DROGA, CELOŽIVOTNÝ KRÍŽ...
Drogy nie sú vynálezom našich čias, sú staré ako civilizácia. Už v dávnych dobách sa užívala šťava zo surových makovíc - ópium. História marihuany a jej využitia ako drogy je staršia ako šesť tisíc rokov. Obrovskú obľubu si získala najmä v Číne a Indii. Obyvatelia Ánd poznali povzbudzujúce a hlad utíšujúce účinky žuvania kokových listov už pred vyše piatimi tisíckami rokov.
Drogy zaháňali úzkosť, nudu, bolesti, nespavosť. V minulom storočí prišiel na rad heroín, po ňom Extáza z rodiny amfetamínov. Dnes už vieme, že dlhodobé užívanie drog spôsobuje závislosť, poškodenie mozgu a rozklad osobnosti. Donedávna sme sa ešte domnievali, že Slovensko je od tvrdých drog uchránené, avšak po zmene režimu k nám prišli drogy rýchlejšie než sme si to stihli uvedomiť. V súčasnosti ohrozujú už desaťročné deti zo všetkých sociálnych vrstiev. Drogu si možno kúpiť na každej diskotéke, vraj aj v hociktorej dedinke. Dozvedeli sme sa to od mladých ľudí, ktorí prešli svojím peklom a dnes sa doliečujú v Resocializačnom stredisku v Košiciach, jedinom svojho druhu na Slovensku.
Abstinencia ako životný štýl
Nenápadný domček neďaleko železničnej stanice ukrýva resocializačné stredisko, v ktorom sa v súčasnosti doliečuje osem narkomanov. Vnútri pôsobí priam nadštandardne, do očí návštevníkov udrie najmä priestranná zimná záhrada.
“Od septembra 2005 je stredisko zariadením na výkon opatrení sociálno - právnej ochrany a sociálnej kurately. Klienti sa zúčastňujú resocializačného programu v rámci ktorého sa uskutočňuje socioterapia, psychoterapia. Ide o dospelých občanov, starších ako 18 rokov, ktorí chcú dobrovoľne zmeniť svoj život. Našou úlohou je pomôcť im tak, aby si osvojili efektívnejšie, zmysluplnejšie životný štýl, ktorý by im nahradil ich doterajší spôsob života. Chceme týmto ľuďom pomôcť, aby sa zmenili, ale nikto nemôže garantovať, že cesta k abstinencii je trvalá. Záleží od osobnosti človeka, od jeho vôľových schopností, od sociálneho prostredia, rodiny, priateľov, ako využije naštartovanú cestu k zmene postojov, či sa naučí iným spôsobom ako drogou, riešiť svoje problémy a tráviť svoj voľný čas. Do centra prichádzajú aj ambulantní klienti, ktorí sú zaradení do komunity, poskytujeme im aj individuálne stretnutia so sociálnymi pracovníkmi a psychológmi ”- povedala v úvode Dr. Magdaléna Fiľakovská, riaditeľka Strediska krízovej intervencie v Košiciach, pod ktoré resocializačné stredisko patrí.
“V súčasnosti je naša kapacita osem klientov, keď sa dokončí podkrovie, počty sa zvýšia. Najmladšieho narkomana sme tu mali 16 -ročného a najstaršieho 47-ročného. Starších už neberieme, kapacita je malá, podchytiť treba predovšetkým mladých ľudí ”- doplnila pani riaditeľku vedúca strediska Mgr. Jarmila Bučková.
¼udia pod pojmom drogy majú na mysli len tvrdé drogy, akosi opomínajú, že aj alkohol a nikotín sú považované za drogy, ale spoločnosťou tolerované. Mnoho ľudí si vypije, fajčí, ale to neznamená, že musia byť od týchto neduhov závislí.
"V našom centre doliečujeme aj alkoholikov, gamblérov, ľudí závislých od alkoholu v kombinácii s liekmi i od tvrdých drog. Pobyt v centre je individuálny, záleží od adaptácie klienta. Určili sme si hranicu 18 mesiacov, po roku môže klient požiadať komisiu o predåženie”- vysvetľuje pani magistra a zdôrazňuje, že režim dňa a jeho dodržiavanie je prioritný výchovný prvok. Kým sa oboznamujeme s programom dňa, medzi ktorý patrí aj ranné venčenie psov, starostlivosť o zvieratká, obzeráme si zdatných psíkov i nádherného kocúra pieskomila mongolského s modrastou srsťou, miláčika komunity.
