"Budúcnosť je nútená byť viac citlivá, viac ústretová... Možno tu už nebudeme, ale môžeme spôsobiť zmeny vo vedomí pre stáročia, ktoré prídu. A onedlho budú ľudia, ktorí naše posolstvo počúvajú tými, pre ktorých sme stavali tento chrám. Aj keď je smutné, že keď staviaš chrám, nikto neprichádza. Keď začínajú ľudia prichádzať, ty už tam nie si..." , povedal raz jeden múdry muž ..
Len aby raz mali kam prísť. Naša Zem je totiž jeden nádherný chrám, ktorý nám ponúka možnosť žitia. Ale ako dlho ešte?
Bez energie neexistuje život. Základnou myšlienkou prednášky, ktorú v marci minulého roku pripravila pre Košičanov Spoločnosť priateľov Zeme, bolo: Ako by malo ľudstvo prežiť na planéte tak, aby malo dostatok energie? Lebo je jasné, že energia je základ tohto typu civilizácie. Ale súčasne aby sa výrobou tejto potrebnej energie nezničilo prostredie k vlastnému životu a tým pádom nezahubilo seba samého.
Témy prednášky boli:
· čo je trvalá udržateľnosť;
· Prečo nie jadrové elektrárne?;
· Aké sú alternatívy?;
· Situácia na Slovensku
Prednášajúcou bola: Ing. ¼ubica Trubíniová (1958) - environmentalistka, absolventka Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave, aktivistka mimovládnych environmentálnych organizácií - SZOPK, Slovenská riečna sieť a Greenpeace. Bývalá členka Grémia tretieho sektora a súčasná členka rady Energie 2000 a predsedníctva STUŽ v SR. V rokoch 1990-1992 pomáhala zakladať Stranu zelených a bola tajomníčkou jej Slovenskej republikovej organizácie. Súčasne sa podieľala na aktivitách ochrancov prírody, najmä v kampani proti
VD Gabčíkovo. V roku 1993 založila pobočku Greenpeace na Slovensku so zameraním na odsavenie jadrových elektrární a transformáciu energetiky Slovenska v súlade s princípmi trvalej udržateľnosti /života na Zemi, ktorú viedla až do minulého roku. V roku 2001 jej bola udelená Cena Josefa Vavrouška Nadácie Charty 77.
"My ako Greenpeace sa snažíme čím skôr odstaviť a nahradiť jadrové elektrárne. Nie fosílnymi zdrojmi. Ale obnoviteľnými - pre prírodu neškodnými zdrojmi", začala.
"Pokiaľ ľudia pochopia zákonitosti a princípy rozvoja, života na planéte vo všetkých súvislostiach, myslím, že sa môžeme zachrániť. To si ale musí naozaj každý položiť otázku: Prispievam k trvalo udržateľnému životu na planéte? Všetci sme totiž súčasťou toho jedného celku - či už ako ľudstva alebo globálneho ekosystému. Alebo naopak - Američania majú také porekadlo: Buď si súčasťou problému alebo súčasťou riešenia. Teda - buď sa snažím žiť spôsobom, ktorý napomáha trvalo udržateľnému ekosystému alebo žijem trvalo neudržateľne. To znamená - čerpám neobnovieteľné zdroje, kupujem a produkujem množstvo odpadov, s ktorým si príroda nedokáže poradiť, atď..."
¼ubica Trubíniová je optimistka, hoci to, čo povedala, naoko nebolo nič príjemné. Ale iba naoko, pretože pozitívne je, že mnohí robia pre záchranu tohto sveta veľa. "Myslím si, že riešenie vždy existuje. Je veľmi dôležité poznať skutočnú situáciu. Aj keď nepríjemnú. Iba ak poznám reálnu pravdu, môžem s ňou niečo urobiť. Dúfam, že sa nám to podarí, aj keď v ekológii sú to preteky s časom. Či dostatočne skoro spoznáme pravdu a či si ju dostatočne skoro pripustíme a či dostatočne skoro začneme robiť opatrenia, ktorými predbehneme veľmi logické a nevyhnutné negatívne, ničivé následky, ktoré svojou neuvedomelou činnosťou zatiaľ produkujeme."
