Pamätná tabuľa pri vchode do Východoslovenského múzea oznamuje, že v jeho priestoroch bola v roku 1921 otvorená prvá výtvarná škola v Košiciach, ktorú viedol významný grafik a maliar Eugen Krón. Odhalením tabule sa aspoň čiastočne splatil dlh tomuto významnému umelcovi a pedagógovi, ktorého pobyt v meste v 20. rokoch minulého storočia významne prispel k rozvoju výtvarného umenia na východnom Slovensku. Vytvoril tu výtvarné podhubie, z ktorého vyrástlo mnoho významných výtvarných umelcov. Čulý výtvarný život v Košiciach v tom období prevyšoval aj Bratislavu.

Eugen Krón sa narodil 1. mája 1882 v Sobranciach ako jedno zo šiestich detí zásobovacieho poddôstojníka rakúsko-uhorskej armády. Keď mal 14 rokov, presťahovali sa jeho rodičia do Budapešti. V tom čase už mal ukončené štyri triedy strednej školy, ale pre neutešené finančné pomery v rodine nemohol v štúdiách pokračovať.

Pre nedostatok iných možností on i jeho výtvarne nadaný brat Vojtech nastúpili ako učni do Rieglerovho litografického ústavu v Budapešti. Mladý Eugen sa však neuspokojoval s remeselnou zručnosťou, ktorú mu poskytovala práca v ústave, a poháňaný vyššími ambíciami vytrvalo navštevoval kurzy kreslenia, v ktorých sústavne zdokonaľoval svoje kresliarske schopnosti. V roku 1901 dosiahol prvý úspech litografickými listami na celoštátnej výstave v Múcsarnoku. Povzbudený sľubným začiatkom sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení, kde sa stal žiakom Teodora Zemplényiho, Viktora Olgyaia a neskôr profesora Eduarda Ballu. Už počas štúdií hodnotili E. Króna ako nádejného a mnohostranného grafika. V roku 19O9 získal v umeleckopriemyselnej súťaži druhú cenu a o rok neskôr mu bola ako uznanie umeleckých kvalít pridelená odmena – štátna cena vo výške 1000 zlatých korún. Toto ocenenie mu umožnilo uskutočniť študijný pobyt v Mníchove, Paríži a Londýne. Po návrate zo študijných ciest sa jeho obrazy objavili na výstave Národného salónu, ktorého riadnym členom sa stal roku 1911.

Výsledkom jeho záujmu o prácu robotníkov o prácu robotníkov i vlastných pozorovaní a zážitkov v železiarňach v Diósgyóre bola mapa 10 leptov z roku 1912, ku ktorej predslov napísal Károly Lyka, vtedajší redaktor časopisu Múvészet. Okrem iného v ňom píše: „V Krónovi je všetko, čo je predpokladom majstra grafika. Suverénne ovláda kresbu, vyberane zaobchádza s vyjadrovacími prostriedkami a žije v ňom náruživosť umelca. A čo je hlavné, otvorenými očami nazerá na život a nachádza v ňom to, čo je hodné zvečnenia. Vo väčšine diel zobrazuje intenzívny pracovný pulz.“ Priaznivé hodnotenie známeho kritika umenia bolo pre Króna veľkým povzbudením do jeho ďalšej tvorby. Knižné ilustrácie i grafické listy E. Króna sa začali objavovať na medzinárodných výstavách v Lipsku, Paríži, Londýne i San Francisku.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny nastúpil Krón vojenskú službu; bol zaradený na frontovú líniu Mukačevo-Stryj. V máji padol do zajatia cárskej armády a ako vojnový zajatec sa dostal do zajateckého tábora v Taškente. Chorý a vyčerpaný sa vrátil do Budapešti, ale už v októbri sa zapojil do revolučného hnutia. V tejto práci aktívne pokračoval i po vzniku maďarskej republiky rád. V tomto období sa zmenil aj jeho osobný život. Oženil sa a založil si rodinu. Po uvoľnení revolučnej predvídavo usúdil, že jeho revolučná činnosť neostane bez následkov, a preto sa usiloval usadiť sa v Nemecku alebo v Rakúsku. Povolenie k trvalému pobytu však nedostal.

Koncom roku 1920 sa rozhodol odcestovať k bratovi Michalovi do Rumunska, cestu však náhle prerušil v Košiciach. Tu sa stretol so známym z Nagybánye – maliarom Halászom-Hradilom ktorý ho predstavil riaditeľovi múzea dr Josefovi Polákovi. Čo sa nepodarilo v nemeckých mestách, podarilo sa v Košiciach. S účinnou pomocou dr Poláka Krón získal povolenie na pobyt a usadil sa v tomto meste.

