Rozhodne zvláštny produkt jozefínskej éry

Posledný plán zobrazujúci Košice v osemnástom storočí je z viacerých ohľadov zvláštnym kúskom. Z grafického hľadiska je akýmsi hybridom, pôdorysným plánom i vedutou naraz. Nie je to dielo vojenského špecialistu, ale civilnej osoby, napriek tomu však pôsobí ako vojenský plán, keďže Košice boli v časoch jeho zrodu napohľad ešte stále viac pevnosťou, ako sídelným mestom - to vďaka dožívajúcim rozsiahlym hradbám. Je to tiež jediný exemplár plánu mesta, ktorý poznám nie z originálu, ani nie z neskoršej kópie, ale iba z "neštandardne" získanej fotokópie. Ostatne spôsob získania tejto fotokópie je "story" sama osebe. Je to tiež plán, ktorý je písaný po latinsky v časoch, keď sa forsírovala ale aj v skutočnej praxi používala takmer výlučne nemčina, a je to plán, ktorého autora poznáme menom, ale aby sme to nemali až také jednoduché, to meno poznáme hneď v troch variantoch. Ale poďme po poriadku a pustime sa do rozboru Svajczerovho plánu tak, ako do všetkých doteraz uvedených mapových diel onej éry.

ODKIAĽ SA TU VZAL

Na to, aby som vysvetlil odkiaľ a ako sa kópia tohto plánu Košíc dostala do mojich rúk, sa musím vrátiť do letných mesiacov roka 1989 - áno, toho nežnorevolučného, ale podotýkam, že ešte do čias pred prevratom nazvaným neskôr zamatovou revolúciou. Syn spisovateľa Vladimíra Mináča, keďže bol začínajúcim režisérom na Kolibe, nakrúcal vtedy stredometrážny dokumentárny film o Košiciach. Bolo to o našich dejinách a kultúrnych pamiatkach, ale tiež o problémoch mesta, hlavne historického jadra. Pamätám, že sa veľa nakrúcalo medzi Cigánmi a o Cigánoch, ako historické jadro menia na svoj obraz. Filmovanie bolo spestrené tiež práve prebiehajúcimi vykopávkami na stavbe budovy riaditeľstva divadla na Hlavnej ulici 58. No a na tejto filmovačke som bol pre štáb mladého Mináča určený ako odborný konzultant a miestne dievča na všetko.

Vtedy som po prvýkrát spoznal pána Kládeka, ktorý filmárov kontaktoval. Rozbiehal vtedy kampaň proti búraniu Vrátnej ulice a výstavbe plánovaných nadštandardných bytoviek v tejto lokalite. Kontakty sa diali s vylúčením mojej prítomnosti - ako zamestnanec vtedajšej štátnej moci /samospráva i štátna správa boli v tých časoch zlúčené v národných výboroch/ som sa stretol iba s mrazivým odmietaním. Pán Kládek ponúkol filmárom na reprodukovanie fotokópiu Svajczerovho plánu /mal ju z budapeštianskeho Štátneho archívu/ - to bolo prvýkrát, čo som zaregistroval, že tu existuje takýto doteraz u nás neznámy dokument. Prosba o vyhotovenie fotokópie sa skončila samozrejme bohorovným odmietnutím - ostatne to bol postoj, ktorý sa dal u vtedajšej generácie tunajších ľudí angažovaných v dejinách Košíc čakať. Prísne strážili, aby sa to čo vedeli oni, nedozvedel nik iný, a ak mali nejaký málo známy dokument, ani náhodou s ním nevyrukovali. O tom, že by si navzájom pomáhali, nemohlo byť už vonkoncom reči.

O mesiac neskôr vyrukovali ľudia okolo pána Kládeka s materiálom, ktorému by asi najviac svedčil názov pamflet, volal sa "Buldozér v historickom jadre", kritizujúcim činnosť na obnove košickej pamiatkovej rezervácie. Materiál doručili predsedovi KNV /bol zhodou okolností tou osobou, ktorá rozsiahlu obnovu historického jadra i spôsob, ako prebiehala, iniciovala/ a ten ho postúpil nižšie, príslušným úradníkom. Tak sa dostal "Buldozér..." aj ku mne a pri jeho rýchlom listovaní /dostal som na spripomienkovanie desiatok strán textu jedno predpoludnie/ som v ňom objavil fotoreprodukciu Svajczerovho plánu. Autori pamfletu ho použili ako podkladovú mapu, do ktorej červenou fixkou zakreslili asanačné územie na Vrátnej ulici. Strana s plánom nebola číslovaná, uvedená v obsahu, ani sprevádzajúcom texte a tak som neodolal a z materiálu som ho vybral. Neviem kde "Buldozér..." nakoniec skončil, ale chýbajúci plán v ňom neskôr nik nehľadal. Ostatne po pár mesiacoch by to už nikomu ani nenapadlo - dosť nečakane prišla revolúcia.