Obnoviteľná príroda
"Čo sa týka energetiky a princípov trvalej udržateľnosti, je dôležité, aby sme ako ľudstvo nevyčerpali neobnoviteľné zdroje - to znamená také, ktoré sa v prírode neobnovujú. Napríklad v energetike je to urán, ropa, plyn, uhlie. Ale aby sme sa naučili využívať obnoviteľné prírodné zdroje - ktoré sa v ekosystéme, bez vážnejších výkyvov dokážu samy obnovovať. Napríklad slnečná energia, ktorá je pri súčasných technických možnostiach ľudstva nevyčerpateľná. Potom energia vetra, vody, biomasy, bioplynu, geotermálna
energia..."
Slovensko využíva iba jedno percento
"Na Slovensku tieto obnoviteľné zdroje nevyužívame takmer vôbec. Využívajú ich tí, ktorí v ekologickom chápaní zašli najďalej. Napríklad Rakúsko, Dánsko, škandinávske krajiny vo všeobecnosti, Írsko... Ono je to dosť spojené s uhoľnou a jadrovou energetikou. Tam, kde je silná jadrová, uhoľná, plynárenská lobby, tam sa obnoviteľným zdrojom nedarí. Pretože sú to malí podnikatelia, nemajúci za sebou ani peniaze, ani politické konexie. Nemajú tú moc v spoločnosti na to, aby sa presadili a nie sú ani zďaleka v postavení rovnocennej konkurencie. Silné lobby si presadia svoje skupinové záujmy, bez ohľadu na férovosť konkurencie. A takto to funguje všade, aj na západe, nielen u nás. U nás je to dané štátnym monopolom Slovenských elektrární, čo je síce v niečom odlišné, ale v zásade veľmi podobné.
Napríklad v takej silne projadrovej krajine, akou je Francúzsko, Electricité de France, EdF - energetická spoločnosť, ktorá je takisto štátny monopol, ako sú u nás Slovenské elektrárne, sa veľmi tvrdo presadzuje jadrová energetika. Na druhej strane sami pochopili, že s touto energetikou nie je možné si vystačiť, a tak už taktiež presadzujú obnoviteľné zdroje. Nehovoriac o Nemecku, kde vďaka priaznivej situácii, keď sa aj zelení dostali k vláde za posledné štyri roky,intenzívne začali realizovať obnoviteľné zdroje. Majú množstvo veterných elektrární . Napríklad v severnom Nemecku 20 percent produkcie elektrickej energie zabezpečuje veterná energia. Je teda evidentné, že technicky je tento systém realizovateľný. Jediný problém je ekonomika. Tam hrajú veľkú blokačnú úlohu extrémne lobistické záujmy. Pretože tieto lobby - jadrová, uhoľná, či ropná, sú silné a všetky investície stiahnu k sebe.
