Za jedného z najúspešnejších športovcov východného Slovenska 20. storočia vyhodnotili košického zápasníka Mikuláša Athanasova. Nebola to náhodná voľba. Ako prvý východniar stál v roku 1952 ma olympijských hrách v Helsinkách na stupni víťazov, keď v ľahkej váhe - do 67 kilogramov - získal bronzovú medailu. Je doživotným členom Československého olympijského výboru, bol zakladateľom a prvým predsedom Klubu olympionikov v Košiciach.
"Budeš olympionik"
"Narodil som sa v Košiciach, v terajšej mestskej časti Sever. Rodičovský dom stál na Tomášikovej ulici. Mal som desať rokov, keď som začal hrať futbal, najprv v LTC, potom za KAC a neskôr VSS. Mojimi trénermi boli Kaukes a Špak. Pri jednom zo zápasov ma poriadne dokopali, starší brat Peter /všestranný športovec, okrem zápasenia sa venoval basketbalu, volejbalu, dokonca behal aj maratón/ mi povedal: Príď večer pozrieť na tréning zápasníkov. Zašiel som do sokolovne na Tyršovom nábreží, kde mali vtedy zápasníci svoj stánok. Fantasticky sa mi zapáčili tamojší mrštní chlapci - ako len šikovne robili premety dopredu i dozadu. Začal som to skúšať aj ja, darilo sa mi, až si ma nakoniec pozornejšie všimol tréner pán Ladislav Nagy. /Trom trénerom som v živote hovoril pán - okrem neho ešte Brdekovi z ATK Praha, kde som si odkrútil vojenčinu, a reprezentačnému kormidelníkovi Čapekovi. Boli to praví profíci, odborníci na pohľadanie, ostatným som vravel tak ako sa za totality zvyklo - súdruh... / Keď som robil posledný premet, nešťastne som si zranil členok. Laci báči ma začal utešovať: Nič to Miky, bude z teba ešte olympionik. Nevedel som to slovo poriadne vysloviť, nieto ešte aby som mu porozumel... Keď budem, tak budem, pomyslel som si a odvtedy som nevynechal ani jeden tréning zápasníkov."
Prvá medaila
V roku 1943 išli košickí silní muži na majstrovstvá Maďarska. V Diósgyöri za dorastencov štartoval aj Athanasov. Mal za sebou prvý rok tréningu a hneď skončil tretí. Neskôr získal viacero medailí a oveľa cennejších, ale tá prvá mala pre neho mimoriadny cveng. Bola dôkazom, že si vybral správne, že má na zápasenie talent, že sa dovtedy nepotil na žinenke zbytočne. Prvú medailu si vždy chránil ako oko v hlave. Ešte aj dnes ju má vyleštenú na čestnom mieste vo vitríne a s hrdosťou ju ukazuje záujemcom. Pri svojom štarte nemal ani trinásť rokov, navyše vtedy sa nedelilo na kategórie žiaci, mladší, starší dorast, juniori , ale do sedemnástich boli všetci dorastencami, ostatní už bojovali medzi mužmi. Takže za súperov mal aj oveľa starších chlapcov. Nezľakol sa ich a dokázal s nimi čestne bojovať i víťaziť nad nimi.
Sparingpartner
" Po oslobodení Československa sa zápasenie v Košiciach začalo mimoriadne intenzívne rozvíjať, na čom mal najväčšiu zásluhu Ladislav Nagy. Zápasilo sa v telocvični na strednej ekonomickej škole na Moyzesovej ulici, vonku v Petrovovom sade, neskôr v bývalej jazdiarni, ktorú prestavali na športovú halu. V štyridsiatom siedmom som už vyhral majstrovstvá Slovenska dospelých. O rok neskôr som robil sparingpartnera Tuhému, ktorý sa pripravoval na OH v Londýne. Bolo to veľké ocenenie, veď v ľahkej váhe - najpočetnejšie obsadenej zápasníkmi - bola vtedy veľmi veľká konkurencia. Skutočnosť, že pre Tuhého vybrali za súpera práve mňa, mladého a pomerne neskúseného borca, ma napåňalo patričnou hrdosťou. Tréningy a zápasy so skúseným českým harcovníkom boli pre mňa v tom čase neoceniteľnou školou."
