Na začiatku mosta Košice - Lille
Nepoznať bližšie rodinu Kozákovcov a najmä Mariana Kozáka juniora asi by som mnohé nepochopila. Vlastne ani nie som si celkom istá či som všetkému porozumela. Dnes je mi ale jasné, že telesne postihnutí nestoja o súcit /čo si však nepleťme s empatiou, teda vcítením sa./. Cesta ľútosti totiž vedie k pesimizmu a nie k riešeniu vecí. "Vozíčkári" sú ľudia, ktorí majú len niektoré potreby iné ako ja, ty... Keďže sme im nedokázali doposiaľ vytvoriť v praktickej rovine priestor na slobodný život a blokujeme ich rôznymi bariérami /najsilnejšie a najväčšie sú iste v našich nedokonalých mozgoch/ potrebujú našu pomoc. Ak by sme strávili čo i len jeden deň na vozíčku, pochopili by sme, čo všetko je síce len na jeden meter od nás, ale delí nás od toho cieľa trebárs jediný schod. A tie schody, to sú tisícky nesplnených želaní a aj akýsi druh bezmocnosti vyplývajúci z nedostatku fyzických možností.
Tento rok OSN vyhlásila za Medzinárodný rok dobrovoľníkov. Mnohým dobrovoľníctvo nehovorí veľa... alebo temer nič. Na čo sa angažovať tam, kde z toho nič nepotečie ? Empatia v dnešných časoch - nie je to iba luxus keď sa bijeme o korytá ? Aj z kategóriou dobra sa až príliš často narába ako sa komu zachce. Žiaľ. Ešte dobre, že sa trendy nezávislého života začali objavovať aj v našej spoločnosti, a že sú ľudia, ktorí sa krok za krokom snažia, aby nešlo iba o ojedinelé výhonky humanity, ale aby sa ľudskosť a pochopenie stali súčasťou našej každodennosti.
Detský klub pre telesne postihnuté deti a mládež je známy mnohými projektmi a tým aj posunom celej problematiky z jednoduchých temer zakonzervovaných úvah niekdajšieho režimu presadzujúceho ústavy, do roviny normálneho chápania - teda integrácie. Spomeňme snahu pomôcť ženám starajúcim sa o postihnuté deti, ktoré sa tým pádom ocitli na periférii záujmu i hmotného zabezpečenia, alebo osobnú asistenciu. Všimli ste si, koľko mladých ľudí je odrazu na vozíčkoch v obchodoch, Na Hlavnej, v záhradných reštauráciách? Konečne! Lenže to je iba začiatok. Úpätie snáh. Vrcholom bude slobodný a nezávislý život pre všetkých.
V uplynulých dňoch sme v klube zastihli Jonathan Renda - v úlohe osobného asistenta. Pochádza zo severného Francúzska, z mestečka ležiaceho blízko Lille. Má dvadsať jeden rokov a s príjemným, nosovým prízvukom nás pozdravil slovensky. Spoločnosť nám robil a výborne prekladal Marián Kozák mladší.
Od neho sme sa dozvedeli aj základné informácie, teda to, že V Európe pracuje európska dobrovoľnícka služba /nielen teraz, pretože je rok dobrovoľníctva/. Každá krajina, ktorá chce vstúpiť do EU môže požiadať niektorý zo štátov EU, aby vyslal na báze dobrovoľníctva ľudí ochotných pomôcť. Jonathan pricestoval na Slovensko jednak preto, aby spoznal našu krajinu /už bol v niektorých štátoch východnej Európy/ ale najmä preto aby pomohol v Detskom klube.
"Je tu preto, aby sa zoznámil sa s našou organizáciou, ale aby pomohol aj iným. My by sme si zasa želali, aby sa informácie o nás, dostali do Francúzska. Chceli by sme nadviazať spoluprácu s niektorou tamojšou organizáciou. Domnievam sa, že spolupráca by bola pre nás veľmi užitočná. Detský klub sa prihlásil projektom - Príležitosť pre všetkých - a až na jeho základe a po jeho prijatí - sme mohli požiadať o dobrovoľníka. Zaevidovali nás do medzinárodnej európskej databáze projektov. Špecifikovali sme jeho pôsobenie na osobnú asistenciu a zároveň aby nás učil francúzsky a samozrejme aby sme prostredníctvom neho spoznali Francúzsko. V podstate nám išlo o získanie medzinárodných kontaktov, ktoré sú pre nás viac ako dôležité. A samozrejme, radi by sme získali nových priateľov."
Jonathan strávi na Slovensku pol roka. Prišiel so štyrmi ďalšími dobrovoľníkmi. Zatiaľ je v Košiciach tri týždne. Zaujímalo nás, prečo si vybral Slovensko.
