Rozhovor s Karolom Končkom - géniom, ktorý vie, že naša záchrana je len v našich rukách
@ Aktuálne -> Životné prostredie
Apr 09 2002 - 19:00 GMT
|
Permakultúra je hlas matky Zeme
"Až keď zotneme posledný strom, až keď otrávime poslednú rieku, až keď ulovíme poslednú rybu, zistíme, že peniaze sa nedajú jesť." -Proroctvo indiánskeho kmeňa Cree
Neviem, či Matka Príroda bude vždy schopná nájsť riešenie, ktoré bude pre všetkých živých tým najlepším. Ale verím tomu celou svojou bytosťou. Verím, že budeme natoľko múdri, že si zvolíme cestu v súlade so všetkým živým na tejto planéte.
Človek si mnohé uvedomil a nechce byť zničený. Mnohí už začali konať. Aj prestali. Nie, nechcem hovoriť o tých, ktorí stratili vieru v to, čo začali robiť. Ale o tých, ktorí už nemôžu pokračovať - stratili život. Ale aj keď nie sú medzi nami, ich myšlienky tu zostali. Škoda - a zisťujem to stále častejšie - že ľudia začnú počúvať aj druhých múdrych /nielen seba - hoci viem, že to je rovnako dôležité/ až potom, keď už nemôžu nič povedať. K takýmto vzácnym ľuďom patril Karol Končko.
Keď som ho stretla po prvykrát ako lektora na kurze permakultúry /neskôr vysvetlím tento pojem/, vedela som, že tento človek vie, čo hovorí i o čom hovorí. Odišla som plná jeho myšlienok, a až neskôr som pochopila, akých vzácnych. Zrejme ich budem spoznávať do konca života. Pretože zdravie našej Zeme sa stále mení. Jedno viem určite - teraz, keď Karol už medzi nami nie je /zomrel nedávno/, myslím naňho oveľa viac. A tak je tu, aj keď tu nie je, v oveľa väčšej sile. Rovnako ako Ježiš, Buddha... Keď púšťam vodu, Karol je stále so mnou, aby mi pripomenul, ako šetrne s ňou mám zaobchádzať. Tak, ako so všetkym ostatným na tejto Zemi. Lebo som hosťom na tejto planéte a očakáva sa odo mňa, že ju opustím takú, akú som ju našla. Alebo ešte v lepšom stave...
Tento rozhovor s Karolom sa mi podarilo urobiť niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Azda až teraz viem, prečo som s jeho napísaním čakala tak dlho... Keď ho budete čítať, majte trpezlivosť. Všetko sa vám postupne vyjasní. Tak ako sa vám zo dňa na deň vyjasňuje váš vlastný život.
"Dlho som hľadal, ako urobiť život zmysluplným. Istým spôsobom som vyskúšal všetky náboženstvá a prišiel som na to, že všetky majú pravdu - buddhizus, kresťanstvo, hinduizmus... Potom som zistil, že od nepamäti existovali ľudia, ktorí poznali pravé náboženstvo. Je to spôsob života, ktorý je v harmónii so svetom. Od nepamäti existovali rôzne náboženstvá, ktoré ľudí k tomuto poznaniu viedli. A kto to dokázal, buď založil nové náboženstvo alebo bol dobrý v tom-ktorom náboženstve. To bol prvý moment..." Na chvíľu som vypla diktafón, pretože sused hľadal mačku. Bolo tesne po lete a s Karolom sme sedeli na verande jeho domu v Revúcej... Sused hľadal ďalej a keďže Karol sa omlčal, opýtala som sa ho na màtvicu, ktorá ho po prvykrát postihla už dávnejšie. "Prišla nečakane, uprostred chôdze. Ani som nevedel, že som ju dostal. Stratil som reč, pamäť a neskôr som zistil, že neviem ani písať, poriadne chodiť. Nevedel som, čo ma postihlo. Potom som si uvedomil, že som vlastne umrel za živa. Bol som klinicky màtvy. Nezostávalo mi iné, ako pokúsiť sa z toho dostať. Zhruba za mesiac som si obnovil všetky funkcie. Bola to krutá skúsenosť. A tak som si povedal, že buď bol celý môj život podvod alebo permakultúra je pravdivá a držal som sa jej ako kliešť. A modlil som sa. Permakultúra síce o náboženstve nehovorí, ale na žiadnom kurze som nestretol človeka, ktorý by bol neveriaci. Tí ľudia sa líšili iba v tom, že ich viery boli súkromné. Tiež som zistil, že keď sa naoko viery prehliadnu a ide sa rovno k veci, kvôli ktorej sme sa zišli, i zdanlivo neznesiteľné náboženstvá zrazu vedia spolupracovať. ¼udia zrazu dokážu pochopiť, načo sa vlastne zišli.