To je aj prípad Slovenska. U nás sa obnoviteľné zdroje využívajú iba na jedno percento svojho reálne jestvujúceho potenciálu. Prečo? Pretože sa do nich jednoducho neinvestuje. Investície idú do jadrových elektrární a do dotácií pre uhoľné tepelné elektrárne. Tu sa bojuje o budúcnosť. U nás hrá navyše rolu postkomunistické dedičstvo, ktoré je veľmi silné - je tu vysokocentralizovaná štruktúra celého energetického sektoru. To znamená, že Slovenským elektrárňam (hoci nie sú stopercentný monopol, lebo už existujú aj nezávislí výrobcovia, ale stále majú dominantné postavenie na trhu/ jadrová energetika prináša miliardové investície. A navyše vysokú netransparentnosť... Ono je to všetko poprepájané. To znamená, že nikto nevidí, ako tie miliardové investície naše elektrárne v skutočnosti "efektívne" alebo neefektívne míňajú. Je to mútna voda, v ktorej sa veľmi dobre loví. Lobby je veľmi silná, pretože je prepojená na politikov. Videli sme napríklad na jeseň roku 2001 keď nielen HZDS, ale aj koaličné SD¼ a KDH presadzovali predåženie životnosti jadrovej elektrárne V1 v Bohuniciach napriek tomu, že to môže reálne ohroziť náš vstup do EÚ. Takže prepojenia jadrovej lobby sú veľmi silné, a tak títo ľudia využijú všetky možnosti na to, aby udržali status quo, ktorý im vyhovuje. Pretože oni si momentálne môžu diktovať. A to aj smerom k štátnemu rozpočtu. Keď sa pozriete na záruky na dostavbu Mochoviec alebo na reštrukturalizáciu Slovenských elektrární, to sú desiatky miliárd, ktoré od štátu čerpajú. Doplácajú na to všetci občania a ekonomika štátu. Problém spočíva v tom, že je potrebné ľuďom najprv vysvetliť, aby pochopili, že sa hrá o ich peniaze - z ich daní. To je niekedy zložité, pretože jadrová lobby - aby tento status quo udržala - manipuluje verejnú mienku, tvrdo demagogicky podáva jednostranné informácie a bohužiaľ, ľudia častokrát tomu veria.
Určite proces, kedy môže dôjsť ku zmene, potrvá aj desaťročia. Lebo naša spoločnosť bola vo vývoji, ktorý na západe trošku prirodzene prebiehal, zbrzdená na 40 rokov počas komunistického režimu. Myslím si, že toto je jedna z podstatných podmienok - pôjde to síce pomaly, ale verím, že ľuďom sa aj vďaka informáciám zo zahraničia otvoria oči. Môžu porovnávať život u nás, a inde, kde to ako funguje. Nakoniec, polovica krajín EÚ nemá žiadne jadrové elektrárne a nemôžeme povedať, že by mali zlú životnú úroveň. Naopak, boli by sme radi, keby sme na Slovensku mali aspoň takú. Dá sa to a verím tomu, že ľudia nad tým začnú nezávisle rozmýšľať a nenechajú sa manipulovať týmito lobistickými záujmami.
Čo sa týka nášho vstupu do EÚ, myslím si, že pozitíva prevažujú. Aspoň z toho hľadiska, že únia má väčšinou vyššie enviromentálne, bezpečnostné a sociálne štandardy, nehovoriac o demokratických mechanizmoch a občianskej spoločnosti, ktorá je tam oveľa viac vyvinutá. Takže si myslím, že ak pristúpime na tento vývoj, môže nám to iba pomôcť."
Rozvoj jadrovej energetiky na Slovensku:
"Verejnosť nie je informovaná o bezpečnostných problémoch našich elektrární, ani o obrovských finančných problémoch. Takisto minimálne sa hovorí o environmentálnych dopadoch a reálnej sociálnej situácii, ktorú vyvolávajú tieto elektrárne... Je to deformovaný stav.
V krajinách EÚ, ktoré vlastnia alebo prevádzkujú jadrové elektrárne /s výnimkou Francúzska/, bolo prijaté moratórium alebo dokonca priamo exekutíva rozhodla o útlme jadrového programu - teda o postupnom odstavovaní. Viete, že to urobilo Nemecko, Belgicko... Nie je to nereálne - snažiť sa o bezjadrovú energetiku. V kontexte trvalej udržateľnosti je jadrová energia prípad trvalo neudržateľného zdroja. Pretože nielenže čerpá neobnoviteľnú surovinu - urán /jeho zásoby sa odhadujú na 400 rokov/, ale aj preto, že nie je bezpečným zdrojom energie. Nikto nemôže dať stopercentnú záruku bezpečnosti. Keď vezmeme do úvahy celý jadrový palivový reťazec vrátane ukladania odpadov, odstavovania jadrových elektrární i samotnú prevádzku, je to tak finančne náročné, že jadrová energetika v žiadnej krajine nemôže existovať bez podpory štátu. Ïalším neblahým dôvodom sú ekologické, environmentálne dopady. Netreba komentovať, čo spôsobuje rádioaktívne žiarenie. Problém jadrovej energetiky je ten, že využíva umelé rádioizotopy, ktoré sa bežne v prírode nevyskytujú. A tak prírodný ekosystém si s nimi nedokáže poradiť. To je jeden z najťažších a neriešiteľných problémov - čo urobiť s jadrovými odpadmi? Nedá sa s nimi urobiť nič. Lebo vyžarujú nebezpečné žiarenie. Jediná naša technická ochrana je - uložiť ich do čo najizolovanejšejlokality, aby sa radiácia vyžiarila bez styku so živými organizmami. Čo nie je dôsledné technické riešenie, pretože zatiaľ nebolo vybudované, ani nájdené také úložisko, ktoré by bolo absolútne nepriepustné a ktoré by za dobu životnosti odpadov - čo sú niekedy desaťtisíce až stotisíce rokov - garantovalo neunikanie radioaktivity do okolitého prostredia."