Majster sveta krútil hlavou
V roku 1949 sa Mikuláš dostal do československej reprezentácie. V novembri oslávil 19 rokov a onedlho nato - 6. januára 1950 ho nominovali na medzištátne stretnutie vo Svite s Ruskom. Súperom mu bol Jaltarjan, ktorý pred troma mesiacmi získal zlato na majstrovstvách sveta. Tréner Čapek sa pred zápasom bažantovi z Košíc takto prihovoril: Miky, viem, že tento súboj asi nevyhráš, ale bojuj zo všetkých síl, ukáž mu, šampiónovi, čo vieš. Diváci pod Tatrami spolu s odborníkmi žasli. V úplne vyrovnanom súboji získali obaja borci zhodne po osem bodov. O víťazstve majstra sveta nad neznámym Slovákom rozhodla skutočnosť, že získal na žinenke štyriktár po dva body, zatiaľ čo Athanasov dostal tri razy po dva a dva razy iba po bode. Ruský bohatier dlho neveriacky krútil hlavou, čo mu vystrojil nováčik v československej reprezentácii a úplné "ucho" na medzinárodnych kolbištiach. Koľko sa s ním musel natrápiť, aby ho porazil aspoň na "silnejšie" body...
Boj o Helsinky
" V olympijskom roku 1952 som mal dobrú formu a veril som, že sa do Helsínk prebojujem. Najprv si však v Budapešti zmerali sily medzi sebou zápasníci štátov, ktoré vtedy patrili do socialistického tábora. Bola to vlastne taká predolympijská kvalifikácia. Zápasilo sa týždeň, na turnaji štartovali dve družstvá Sovietskeho zväzu, áčko i béčko. Mne sa darilo. Nielenže som neprehral ani jeden zápas, ale dokonca ma vyhodnotili za najtechnickejšieho borca celej súťaže. Z ôsmich trénerov mi dali hlas až siedmi. Takže cesta na olympiádu v Helsinkách sa pre mňa a troch ďalších československých zápasníkov stala skutočnosťou. Mali sme sústredenie v Brandýsi nad Orlicí, kde sme celá štvorica "nenormálne" dreli. Tréneri a funkcionári nás museli krotiť, doslova nás prosili, aby sme to nepreháňali. Súťažil som vo váhe od 67 kg, no pred olympiádou som mal o tri kilá menej, pod váhu mali aj ostatní naši reprezentatnt. Málokto nám veril, že vydržíme 15-minútové náročné boje so súpermi zvučných mien, lebo sme vraj boli pretrénovaní. Našťastie sa mýlili."
Slzy na stupňoch víťazov
V ľahkej váhe štartovalo v Helsinkách na olympijskej žinenke dovedna 19 zápasníkov. Athanasov postupne zdolal na body Francúza Verdaina a Gréka Petzemasa, za necelé štyri minúty položil na lopatky Taliana Benedictiho. Podľahol len olympijskému víťazovi Safinovi /ZSSR/ a viacnásobnému majstrovi sveta Frejovi zo Švédska. Táto prehra ho veľmi škrela, vraj v tomto dueli urobil chybu, lebo si málo dôveroval v súboji so starším, veľmi skúseným a všetkými masťami mazaným borcom, ktorý bol silný ako býk. Volali ho muž železného zovretia. Technicky ale za Athanasovom značne zaostával. Ten si ho tri razy pripravoval na rozhodujúci chvat, nakoniec, keď sa ho pokúsil realizovať, Švéd na neho naletel takou energiou, že sa vo vzduchu otočili, urobili pritom 360-stupňový obrat. Košičan akciu začal, súper v nej pokračoval a vyšiel zo súboja víťazne. Porážku mu Athanasov odplatil už o pár dní na to. Hneď po záverečnom ceremoniáli na olympiáde cestovali zápasníci niekoľkosto kilometrov na sever od Helsínk do fínskeho mesta Oulu, kde Miky vyhral tamojší medzinárodný turnaj, keď zvíťazil aj nad Frejom. Napriek tomu zisk bronzovej medaily v Helsinkách bol fantastistickým úspechom. Dodnes si uchováva v pamäti chvíle na stupni víťazov. Človek sa v takejto situácii iba ťažko dokáže ubrániť dojatiu, väčšinou aj tvrdí chlapi vypustia z oka slzičku-dve. Athanasov nebol výnimkou. Po veľkej radosti prišlo určité rozčarovanie. Košičania na svojho úspešného olympionika akoby ani neboli hrdí. Po návrate z Helsínk ho na stanici nečakal nik z predstaviteľov mesta, športových funkcionárov, či fanúšikov. Prišiel, vystúpil z vlaku a šiel domov. Ešteže mal olympijskú medailu, inak by si možno bol pomyslel, že sa mu to všetko iba snívalo...