Spoločensko-hospodárskou bázou politickými a sociálnymi pomermi z konca predminulého a začiatku minulého storočia boli Košice priam predurčené na to, aby sa stali strediskom umeleckého života na východnom Slovensku. Po zániku Maďarskej republiky rád našli totiž mnohí exponovaní umelci dočasný azyl práve tu. Medzi nimi napr. Gejza Schiller, Alexander Bortnyik, český maliar František Foltýn (žil v Košiciach v rokoch 1921-1924) a i. Väčšinou sa zapojili do tunajšieho kultúrneho života.

Dôkazom snahy o organizovanie výtvarného života bolo úsilie košických maliarov Csordáka, Halásza-Hradila , Jaszuscha, Kieselbacha a ing.Šipoša o založenie združenia výtvarných umelcov bez ohľadu na národnosť a štátnu príslušnosť členov. Hoci ich myšlienka bola podporená riaditeľom múzea, politické úrady stanovy spolku neschválili. Eugen Krón bol vzhľadom na predchádzajúcu činnosť v septembri 1921 výborom Syndikátu československých umelcov jednomyseľne prijatý za činného člena.

Košický pobyt nebol pre Eugena Króna bez existenčných ťažkostí, bojov a osobných problémov. Znamenal však jedno z najplodnejších období v jeho živote.

Už v prvých mesiacoch roku 1921 sa predstavil košickej verejnosti viacerými grafikami na prehliadke košickej výtvarníkov. O niečo neskôr prezentoval svoje medirytiny a kresby na výstave rusínskych umelcov. Vo Východoslovenskom múzeu inštaloval v roku 1922 súbornú výstavu 70 kresieb ceruzou tušom a medirytín, ktorá vzbudila neobyčajne priaznivý ohlas. O rok neskôr zaujal svojimi aktami.

Pre košický okruh výtvarníkov bola mimoriadne významná Krónova pedagogická činnosť, ktorú praktizoval v rámci kresliarskych kurzov. Krónova sugestívna osobnosť, všestranné vzdelanie, vynikajúci kresliarsky talent, majstrovské ovládanie grafických metód, jeho skromnosť i sociálne zmýšľanie a pedagogický cit vopred zaručovali úspech kurzov.

Usporiadateľom kurzov bolo Východoslovenské múzeum, ktoré v tom období viedol už spomínaný dr.Polák. Účinná propagácia vzbudila o kurzy živý záujem a prihlásilo sa do nej vyše 50 záujemcov. I keď počet záujemcov časom poklesol (ročne v priemere 30 poslucháčov) kurzy sa konali až do odchodu E. Króna z Košíc. Posledný 6.ročník kurzu sa začal 5.9.1927. Vtedy už Krón vyučoval žiakov vo svojom byte.

Do programu výučby zahŕňal Krón konštrukciu, stavbu modelu a predmetu a ich umiestnenie v priestore a v prostredí podľa zásad moderného výtvarného prejavu, vchádzajúceho z objavov Cézanna o geometrickej podstate videného sveta. Kresbu ponímal vždy ako samostatný výtvarný prejav. Svojich žiakov viedol k tomu, aby v kresbe línií a farbe stvárňovali obraz duchovne precítenej a pretavenej reality. Vštepoval im zásadu, ktorá bola jeho umeleckým krédom, že technika musí býť vystavaná z vlastného vnútra a z výrazu vlastného preciťovania.

Krón nezištne poskytoval priestor prezentácii svojich žiakov na vlastných výstavách. Takto mohli popri medirytinách, ktoré vystavoval na jeseň roku 1923 priaznivci výtvarného umenia obdivovať zároveň i práce jeho talentovaného žiaka Ľudovíta Felda. Na výstave v novootvorenom Rembrandtovom salóne (na Mlynskej ulici) v roku 1925 zasa práce jeho žiaka Júliusa Jakobyho. Verejné vystúpenie žiakov dokumentovalo prvé úspechy Krónovej školy. A ani neskôr v monografiách bývalých Krónových žiakov (Collinássy, Fabini, Feld, Jakoby, Sokol) či v katalógoch ich výstav nechýbali odkazy na Krónovu školu, v ktorej sa naučili budovať konštrukciu modelu a predmetu a vytvárať vlastné výtvarné vyjadrovanie. Krón sa nikdy netajil so svojimi presvedčivými komunistickými názormi. Aj v čase svojho pobytu v Košiciach sa aktívne zapojil do propagačnej činnosti strany. Z viacerých plagátov, ktoré vytvoril v tomto období, vynikol predvolebný plagát KSČ z roku 1927 a plagát pri príležitosti 10. výročia vzniku Sovietskeho zväzu. Práve pre svoje ľavicové zmýšľanie sa však Krón napriek bohatej kultúrnej a pedagogickej činnosti, ktorú vykonával, čoskoro stal politicky nepohodlným emigrantom.