Sociálne dopady jadrovej energetiky
"Príkladom sú Bohunice, Mochovce, kde jedna jadrová elektráreň, v ktorej je zamestnaných asi 1700 ľudí, sťahuje všetky financie do svojho regiónu a predstavuje veľký zdroj pracovných príležitostiach. Po čase sa ale musí táto prevádzka odstaviť a pracovné príležitosti sa stratia /v ďalších odstavcoch budeme hovoriť o pracovných príležitostí pri trvalo udržateľných zdrojoch - pozn. red./. Nehovoriac o tom, že investície do iných aktivít - a teda aj pracovných miest - sú blokované. A to je problém aj celoslovenskej ekonomiky, že obrovské štátne investície - desiatky miliárd korún - idú do jadrovej energetiky. Potom už nezostáva dostatok investícií na rozvoj iných environmentálne prijateľných, trvalo udžateľných zdrojov."
Likvidačný fond
"Od ´94´ roku u nás existuje štátny fond likvidácie, do ktorého Slovenské elektrárne odvádzajú približne 10 percent svojho príjmu z predaja elektriny vyrobenej v jadrových elektrárňach. Tam by sa mali kumulovať finančné prostriedky, ktoré - ak po tridsiatich-štyridsiatich rokoch dôjde k odstaveniu prevádzky - by mali slúžiť na jej likvidáciu. Tie finančné prostriedky by sa mali používať aj teraz, keďže odpad vzniká neustále. Uloženie nie je také jednoduché - stojí veľa peňazí. Konkrétna situácia na Slovensku je: Podľa dnešných odhadov náklady, ktoré budú potrebné na likvidáciu Bohuníc a Mochoviec, činia 114 miliárd korún. Ale v tom istom čase, po tých 40tich rokoch /aj to len pri systematickom plnení fondu/ budú k dispozícii prostriedky - asi 35 miliárd korún. To sú oficiálne čísla za Slovenskú republiku, ale táto situácia je vo väčšom alebo menšom meradle rovnaká v každej krajine, ktorá prevádzkuje jadrové elektrárne. Poukazujú na to, že výrobcovia nie sú schopní pokryť finančné náklady celého palivového cyklu. Pričom je prirodzené, že ak vykonávam nejakú činnosť, mal by som byť zodpovedný aj za jej dopad, resp. odpad. Najmä ak je životu nebezpečný. Jednoducho výrobca elektriny to nie je schopný pokryť. Otázka teda je: Kto to zaplatí? Odpoveď je jasná: My všetci.
Sú možnosti, ako zvýšiť príspevky do tohto fondu: Napríklad bude drahšia cena elektriny /čo už sa stalo, ako vidíme - pozn. red./. Otázka je, z čoho ju budú občania platiť? Táto otázka je komplikovaná spomínaným procesom liberalizácie trhu s elektrinou, ktorý teraz v EÚ mimoriadne dynamicky prebieha. A keďže Slovensko raz členom EÚ, budeme sa tomuto procesu musieť prispôsobiť. Keď náš výrobca elektrárne nebude konkurencie schopný a bude mať také vysoké ceny elektriny len preto, aby mohol pokryť uloženie jadrového odpadu, a teda nepredá vyrobenú elektrinu, zasa to nebude vedieť finančne zvládnuť. Toto je len jeden možný scenár. Pravdou je, že aj v iných štátoch na pokrytie všetkých nákladov pri výrobe jadrovej elektriny je nutná štátna pomoc - ktorá zase len ide z peňazí nás všetkých."