Màtvica ma naučila jednu vec. Ako som spomínal, modlil som sa. Ale dokázal som to iba horko-ťažko. Od tej doby ale viem, že skutočným základom života je viera. Viera v Boha, ktorý sa mení tak, ako sa mení svet. Mení náboženstvá a s každým novým prinesie niečo nové pre ľudstvo. Odhalí čosi nové. Napríklad Šiva. Odhalil princíp ducha svätého a rozviedol ho do detailného spôsobu života, ako žiť v duchu svätom tu a teraz. To je tantra a platí do tejto chvíle - keď už je človek požehnaný požehnaným životom, robí tantru. V Krišnovej baghavadgíte sa predstavil Boh otec a povedal nám čosi o sebe. V Ježišovi sa nakoniec narodil ako syn človeka, ako jeden z nás. Ukázal nám spôsob života, ako by sme mali fungovať ako ľudia. Tak nám v priebehu dejín Boh odhalil všteky potrebné veci k tomu, aby sme dokázali žiť. Niekto si tú lekciu - niektorú z nich - potreboval zopakovať. A tak tu dnes existujú všetky náboženstvá a umožňujú ľuďom doplniť si vzdelanie v tej oblasti, v ktorej zameškali. Po Kristovi už nebol dôvod, aby sa Boh znovu vtelil. Teda všetky veci, ktoré potrebujeme k vytvoreniu statočnej, slušnej, férovej spoločnosti, máme k dispozícii. Už je to v našich rukách. Márne čakáme na spasiteľa. Kto si lekcie histórie nejakým spôsobom odkrútil spoľahlivo, statočne, verne, uvedomí si, že tento vesmír je presne taký, aký ho vytvárame. Sme jeho spolutvorcami, sme nástroj boží, pomocou ktorého sa udrživa, vzniká dokonalá harmónia. No a tak aj permakultúra musela prísť, pretože okrem budhizmu si z náboženstiev ani jedno neplní svoje povinnosti. Odvádzajú ľudí od reality, akoby bola špinavá. Sľubujú koláč v nebi. Spoliehajú sa na Boha, ktorý má všetko zachrániť..."
Kým sa s Karolom vydáme ďalej po jeho ťažkých a vzácnych životných stopách /hovorí sa, že ľahká cesta nestojí za nič/, objasním slovíčko permakultúra:
Zakladateľ Bill Mollison
Jej zakladateľom je Bill Mollison, ktorý vyrastal v malej dedinke v Tasmánii. ¼udia tam žijúci si všetko, čo potrebovali, vyrábali sami - topánky, kovové predmety, chytali ryby, piekli chlieb... "Nepoznal som tam nikoho, kto by mal len jedno zamestnanie alebo vôbec niečo také, čo by sa zamestnaním dalo nazvať. Každý robil veľa vecí. Do svojich 28 rokov som žil ako vo sne", hovorí Bill Mollison. "Väčšinu času som strávil v buši alebo na mori. Až v päťdesiatych rokoch som si začal uvedomovať, že veľká časť systému, v ktorom som žil, sa začala strácať. Chalúch na pobreží ubudlo, celé pásy lesa začali umierať. Vtedy som si uvedomil, že som bol zamilovaný do našej prírody." Po mnohých rokoch, už ako vedec v odbore výzkumu divokej prírody a na tasmánskom oddelení pre vnútrozemské rybárstvo, začal protestovať proti politickým a priemyselným systémom, ktoré svet zabíjali. Skoro si však uvedomil, že múdrejšie bude, ak príde s niečim pozitívnym, s niečim, čo by ľuďom umožňovalo existovať bez toho, aby priviedli ku kolapsu biologické systémy. V roku 1968 začal prednášať na Tasmánskej univerzite a v roku 1974 spolu s Davidom Holmgrenom vyvinul rámec pre trvale udržateľný poľnohospodársky systém, založený na mnohonásobnej úrode s využitím trvalých rastlín - stromov, kríkov, bylín /zelenín i plevelov/, húb a koreňových systémov, pre ktorý vymyslel názov permakultúra. Táto práca vyvrcholila v roku 1978 publikovaním knihy Permaculture One, o rok neskôr Permaculture Two. "Reakcie verejnosti na permakultúru boli zmiešané. Odborníci boli nahnevaní, pretože sme kombinovali biologiu a lesníctvo s chovom užitkových zvierat, takže každý, kto sa pokladal za špecialistu, sa cítil urazený. Reakcie laickej verejnosti boli však úplne iné. Mnohí ľudia sami začínali rozmýšľať rovnakým spôsobom. Boli nespokojní s dnes praktikovanými formami poľnohospodárstva a snažili sa vytvoriť prirodzenejšie, ekologickejšie systémy produkcie potravín. V roku 1970 som vnímal permakultúru ako zmes vzájomne si prospievajúcich rastlín, zvierat a ľudských usadlostí, zameranú hlavne na hospodárenie v domácnosti a vytvorenie sebestačnej komunity, s