Združenie za sociálnu reformu (ZSR): Pred dvomi rokmi ste sa so svojou rodinou - po 14 rokoch v Košiciach – presťahovali do Spojených štátov. Čo vás viedlo k rozhodnutiu vrátiť sa do rodnej krajiny?
Baker: Naše deti sme v podstate vychovali na Slovensku. Cítili sme potrebu stráviť nejaký čas v USA, aby mali šancu adaptovať sa v prostredí, kde budú žiť, budovať svoje samostatné životy. Mne osobne sa každoročne podarí niekoľkokrát prísť na Slovensko, kde vždy pobudnem niekoľko mesiacov. Keď sa naše deti, Paul a Abby osamostatnia, plánujeme s manželkou Nonou zase bývať v Košiciach.
ZSR: Keď ste žili na Slovensku, snažili ste sa pochopiť problémy chudoby najmä v Rómskej spoločnosti. Teraz žijete v USA, ako vnímate chudobu tam?
Baker: Prvý rok sme boli zmätení. Na jednej strane sme počúvali, aké boli naše sociálne reformy celkom úspešné. Milióny závislých klientov začali pracovať. Pre väčšinu z nich sa však zmenil iba ich status z pasívnych chudobných na pracujúcich chudobných. Stále sú teda chudobní. Druhé, čo sme spozorovali je, že rozdiel medzi bohatými a chudobnými sa nebezpečne zvyšuje. I keď mnohí vinia chudobných za ich zlé rozhodnutia, sú však aj iné faktory. Napríklad v našej spoločnosti, kde financie ovládajú veľké korporácie, si ľudia vo vrcholovom manažmente veľmi často dávajú ohromné ročné odmeny. Mzda ich zamestnancov pracujúcich na najnižšej úrovni je však veľmi nízka a zvýšia ju iba ak sú k tomu prinútení zákonom. Mzda na prežitie sa definuje ako mzda, ktorá by mala stačiť na pokrytie základných potrieb pre rodinu. V mojom meste je to 13 $ za hodinu pri plnom pracovnom týždni. Minimálna mzda je okolo 6 dolárov za hodinu. Ak sa človek snaží zabezpečiť svoju rodinu s príjmom pohybujúcim sa okolo minimálnej mzdy, nebude mať dosť na to, aby sa udržali nad hladinou. Určite im budú chýbať prostriedky, keď prídu nečakané problémy. To je v Amerike nespravodlivosť, ktorú sociálne reformy nevyriešili. Je to nespravodlivosť priam biblická. V piatej kapitole listu Jakuba je napísané: “Nahromadili ste si bohatstvo – v posledné dni! Ajhľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí, a krik žencov došiel k ušiam pána mocnosti!” Pamätám si jeden televízny program, kde sa jedna taká korporácia pred Vianocami prezentovala na verejnosti, ako veľa dá charite, ktorá rozdáva jedlo chudobným. Keď má vrcholný manažment tejto spoločnosti také štedré odmeny, som zvedavý, koľkí z ich zamestnancov, pracujúcich za veľmi nízky plat, sami musia navštíviť takú charitu.
ZSR: Takže by ste povedali, že chudoba v Amerika je zapríčinená vykorisťovaním chudobných tými mocnými?
Baker: Najlepší výskum, ktorý som doteraz na túto tému študoval, je z knihy Bridges out of Poverty. (Mosty z chudoby – kniha, z ktorej sme so súhlasom autorov už neraz citovali – pozn. ZSR) Autori Dr. Ruby Payne a Phil DeVol identifikujú rôzne vzájomne pôsobiace faktory. Identifikovali štyri všeobecné kategórie týchto faktorov: 1.Rizikové správanie chudobných, ktoré má zlé dôsledky. 2.Vykorisťovanie chudobných. To môže byť premyslené, ako v prípade uvedenom hore, alebo „získané“, napríklad závislosťou. Hracie automaty, úžerníctvo a pod. 3.Zlyhávajúca sociálna sféra. Rasizmus, ktorý obmedzuje rovnaké príležitosti, menší počet pracovných miest, migrácia z vidieka do mesta, atď. 4.Politické a ekonomické systémy, ktoré nepodporujú pracovné príležitosti pre chudobnejších. Bohužiaľ, v USA, ale aj na Slovensku, som pozoroval polarizáciu názorov na príčiny chudoby. ¼udia nie sú schopní pripustiť, že ten druhý môže mať tiež pravdu. Príčiny chudoby nie sú jednostranné. Keďže je to, ako som uviedol, vždy kombinácia rôznych vzájomne sa ovplyvňujúcich faktorov, sú návrhy na riešenie tak často vyhýbavé. Rizikom pre politikov je ponúkať „riešenia“ ľahko uskutočniteľné, prinášajúce okamžité výsledky, príťažlivé pre voličov. Rozdávanie vianočných príspevkov, či odmien, keď sa vám narodí dieťa, sú spôsoby veľmi populárne a ľahko realizovateľné.
