"Ak od ekonomického rastu odpočítate výdavky na tlmenie jeho negatív, ostávame niekde na úrovni rokov sedemdesiatych"
Pred niekoľkými dňami Národná rada SR schválila zákon o odpadoch, na profilácii ktorého participovala košická mimovládna organizácia Spoločnosť priateľov Zeme. Pretože na doterajšie pomery ide o dosť radikálne zmeny, požiadali sme o rozhovor lídra spoločnosti Ladislava Hegyiho.
V čom sa zákon líši od doterajšieho stavu a aký je váš podiel na jeho záverečnom znení?
"Nový zákon o odpadoch bol Národnou radou Slovenskej republiky prijatý 15. mája 2001 a na prelome mája a júna ho prezident SR podpísal napriek niektorým lobistickým tlakom určitých skupín, hlavne automobilového priemyslu. Oproti pôvodnému návrhu ministerstva životného prostredia nový zákon o odpadoch v schválenej formulácii doznal niekoľko pozitívnych zmien, ktoré sa prijali aj vďaka aktivitám Spoločnosti priateľov Zeme.
Som rád, že akceptovali aj nami navrhovaný zákaz dovozu odpadov zo zahraničia. Niektoré spaľovne a cementárne odpad dovážali za takzvaným účelom energetického zhodnotenia, čiže si nechali platiť za jeho spaľovanie s tým, že využívajú takto nadobudnutú energiu z paliva. Spomínaná zmena je veľmi významná aj z toho dôvodu, že predošlý zákon umožňoval s týmto účelom aj dovoz nebezpečného odpadu.
Z menšej časti máme zásluhu aj na rozšírení komodít v recyklačnom procese. Pričinil sa o to predovšetkým Výbor pre životné prostredie NR SR. V praxi to znamená, že za viac výrobkov sa na Slovensku bude platiť poplatok, ktorý si výrobca prevedie do ceny a už pri kúpe výrobku sa odvedie do účelovo viazaného neštátneho fondu, kde priemyselní výrobcovia a čiastočne štátna správa, Združenie miest a obcí Slovenska ako i zástupca mimovládnych organizácií budú rozhodovať, ako sa získané prostriedky využijú. V súlade so zákonom majú slúžiť na separovaný zber a recykláciu. Úplne jednoducho povedané na nákup kontajnerov, vriec, osvety, platenia pracovníkov separovaného zberu, teda na tie náklady, na ktoré sa často obce vyhovárajú, že separovaný zber nerobia, pretože je stratový. Teraz postačí, ak urobia dobrý projekt, budú ho menežovať a prostriedky naň získajú.
Je to vypočítané tak, že recyklačné prostriedky zaťažia spotrebiteľa minimálne. Na viacvrstvový škatuľový obal to vychádza 17 halierov, asi 40 halierov na plastovú fľašu a podobne. Toto je však ešte nutné doriešiť, tento cenník zatiaľ nebol definitívne stanovený. Ak sa tieto haliere zhrnú v rámci celého Slovenska, vychádzajú z toho desiatky miliónov ročne. Vďaka tomuto princípu funguje dobre separovaný zber napríklad v Rakúsku, alebo Nemecku.
Za najväčší úspech považujem zákaz PVC, čiže polyvinylchlóridu. Upozorňujem, že polyvinylchlorid neoznačuje všetky druhy plastu, len jeden. Je to však plast ďaleko najtoxickejší s výrazne škodlivými vlastnosťami. Škodí od výroby cez používanie až po likvidáciu. Až 33 percent svetovej výroby chlóru končí v PVC a týmto je najväčším zdrojom vysoko toxických dioxínov púšťaných do prostredia."
Kedy vstúpi zákaz používania PVC do platnosti?
"V roku 2008. Pre objektivitu je potrebné povedať, že pôvodne sme navrhovali len zákaz obalov z PVC i to nie všetkých výrobkov. Tieto sa na Slovensku ani nevyrábajú, len sa dovážajú a pri dobrej vôli ich nahradenie za iné materiály by nebol problém. U iných výrobkov, kde je použité PVC, sme navrhovali ekologickú daň, ktorá by čiastočne kompenzovala dopady na životné prostredie, znevýhodnila PVC na trhu a zároveň by získala peniaze, za ktoré by bolo možné nakúpiť čistejšie technológie.
Tieto návrhy boli spočiatku odmietané, ale našim tlakom sa aspoň nami navrhovaný termín na rok 2004 predåžil na 2008, ale zákon už nezakazuje len niektoré PVC obaly, ale PVC ako celok. Uznávame, že je to trocha prísne, ale aj Európsky parlament prijal v apríli rezolúciu, ktorá zaviedla veľa obmedzení. Pri rozumných postupoch je možné tento plast nahrádzať menej nebezpečnými látkami."
