Mestečko Jasov sa nachádza len niečo cez dvadsať kilometrov od Košíc a ešte donedávna bolo hodné napísať, že je to miest, kde sa oplatí stráviť víkend. Nedávna návšteva však môj názor zmenila. Je tu, či skôr bolo niekoľko ťahákov, ktoré by mohli Jasovu pomôcť v oblasti turistického rozvoja. Premonštrátsky kláštor, Jasovská jaskyňa, jazero, prípadne zbytky jasovského hradu a možnosti turistických vychádzok do Slovenského krasu.
Počiatky osídlenia Jasova spadajú do prvej polovice 12. storočia. Na také malé mestečko, ktoré má teraz niečo cez dva a pol tisíc obyvateľov, je jeho história naozaj bohatá. Turistu však zaujíma predovšetkým prítomnosť.
Do Jasova sa dostanete najkratšou cestou cez Malú Idu, Hodkovce a Rudník. Cesta je v úbohom stave, takže je azda výhodnejšie ísť okľukou výpadovkou z mesta cez Moldavu. Na to by človek aj zabudol, ak by v cieľovej zastávke našiel to, kvôli čomu tam prišiel. Lenže...
Premonštrátsky kláštor patrí cirkvi a pre verejnosť je neprístupný. Môžete vstúpiť na nádvorie a interiér kostola si prezrieť cez zatvorené mreže – teda ak máte šťastie a nie je úplne zatvorený vchod. V kláštore sa nachádza aj unikátna knižnica, ktorú môže Slovensku závidieť celá Európa. Začala sa budovať už v 13. storočí. Je pravda, že v roku 1787 boli knižničné fondy rozdelené medzi Jáger a Budín, ale časť týchto kníh sa tu neskôr vrátila naspäť. Napríklad v Prahe je historická knižnica Strahovského kláštora veľkým ťahákom. V Jasove na historickú knižnicu môžete zabudnúť. Neuvidíte ju, nedostanete sa k nej.
Ešte donedávna sa v Jasovskom jazere dalo kúpať a požičiavali sa člnky. V doline, ktorou do jazera priteká potok, bolo možné pozorovať sústavu jazierok, ktoré slúžili aj ako malé vodné zdrže. Počas našej návštevy koncom augusta sa už člnky nepožičiavali. Jazero je zanesené bahnom ako hádam nikdy predtým a jeho okraje sú lemované rozhádzanými odpadkami. Nekúpal sa tam už nikto. Stánok so zmrzlinou bol rozbitý, bufet zatvorený. Pri prechádzke v doline už jazierka – malé zdrže, nemožno ani rozoznať od okolia, pretože divoký a neudržiavaný porast to neumožňuje. Turistický ťahák zanikol, jazero a okolie patria cirkvi.
Náučný turistický chodník na Jasovský hrad síce ešte existuje a aj keď z hradu možno nájsť už len nepatrné torzo, oplatí sa tu prejsť, pretože výhľad z Jasovskej skaly je pekný. Stačí to však na pritiahnutie turistov? Pre nich je určite najväčším lákadlom Jasovská jaskyňa. Tá je naozaj pekná, ale jej návšteva bola hádam najväčším sklamaním.
Bufet pri jaskyni vyzerá, akoby ho práve vykradli. Ešteže v blízkosti sa nachádza reštaurácia s penziónom Starý mlyn. Ak nemáte chuť tráviť čas v bufete, môžete sa vyžívať pohľadom na riečku Bodvu, v ktorej sa presne pred vstupom do jaskyne vynímajú rozhádzané pneumatiky.
Jasovská jaskyňa je dobre známa minimálne od stredoveku, najstarší zápis sa v nej nachádza z roku 1452. Našli sa v nej pozostatky pravekého osídlenia z doby neolitu, ale aj z doby bronzovej, halštatskej a rímskej. Verejnosti prístupná bola už v roku 1846, čiže je najstaršou verejnosti prístupnou jaskyňou na území súčasného Slovenska. V súčasnosti prehliadka prechádza trasou asi v dåžke 700 metrov. Od roku 1995 je zaradená do zoznamu Svetového dedičstva.
Jasovskú jaskyňu som navštívil minimálne desať krát. Oproti minulosti môžem povedať, že sa počet zastávok s výkladom pre turistov skrátil minimálne o dve zastavenia. Hlavne v prvej časti prehliadky.
Keďže ide o priestory, v ktorých sa našli pozostatky pravekých zvierat, ako napr. jaskynného medveďa a podobne, človek by si rád vypočul niečo poučné o tom, ako takéto zvieratá vyzerali, ako a kedy žili atď. Tiež niečo o tom, ako žili napr. ľudia doby bronzovej a aké pozostatky osídlenia sa tu našli. Namiesto toho návštevník jaskyne počúva detinsky ladený výklad typu: „Pozrite sa na tento jaskynný výtvor, svojim vzhľadom pripomína trpaslíka. A aha – tento sovu, len jej chýba zobák“. Keď už sprievodkyňa svetelným lúčom osvetľuje siedmeho ukazovaného trpaslíka, prestávate ju radšej počúvať a prezeráte si podzemné priestory bez jej infantilných inštrukcií.
Jaskyňa je unikátna aj po stránke historickej. V závere prehliadky sa nachádza nápis z roku 1452, ktorý pojednáva o víťazstve bratríckych vojsk vedených Jánom Jiskrom nad vojskami Jána Hunyadyho v roku 1451. Boli to časy, kedy sa po smrti kráľa Albrechta narodil jeho syn Ladislav, zvaný Ladislav Pohrobok. Albrechtova manželka Alžbeta Luxemburská už ako vdova povolala na ochranu nástupníckych práv Ladislava Pohrobka bratrícke vojská Jána Jiskru. Za uhorského kráľa sa nechal korunovať Vladislav Jagelovský a jeho vrchným veliteľom v Uhorsku bol spomínaný Ján Hunyady. Jiskra na čele bratríkov a Hunyady potom viedli vzájomné boje.
O to viac ma prekvapilo tvrdenie sprievodkyne, ktorá návštevníkom vysvetľovala, že zápis pojednáva o víťazstve Jána Jiskru nad bratríckymi vojskami vedenými Jánom Hunyadym. Po upozornení, že Ján Jiskra síce v bitke pri Lučenci zvíťazil, ale on viedol bratrícke vojská, a nie Ján Hunyady, sprievodkyňa zareagovala tak, že ona dobre vie, ako to bolo. Nuž, asi by bolo vhodné, keby zamestnanci Slovenskej správy jaskýň disponovali aspoň elementárnymi poznatkami o veciach, ku ktorým sa vyjadrujú. Koľkým tisícom návštevníkov už hlásali tento nezmysel?
Pretože ide o skutočne historicky skvostný nápis a neústupčivý postoj zamestnankyne Slovenskej správy jaskýň, spojil som sa s Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied a požiadal o výklad historika a odborníka na stredovek – Dr. Františka Orlanského: „Tieto dejinné fakty sú chronicky známe a bolo o tom publikovaných množstvo materiálov, medzi nimi aj moje vedecké práce. Neviem si predstaviť, ako by Ján Hunyady mohol viesť bratríkov. To by bojoval sám proti sebe?“
Môj pocit po návrate z Jasova by sa nakoniec asi dal charakterizovať slovami – Tak skoro sa tu nevrátim.
Slavomír Szabó |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