Najlacnejšia je tá energia, ktorá sa nevyrobí
"Jedným zo zdrojov energie, ktorým môžeme dopomôcť k riešeniu situácie, je úspora energie. Slovensko má v tomto smere úžasne veľký potenciál. Nevyužívame ho...
Možno poznáte tú obligátnu pravdu, že najlacnejšia je tá energia, ktorá sa nevyrobí. Možno keby sa len časť tých peňazí, ktoré idú do jadrovej energetiky, do fosílnych, tepelných elektrární, dala na rozvoj úspor energie a na podporu obnoviteľných zdrojov, prechod na trvalo udržateľnú energetiku by mohol byť pre nás aj kratší, aj menej bolestivý. Všetko je len a len o peniazoch. Čo sa týka privatizácie Slovenských elektrární, úplne súhlasím s tvrdením, že nás nezachráni. Je to veľká výhrada mimovládnych organizácií aj na západe, pretože tu sa dostávame k oveľa komplexnejšiemu problému globalizácie svetovej ekonomiky a k otázke, či existuje v tejto špecifickej energetickej oblasti možnosť skutočne slobodného voľného trhu? Pretože realita zďaleka nie je taká, aká by mala byť podľa teórií trhového kapitalizmu, ktoré na jednej strane v určitých obmedzených oblastiach preukázali svoju opodstatnenosť, že skutočne, pokiaľ je férová konkurenčná súťaž, vedie to k znižovaniu nákladov a výhode pre spotrebiteľa. Bohužiaľ nie v takých oblastiach, akou je energetika. Tu prebieha opačný proces - narastanie ešte väčších spoločností. Očakáva sa, že rokmi tu zostane v rámci Európy iba päť, šesť veľkých hráčov, ktorí budú ovládať celú elektroenergetiku. A tam si už budú podmienky na trhu určovať oni. Majú s tým problémy aj vlády jednotlivých štátov, pretože nadnárodné korporácie sú také bohaté a majú také prepojenia, že napríklad slovenská vláda si nemôže sama určiť a v skutočnosti je často odkázaná na zahraničného investora. To je už "príbeh" usporiadania tohto typu ľudskej spoločnosti a ekonomiky, ktorá tu vládne a myslím si, že jeho riešenie nevie nikto na svete. Tak či tak sa naše organizácie snažia prejsť na iný model, tlačiť politické garnitúry k tomu, aby sme išli inou cestou, aj keď sme zatiaľ v takej menšine, že vývoj podstatne neovplyvníme. Ale veríme, že príde raz na naše slová.
Vyzerá to ako rojčenie: Ak si uvedomíme - či už zo strategického hľadiska alebo z hľadiska zásobovania a spoľahlivosti dodávok elektriny - najlepšie je nesústredovať výrobu elektriny v dvoch, troch megazdrojoch energie, ale decentralizovať ju tak, aby napríklad každá obec bola sebestačná - aby sa dokázala sama zásobiť elektrinou. Nie je to nereálne, v tom práve spočíva jedna z výhod obnoviteľných zdrojov.
Slovensko je veľmi hornatá krajina. Veľa slamy na poliach hnije, bez úžitku. Veľká časť drevného odpadu a slamy by sa dala energeticky využiť. Nehovoriac o maximálnom šetrení. Samozrejme tieto kroky by si vyžadovali aj náročnosť na investície. Ale tu hovoríme hlavne o tom, aby sme trvalo udržali život na tejto Zemi. Lebo raz, či chceme, či nie, aj tak budeme musieť siahnuť po týchto obnoviteľných zdrojoch. Ale môže sa stať, že o štyristo rokov už žiadne nebudú. Čím skôr si to uvedomíme a čím skôr začneme preorientovávať nášu energetiku, priemysel a hospodárstvo na túto trasu, tým lepšie pre nás.