Dosť spolupracujete so zahraničím a máte prehľad. Ako hodnotíte novoprijatý zákon s legislatívou vyspelých krajín Európy?
"Odhadujem, že v našich zákonných normách sa v tomto smere prijala legislatíva Európskej únie asi na 90 percent. Niektoré predpisy je ešte nutné doplniť. Chýba nám viac preventívnych opatrení. To je však aj problém niektorých štátov EÚ. V mnohých krajinách je však v cene výrobkov zahrnutých viacero komodít na platenie recyklačných poplatkov.
Chýba nám tiež ošetrenie stavebného odpadu, ktoré je v Európskej únii na vysokej úrovni. Máme už síce prvé legislatívne lastovičky ako drobný odpad stavieb, ale všeobecne to nie je riešené motivačne, len v rámci iných zákonov. Špecializovaný zákon na recykláciu stavebných materiálov nám stále chýba. V tomto smere je napríklad úplne špičkové Dánsko. Tam sa až 90 percent stavebného odpadu recykluje.
Slovenskou slabinou je aj bioodpad, jeho recyklačný zber a kompostovanie. Je to veľká škoda, pretože bioodpad je najväčšia zložka komunálnych odpadov. Tvorí 30 až 40 percent. Bioodpad je sám o sebe neškodný, ale keď ho zmiešame s inými druhmi materiálu, má negatívne dopady, ktoré je možné porovnať s nebezpečnými odpadmi. Miešanie bioodpadu s anorganickým je to najhoršie, čo môžeme urobiť. Vznikajú skládkové plyny, uvoľňujú sa niektoré nebezpečné chemické látky a prenášajú sa do okolia.
Pre majiteľov záhrad je najlepšie, keď biologický odpad - zvyšky potravín, kompostujú. Týmto ušetria na hnojivách a pomôžu životnému prostrediu.
V niektorých krajinách sú aj v panelových zástavbách veľmi šikovné systémy ako separovať a kompostovať. Budujú sa centrálne veľké kompostárne, pričom panelákové domy majú samostatný špeciálne vetraný priestor pre biologický odpad, ktorý sa pravidelne odváža. V tomto smere sú na tom veľmi dobre napríklad v Holandsku, Švajčiarsku, v Taliansku, alebo v Rakúsku. Náš zákon to zatiaľ nerieši a v praxi tu zaostávame aj za Českou republikou, kde kompostárne postavili už v niekoľkých mestách. U nás sa začal biologický odpad kompostovať zatiaľ len v Trnave, kde takto spracúvajú zvyšky z verejnej zelene. Máme aj kompostáreň v Dunajskej Lužnej, ktorá funguje s prestávkami.
Do zákona sme implantovali smernicu o skládkovaní a podľa nej musíme do piatich rokov znížiť množstvo biologicky rozložiteľného odpadu skladovaného na skládke o 35 percent, do ôsmich rokov o 50 percent. Pod biologicky rozložiteľným odpadom rozumieme aj papier, drevo a podobne.
Je to mimoriadne dôležité z hľadiska ochrany životného prostredia, ale i politického, pretože Európska únia, na rozdiel od doterajšieho stavu na Slovensku, netoleruje odklady a výnimky. Svoje členské krajiny v tomto smere výrazne tlačí k dodržiavaniu zákonov."
Vaše výhrady sa týkali aj súčasného stavu rozširovania plastických jednorázových riadov a iných podobných materiálov. Prečo?
"Množstvo jednorázových výrobkov neúmerne vysoko narastá, skracuje sa životnosť výrobkov. Týmto vzrastá produkcia odpadov a spotreba prírodných zdrojov. Je potrebné motivovať výrobu, aby sa im oplatilo vyrábať trvácnejšie výrobky a dobre recyklovateľné. Naša legislatíva v tomto smere veľa opatrení nemá.
My sme najskôr navrhovali veľké systémové riešenia s použitím ekonomických nástrojov. Teda aby jednorázové výrobky, výrobky s krátkou životnosťou a nadmerné obaly boli predávané v cene, zahrňujúcej špeciálny ekologický poplatok, väčší ako spomínané recyklačné poplatky. Tým by sa získali financie na ich čo najčistejšiu likvidáciu, alebo recykláciu a zároveň by tento druh tovarov znevýhodnili na trhu.
Toto nám však neprešlo, na ministerstve nám povedali, že je to veľká zásadná zmena. Aby sme dali niečo menšie, jednoduchšie. Vybrali sme teda zákaz jednorázového riadu, bezplatného vydávania jednorázových tašiek a vrecúšok v obchodnom styku a zákaz spomínaných obalov z PVC. Zákaz jednorázových výrobkov však neprešiel, ani tašky, ani riady. Paradoxne vyznelo, keď nám na ministerstve nakoniec vyčítali, prečo navrhujeme také maličkosti, keď sa očakávajú väčšie systémové zmeny. Rok dva dozadu, ako som spomínal, však veľké systémové zmeny nechceli."