Kradnúť sa nemá, ale keď na to vtedy bola taká dobrá príležitosť... Vlastne vďaka tomuto prehrešku mám možnosť o Svajczerovom pláne napísať pre širšiu verejnosť, pretože pokiaľ viem, pán Kládek a spol. tak doteraz neurobili. Apropo, červená fixka sa dala z povrchu fotografie pomerne ľahko vyprať, takže neruší na reprodukciách.

ČO NA PLÁNE JE

Tento posledný pohľado-plán Košíc z osemnásteho storočia je lavírovaná perokresba s veľkosťou 40 x 59 centimetrov /rozmer fazetovej časti, kde je pôdorys/, do ktorej je vložená kresba veduty Košíc od západu s rozmerom 14 x 38 centimetrov. Mierka pôdorysného zobrazenia je 1 : 3240, čiže jeden palec na pláne je rovný 45 siaham v skutočnosti. Skreslenie pôdorysu mesta je pomerne malé, predstavuje iba asi dve prcentá. Farby, pretože plán je lavírovaný, však nemožno z čiernobielej kópie odhadnúť, a rovnako nemožno opísať, aké poznámky a značky sa nachádzajú na jeho zadnej strane. Ostatne aj rozmery a mierka, ktoré som uviedol, sú správne iba vtedy, ak pri upevňovaní plánu pri snímaní fotokópie použili štandardné pripináčiky, čo bol na fotokópii jediný detail so známym rozmerom, vhodný na vypočítanie skutočných rozmerov predlohy.

V zdobnej rokokovej kartuši má plán latinský nadpis: Delineatio Lib: Reaq: Civit: Cassoviensis cujus mensura in Locu Scala in Tabellis adjungitur - Zobrazenie slobodného kráľovského mesta Košice, ktorého mierka v miestnej stupnici je priložená v tabuľke /k plánu teda prislúchala aj nejaká tabuľka/. Vedľa a pod kartušou, vpravo vo formáte, je pôdorys opevnenej časti mesta, bez predmestí. Pôdorys je pokrytý písmennými položkami a vľavo od neho je stĺpec latinských vysvetliviek od A po Z, plus dve ďalšie neštandardné značky, celkom 26 položiek. Pri spodnom okraji formátu je vsunutá kresba veduty Košíc s nápisom v stuhovitej kartuši: Prospectus Civitatis Cassoviensis versus Occidentem - Pohľad na mesto Košice od západného smeru. Svetové strany určujú dva nápisy - Septentrio /sever/ pri hornom okraji a Meridies /juh/ pri dolnom, rafinovane nakreslený tak, že je akoby čiastočne krytý kresbou veduty, takže pomáha vytvárať dojem obrázkov naskladaných na sebe. Plán voľakto v minulosti niekoľkokrát prehol naprieč, minimálne päťkrát, aby bol skladnejší, rozmeru asi 12 x 40 centimetrov. Nevedno, či je to až archívne skladanie, alebo úprava z čias, keď ho ktosi nosieval v rukáve, ako vtedy bývalo zvykom.

V pravom dolnom rohu kresby veduty je autorov podpis: Delin: Ant: Svajcer Adjut: Exami: Geome: - Nakreslil Anton Svajcer, pomocný geometer so skúškou. Bol ním teda neskôr známy banský inžinier a mestský senátor, ktorého prvú verziu priezviska ste tak mali možnosť spoznať. Korabinský ho vo svojom lexikóne nazval Schweitzer a jeho dom uvádza medzi významnými stavbami na Hlavnej ulici. Nakoniec na vedute mesta z roku 1798, ktorej je autorom kresbovej predlohy, sa píše ako Svajczer - toto znenie priezviska som sa rozhodol považovať za najautentickejšie, pretože pochádza od neho samého a z čias, keď už bol váženou osobou - senátorom, a takto ho zapísali aj do knihy mŕtvych, keď opustil tento svet.

Plán nie je bohužiaľ na lícnej strane datovaný, pravdepodobne však ani na rube, pretože ľudia, ktorí fotokópiu použili v uvedenom elaboráte /pri fotografovaní prišli do styku s originálom/, ho datovali iba odhadom do čias okolo roku 1780. Datovaniu Svajczerovho plánu sa budeme podrobnejšie venovať, ale najprv si preberieme, čo všetko registruje jeho písaná legenda.