Predčasné ukončenie kariéry
"Aktívne som prestal zápasiť dosť mladý, mal som len dvdsaťšeť. V roku 1956 som sa pripravoval na svoju druhú olympiádu v Melbourne. Žiaľ, v tom čase vymenili reprezentačného trénera. Stal sa ním človek, ktorý bol viac politickým pracovníkom, ako odborníkom. Ten pre nás vymyslel "geniálnu" prípravu. Namiesto tréningu, aby sme vraj nabrali fyzickú silu, šli sme pracovať do kameňolomu. Vstávali sme ráno o štvrtej, o piatej sme už cestovali na pracovisko. Aj keď sme neboli zvyknutí na takúto činnosť, bolo našou povinnosťou plniť normu ako všetci ostatní zamestnanci. Veľkým kladivom sme rozbíjali skaly, pričom jediným ochranným prostriedkom bola pevná kožená zástera. Pracovnú "technológiu" sme, pravdaže, neovládali, nuž nečudo, že každú chvíľu sme mali od fàkajúceho kamenia doráňané nohy i ostatné časti tela. Trvalo to dva mesiace, za ten čas sme vôbec netrénovali, ani raz sme si nezabehali, žinenku nik z nás nevidel. Podarený tréner za ten čas chodil s partiou kamarátov po republike a podieľali sa na podvodoch vo vtedajšej Sazke. Dohadovali výsledky športových zápolení, tipovali a bohatli na tom. Nás, v kameňolome zničených a netrénovaných, poslal medzitým na turnaj do Maďarska, kde sme, samozrejme, poriadne vyhoreli. Potom sa konečne začala naozajstná príprava. Sami sme robili, čo sa ešte dalo / tréner sa iba občas prišiel na nás pozrieť/, pomaly sme sa, chvalabohu, dostávali do formy. Vyfasovali sme aj olympijské oblečenie do Austrálie. Deň pred odletom do Melbourne nám oznámili, že nikam nepôjdeme. Trénerovi prišli na sazkové špekulácie a funkcionári sa domnievali, že v nich máme prsty aj my. Hoci neexistovali o tom nijaké dôkazy, potrestali nás. Ako kapitán družstva ČSR som v Prahe odovzdal olympijskú výstroj, vrátil sa do Košíc a okamžite som sa listom vzdal reprezentácie. Hoci po návrate z olympiády sa zodpovední funkcionári ospravedlnili /obvinenia zápasníkov z účasti na trénerových čachroch sa ukázali byť jednoznačne nepravdivými/, no vo mne sa vtedy voľačo zlomilo. Stratil som vieru v spravodlivosť, netrénoval som už s takým entuziazmom ako predtým. Pravdupovediac prišlo mi vhod, že po prechode Ladislava Nagya do novozaloženej Dukly Košice mi v Lokomotíve ponúkli trénersku funkciu. Škoda, v Melbourne som nebol bez šancí na dobré umiestnenie. Nuž, ale čo sa dá robiť?"