Obchodník i spotrebiteľ sa na vec zvyčajne pozerá len z pohľadu osobných výhod, s čím má menej práce. Myslíte, že máte ich podporu?
"Sú ľudia, ktorí si uvedomujú, ako to má dopad na životné prostredie. Kto o toto nejaví záujem, je vhodné poukázať aspoň na to, aký to má dopad na jeho peňaženku.
Čo sa týka jednorázového riadu, drvivá väčšina chce v stravovacích zariadeniach normálny riad. Je to aj otázka kultúry stravovania. Niekedy však zákazníci nemajú na výber. Bol som asi pred rokom v Prievidzi a v celom centre mesta som nenašiel reštauráciu, okrem jednej veľmi drahej, kde by používali normálne riady. Tam už spotrebiteľ stratil právo výberu. Pritom jeden priemerný obed s použitím jednorázového riadu je v tomto dôsledku drahší o šesť až sedem korún. Spočítali sme, koľko nás stojí umývaný riad. Všetky náklady vrátame mzdy pracovníka, ktorý sa týmto zaoberá, ako aj včítane amortizácie zariadení, riadu, nákladov na energiu, vodu, čistiacich prostriedkov - to všetko vychádza na 6 halierov za obed, teda za taniere, príbor a pohár. Ako model nám poslúžili podklady košickej reštaurácie Veverička.
Odpadov z jednorázových plastových riadov máme na Slovensku vyše tisíc ton ročne. Z toho toxické PVC stále tvorí minimálne desať percent. Toto množstvo odpadu nie je žiadúce ani v rámci ochrany životného prostredia, ani v rámci zákazníkov stravovacích zariadení. Kto to teda chce? Pohodlnejší prevádzkovatelia reštaurácií a bufetov, pričom všetko zaplatí konzument.
Čo sa týka jednorázových tašiek, napríklad v supermarketoch, je nutné povedať, že je to veľkou časťou verejnosti naozaj žiadané. Je však potrebné vysvetliť im, že to naozaj nie je zadarmo. Všetky aktivity a náklady si obchod premieta do ceny. Týka sa nákladnej reklamy, i jednotkovo menej nákladných nákupných tašiek. To je základ cenotvorby, ale málo ľudí si to uvedomuje.
Vzniká pocit, že tašky dostávajú zadarmo, plytvajú nimi, jeden menší nákup si rozložia do troch i piatich. Tým viac sa ich spotrebuje a tým viac sa aj ich hodnota preráta do cien. Keby za ne platili priamo, zbytočne by neplytvali a vlastne by ušetrili. Nič nie je zadarmo a jednorazové tašky ročne na Slovensku vytvoria 800 až tisíc ton plastového odpadu. Tak nech sa v prepočte zníži cena tovaru a za tašky sa platí. Čo je zadarmo, to sa neváži a vplyv na životné prostredie je evidentný."
Konzumný spôsob života spôsobuje, že spotreba tovarov narastá, a s tým i tvorba odpadu. Má vôbec zákon možnosť stavať sa účinne proti týmto celosvetovým trendom?
Aj Európska únia počíta s rastom vznikajúceho odpadu. V jednotlivých krajinách do roku 2010 dokonca až o 50 i 60 percent. Otázka je, aké sú limity Zeme. Vieme, že ropa dôjde o niekoľko desiatok rokov, uhlie, zemný plyn - to všetko sú limitované zásoby. Dokonca aj železo a hliník, najväčšie nerastné bohatstvo sa raz môže vyčerpať. Aj tu niektorí odborníci hovoria len o storočiach.
Sú teda dva hlavné problémy. Ako spomaliť ťažbu a kam skladovať narastajúci odpad. Oba aspoň čiastočne rieši recyklácia. V dnešnej ekonomike nemáme zohľadnený vplyv na prírodné prostredie v cenách. Vzniká pocit, že príroda je zadarmo.
Ak sa napríklad kvôli papieru vyrúbe holorubom určitá časť lesa, porast sa v pôvodnej kvalite nemusí obnoviť počas celých storočí. Je to i hospodárska strata, ktorú utrpia budúce generácie. Naviac vznikajú straty ekologické. Nič z toho nie je zahrnuté v cene papiera. Keby sa to započítalo, naviac tak, aby škodlivejšie materiály boli drahšie, trh by sa už prirodzene reguloval správnym smerom.
