Keď pohyb je život a život je pohyb
"Sme tu, pretože keď sa tento večer skončí - tým čo robíme a ako to robíme - dojmeme niekoľko ľudí. Aké úžasné!"
"Na konci tisícročia sa scénický tanec stáva jedným z najdôležitejších kultúrno-komunikačných médií..." Zdá sa vám táto veta prehnaná? Možno iba preto, že sa tomuto druhu umenia nevenujete alebo preto, že ste rovnako prepadli počitačovému boomu, o ktorom si mnohí myslia, že pohltil takmer celé ľudstvo. Ale nie je to celkom tak. Mnohí si uvedomujú, že potrebujú aj pohyb a niektorí vedia, že práve scénický, nazývaný i moderný či súčasný tanec umožňuje človeku vychádzať čo najviac zo svojho vnútra, neznásilňovať telo ale naopak použiť ho k tomu, aby si pohybom dodalo čo najviac energie. Stalo sa tak i tento predåžený víkend v Centre voľného času Domino v Košiciach.
Košické tanečné centrum La Mosca, ktoré sa ako jedno z mála aktívnych telies v oblasti spomínaného tanca na Slovensku, pravidelne prezentuje vlastnými celovečernými programami a zúčastňuje sa prestížnych tanečných festivalov doma i v zahraničí, sa opäť podujalo usporiadať školenie pre pedagógov a interperetov moderného tanca. Od štvrtka do nedele v spomínanom centre pod vedením skúsených lektorov a samozrejme zároveň i tanečníkov a choreografov Milana Kozánka /Bratislava, kontaktná improvizácia/, Zuzany Kozánkovej - Bacovej /Bratislava, improvizácia/ a Lucie Holinovej /Bratislava, súčasná technika/ prebiehali od rána do večera workshopy. V sobotu sa všetci vzájomne obohatili vlastným vystúpením. Kto pozná manželov Kozánkovcov, vie, že ich tanec možno nazvať vyzretým umením /samozrejme človek stále dozrieva, ale spomínam to vzhľadom na ich vek i na úspechy doma i vo svete/. Vynikajúca bola samozrejme aj Lucia Holinová, no a ani domáca La Mosca sa nedala zahanbiť. Ich Venček v choreografii, bohužiaľ nebohej Marianny Muchovej, je stále balzamom na dušu. Prekvapením bola skupina troch chlapcov a jedného dievčaťa z Banskej Bystrice, ktorí priniesli na javisko i kus divadla. Zaujímaví boli hlavne zoskupením. Lebo azda odjakživa bol aj v tanci nepomer chlapcov a dievčat... Keby som mala hodnotiť celý večer, použila by som slová významného / balentého/ choreografa Christophera D ´Amboisa: "Sme tu, pretože keď sa tento večer skončí - tým čo robíme a ako to robíme - dojmeme niekoľko ľudí. Aké úžasné!" Bolo to naozaj úžasné. To, čo sme videli, bolo umenie, z ktorého tryští zdravý pohyb, ktorý priťahuje vašu pozornosť i silnou výpovednou hodnotou. Jednoducho, to treba vidieť!
Treba tiež dodať, že aj tento workshop by sa zrejme neuskutočnil bez podpory z Fondu Pro Slovakia Ministerstva kultúry SR a grantu od Sorosovho centra súčasného umenia Society Found v Bratiaslave. Za zmienku možno stojí aj to, že La Mosce sa v rámci svojich desiatych narodenín vlani konečne po dlhom čase podarilo vystúpiť v Štátnom divadle Košice. Hoci úspešne, reprízovať predstavenie si nemohli dovoliť. , vyznal sa šéf súboru Peter Mucha, ktorý tomuto koníčku zostal verný po strate manželky, ktorá mu bola aj v tanci veľkou oporou. Naďalej pracuje a La Mosca má dnes šesnásť skalných členov a asi šesťdesiat detí - možno budúcich tanečníkov. Podľa Petra je súčasný tanec iný oproti ostatným formám práve v tom, že: "Podľa mňa je viac zahåbený dovnútra tanečníka - snaží sa z pocitov vytvoriť pohyb. Začiatky tréningov prebiehajú tak, že tanečník sa sústredí na seba a potom sa z neho začne vyťahovať, čoho je schopný. Pri partnerských technikách je dôležité odbúravanie ostýchavosti, hlavne u mladých ľudí. Čo sa týka absentovania chlapcov v súbore, to je všeobecný nedostatok. Možno je to tým, že muži odpradávna mali v sebe túžbu viesť, byť dominantou. Akonáhle prídu do súboru, dievčatá ich tromfnú. Lebo sú prirodzenejšie, majú ladnejší pohyb. Ale keď si to osvojí chlapec, podstatne viac vyniká ako dievča. Ak sú výkonostne rovnakí, muž na javisku lepšie vyzerá. Je to paradox..." Ïalej sme sa s Petrom rozprávali o nováčikoch. "Robievame konkurzy. Musím priznať, že veľakrát radšej siahnem po takom adeptovi, ktorý predtým nevyvíjal podobnú činnosť. Stačí že má hudobný sluch a chcenie. Tých už vyškolených musím často odúčať kàčovitým pohybom. Pri súčasnom tanci ide o to - čo najviac uvoľniť tanečníka - pomôcť mu sústrediť sa na svaly, ktoré zapína, uvoľniť ich. Potom sa dajú tvoriť krásne veci. Človek nemusí byť tanečník, stačí ak bude maximálne uvoľnený..." Peter nakoniec prazradil, že má veľké plány a sľúbil, že bude pokračovať i v poriadaní seminárov. Veď sú svojho druhu jediné na východnom Slovensku.