Jonathan: "Lebo som chcel spoznať vašu krajinu. Slovensko nie je vo Francúzsku veľmi známe. Bol som už v Nemecku, Taliansku, Anglicku, Česku, Poľsku a Belgicku. Vedel som o tejto misii, pozdávala sa mi, a preto som prišiel. Nie, ľuďom s telesným postihom som sa nikdy predtým nevenoval, ale mojim hlavným motívom a životnou filozofiou je pomáhať iným. Uvedomil som si, že sprostredkované informácie sú odlišné od tých, ktoré človek získa priamo v tej -ktorej krajine."
Čo ho príjemne prekvapilo? Jonathan bez rozmýšľania odpovie, že to, že máme radi Francúzov a že chceme s nimi spolupracovať.
"Veľmi sa mi páči priateľstvo a súdržnosť, ktorá tu v Klube vládne. Zdá sa mi, že ľudia sú tu priateľskejší ako vo Francúzsku." Po chvíli povedal: "Učím sa slovensky," a už po anglicky dodal, že slovenčina má veľmi ťažkú gramatiku, že nemčina bola veľmi ťažká, ale slovenčina je preťažká.
Marián: "Našou snahou je aby Jonathan naozaj spoznal Slovensko a aby o nás povedal čo najviac organizáciám, s ktorými by sme radi spolupracovali. Ak by o nás prejavili záujem, dokázali by sme kooperovať na medzinárodnej úrovni."
Jonathan vysvetlil, že vo Francúzku ešte mnoho ľudí celkom nechápe, že sme sa Československo rozdelilo a aj jeho sa veľa známych pýtalo: - Ideš do Československa? Nevnímajú Slovensko zatiaľ ako samostatný štát a Jonathan by ich rád informoval o tom, že Slovensko je naozaj zvrchovaný štát.
Čomu sa v budúcnosti Jonathan začne venovať? Čo je jeho životným cieľom?
"Nechcel by som pracovať len pre seba, svoju obživu, ale moja práca by mala pomáhať aj druhým. Zaujíma ma obchod a sociálna oblasť. Chcel by som tieto dve veci prepojiť. Pracujem po prvý raz s telesne postihnutými deťmi. Želal by som si, aby sa spriatelili s francúzskymi. Aby si organizácie vzájomne vymieňali informácie a aby spolupráca fungovala lepšia ako dnes."
Marián: "Jonathan je veľmi empatický, naozaj to s pomocou myslí úprimne. Pochopil, že u nás je iná ekonomická situácia napríklad ako v Nemecku. Často hovoríme o tom, koľko je v našom meste bariér, napokon keď ide so mnou, tak to sám vidí, a tak by chcel nakontaktovať vo Francúzku organizácie, ktoré sa zaoberajú mobilitou vo frankofónnych krajinách s tým, aby poradili ako v meste najlepšie riešiť problém bariér."
Podľa Jonathana nie je dôležitá len činnosť rôznych asociácií zaoberajúcich sa touto problematikou, ale aj médií, ktoré môžu urobiť kus práce pri prevencii chorôb a úrazov. Svojimi aktivitami môžu ukázať ako im napríklad predchádzať. Spomínal organizáciu Telethon /televízia marathon, funguje od roku 1966 v USA/ a v súčasnosti už vo viacerých európskych štátoch. Pobočku má aj na Slovensku. Pripravuje najmenej raz do mesiac televízne programy, kde v priamom prenose môžu ľudia pomáhať tým, ktorí to potrebujú.
Marián dodáva: "Médiá môžu vytvárať aj priaznivejšiu spoločenskú atmosféru aby boli ľudia k sebe láskavejší, priateľskejší a viac si pomáhali. Nejde tu o to, aby zdravotne postihnutí boli vnímaní ako iní, ale ako ľudia majúci len určité špecifické potreby. Jonathan veľa o osobnej asistencii nevedel, než prišiel k nám. Nepracoval doposiaľ v tejto oblasti. Vysvetlil som mu, čo je úlohou osobného asistenta a pozdáva sa mu to. Osobne nevidím rozdielny prístup k asistencii medzi tunajšími a asistentmi z iných krajín. Môžeme sa zhovárať /dodajme že anglicky/ a naviac sa dozviem veľa o Francúzsku. On zasa získa informácie o Slovensku a ja verím, že zlepší náš imidž."
Pred koncom misie sa za Jonathanom i Mariánom vyberieme a uvidíme, čo sa týmto dvom mladým mužom podarilo.
Katarína Bednáøová - [email protected]
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