Ekonomickí experti nepočítajú s ekologickými škodami a nákladmi na ich elimináciu. Preto sa spoločnosť jednostranne deformuje, neustále zvyšuje spotreba, pričom životné prostredie sa vníma ako nežiadúca záťaž ekonomiky. Je to slepá cesta. Už v učebniciach pre budúcich ekonómov si možno všimnúť, že u nás sa tu vzdeláva len od fázy ťažby a výroby, no len po spotrebu. Ako pristupovať k prírodným zdrojom, kam s odpadmi, tým sa už nezaoberajú, aj keď práve to má veľmi negatívny vplyv aj na ekonomiku.
Ak od ekonomického rastu odpočítate výdavky na tlmenie jeho negatív, ostávame niekde na úrovni rokov sedemdesiatych, možno sme i trochu klesli. To sú presne výpočty renomovaných expertov.
Uvediem príklad. Rozvinie sa letecká doprava, letiská sú frekventovanejšie. Zároveň však i hlučnejšie. ¼udia v okolí si kupujú špeciálne trojité plastické okná na zvukovú izoláciu. Rozvoj leteckej dopravy sa chápe ako ekonomický rast. Aj obeh financií za špeciálne okná. Pritom u okien ide len o tlmenie nežiadúcich následkov, inak by si ich ľudia nekupovali. Rovnako rôzne filtre, špecializované čističky, to všetko sa počíta ako ekonomický progres, ale je to omyl."
V rámci pripravovaného zákona o obaloch sa aktivizujete hlavne v oblasti zníženia obehu jednorazových plastických fliaš. Tie sú aj z pohľadu konzumenta praktickejšie. Čím argumentujete?
"Našim cieľom je zachrániť vratné a opakovateľne používané obaly na Slovensku. Rovnako znížiť počet nezmyselných obalov, ako keď napríklad máte dve papriky na plastickej tácke a pokryté fóliou. Chceme to aspoň znížiť na prijateľnú mieru.
U nás sú vratné opakované obaly dosť diskriminované, a to daňovo i trhovo. Trhovo tak, že výrobca, ktorý používa vratný opakovaný obal, má všetky náklady v cene. To pretože sa mu v priemere 96 percent obalu vráti a on sa o ne musí starať včítane nákladov na čistotu. V cene jednorazového obalu sú zahrnuté len náklady na výrobu a manipuláciu v obchodnej sieti. Predajom jednorazového obalu, napríklad plastickej fľaše, sa výrobca i predajca zbavujú zodpovednosti. Týmto paradoxne vzniká diskriminácia ekologicky šetrnejších obalov.
Vratné obaly sú diskriminované aj daňovo, a to tak, že pri uvedení vratného obalu na trh zaň platíme daň, ktorá sa nám už nikdy nevráti, i keď pri spätnom príjme napríklad sklenených fliaš, peniaze za vrátenú fľašu dáme naspäť v plnej hodnote.
Náš návrh je takýto - pre určité druhy nápojov, ako sú minerálky, alebo víno - sa musí zabezpečiť predaj vo vratných obaloch minimálne na 80 percentách produkcie do roku 2005. Napríklad vo Švédsku sú plastové tzv. PET fľaše zakázané, pokiaľ výrobca nepoužíva vratné obaly 90 percent.
Situácia u nás je takáto, že nevratné obaly vyhovujú viac obchodníkom ako výrobcom. Je to vec skladových priestorov v obchodnej sieti. Pre zákazníka je najdôležitejšie, že samotný nápoj vo vratnej fľaške je preňho lacnejší, pretože neplatí za obal, resp. sa mu peniaze sa obal vrátia."
Pohybujeme sa v oblasti ekonomiky, politiky - legislatívy EÚ. To všetko možno z určitého pohľadu chápať ako reštrikčné obmedzenia. Ide však o prírodu, reálna premena vzťahu k nej je možná len z vnútra. Nachádzate pochopenie, ak argumentujete vyššími cieľmi? Sú podľa vášho názoru ľudia vôbec schopní akceptovať čosi viac ako momentálne výhody?
"Každý problém má viacero rovín. Naše kampane sú zamerané tak, aby veci vysvetlili na konkrétnych príkladoch a výpočtoch po stránke ekonomickej i ekologickej. Môžem povedať, že ľudia, ktorí na naše osvetové akcie chodia, sa stále viac zaujímajú aj o fakty o životnom prostredí a možnostiach, ako môže každý jedinec aspoň čiastočne tento stav zmeniť. Stačí, ak nebudú jesť v reštauráciách s jednorázovým riadom, alebo sa aspoň vždy pýtať, kedy začnú podávať stravu v normálnom riade. Keď budú uprednostňovať vratné fľaše pred plastovými, ak nebudú mať na výber, pýtať sa predajcov , prečo. Alebo ak prestanú organické zvyšky potravín vyhadzovať, a v rámci možností ich začnú kompostovať v záhrade. To vôbec nie sú maličkosti."
Ïakujem za rozhovor.
3. 7. 2001
Slavomír Szabó
[email protected] |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