Ïalšia veľká výhoda obnoviteľných zdrojov je zamestnantosť. Podľa odborných analýz môžu vytvoriť tridsaťtisíc pracovných miest. Je to niekoľkonásobne viac, ako v jadrových elektrárňach. Nehovoriac o tom, že pracovné miesta sú reálne aj pre lokality, kde je nezamestnanosť najvyššia, teda nielen v okolí dvoch jadrových elektrární."
Slovensko nechce byť nezávislé?
"Momentálne je Slovensko na 90 percent závislé od dovozu energetických surovín /palív/, v prevažnej miere z Ruska. Pričom obnoviteľné zdroje máme priamo na našom území. Čo z toho vyplýva? Jednoducho, mohli by sme sa stať nezávislými. Koniec koncov, obnoviteľné zdroje majú jednoznačne veľký ekologický význam, bezpečnostné výhody, a zo spoločenského hľadiska aj ekonomické výhody oproti jadrovým a fosílnym zdrojom. Jedinou prekážkou je politika, ktorá spolupracuje s určitými záujmovými skupinami, profitujúcimi na dnešnom stave. Nenechajú ani len prezentovať tieto alternatívne myšlienky a nesnažia sa pochopiť, že z hľadiska celoslovenského alebo celospoločenského by bolo dobré hľadať argumenty na všetkých stranách."
Utajované informácie
"Informácie o výrobných nákladoch elektriny zo Slovenských elektrární sú dobre utajované. Čo sa nám nepodarilo získať oficiálnou cestou, podarilo sa nám neoficiálnou. Napríklad údaj o nákladoch prvéh a druhého reaktora mochovskej elektrárn: okolo 2400 až 2800 korún na megawatthodinu. Ak uvážime, že na európskom trhu je cena okolo 1000 - 1100 korún na megawatthodinu, je to obrovský rozdiel. Nehovoriac o tom, že v súčasnosti, keď Slovensko spustilo aj druhý reaktor v Mochovciach, sme aj my vývozcami zhruba 10 percent elektriny do zahraničia. A predávame ju v priemere za 700 korún. Hoci tieto údaje sú asi tri roky staré, v zásade je to tak aj dnes. Takže ťažko uveriť tomu, aké sú jadrové elektrárne ziskové. Nehovoriac o tom, že napríklad jadrová elektráreň V1 v Bohuniciach sa mala odstaviť najneskôr v ´93´ roku. Odvtedy sa do jej rekonštrukcie investovalo jedenásť miliárd korún. Pričom zásadné bezpečnostné nedostatky neboli odstránené. My /organizácia Greenpeace/ sa snažíme vysúdiť na Úrade jadrového dozoru takzvanú bezpečnostnú správu z rekonštrukcie V1. Nepodarilo sa nám to, hoci Najvyšší súd rozhodol, že by nám mala byť sprístupnená bezpečnostná správa. Slovenské elektrárne nám ale nedajú do ruky tieto materiály. Vraj je to ich obchodné tajomstvo. Čiže - bezpečnosť občana na Slovensku je predmetom obchodného tajomstva Slovenských elektrární. Keby si páni boli istí tým, čo hovoria - aké sú jadrové elektrárne bezpečné a lacné - zrejme by nemali čo skrývať."