V olympijskom hnutí
Nie najlepšie sa k nemu zachovali aj v materskej Lokomotíve, nuž čoskoro zanechal i trénovanie. S plnou vervou sa venoval civilnému zamestnaniu. Najprv bol vedúcim technickej prekládky na železnici a dvadsať rokov pôsobil vo VSŽ ako vedúci nehodového vozňa v závode Doprava. Stále je hrdý na to, že za jeho éry sa na pracovisku nestala nijaká vážna nehoda. Plne sa angažoval aj v olympijskom hnutí. Bol štrnásť rokov podpredsedom Československého olympijského výboru a je jeho doživotným členom. Spolu s futbalovým brankárom Antonom Švajlenom bol zakladateľom a prvým predsedom Klubu olympionikov v Košiciach, v ktorom sa okrem nich zišli mnohé osobnosti košického športu. Zúčastnil sa na stovkách besied, kde najmä medzi mladými ľuďmi propagoval vznešené olympijské ideály.
Súperov som musel musel uštvať
"Napriek skorému a nie najkrajšiemu ukončeniu kariéry som na svoj šport nezanevrel. Časom zlé spomienky upadli do zabudnutia, v pamäti zostali najmä pekné chvíle. Akým som bol zápasníkom? Ja som svojich súperov musel doslova uštvať. Nebol som nejako osobitne fyzicky vybavený, sila nepatrila medzi moje silné stránky, spoliehal som sa na iné prednosti, na rýchlosť, techniku a vytrvalosť. Aj preto som nevenoval voľnému štýlu, ale klasickému grécko-rímskemu zápasu. Na besedách som musel účastníkov často presviedčať o tom, že zápasník nemusí byť Herkulesom, dvíhať na tréningoch tonu za tonou na činkách, že súpera možno poraziť nielen silou, ale aj vtipom, dobrou technikou, nacvičeným hmatom. Mojimi obľúbenými boli záhlaváky, podbehák, kladivo. Často sa ma zvykli pýtať, ktorý bol môj najkratší súboj na žinenke. Na ten si naozaj dobre pamätám. Bolo to v ligovom meraní síl v Zlíne / vtedy Gottwaldove/, keď som reprezentanta a budúceho reprezentačného trénera Kamila Odehnala položil na lopatky za tri sekubdy. Stihli sme si podať ruky, postrehol som, že drží nohy skrížené, bleskovo som ho chytil za rameno, otočil ho a súper padol horeznačky na žinenku. Rozhodca musel náš duel na prekvapenie Odehnala i divákov ukončiť. Kamil sa ma pri vyhlasovaní výsledkov začudovane vypytoval: Miky, ako si to urobil? A ja mu na to: Poď do šatne, tam ti to ešte raz ukážem."
Radosť z mladých
Zápasenie je jedným z najstarších a najúspešnejších športových odvetví v histórii Košíc. Jeho jedna z najväčších postáv - Mikuláš Athanasov je rád, že nemusíme mať strach ani o budúcnosť tohto chlapského športu. Mladým chlapcom v Lokomotíve sa venujú podľa neho výborní tréneri, ozajstné osobnosti, vysokokvalifikovaní odborníci ako Jedlička, Míček, Juhás a ďalší. Rád si medzi nich občas zájde, pozoruje ich, sem-tam pomôže povzbudivým slovom, prípadne drobnou radou. Díva sa na týchto chlapcov, omladne na chvíľu medzi nimi, sem-tam sa pristihne, že si kladie otázku: Bude z niektorého olympionik s medailou ? Hneď si aj odpovedá: Určite, len nesmú poľaviť v tréningu. Čaká na svojho nástupcu. V prípade syna jablko padlo ďaleko od stromu, ako sa zvykne hovoriť. Hoci začal zápasiť, nenadchlo ho to tak, ako otca voľakedy, radšej toho nechal, nešiel v jeho šlapajách. Takže naše mesto už takmer päť desaťročí čaká na zápasníka, ktorý by znovu priviezol nejaký kov z olympiády. A mohol by byť aj cennejší, ako ten, čo vybojoval Mikuláš Athanasov v Helsinkách v päťdesiatom druhom. |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