“Zaviedli sme novinku v liečbe - animoterapiu, teda liečbu zvieratkami. Nerobíme to na vedeckej úrovni, nepublikujeme výsledky. Vieme, že zvieratko má na človeka dobrý vplyv. Sledujeme tým pocit zodpovednosti, pacienti sa musia postarať nielen o seba, ale aj o zvieratká, nakàmiť, vyvenčiť ich. Zanedbateľná nie je ani emotívna zložka”- dodáva.
Súčasťou doliečovania sú dvojhodinové skupinové psychoterapie s fundovanou psychologičkou, ktoré môžu byť tiež individuálne. Klienti v stredisku majú aj voľno, môžu si zájsť do mesta, nesmú stratiť kontakt s reálnym životom, ale ani podľahnúť akejkoľvek droge.
“Musia sa naučiť žiť s pokušením, nie je vhodné držať ich vnútri nášho zariadenia alebo niekde na samote. Abstinenciu musia ponímať ako svoj životný štýl, ako spôsob života, ktorý nesmie prejsť do chorobného stavu. Ak by klient užil akúkoľvek drogu, je zo strediska vylúčený. Počas voľna majú klienti k dispozícii posilňovňu, knižnicu, môžu sledovať náučné kanály televízie. V mesiaci majú nárok na jeden deň voľna, môžu si ho vybrať aj naraz a dovolenkovať môžu kdekoľvek. Ešte by som chcela zdôrazniť, že k nám prichádzajú klienti na odporúčanie psychiatra, už fyzicky detoxikovaní, my sa viac zameriavame na ich dušu, aby psychicky zvládli danú situáciu”- oboznamuje nás Mgr. Jarmila Bučková.
Narkomanom v dvanástich
V zimnej záhrade posedával 22-ročný Juraj. V zariadení je krátko, iba mesiac. Jeho priam detská tvár nedáva tušiť, že tento mládenec pozná drogy od dvanástich rokov.
“Drogy som okúsil už na základnej škole. “Príkladom” mi bol starší brat, narkoman. Sme traja súrodenci, dvaja sme prepadli drogám. Rodičia sa o nás starali len po materiálnej stránke, ani si neuvedomovali, že sme túžili sa s nimi aj porozprávať, riešiť spoločne naše problémy, chýbalo nám pohladenie či láskavé slovo. Bol som dosť uzavretý, nemal som priateľov, chytali ma fóbie. Mal som strach ísť na ulicu, do spoločnosti, dokonca prehovoriť. Keď som dospieval, neraz som mal samovražedné úmysly. Na všetko som bol sám... Keď som vyfajčil prvú marihuanu, pocítil som uvoľnenie, blažený stav, stratil som zábrany, vtedy som išiel medzi kamarátov, aj na diskotéku. Najprv mi dával marihuanu brat, neskôr som si ju pestoval v lese. Drogu som potreboval, ale nemal som na ňu peniaze. Jedna dávka stala tristo korún, cigareta stovku. Marihuanu som nielen fajčil, ale pridával som si ju aj do jedla. Neskôr som prešiel na tvrdé drogy - pervitín, heroín, Extázu. Marihuana mi už nestačila, dostavili sa opäť fóbie. Drogu som si pichal do ruky. Pedagógovia v škole dlho nič nezbadali, ale patril som medzi problémových žiakov.” Juraj hovorí pomaly, rozumne, jeho tvár je pokojná, len v očiach sa mu skrýva veľký smútok.
Mladý muž sa liečil na Prednej Hore, ale liečba mu nepomohla. Túžba po droge bola silnejšia. Keď vychodil základnú školu, vyučil sa za mechanizátora poľnohospodárskych strojov, neskôr pracoval ako murár i ako stolár. Po čase sa rozhodol zo Slovenska odísť, šťastie hľadal v susednom Česku. Peniaze, s ktorými prišiel do väčšieho mesta, rýchlo prehral v automatoch. Ocitol sa bez prostriedkov a na ulici. A práve na takýchto naivných mládencov čakala organizovaná skupina. Vzala mu všetky doklady a donútila ho kradnúť.
“Denne som v supermarketoch kradol drahšie potraviny, uložil som si ich do batoha. Urobil som tak aj osemkrát za deň. Kódy z potravín sme dávali opatrne dole nožíkom a potom sme ich predávali. Tak som dostával drogy. Raz ma v supermarkete pri krádeži prichytili, priznal som sa ku všetkému, som psychicky labilný a navyše aj nábožensky založený. Kradnutie sa priečilo mojej povahe, ale túžba po droge bola silnejšia, nemal som iné východisko.”
Juraja na liečenie donútil starší brat, ktorý to všetko má už za sebou. Abstinuje rok, zamestnal sa, ostal pracovať v Košiciach.
