, ktoré vzhľadávali návštevníci Košíc. Bol tam mäsiar, obchodníci s vínom, medovnikár, obuvník, garbiar a podobne.

V roku 1869 sa blížil aj koniec košickej Fischerky. Podnikateľ a hutný odborník Ján Müller tu posatvil zlieváreň a strojáreň. Fischerka sa presťahovala na druhú stranu Mýtnej ulice, neskôr až za železničnú trať. Záujem o toto centrum však upadal, pretože Košičania uprednostňovali távenie voľného času v Čermeľskom údolí, kam už viedla električka.

Spomínanú strojáreň prevzal už v roku 1875 známy odborník Gustáv Fleischer. Išlo o jednu z najväčších tovární svojho druhu v Uhorsku. vyrábali sa tu poľnohospodárske stroje, parné kotly, lisy, čerpadlá, vodné turbíny ako aj ďalšie výrobky. Pracovalo tu vyše sto robotníkov. V roku 1898 sa podnik presťahoval na terajšiu Štúrovu 44.

V roku 1884 mestská rada rozhodla, že v blízkosti Fleischerovej továrne vybuduje mestskú železnicu s konským poťahom. Táto začala fungovať o päť rokov po vydaní uznesenia. Dňa 14. 11. 1891 už fungovalo aj prepojenie so železnicou, čo umožnilo košickým podnikateľom lepšie využívať možnosti nákladnej prepravy.

Konskú železničnú dopravu doplnila parná lokomotíva, ktorá mala svoju premiéru 17. 7. 1893. Električky svoju históriu začali 28. 2. 1914 a premávali na trase železničná stanica - Baránok. Pôvodných 32 koní už nebolo potrebných. Nahradilo ich 18 elektrických motorových vozidiel.

Na Mýtnej ulici v rokoch 1895 až 1898 produkovala parafín a stearín chemická továreň Hungária, ktorú vlastnil Jakub Grausz.

Z pôvodnej Fleischerovej továrne, vtedy už závodov Praga, zabrala časť výstavba verejného kúpaliska, ktoré sa začalo budovať v roku 1936. K tomu sa pristavalo niekoľko nových domov, pričom zanikol aj známy Sirotinec sv. Jozefa. Presne na jeho mieste mal stáť krytý bazén, ktorý však nakoniec nepostavili. V tom čase sa voda pre mestské kúpalisko čerpala z Mlynského potoka.

Priemyselná sláva tejto časti mesta pohasla práve v čase výstavby kúpaliska a 20. storočie tu znamenalo definitívny úpadok ekonomického rozvoja. Navic v rámci maďarizácie došlo k premenovaniu na Bockayovu okružnú a tento názov sa zachoval aj za 1. ČSR a horthyovského Maďarska. Po vojne došlo k ďalšiemu zmenu názvu na Sázavského okružnú ulicu. V 50-tych rokoch zúrivého komunizmu ulica dostala názov S.M.Kirova. Týmto sa dejiny ulice uzavreli, v 70-tych rokoch 20. storočia vzišlo nariadenie na vysťahovanie a asanáciu ulice.

Na rad prišiel projekt výstavby krytej plavárne, ktorej areál pokrýva niekdajšiu ulicu a pod jej povrchom sa nachádzajú základy niekdajších budov.

Spracované podľa Košických historických zošitov