S Luciou Holinovou
Možno viete, že hoci sú mnohí slovenskí interpréti porovnateľní so zahraničnými, pôvodné techniky súčasného tanca boli väčšinou donesené k nám ´zvonku´. Postupne si ich každý prispôsoboval a zvolil si vlastný štýl. Takisto Lucia Holinová, tanečníčka na voľnej nohe: "V súčasnom tanci nie je v Bratislave, ani inde na Slovensku dosť voľných miest, kde by sa dalo uplatniť s touto kvalifikáciou /okrem toho je Lucia čerstvou matkou - pozn. red./. Takže si sama získavam peniaze na projekty a predstavenia, ktoré potom realizujem a učím na workshopoch v Bratislave i na Slovensku. Všetko sa odvíja od propagácie. Ale zdá sa, že v Bratislave má súčasný tanec väčšiu tradíciu ako tu v Košiciach, zhromažďuje sa tam viac tvorcov, a tak o predstavenia i o workshopy je väčší záujem..." Technika, ktorú učí, vychádza zo všetkých vplyvov, s ktorými som sa stretla - začala moderným tancom Limón, Graham, prešla som jazzom, klasickým tancom, absolvovala workshopy súčasnej, Alexandrovej techniky... "Z toho všetkého čerpám. Nedá sa povedať, že som ovplyvnená jednou osobnosťou... Čo sa týka porovnávania úrovne predstavení v zahraničí a u nás, myslím si, že by sa to aj dalo, ale veľa záleží od podmienok v tej-ktorej krajine. S tým súvisí aj kvalita produkcie, ktorú si u nás nemôžeme dovoliť. Nemôžeme si zaplatiť osvetľovača, hudobníkov, personál..."
Lucia, ako zrejme mnohí, dala prednosť tomuto druhu pohybu pred klasickým alebo iným moderným tancom, lebo... "Je to najbližšie, najprirodzenejšie môjmu vnímaniu pohybu tanca. Týmto smerovaním sa môžem naučiť viac o sebe a o svete. Napríklad pri striktných technikách ako je klasický tanec, sa tréningy nesú v duchu ustálených foriem, princípoch, na ktorých sa pracuje. V technike, ktorú učím, nemôžem stáť. Musím sa učiť ísť ďalej v smere, ktorý som si vybrala. Teda musím sa viac učiť o svojom tele, vnímaní tela, jeho princípoch a na tom stavať tréningy. Samozrejme tanec súvisí s bežným životom, vzájomne sa to veľmi ovplyvňuje. Napríklad ak prejdem v živote nejakú etapu a uvoľnia sa vo mne určité veci, veľmi to ovplyvní i tanec. Zmenu vidieť na tanečníkovi, na celej osobnosti. Myseľ a telo spolu súvisia, všetko je prepojené - život aj tanec." Lucia Holinová tvrdí, že samozrejme i zdravotný stav tanečníka sa zlepšuje a že v Bratislave vedie semináre i pre ženy po tridsiatke. Musím potvrdiť. Keď som ju videla priamo v akcii - na workshope, jej cvičenie vyzeralo miestami ako prepletené jógovými prvkami. Pritom nikdy necvičila jógu. "Všetko je prepojené..."
