Murínove fascinujúce modely

Verili by ste, že je na svete, na Slovensku, v Košiciach, človek, ktorý sa venuje svojmu koníčku iba pre potešenie? Potešenie také utešené, že pri pohľade naň zabudnete na svet okolo? Našťastie si ho nezamyká doma v skrini.

Keď som sa na výstavu Ľudová architektúra v modeloch Jozefa Murína chystala ako na jednu z mnohých, netušila som to ani ja. Netušila som, že v malej miestnosti Východoslovenského múzea budem žasnúť nad milimetrovými kľučkami, pántami, centimetrovými okienkami, slamenými strechami, drevenými lavičkami na podstienke, miniatúrnou sekerečkou zaseknutou v pníku, fúrikom, narúbanými polienkami dreva pod strieškou, stromčekami, kamienkami na dvore, jednoducho všetkým, čo do posledného detailu charakterizuje typické rýdzo slovenské, ešte existujúce, no nesmierne vzácne a ojedinelé domčeky, ktoré Jozef Murín predtým, ako z nich urobil zmenšenú vernú kópiu, ich objavil na svojich vychádzkach po prírode.

Tak podkovali koňa

No to nie je všetko. Žasla som aj nad rozkošnými modelmi všakovakých typov studní... "Rumpľa, to je kurbľa, s ktorou, ako iste viete, vyťahovali dedinčania vedro vody zo studne", vysvetľuje mi autor pôvod názvu. "Alebo táto" ukazuje na ďalšiu, "tá je takisto dômyselne zostrojená - kolesom sa pritiahla voda, ktorá stiekla do žliabka a odtiaľ do vedra..."

Zaujali ma aj všakovaké menšie domčeky so slamenými strechami. "To sú maštale. V tamtej, keď sme ju boli fotiť pred dvoma rokmi, ešte bývala jedna kravka." Senník s maštaľou prekvapil dômyselnosťou konštruktéra. "Vidíte, dole býval dobytok a slama nad miestnosťou tvorila izolačnú vrstvu strechy a zároveň slúžila ako potrava." Tak sme s pánom Murínom prešli i zvonice, kaplnky, chlieviky, včelíny, kováčsku dielňu, v ktorej kedysi pri podkovávaní priväzovali jednoduchým, pre nás možno však zvláštnym spôsobom koňovi nohy do železných obručí. Tie samozrejme na modeli nechýbali. Ako všetko, čo sprítomňovalo život jednoduchého vidieckeho človeka.

Kríže sú najväčší kríž

Nechýbali ani miniatúrne kríže na kostolíkoch - v skutočnosti veľkých kostolov, ktoré sú momentálne Murínovou najväčšou pýchou.

"Nedá sa povedať, žeby som mal niektorý model radšej ako druhý. Ale domčeky už ovládam, keďže som nimi začal a venujem sa im štvrtý rok. Ku kostolíkom som sa dostal neskôr a ich zhotovenie je náročnejšie. A tie kríže, čo sa s nimi natrápim. Je tam veľa prvkov, detailov", neskrýva Murín vlastný kríž, ktorý tak preňho vytvára priestor pre rovnako dokonalý kumšt, ako všetko ostatné, čo vyrába. Na rozdiel od drevenej časti kostolov, sú kríže zhotovované z drôtiku. "Musia byť predsa vernou kópiou originálu", krútiac hlavou reaguje na moju otázku, či ich tam musí mať, a ja už nemám dôvod pochybovať o tom, že toto všetko vyrobil Jozef Murín iba pre jedno - pre potešenie. "Dostávam síce aj objednávky, ale viac ma teší, ak tvorím nový model." Popri nich visia na stenách aj Murínove vyrezávané a maľované kríže normálnej veľkosti - pravoslávne, detvianske. Nadchli ho svojou rôznorodosťou tvarov, farieb, pôvodu. "Detvianci majú aj na cintorínoch jasnočervené kríže. Zrejme preto, že mali taký ťažký život", uvažuje nahlas. "Som síce veriaci ale nevysedávam každú nedeľu v kostole. Mám vlastnú vieru, prispôsobenú viacmenej sebe", ukojil moju zvedavosť.

Ľudia ako exponát

Jozef Murín pri zostrojovaní svojich modelov nedbá iba na to, aby materiál bol verný, teda prirodzený - používa pri tom mäkké drevo, konope, kamienky... , ale pri každom dielku dodržiava statické pravidlá. "Dom musí byť vyvážený, niektorý bol postavený na hrubšom, resp. silnejšom základe, iný je ľahší, menší, väzba brvien, driev musí byť takisto verná, ako aj celý interiér. Pri tejto zemnianskej usadlosti som musel dbať na bohatého gazdu..." Jeho najstarší dom má okolo sto rokov, kostol necelých päťsto.

Možno sa to bude zdať patetické, ale bola som fascinovaná, čo všetko o histórii tej ktorej dedinky Slovenska J. Murín ovláda. "Existuje veľmi málo literatúry, ktorá vám podrobne popíše domček alebo kostolík. Pritom niektoré z domov sa nachádzajú v bardejovskom skanzene. Zvlášť jedna dedina je raritou. Tamojší obyvatelia si pripadajú ako atrakcia. Turisti im lezú do dvorov, obzerajú si ich ako múzejné pamiatky..."

Všetko má logiku

Keď sme už pri tých atrakciách, J. Murín je tiež atrakciou - svojou zručnosťou, citom pre krásu, detail i záľubu. "Čo ma priviedlo k týmto domčekom? Ich krása a jednoduchosť. Nič zbytočné, na parádu, tam nenájdete, všetko má svoj účel, logiku - malé okná, aby neunikalo teplo, prečnievajúca strecha, aby sa pod ňu dalo poukladať drevo..." Vyznal sa zo svojej lásky "zvečniť" ľudovú históriu Slovenska.

Predchádzala tomu stavba modelov historických lodí, ktorým sa J. Murín istý čas intenzívne venoval. Svoje povolanie - fotolaborant, využíva ako prostriedok na získanie materiálu. "Všetko, čo chcem modelovať, si najprv odfotím alebo nakreslím."

No pôvod jeho lásky k ľudovej architektúre - ako sme už spomínali - má na svedomí jeho láska k prírode. Hoci sa narodil /1953/ vo Zvolene a od útleho detsva žije v Košiciach, jeho korene siahajú do malebnej dedinky na úpätí Nízkych Tatier Dubovej, kde sa narodili jeho obaja rodičia. Sám má dielničku vo Vyšnom Klatove, kde chodieva spolu s rodinou na záhradu. Tam spraví hrubú prácu, detaily stružliká, lepí a farbí v byte v Košiciach. Výroba jedného domčeka trvá asi osemdesiat až sto hodín, kostolíka stopäťdesiat až dvesto.

J. Murín vystavoval zatiaľ v Bardejove a vo Svidníku. Jeho Krásu v 42 modeloch z končín severovýchodného Slovenska môžete obivovať tentokrát v košickom Východoslovenskom múzeu na Hviezdoslavovej číslo 3. do 9. mája. Najbližše sa vraj môžeme tešiť na jeho modely z južného Slovenska, kde sa vraj na stavbu domu viac používal kameň ako drevo.

Ľudmila PAŇÁKOVÁ

Kontakt:
Jozef Murín
výroba modelov ľudovej architektúry
Ul. Obrody 15
04011 Košice
tel.: ++421 95 6429 503