Pohľad z osemdesiatych rokov minulého storočia na miesto, kde dnes stojí budova takzvaného Andrássyho paláca, v skutočnosti obytný činžiak, pomenovaný tak práve podľa oveľa nenápadnejšej barokovej stavby, ktorá tam stávala predtým a ktorá bola skutočným Andrássyho palácom. Tento barokový palác bol evidentne postavený zlúčením dvoch starších menších domov a zároveň preklenoval dnešnú Bielu ulicu. Uličný podjazd, to je ten veľký oblúk úplne vpravo. V časoch, keď Jozef Tutkó písal svoju kroniku, mal už majiteľ tohto domu, gróf Július Andrássy de Csik Szentkirály et Kraszna Horka za sebou návrat /1856/ zo západoeurópskeho exilu, kam ušiel pred trestom smrti za účasť na povstaní v rokoch 1848-49. Milosť od cisára pre neho "vysekala" jeho budúca manželka Katarína Kendeffyová.
Budova dnešného Slovenského technického múzea nafotografovaná v niektoré letné ráno /podľa tieňa veže františkánskeho kostola/ roku 1909. Bolo to pár mesiacov po tom, ako sa odtiaľto vysťahovalo Veliteľstvo šiesteho armádneho zboru do práve dokončenej budovy "Divízie". Podľa nápisu nad bránou tu však ostali kasárne pre domobraneckú pechotu.
Známy záber brány barokového Barkóczyho paláca, kde dnes sídli Knižnica Jána Bocatia. V paláci v čase vzniku tejto fotografie pôsobil akýsi Bilitz Győző, čalúnnický dekoratér /krstné meno Győző znamená všade inde na svete Viktora/. V tom čase bol už majiteľom paláca gróf Hadik, bohatý miestny statkár, po ktorom uvádzala dobová literatúra túto stavbu aj ako Hadik-Barkóczy palota.