ZSR: Dr. Ruby Paynová vo svojej knihe, Bridges out of Poverty píše, že jedným z problémov vo vzťahu k generačnej chudobe je, že my, ktorí žijeme v strednej vrstve, nerozumieme mentalite chudoby. Predpokladáme, že chudobní vedia, ako „treba“ žiť podľa rovnakých pravidiel, ktorými sa riadime my. Mohli by ste vysvetliť, ako to myslela?
Baker: Dr. Payne definuje chudobu ako “mieru absencie zdrojov v živote jednotlivca”. Jeden zdroj sú peniaze. Ostatnými zdrojmi sú emocionálna kapacita, duchovná sila, intelektuálna kapacita, sociálna úroveň, miera zdravia, osobná integrita, znalosť tzv. skrytých pravidiel, pozitívne rolové vzory, osobná vôľa a disciplína. V našej mentalite strednej triedy predpokladáme, že ľudia žijúci v generačnej chudobe majú k dispozícii rovnaké zdroje, ako máme my. Keď zlyhávajú, veľmi rýchlo sme schopní odsudzovať ich konanie bez toho, že by sme boli schopní pochopiť, ako hlboko ovplyvňuje ich rozhodovanie a konanie nedostatok niektorých z uvedených zdrojov.
Problémy v jednej oblasti zákonite vedú k problémom aj v oblastiach iných. Napríklad bývanie. Ak niekto žije s rodinou v byte alebo rodinnom dome. Aké sú trendy strednej vrstvy na Slovensku? Keď sú schopní zarobiť viac, kupujú väčší majetok a majú viac priestoru na osobu. Prípadne si kúpia záhradu, či chatu, aby mali kam ísť relaxovať. Narastajúce bohatstvo neznamená, že budú mať viac detí. Iba získavajú viac priestoru. V chudobe sa stáva pravidlom, že sa čoraz viac ľudí tiesni v malom priestore. Priestor stojí peniaze a ak je peňazí málo, musia sa viacerí zmestiť do menšieho priestoru. Keď sú podmienky na bývanie veľmi stiesnené, je šanca, že niekto neovládne svoj stres, pomerne vysoká. Pravdepodobnosť že tam bude domáce násilie a týranie, sa výrazne zvyšuje. Generačná chudoba tak nikdy nie je len o bývaní, ale aj o násilí a emocionálnom zneužívaní. Vidíte, ako veci navzájom súvisia.
ZSR: Nepomôže teda, ak by sa ľudia žijúci v chudobe zamestnali a pracovali?
Baker: To bolo na sociálnych reformách v Amerike hodnotené ako veľmi úspešné. Po 30 rokoch systému, ktorý pristupoval k chudobným, ako k obetiam, väčšina Američanov predpokladala že tí, ktorí žijú na podpore, sú leniví a nechcú robiť. Keď bola práca podmienkou, aby získali svoju štátnu pomoc, milióny klientov dokázalo, že chcú pracovať. Zistili sme však, že riešenia chudoby sú oveľa komplexnejšie, ako jednoduché požiadavky, aby prijali slabo platené džoby.
Vezmime napríklad problém s dopravou do práce, keď niekto málo zarába. Američania sú žiaľ závislí na osobných autách. Predstavte si slobodnú matku, ktorá pracuje za minimálnu mzdu. Jej auto je staré. Čo má robiť, aby sa dostala do práce, ak sa jej auto pokazí a mechanik povie, že oprava bude stáť polovicu jej mesačného platu? Jej možnosti sú veľmi často zlé alebo veľmi zlé. Ak zaplatí za opravu, nebude mať peniaze na nájom, vodu, elektrinu. Ak auto nedá opraviť, nedostane sa do práce a stratí zamestnanie. Ak sa rozhodne, že požiada o ‘pôžičku’ od ‘rýchlopožičovne’, pravdepodobne doplatí na veľmi vysoké úroky. Aj keď sú legálne, vo väčšine štátov v USA fungujú veľmi podobne, ako úžerníci v Rómskych osadách. Vykorisťujú. Vidíte, ako jedna kríza spôsobuje druhú? Aby si táto žena uvoľnila stres, fajčí. Na každú krabičku musí pracovať hodinu. Práca je, samozrejme, potrebná. Avšak chudoba ovplyvňuje každý aspekt života. V strednej vrstve žijeme plánmi pre budúcnosť. V generačnej chudobe je permanentnou potrebou riešenie každodenných problémov. Ak deti nevidia nič iné, budú taký život považovať za normálny.
ZSR: Váš opis generačnej chudoby v Amerike veľmi pôsobí, ak by ste stále žili na Slovensku.
Baker: Pred pár rokmi som mal príležitosť navštíviť Honduras s človekom, ktorý pracoval niekoľko rokov medzi chudobnými. Boli tam zreteľné systémové problémy, spôsobené zlými vládami, držiacimi milióny ťažko pracujúcich Hondurasanov v chudobe. Môj kolega mi povedal, že sociálne charakteristiky príčin generačnej chudoby popisované Dr. Paynovou platia v Hondurase rovnako.