LATINSKÉ VYSVETLIVKY

Jozefínske časy sú charakterizované aj ako obdobie germanizácie všetkého života v monarchii, čo síce nebolo zavinené nacionalizmom panovníka - čímsi takým neracionálnym Jozef II. rozhodne netrpel - ale automaticky to vyplývalo z rozsiahlej byrokratizácie všetkého možného diania, ktorá sa opierala o nemčinu ako o akýsi hlavný a hlavne kultúrny jazyk štátu. Dôsledné použitie latinčiny na Svajczerovom pláne by sa teda dalo chápať ako možný vzdor proti osvietenským novotám - v Uhorsku sa dával často najavo. Lenže vôbec to tak nemusí byť. Svajczerov plán nemusel byť vonkoncom určený na bežnú úradnú potrebu, ba skôr naopak, to čo sa na ňom vyskytuje, by svedčilo o civilnom účeli, možnože dokonca o diele, ktoré vzniklo rýdzo pre súkromnú potrebu buď autora, alebo niekoho konkrétneho, nám však dnes neznámeho.

Pozrime sa teraz na latinskú legendu Svajczerovho plánu. Prvé štyri písmená A, B, C a D označujú rozhrania mestských kvartálov - Primus, Secundus, Tertius a Quartus quadrans. Pri položke E sa začína súvislejší opis prerušovaný ďalšími nasledujúcimi položkami takto: Magna Platea etiam pro Foro descendens /Veľká ulica prechádzajúca v námestie - litera E je na Hlavnej ulici na štyroch rôznych miestach aby bolo zrejmé, že touto položkou sa myslí celá/, potom nasleduje F - perquam Csermelus decurrit /po ktorej preteká Čermeľ - písmeno označuje ešte jeho nerozdelený tok/, G - Supra Statuam B. M. V. se dividens /rozdeľujúci sa nad sochou Blahoslavenej Panny Márie - písmenom je označená Immaculata/, H - Insulam facit in qua sequenna aedificia /vytvára ostrov, na ktorom sú nasledujúce budovy/.

Ďalej legenda pokračuje písmenom I - Magnae Vigiliae /veľká strážnica - bola to drevená stavba neďaleko poniže Immaculaty/, K - Numellae /pranier - býval presne uprostred dnešného parku severne od divadla, dnes je tam fontána/, L - Domus Caffearia /kaviarenský dom - ale bolo v ňom už aj stále divadlo a kasíno/, M - Propilleum /dvorana - budova staršej mestskej tržnice/, N - Officina Nodullariorum /predajňa gombikárov - stála na západnej strane dnešného parku medzi dómom a divadlom/, O - Parochialis Ecclesia cum cintura /farský kostol s cintorínom - je to Dóm svätej Alžbety/, P - S. Michaelis Ecclesia /kostol svätého Michala/, Q - Rubra Turris /Červená veža - dnes Urbanova veža/ a ako posledný objekt na ostrove Čermeľského potoka boli pod položkou R - Inferior Cassarma /dolné kasárne/.

V legende sa vyskytuje aj neštandardné R s vlnovkou, ktorým sú vyznačené Superior Cassarma /horná kasáreň/. Nasledujú kostoly: S - Ecclesia SS. Trinitatis /kostol Najsvätejšej Trojice/, T - Ecclesia P. Franciscanorum /kostol pátrov františkánov/, U - Ecclesia P. Dominicanorum /kostol pátrov dominikánov/ a V - Ecclesia Monialium /kostol mníšok - myslia sa uršulínky/. Posledné položky legendy sú tieto: X - Porta Inferior /Dolná brána/, Y - Porta Superior /Horná brána/, Z - Porta Josephina /Jozefská brána - postavili ju na konci dnešnej Alžbetinej ulice/, vodorovne preškrtnuté O pripomínajúce grécke fí - Alvei circa Civitatem /vodné ramená okolo mesta - označené sú takto vnútorná a vonkajšia hradobná priekopa/ a nakoniec O s bodkou uprostred, ktorým je vyznačený Alveus Molaris a fluvio Hernado /Mlynský náhon rieky Hornád/.

To je kompletná legenda. Nie sú v nej vyznačené vojenské objekty a klasifikované bastióny. Ravelíny tu dokonca nie sú ani nakreslené. Plán teda určite nekreslili pre vojakov. Nie sú na ňom zakreslené základné piliere miestnej a štátnej moci - budova radnice, župného domu, prípadne sídlo dištriktu /práve v roku 1785 sa menilo územné členenie jozefínskej štátnej správy/. Plán teda nemohol byť určený ani civilným úradom. Navyše tu nie sú vyznačené žiadne významné domy či paláce honorácie, takže nevznikol asi ani na súkromnú objednávku. Zachytáva iba budovy na Insule /ostrove na Hlavnej ulici/ a kostoly, domové bloky bez členenia na parcely a aj opevnenie, ale to bez akéhokoľvek bližšieho komentovania. Svajczerov plán je teda rozhodne zvláštne dielo.

