Povedať NIE je ťažké
Ruku na srdce, koľko raz ste chceli povedať nie, ale neodkázali ste to. Nemali ste na to dostatok síl, pretože ste nechcete sklamať toho druhého, narušiť vzájomné vzťahy, považovali ste to jednoducho za nevhodné. . . Možno sa za všetkým skrýva pocit že ak by ste urobili po svojom, nazvali by vás egoistom. Lenže ak príde na lámanie chleba nemáte dobrý pocit. Akosi cítite, že vás ktosi chce vmanévrovať do situácie, v ktorej ste vonkoncom nechceli zohrávať akúkoľvek úlohu ! Preblesne vám hlavou, že ste vlastne vydieraný, manipuluje sa s vami a navyše sa začnete zlostiť aj na seba. Za svoju falošnú ústretovosť.
Pokojne môže nastať aj iná situácia. Nie ste s niečím spokojný, hundrete, zlosť sa vo vás hromadí a vy nie ste schopný to zo seba "vysúkať". Namiesto priamočiareho rozhovoru čosi signalizujete ale na vaše slová nik nereagujete. Nechcete prísť do konfliktu aby si o vás čosi zlé nepomysleli. A ešte čosi. Ak už aj poviete čo máte na srdci a druhá strana nezareaguje podľa vašich predstáv, začnete sa obviňovať. Čo s tým? Čuduj sa svete, metóda jestvuje. Je ňou asertivita. Ak aj vy patríte medzi tých čo si myslia, že konať, správať sa asertívne znamená byť agresívny alebo neslušný, mýlite sa.
Doktor ¼udovít Beleš, klinický psychológ a sexuológ, ktorý vedie už roky kurzy asertivity v zahraničí ich napokon spolu s Dr. Gabrielou Lukáčovou so súkromnej psychologickej ambulancie začal pripravovať aj u nás. /najbližší sa uskutoční 26.-28.4 a 3.-5.5 / Na margo asertivity uviedol postoj väčšiny z nás:
" Nazdávame sa, že lepšie je byť dobrým v očiach iných ľudí, než šťastným podľa vlastných predstáv. Lenže v klinickej praxi často stretávame ľudí, ktorých - z tohto imperatívu - vyplývajúce utrpenie doviedlo k hľadaniu vlastného zmyslu života. Niektorých žiaľ, až po pokuse o samovraždu. Mnoho ľudí trpí prechodným štádiom sebaobetovania sa pre druhých. Sú aj takí, čo využívajú paradoxné výhody zbavenia sa zodpovednosti za svoje životy. Láska k iným ľuďom musí vychádzať z lásky k sebe. Cenu, ktorú platíme za neustále zriekanie sa osobných práv je kondenzované nešťastie. A"liekom" na tieto problémy môže byť asertivita.
Čo teda vlastne rozumieť pod pojmom asertivta? Od Dr. Beleša sme sa dozvedeli:
"V prvom rade ide o zručnosť. Voľnými slovami možno asertivitu popísať ako cestu k iným ľuďom, ktorej predchádzala cesta k sebe, svojim potrebám, prianiam a právam. Čím je viac asertivity, tým menej sa objaví manipulácií, využívania slabších silnejšími a aj menej úzkostných obáv z možnej nepriaznivej mienky iných o nás. Absencia asertivity zapríčiňuje koróziu medziľudských vzťahov. Tak, ako je asertivita podmienkou rovnoprávnosti vzťahu medzi ľuďmi, tak je podmienkou našej osobnej spokojnosti a psychickej vyrovnanosti."
Po skončení jedného z kurzov sa o dva týždne jeho frekventanti zišli znovu. Na videu si pozrú svoje reakcie v krízových situáciách. Skupinka ľudí je rôznorodá. Vekovo i profesijne.
Jeden z mužov sa priznáva, že keď sa videl na videu po prvý raz pri riešení problému, tak pochopil, že s takou zamračenou tvárou a vystupovaním ho študenti nemôžu prijať.
Barbora zasa hovorí:" Základný dôvod pre ktorý som na kurz išla bolo, aby som vyjadrovala svoje pocity tak ako ich naozaj prežívam, aby to aj tak ľudia chápali."