ZSR: Na Slovensku je problém, že „my“ vieme, čo by naši klienti mali robiť, aby žili lepšie. Ale nerobia to. Je toto „vlastnosťou“ generačnej chudoby?
Baker: Spýtajte sa kohosi, kto lieči alkoholikov, prečo sa alkoholici neprestanú otravovať jedom zvaným alkohol. Zmeny v správaní môžeme pochopiť cez nasledovný príklad.
Prvá etapa: Som obézny a mám vysoký cholesterol, ale zatiaľ sa mi nič vážne nestalo. Nie som presvedčený, že mám problém. Môj lekár mi povedal, že musím schudnúť minimálne o 15 kíl. Chcel som, aby mi dal nejakú injekciu alebo tabletky. Nechcel som jeho radu/prednášku. Cestou domov sa zastavím pizzérii. A uvažujem, či by som nemal zmeniť lekára. Druhá etapa: Cítim sa zle a môj lekár hovorí, že musím schudnúť 15 Kg. Poviem mu, bez presvedčenia, že sa budem snažiť. Vydržím 3 dni, kým moja túžba dať si pizzu so slaninou nezvíťazí. Presvedčím sa, že nedokážem robiť, čo chce môj lekár. Tretia etapa: Som v stave, že už viem, že čosi musím urobiť, aby som sa cítil lepšie. Môj lekár hovorí, že musím schudnúť. Dôverujem mu. Spolu pripravíme stratégiu, ktorú si osvojím. Som presvedčený, že ak sa zaradím do skupiny ľudí, ktorí majú podobný cieľ ako ja, vzájomne sa povzbudzujeme. Mám oveľa väčšiu šancu na úspech, keď na schudnutí spolupracujem s inými. Aj tak to nebude ľahké a možno ešte občas znovu pochybím. Tomuto je veľmi dôležité rozumieť. Aj keď sociálny pracovník, alebo pracovník úradu práce je vysoko kvalifikovaný a pozná pravdu o riešení mojich problémov, automaticky to neznamená, že ju prijmem a uskutočním. K tomu sa možno pridá moja nedôvera, lebo v minulosti som mal nejaké zlé skúsenosti so sociálnymi, obecnými úradmi... Ak mám pocit, že sociálny úrad nie je môj spojenec a funguje ako štátny aparát, prečo by som veril, že jeho názor je v mojom záujme?
“Vedzte, že najviac vás k zmenám zmotivujú argumenty, ku ktorým sa dopracujete vy sami, nikto iný to za vás tak účinne urobiť nemôže.” Phil DeVol
ZSR: Mnohí Američania argumentujú, že Spojené štáty by mali menej času a peňazí míňať na pomoc ľuďom mimo svojich hraníc, keď sa zdá, že aj sami majú dosť problémov. Keďže ste polovicu vášho dospelého života strávili na Slovensku, zrejme s tým nesúhlasíte.
Baker: Pre dušu tých, čo vidia svoje problémy a dokážu pritom podať ruku druhým, je to veľmi užitočné. To neplatí iba pre tých, ktorí majú peniaze. Univerzálne to platí aj pre tých, ktorí sami žijú v chudobe. Podať pomocnú ruku druhému je viac ako o peniazoch. Je o vzťahu vzájomnej pomoci. Je však dôležité rešpektovať pritom prirodzené princípy podmieňujúce rozvoj v chudobných komunitách. Dlhodobo udržateľné zmeny môžu nastať, až keď sa jednotliví členovia spoločnosti rozhodnú vzájomne si pomáhať a budovať svoje zdroje. Najlepšia pomoc ma korene v osobnom vzťahu. Zároveň musíme brať do úvahy, že niekedy je pomoc je nevhodná a škodlivá. Ktosi raz povedal, že „vládna pomoc funguje tak, že sa vezmú peniaze chudobným v bohatých krajinách a dajú sa bohatým v chudobných krajinách.“ Žiaľ, veľké vládne a medzinárodné programy v niektorých krajinách veľmi často len predlžujú status quo (súčasný stav). Sú pomoci, aj zo strany USA, s ktorými ani ja veľmi nesúhlasím. Napríklad vojenská pomoc. Prečo je v Európe ešte stále 100.000 Amerických vojakov, keď by možno stačilo symbolických 1 000 pre našu prítomnosť v NATO? Koľko zbytočných peňazí míňajú Američania na vojenskú pomoc v Európe a inde? Americkí platitelia daní míňajú výrazne viac peňazí na vojenskú pomoc, než na vzťahovo orientovanú humanitárnu pomoc. Vojaci nie sú lacní a ani „kultúrne citliví“ k prostrediu v ktorom pôsobia. V nestabilných krajinách to často vyzerá tak, že si ‘kupujeme’ spojencov vojenskou pomocou. To je veľmi nebezpečné.
ZSR: Vďaka za rozhovor!
Čitateľom dávame do pozornosti naše predchádzajúce správy venované o. i. aj témam ktorých sa Bill Baker v rozhovore dotýka. (Citované knižné publikácie, osobnostné zdroje a pod.) Všetky sú uverejnené na našej www.socreform.sk |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