Privatizácia
"A potom nastupuje moment privatizácie: Ak sa Slovensko dostane do EÚ, Slovenské elektrárne by mali byť sprivatizované, keďže ich dnešná ekonomika neudrží. Za akú cenu budú vyrábať elektrinu? Tento proces má aj opačnú stranu: V rámci rozširovania EÚ a liberalizácie trhu môže dôjsť k tomu, že západné spoločnosti kúpia východné elektrárne, ktoré majú oveľa nižšie bezpečnostné environmentálne štandardy, ktoré sú dnes v krajinách EÚ neakceptovateľné. Veľké nadnárodné spoločnosti si tak kúpia lacné zdroje, budú vyrábať elektrinu za oveľa výhodnejších podmienok - lacná pracovaná sila, bezpečnosť nemusí byť taká veľká, čiže ani investície - a budú vyvážať našu energiu, samozrejme na úkor nás, nášho životného prostredia. Toto je ďalšie veľké nebezpečenstvo libelarizácie a globalizácie."
¼ubica Trubíniová by mohla o tomto probléme ešte veľa a veľa rozprávať. Lebo ako členka Greenpeace robí všetko, čo je v jej silách, aby pomohla udržať tento svet pri živote. A čo my ostatní?
"Ako som spomínala na začiatku, najprv o tom musia ľudia vedieť, potom sa im to musí usporiadať v hlavách a potom môžu vyvíjať tlak smerom hore. Myslím si, že môžu veľa urobiť. Už len tým, že začnú nezávisle rozmýšľať - čo chcú, ako chcú žiť? Či podľa princípov, ktoré sú pre rodinu, život spoločnosti najzdravšie, najlepšie a prebudiť potom tú túžbu aj v ostatných. Našťastie totalitný režim padol. Demokracia ponúka jednotlivcom mnohé možnosti takéhoto života. Človek nemusí byť pasívny, hoci nie je v žiadnej organizácii. Bohužiaľ dnes ešte negatívna politika silno ovplyvňuje život spoločnosti na Slovensku. Nevenuje sa ekonomickým, sociálnym, environmentálnym problémom. Venuje sa politikárčeniu, čo je na škodu. A radšej ako sledovať ich politiku by občan mohol priamo ovplyvňovať svojich miestnych komunálnych poslancov, aby robili niečo PRE MOJU OBEC, PRE MOJE MESTO! Niečo, o čom si myslím, že by prospelo všetkým. Byť aktívny občan. To je oveľa ťažšie, ako nechať riešiť veci iných. Potom sa ale nesmieme čudovať, ako o našom živote rozhodli tí iní..."
A samozrejme tí občania, ktorí nevedia, nemajú čas byť aktívni a chcú a ich peňaženka im to dovolí, môžu pomôcť Greenpeacu...
Čo je Greenpeace?
Veľká medzinárodná organizácia s pobočkami tridsiatich deviatich krajinách na všetkých kontinentoch. Jedna z nich vznikla aj v roku 1992 v bývalom Česko-Slovensku ako klasická mimovládna nezisková organizácia. O rok neskôr táto československá pobočka začala v Bratislave protijadrovú kampaň Za bezjadrové Slovensko. Neskôr organizácia začala ďalšiu kampaň proti rozširovaniu geneticky modifikovaných organizmov. Od roku 2002 sa začína venovať aj problému toxických odpadov na Slovensku. Momentálne má štyroch zamestnancov, dve desiatky aktivistov a stovky sympatizantov, ktorí ju finančne podporujú. Greenpeace má prísne pravidlá - neprijíma dary a príspevky od žiadnych firiem, politických subjektov, od štátu, len od súkromných osôb, pretože im to poskytuje úplnú nezávislosť v činnosti. Slovenská kancelária zatiaľ nemá toľko prispievateľov, aby mohla na tomto základe fungovať. Našťastie je súčasťou silnej medzinárodnej organizácie, a tak podpora občanov v iných, uvedomelejších štátoch stačí aj na pokrytie potrieb Greenpeace na Slovensku. V minulom roku sa slovenská pobočka spojila s pobočkami v Rakúsku a Maďarsku a vytvorili tak regionálnu pobočku Greenpeace v strednej Európe.
"Myslím si, že riešenie, hoci bude pomalé a bolestivé, je možné a príde. Stačí, ak budeme sledovať zásadné riešenie: Máme víziu trvalo udržateľného života...", končí optimisticky ¼ubica Trubíniová.
¼udmila Paňáková
/január 2003/ |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