DATOVANIE

Bolo už spomenuté, že momentálne nie je známe datovanie Svajczerovho plánu. Pri odhade roku, kedy vznikol, môžeme vychádzať z viacerých skutočností. Najprv zo samotnej osoby autora. Na svoje dielo sa podpísal ako pomocný geometer, na vedute z roku 1798 je však už váženým senátorom mesta. Tým bol až do smrti. Korabinský ho v lexikóne z roku 1786 uvádza ako vlastníka pozoruhodného domu na Hlavnej ulici /Svajczer žil na dnešnom čísle 32, v dome, kde sa neskôr narodil zakladateľ uhorskej umenovedy Imre Henszlmann/. Jeho plán musel vzniknúť dosť dlhý čas pred rokom 1798 a pravdepodobne aj pred rokom 1786.

Ďalej sa možno podrobnejšie prizrieť tomu, čo jeho plán znázorňuje. Najnápadnejšia na ňom je tretia mestská brána - Jozefínska. Vieme, že cisár o jej zriadení rozhodol v roku 1783 a mesto ju realizovalo v roku 1784. V tomto roku začalo aj postupné odstraňovanie mestského opevnenia, Svajczer ho však nakreslil ešte prakticky nedotknuté demoláciou. Jeho plán teda musel vzniknúť v čase neveľmi vzdialenom od roku 1784, možnože presne v tomto roku.

Aj analýzou vtedajších udalostí sa dá prísť na všeličo. Zalistujme v kronikách a sústreďme sa na obdobie nástupu a vlády cisára Jozefa II. V predposlednom roku panovania jeho matky /1779/ spustošil Košice rozsiahlejší požiar, ktorý vraj zničil až tretinu vnútorného mesta. Po ňom začalo mesto stavať novú radnicu /dnes je známa ako stará radnica na Hlavnej ulici 59/, ktorú dokončilo v roku 1782. V roku 1781 vydal cisár takzvaný tolerančný patent, na základe ktorého mohli nekatolíci stavať kostoly, zatiaľ však bez veže a vstupu priamo z ulice. Žiadna takáto stavba v Košiciach nevznikla a Svajczer ju nezachytil, takže nám to nepomôže v datovaní. V tom istom roku postavili v Košiciach aj budovu divadla a kaviarne, ktorú plán zobrazuje - to však stále nepomáha. Pomôže však vedomosť o tom, že v roku 1784 sa búrala dočasná zasadacia sieň magistrátu na Insule. Na Svajczerovom pláne nie je zachytená, sú tu však krámy gombikárov, ktoré vznikli na jej mieste, ako ich spomína Korabinský v lexikóne z roku 1786.

Zúženie intervalu možného vzniku plánu medzi roky 1784 a 1786 podporuje aj ďalšia zdanlivá maličkosť. V roku 1787 zrušil cisár podľa neho zbytočné rehoľné rády a v Košiciach to postihlo františkánov. Odsťahovali sa z mesta. Na Svajczerovom pláne je však ich kostol ešte značený ako františkánsky! Dalo by sa namietať, že k tomu mohlo dôjsť zotrvačnosťou, prehliadnutím autora. Vieme však, že v tomto prípade to tak nebolo, aj keď v prípade jezuitského kostola sa ho autor označil ho ako "trojičný", teda patrocíniaom, nie ako rádový kostol. Vieme totiž, že na vedute z roku 1798, teda oveľa neskoršej, označil Svajczer františkánsky kostol opäť po starom. Asi tu panoval v onej veci príliš silný zvyk. Aj tak je však veľmi pravdepodobné, že Svajczerov plán Košíc vznikol v rozmedzí rokov 1784 až 1786. Nuž toto všetko sa dalo vyčítať z jedinej fotokópie, hoci mala tú chybu, že som ju nezískal práve "kóšer" spôsobom.

Keď pomocný geometer Svajczer svoj plán Košíc kreslil, k revolúcii vo Francúzsku sa ešte iba schyľovalo. Keď ctihodný mestský senátor Anton Svajczer v Košiciach v roku 1802 zomrel, do povedomia Európy, aj tej našej východnej, sa už predieral generál Bonaparte - budúci cisár Napoleon. Senátora Svajczera pochovali v krypte Dómu svätej Alžbety, po boku jeho manželky Barbory, ktorá odišla z tohto sveta dva roky pred ním. Ako a prečo sa dostal ním nakreslený plán Košíc do Budapeštianskeho archívu, je zatiaľ nerozlúšteným príbehom.

Text a reporodukcie: Jozef Duchoň
(Článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 2.3.2001)