So Zuzanou Kozánkovou
Milan Kozánek a Zuzana Kozánková sa po pedagogickej /a vlastne i po tanečnej a teda aj choreografickej - často vystupujú spolu/stránke venujú aj takzvaným kontaktným improvizáviám - v pároch. Ale pracujú hlavne na aktivizácii centra /podbrušie/, ktoré je hlavným zdrojom pohybu. V ten večer nám predviedli koláž, v ktorej zhrnuli päťročné pôsobenie v súbore Artyci potom, čo opustili VŠMU. "Začínali sme Duetom, ktorý sme tu v Košiciach premierovali pred piatimi rokmi. Odvtedy sme urobili veľa projektov s rôznymi ľuďmi a náhodou sme sa vrátili k Duetu. Snažili sme sa využiť všetky päťročné skúsenosti a tiež vytvoriť úplne iný pohyb, na aký sme boli zvyknutí. To znamená, že naše skúšky prebiehali asi tak, že nám išlo až do revu, lebo sme stále menili a menili...", hovorí Zuzana. "Čo sa týka techniky, súčasný tanec prináša stále niečo nové. Začiatkom tohto roka som bola tri mesiace v umeleckej rezidencii v Bangkoku /Thajsko/, kde ma mnohé ovplyvnilo po pohybovej, aj po filozofickej stránke. Na človeka sa stále niečo lepí zo života a záleží na ňom, čo si z toho vezme a použije v práci. Tancom sa veľmi ťažko vyjadrujú myšlienky. Dnes večer sme vám chceli bez nejakého príbehu priblížiť, zobraziť svet stereotipu, technického náhlenia sa všade okolo nás. Protipólom je vysnívaný, nereálny svet - sen. No a my ľudia sa nachádzame aj v stereotipe, aj v sne a snažíme sa z týchto neblahých extrémov nájsť cestu medzi - nejakú rovnováhu. Nechceli sme povedať - ľudia tak to robte! Skôr sme v procese hľadania choreografie prichádzali na to, čo je pre nás správna cesta, ako nájsť rovnováhu - nezblázniť sa z toho uponáhľaného sveta, ale stáť aj na zemi.
Samozrejme pre mňa tanec nie je iba práca, je to určitý druh meditácie. Pri tanci sa realizujem ako človek, ako umelec, aj sa veľmi trápim. Tanec mi totiž podkladá polienka, ktoré musím prechádzať. Je to tvrdá škola aj do života - učí ma vytrvalosti, trpezlivosti, tolerancie... Na druhej strane tanec je veľký relax, ak ho človek robí so srdcom." Ako som už spomínala, Milan a Zuzana sa pri tanci sústreďujú na centrum - teda na podbrušie, kde aj podľa majstrov meditácie možno nájsť všetky odpovede, silu a rovnováhu. "Naučiť sa meditovať v sede, to si vyžaduje dobrého učiteľa a veľa času. Milan s tým začal, pre mňa je zatiaľ meditáciou chodenie so psami do lesa, na prechádzky... a tanec. Keď sa dostanem do virvaru, je to očisťujúce pre myseľ, aj pre telo. Veľa pracujeme s centrom - ťažiskom nášho tela, odkiaľ vychádza energia do rúk, do nôh... Takisto ak pracujeme v pároch, sústreďujeme sa na toto centrum - centrá sú spolu. Mnohé princípy kontaktnej improvizácie sa dajú využiť aj individuálne. Ale nedá sa povedať, že robíme iba to alebo ono. Je veľa vecí, ktoré sa okolo nás dejú, ktoré objavujeme, trávime a čo je pre nás dôležité a prirodzené, výjde von. Vrátim sa k Bangkoku. Absolvovala som tam hodiny aikida a pocítila, ako sa pri tom sa úžasne pracuje s centrom, odkiaľ nevychádza fyzická sila, ale energia. Človek je shcopný urobiť šialene rýchly pohyb bez toho, aby sa unavil..." Zuzana a Milan pracujú ako nezávislá profesionálna skupina /spolu so spomínaným súborom Artyci/. V našom kultúrnom systéme to znamená, že sú to umelci na voľnej nohe, ktorí si všetko robia sami - tvoria, tancujú, robia menežment... "Keby sme to mali robiť iba na Slovensku, neuživí nás to. Máme to šťastie, že sa venujeme aj pedagogickej práci a v poslednom období sme dosť často pozývaní do zahraničia. Čo sa týka záujmu o súčasný tanec, myslím si, že narastá. Aspoň my máme to šťastie, že žijeme blízko Viedne, a ak sa tam niečo deje, ideme tam a oni zasa k nám. Mám pocit, že za tých päť rokov, odkedy sme založili skupinu, sa toho veľa udialo. Začali sme v Bratislave poriadať medzinárodný festival súčasného tanca, veľa ľudí zo zahraničia chodí k nám vystupovať, učiť a naopak, vidia naše produkcie..."
(18.12.2000)
¼udmila Paňáková
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