Po krátkom období hospodárskeho rozmachu na konci 20. rokov bolo cítiť hrozbu blížiacej sa krízy. Tieto okolnosti, ale i večne sa opakujúce existenčné ťažkosti prinútili Króna k novému, vážnemu rozhodnutiu. Po takmer 8- ročnom plodnom pobyte v Košiciach ich s rodinou v roku 1928 opúšťa a hľadá útočište v ďalšej emigrácii – u brata v Miláne. Tvorivý rozlet umelca na čas prerušila rodinná tragédia (zomrela dcéra a manželka spáchala samovraždu), ktorá ho postihla už v Taliansku. V druhej polovici 30. rokov sa však opäť pustil do práce s novým elánom, ktorého výsledky sa čoskoro prejavili. V roku 1936 sa zúčastnil na benátskom Bienále; Múzeum Civico v Miláne odkúpilo od neho súbor 15 grafík, medzi nimi album Eros, ktorý pozostával z 10 listov; múzeum Palazzo Corsini v Ríme 4 litografie; obrazáreň v Uffizi vo Florencii medirytinu Sacra familia. Umelcova tvorba v týchto rokoch nadviazala čiastočne na košické obdobie, a to ďalšími listami z cyklu Eros, ďalej cyklom litografií Nový človek a medirytinami ako pravé vzkriesenie a i. Početne boli zastúpené veduty, realizované rôznymi grafickými technikami, ako napr. Genova (1934), ktoré odkúpilo múzeum v Janove.

V roku 1938 uzatvára Krón druhé manželstvo s Máriou Feldmanovou, bývalou členkou Užhorodského divadla, emigrovanou v Miláne. Nasledujúce roky (1939-45) prežili manželia Krónovci v ustavičnom strachu a prenasledovaní. Spočiatku v koncentračnom tábore v Kalábrii, neskôr internovaní v severnom Taliansku, na konci vojny utiahnutí v jednom z milánskych predmestí. Ale ani tieto skutočnosti neodradili Króna od aktívnej revolučnej činnosti. Pre ilegálne hnutie aj naďalej zhotovoval plagáty, letáky a iné propagačné materiály. V roku 1944 sa členom Talianskej komunistickej strany.

Prudký vývoj v tvorbe umelca znamenal koniec vojny. Krón sa predstavil kultúrnej verejnosti celou sériou súborných výstav v Taliansku, Maďarsku i v Československu. Košice navštívil prvý raz po skončení vojny v roku 1958, pri príležitosti súbornej výstavy svojich prác (z rokov 1920-1927). V Bratislave mal výstavu v r. 1964. V tom istom roku videli túto výstavu i Košičania. Výstava bola usporiadaná pod názvom Eugen Krón a jeho škola a popri Krónových prácach vystavovali na nej i jeho žiaci: Koloman Sokol, Ľudovít Feld, Imrich Oravec, Július Jakoby, Juraj Colinássy, Jozef Fabini a Béla Kontuly. Okrem nich tu boli svojimi prácami zastúpení Gejza Schiller, František Foltýn, Alexander Bortnyik, Károly Kernstok, Konštantín Bauer. Posledná výstava umelcových prác bola inštalovaná vo Východoslovenskej galérii v rámci výchovného cyklu Východoslovenskí výtvarní umelci v prvej polovici 20. storočia koncom roku 1977.

Väčšina nových prác sa objavila na výstavách v Budapešti, kde sa Eugen Krón natrvalo usadil v roku 1956. Maďarská vláda umelcovu tvorbu ocenila udelením zlatého stupňa Radu práce pri príležitosti 90. narodenín za celoživotné dielo. Krátko potom inštalovala Maďarská národná galéria súbornú výstavu z Krónovej tvorby.