“Pochopil som, že život s drogou nevedie k ničomu, že celý život mám ešte pred sebou. Občas túžim po droge, ale myslím si, že najväčšiu krízu som už prekonal. Na Slovensku dnes droguje veľa ľudí, nezvládajú obyčajný život. Som veľmi rád, že som v tomto zariadení, kde mi personál podal pomocnú ruku.”
Jedináčik Richard
Dvadsaťosemročný Richard má protidrogovú liečbu i pobyt v resocializačnom stredisku za sebou. Pochádza z Partizánskeho, ale po liečbe sa usadil v Košiciach. Prácu si našiel v neďalekom bare.
“V centre som prežil osem mesiacov, v Košiciach pôsobím už vyše roka, chcel som tu ostať. Bol som na protidrogovom liečení v Nitre, kde mi odporučili dlhodobejšiu liečbu. Všetko som absolvoval a dnes v Košiciach už pracujem a bývam v prenajatom, byte.”
Pracujete však v prostredí, kde vás obklopuje alkohol, hracie automaty, nemáte strach, že vás to zláka? - netaktne sme sa opýtali Richarda.
“S alkoholom ani s automatmi som v minulosti nemal problém, podľahol som drogám. U mňa to bol heroín, denne som si ho pichal, dostal som sa do partie, kde to bral každý. V rodine som problémy nemal, bol som jedináčikom, a navyše, mal som bohatých rodičov. O čo som si požiadal, to som dostal. Sedem rokov nepretržite som si pichal heroín, denne som potreboval približne šesť dávok za sedem tisíc korún. Najprv som si bral peniaze z domu, aj nejaké predmety, ktoré som predával, neskôr som sa sám stal dílerom drog a dalo sa z toho veľmi slušne vyžiť. Päť rokov som to pred rodičmi tajil a keď to prepuklo, donútili ma liečiť sa. Po troch mesiacoch som z Prednej Hory odišiel, liečenie bolo neúspešné, nemal som záujem liečiť sa. Oči sa mi otvorili až potom, keď okolo mňa zomierali kamaráti. Predávkovali sa. Keď mi zomreli štyri mladučké kamarátky, vtedy som si povedal, že takto to už nemôže ďalej ísť a sám som sa odhodlal liečiť sa.”
Čo si myslíte, prečo mladí ľudia drogujú? - prerušujeme rozprávanie sympatického Richarda.
”Niekto preto, že sa cíti sám, niekto, že je chudobný, iný preto, že má všetko, mnohí zo zvedavosti. V súčasnosti sa drogy ponúkajú na každom kroku, nie je problém sa k nim dostať. Keď som začínal, o nebezpečenstve drog som nič nevedel, chýbala osveta, i dnes sa o tejto téme hovorí a píše málo. Teraz som spokojný, i keď veľa nezarábam. Potreboval som čas, aby som pochopil, o čom drogy sú. Mám radosť z toho, že sa starám sám o seba. Kontakt s otcom mám, žiaľ, mamka mi medzitým zomrela.“
Denno-denný boj
Osudy ďalších pacientov sa na seba veľmi podobajú. V resocializačnom stredisku sa cítia dobre. Našli si tu spriaznené duše, odborný personál, ktorý si ich vypočuje, poradí, pomôže. Samozrejme, veľa záleží na nich, musia chcieť prestať byť závislými. S akými výsledkami sa stretáva personál, nevychádza ich mravčia práca nazmar, aká je úspešnosť? - opýtali sme sa vedúcej strediska Mgr. Jarmily Bučkovej.
“Úspešnosť liečby nie je hmatateľná. Je to vec osobnosti, vôle a prostredia, kam sa klienti vrátia. Výsledky nemožno merať. Klient je závislý od tvrdých drog či alkoholu po celý život. Môže abstinovať rok, päť rokov, dvadsať. A potom môže opäť podľahnúť droge. Je to celoživotný kríž. Čím pacient dlhšie abstinuje, tým je menšie riziko, že droge opäť podľahne. Niekedy stačí jedno pivo a vráti sa tam, kde skončil.”
“Človek, ktorý bol závislý od akejkoľvek drogy, denno-denne zvádza so sebou ťažký boj. ¼udia, ktorí nikdy neboli závislí, to len ťažko pochopia. Spoločnosť by nemala závislých ľudí odsudzovať, zaznávať ich, ale naopak, pomáhať im, veď potrebujú do života bez drog veľa sily a lásky”- povedala na záver riaditeľka Dr. Magdaléna Fiľakovská.
Malva POKORNÁ
Foto: Karol HATALA |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