Evy sme sa opýtali čo sa jej zdalo byť najťažšie na kurze? "Asi záťažové situácie keď sme si v praxi cvičili podávať kritiku a prijímať komplimenty."
Zora zasa podotkla, že o asertivite mala len skreslené informácie zo školy ako o sebapresadní. "Teraz, po výcviku ju vnímam ako určitý spôsob života."
Zuzka prezradila, že si mnohé veci od svojich blízkych priveľmi brala k srdcu. " Naučila som sa, že ak mi niekto niečo povie, neznamená to, že mi chce ublížiť. Pochopila som že druhého treba rešpektovať takého aký je."
Tomáš s úsmevom a suverénne vraví." Mňa priviedla na kurz vlastne práca, nevedel som sa v nej tak prejaviť ako by som si želal. Už dávnejšie som uvažoval o technikách ako sa presadiť, vyjadriť svoj názor. Naučil som sa ako sa nedať zatlačiť druhým do kúta. Predtým som plno vecí bral veľmi vážne čo bolo chybou, rovnako ako snaha každého pochopiť a každému vyhovieť."
Dr. Lukáčová nám porozprávala príbeh úspešnej absolventky vysokej školy, ktorá si nevedela nájsť prácu a navyše sa jej začal rozpadať dlhoročný vzťah s chlapcom. "Prišla ku mne v depresívnej nálade. Nebolo to na dlhodobú psychoterapiu. Chcelo to čosi iné. Dostali sme sa ku asertivite. Mala totiž nízke sebahodnotenie, a preto keď aj išla na konkurz, nepôsobila najlepším dojmom. Bolo evidentné, že si sama seba veľmi necení. V dobrom slova zmysle sa nevedela predať a každý ďalší pokus znamenal pre ňu len opätovný neúspech. Po absolvovaní kurzu sa dostala do pôvodnej formy ako na škole. Úspešne urobila konkurz v renomovanej firme, stúplo jej sebavedomie… Dokonca sa dala napäť dokopy s chlapcom… "
Zaujímalo nás čo sa vlastne zmení na človeku po absolvovaní kurzu. Pani doktorka hovorí:
"Začne vnímať veci inak. Zrazu totiž vidí ako s ním okolie manipuluje, dokonca i to ako je on sám schopný vydierať. Myslím si, že ľudia majú veľké pocity viny za to, že niekoho odmietnu, nevyhovejú mu. Žijeme v takej kultúre, kde nás vychovali k pesudoposlušnosti, teda k tomu, aby sme pomáhali za každým a všetkým, čo sa vlastne ani nedá. Mnohí sú obetaví, ústretoví, idú z akcie do akcie, ale potom si uvedomia, že tam vlastne vôbec nechceli byť a že sú v podstate zneužívaní. Ide o to naučiť sa rozlišovať situáciu, a uvedomiť si, že máme právo povedať nie. Rovnako ťažké je pre nás ale dať niekomu kompliment. Pochváliť dieťa, kolegu… Nevieme to, ale aj naučiť sa oceneniť toho druhého je veľmi potrebné a svedčí o našej vyspelosti."
Dozvedeli sme sa, že modelové situácie korešpondujú so životnými situáciami frekventantov výcviku. Učia sa tu rôzne techniky, ale nie je to psychoterapeutická skupina, idúca do intímností. Jednako tam padnú i otázky o vzťahoch. Podnecujúci je reálny pohľad na to, kto je pre nás hodnotný a pre koho sme hodnotní my. Asertivita nás tiež učí, že k rozhodnutiam sa nemožno vracať do nekonečna. Jednoducho sme to v tej chvíli nevedeli inak urobiť, ale môžeme sa poučiť zo svojich rozhodnutí.
"Osobne si myslím, že vo svete by bolo všetko oveľa ľahšie, keby ľudia rozprávali to čo chcú a čo nechcú. Všetko by sa zjednodušilo. Pritom však treba rešpektovať niečo ako zákon asertivity, že moja sloboda končí tam, kde sa začína sloboda toho druhého," rozlúčila sa s nami Dr. Gabriela Lukáčová.
28. 3. 2002
Katarína Bednáøová
Foto: Karol Hatala
Kontakt na Dr. Lukáčovú:
055/62 32 638
0907 917 866 |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