Krónovo dielo je tematicky veľmi pestré. Vyznačuje sa širokým spektrom použitých grafických techník a rôznymi spôsobmi umeleckého prístupu. Väčšia časť jeho kresieb a grafík sa nachádza vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, v rôznych galériách v Maďarsku, Prahe a sporadicky aj v galériách a múzeách v Miláne, Janove, Ríme. Časť jeho diela je, prirodzene, v majetku súkromných osôb. Výrazom Krónovej kresliarskej invencie sú jeho plagáty, ktoré patria medzi úspešné diela so silným revolučným sociálnokritickým nábojom.

Pobyt v Košiciach znamenal pre Króna jedno z jeho najplodnejších umeleckých období. Nové prostredie, nálada starých košických ulíc a budov ho inšpirovali k vytvoreniu cyklu 12 litografií s názvom Zo starých Košíc. Mnohé z nich majú už dnes dokumentárny charakter. K najlepším z nich patria veduty z Mlynskej, Mníšskej a Zámočníckej ulice, Biskupského paláca, Dominikánskeho kostola, západného a severného portálu dómu sv. Alžbety, kde sa podarilo Krónovi vibrujúcim svetlom zachytiť náladu dňa harmonizujúcu s náladou zobrazovaného miesta.

Na cyklus týchto litografií nadviazal súbor kresieb ceruzkou a uhľom, zhotovený na objednávku Východoslovenského múzea. Krón zrástol s miestom svojho pobytu, so skrytými krásami v pohľadoch na dvory, schodištia, zabudnuté a zapadnuté kúty starých domov.

Väčšina kresieb uhľom pochádza z rokov 1924-25 a spôsobom podania nadväzuje na cyklus Zo starých Košíc.

Portrétna tvorba je, žiaľ, roztratená a málo dostupná. Krón sám vo svojom životopise uvádza, že v obciach Glusone a Sovare v Taliansku sa takmer v každom dome nachádzajú ním kreslené portréty dedinčanov, ktorí sa mu odmeňovali „za prácu“ potravinami. Z taškentského pobytu zostali len skromné pamiatky v byte umelcovej vdovy a kresby z rodinného života, najmä portréty detí.

Krón ako kultivovaný grafik hľadal vhodnú výrazovú formu na vyjadrenie svojich filozofických názorov. Výsledkom jeho tvorivých snáh bol cyklus litografických listov s názvom Človek (1922), po ktorom nasledoval cyklus Tvorivý duch (1925). V priebehu rokov 1924-1928 vznikli niektoré listy z cyklov Eros a Apoteóza práce, v roku 1927 cyklus Muž slnka.

V cykle Človek miernou, takmer náznakovou abstrakciou vytvoril odosobnené ľudské postavy, zoskupené do šiestich kompozícií. Predĺžené proporcie atletických mužských tiel s pomerne malými hlavami poukazujú na vplyv Károlya Kernstoka (Jazdci na brehu rieky, olej, 1910). Krón tu ešte ostáva na rozhraní medzi realistickou kresbou a neskorším expresívne ladeným prejavom. Nenarába ešte natoľko s typizovanými postavami ako v ďalších cykloch a nevyužíva deformáciu. Disciplinovaným rukopisom a cieľavedomým zoskupením nahých dynamických postáv do živých alegórií stvárňuje a komentuje svoje filozofické názory o človeku, ktorý má všetky predpoklady aby silou a vznešenosťou ducha zastával vo svete dôstojné miesto.

Cyklus litografií Tvorivý duch sa od predošlého odlišuje. Z kubisticky riešeného pozadia vystupujú atletické, starostlivo ladené pretiahnuté postavy. V záplave svetla pôsobia dojmom sôch. Tento dojem je vystupňovaný celkovou stavbou prostredia. Zaoblené kužele stromov a zvláštna architektúra s expresívne ladeným osvetlením vyžarujú neosobnú atmosféru.

Za jedno zo svojich najlepších diel – pochádzajúcich z košického obdobia – považoval Krón cyklus Muž Slnka pozostávajúci z 10 litografií. Cyklus je ďalším tvorivým experimentom na nastúpenej ceste hľadania výrazu a stvárňovania budúceho sveta. Na rozdiel od predošlých cyklov sa mu v tomto podarilo až drsným rukopisom vytvoriť zvláštnu alegoricko-meditatívnu atmosféru. Aktéri kompozícií s výraznými črtami nositeľov dávnych kultúr akoby vo svetle vychádzajúcom z ich vnútra prinášali povzbudenie a príklad k nástupu za lepšiu a spravodlivejšiu budúcnosť. Celý cyklus sa vyznačuje jednotnou formou podania a nahustením interpretovanej myšlienky.

Jednotlivé kompozície ďalšieho cyklu Eros vznikli v Rozpätí rokov 1924 – 1937 za umelcovho pobytu v Taliansku. Z nich je známy lept Materstvo so ženskými aktmi, vystupujúcimi z jemného šerosvitne rozptýleného svetla. Spolu s inými leptami tohto cyklu (napr. Plod, Hlava dievčaťa) zastupuje intímnu, senzuálne ladenú zložku umelcovej tvorby. Kompozícia Nahí jazdci zaujme kubisticky riešeným pozadím, Les života zase dramatickým napätím.

V roku 1948 vytvoril Krón ďalší cyklus litografií ktorému dal názov Nový človek. Hoci jednotlivé kompozície cyklu nadväzujú na predchádzajúci, predovšetkým postavami na abstraktne riešenom pozadí a jemným vyváženým rukopisom, predsa má tento cyklus vlastné, osobité stvárnenie.

Jednotiacim prvkom cyklov je Krónova osobitá symbolika. V kompozíciách cyklu Muž slnka a Nový človek sa koncentruje a vrcholí Krónov symbol Slnka nielen vo význame životodarného princípu či dramatického kompozičného činiteľa, ale aj vo význame určitej spoločenskej idey.

Prvky, ktoré konkretizovali tematiku v predošlých cykloch sa prelínajú v ďalších dynamických kompozíciách s tematikou boja revolučných más vytvorených v čase Krónovho talianskeho pobytu. Majestátne budovy zarývajúce sa do slnečnej oblohy pripomínajú komíny a strechy haly železiarní v Diósgyori, ktoré Krón so silným citovým pohnutím kreslil v mladosti.

Filozoficko- kritický tón vyviera z kompozícií Na prahu atómového veku (1958) a Hymna k nastávajúcemu atómovému veku (trilógia z r. 1962). Tieto kompozície však nedosahujú kvalitu diel zo zenitu Krónovej tvorby.

Krónove diela zo záverečnej etapy jeho tvorby sa vyznačujú snahou o vytvorenie osobitého grafického prejavu. Umelec sa nevyhol vplyvom rôznych výtvarných prúdov, ktoré sa prejavili v jeho tvorbe. A tak sa precízne vypracované, realistické diela prelínajú s prvkami monumentalizačno- dekoratívnymi, niekde s reminiscenciami na tvorbu Károlya Kernstoka.

Dominantným prvkom a základnou bázou Krónovej tvorby však ostala kresba. Kompozične vyvážené striedanie svetlých a tmavých plôch zvýrazňuje kompaktnosť obrazu. Zámer, podriadiť formu interpretovanej myšlienke je prítomný v celej jeho tvorbe. Podľa nálad, ktoré vyžarujú z obrazu sa menia formy a valéry, zdôrazňujúce, alebo zjemňujúce zobrazenú realitu umelcovej intuície.

Krónov symbolizmus je výrazom optimisticky ladeného humanizmu, ktorý sa snaží ukázať, aké by mohlo byť optimálne riešenie spoločenského zriadenia.

Krónovo dielo je dôkazom toho, že umelec sa neuspokojoval len s povrchným zobrazením vizuálneho vnemu, ale jeho hĺbavý filozoficky fundovaný naturel vnikal do hĺbky samotnej podstaty videnej reality. Pritom však intuitívne predpokladal vzťahy medzi ľuďmi a prostredím v procese ich vzájomného pôsobenia. Z tohto procesu čoraz zreteľnejšie vystupoval Krónov človek.

Z recenzie výstavy, ktorú usporiadala Maďarská národná galéria v Budapešti pri príležitosti 90. narodenín umelca, citujeme: „Grafiky Eugena Króna rozširujú zaujímavú atmosféru. Jeho kresby pripomínajú prostredie racionálnej industrializácie, kockologického urbanizmu pri zrodení klasicky zhustených figúr idealizovaných ľudských postáv. Na týchto listoch sa stretáva destilovaná racionálnosť budúceho tisícročia s vyskúšanými tradíciami, betónová konštrukcia s neoplatonizmom a prefabrikátu vďačiaca hospodárnosť s antikizujúcimi symbolmi.“ Recenzia, vyslovená z takmer polstoročného odstupu od vzniku Krónových vrcholných diel sa vykryštalizovala a zobjektizovala pohľady a názory na umelecké dianie zo začiatku nášho storočia a významné miesto Eugena Króna v ňom.

Klára Samuelisová