komerčným využitím iba v prípade nadprodukcie takého systému. Z permakultúry sa vyvinul systém, ktorý znamená viac, než iba potravinovú sebestačnosť v domácnosti. Tá totiž nemá zmysel, pokiaľ ľudia nemajú prístup k pôde, informáciám a financiám. A tak do seba permakultúra pojala tiež vhodné právne a finančné stratégie, vrátane stratégií získavania pôdy, vytváraniu obchodných a výrobných štruktúr, ako i regionálne samofinancovanie." Z permakultúry sa stal postupne systém, zahàňajúcui kompletne život človeka. Od tej doby Bill Mollison prednáša a v roku 1981 vyšli z kurzu permakultúry prví absolventi, ktorí začali navrhovať prvé permakultúrne systémy v Austrálii. Dnes sú títo absolventi roztrúsení po celom svete. Ako vidíte, aj u nás. Hoci Karol Končko prišiel na mnohé sám. Dnes aj jeho následovníci pokračujú v tejto náročnej práci a už 16. marca v Sečovciach organizujú ďalší kurz permakultúry. Kým dám opäť slovo Karolovi, prezradím, že permakultúra človeka obdarí nielen hojnosťou, ale mu uľahčí prácu. Pretože ak človek vytvorí múdre podmienky všetkému živému - tým samozrejme aj sebe - to živé mu to stokrát vráti. Ale slovo teraz patrí Karolovi:
Všetko so všetkým súvisí a všetci sme rodina
"Nejakým spôsobom som uvažoval a vypracoval som plán na rozvoj bunky - organizmu zeme. Jediný, kto bol ochotný to pochopiť a počúvať, boli ľudia z permakultúry. Povedali - toto je permakultúrny projekt. A pozvali ma na konferenciu, kde som mal rečniť o tom, ako som k tomu došiel. Permakultúra mi učarovala, lebo vychádza z troch vecí - z tu a teraz, zo zdravého rozumu a z dobrej vôle." Podotýkam, že byť tu a teraz nie je ľahké. "Byť prítomný bolo a bude vždy ťažké, lebo je to tajomstvo svätého života. A byť svätým nie je ľahké. O tom je život. Preto som permakultúru na kurzoch vždy zľahčoval. Istým spôsobom som sa stal žartovníkom, aby som kolektívu umožnil nejakým spôsobom preklenúť vinu, nahromadené bariéry v nás za spoluzodpovednosť, za tento stav vecí, pretože, každý z nás je zodpovedný za všetko. Ale znovu ten Mollison to vymyslel tak, že čím menej kritiky, tým lepšie. Tým menej viny vzniká a tým skôr sa s tým dá niečo urobiť. Tak som rovno skočil do toho, čo sa s týmto stavom dá robiť. Na každom kurze sme prišli na to, že pokiaľ dokážeme spolupracovať - a to sa nám vždy podarilo - zostáva obrovské množstvo práce, ktorá sa dá riešiť. Kolektívnym úsilím to dokážeme opraviť. Ale nesmieme sa vracať, nesmieme uniknúť z prítomnosti, lebo len tam sú riešenia, nápady a len tam sa dá zistiť, čo s tým treba robiť. A tak som sa snažil kolektív dostať do ´tu a teraz´. V tom momente boli všetci svätí. Obnovila sa svätosť v nich a bolo vidieť, že je to tak, ako má byť. Nebolo to v mojich rukách. Iba som umožnil, aby sa to stalo. Sám som si bol vedomý, že ´to´ nejde cezo mňa, ale plynie cez kolektív. Že duch svätý nás riadi neomylne a nachádza tie najlepšie riešenia, aké sa dali nájsť. Tieto skúsenosti z kurzov boli také silné, že nebolo možné pochybovať o permakultúre. Ale keď človek prišiel z kurzu domov, prišiel aj o nadobudnutú synergiu, o ´tu a teraz´. Znovu začal upadať do svojho prostredia, ktoré ho strhávalo do minulosti alebo budúcnosti. Individuálne sa to udržať nedalo. To je dôvod, prečo som permakultúru ťahal aj na úkor zdravia. Lebo som mal skúsenosť synergickej energie kurzov a mne samému chýbala. Život fungoval iba na kurzoch tak, ako bolo treba. Nikdy som nezažil tú synergiu doma. Pretože rodina je už dnes príliš malý útvar na jej vytvorenie. Kedysi bola rodina veľká, žilo pohromade niekoľko generácií a tie ju vytvárali. Toto zaniklo, rozutekalo sa do sveta a teraz ide o to pochopiť, že sme všetci rodina. Nezáleží na tom, či sme pokrvní príbuzní, ale že musíme vytvoriť nový typ rodiny, ktorá spojí zdanlivo nemožné - protiklady do jedného celku. Istým spôsobom to permakultúra dokazuje na každom kurze. Zdanlivo neznámy ľudia, ktorí sa zíjdu, za tri dni dokážu fungovať ako synergický kolektív. Na dvojtýždenných kurzoch sa dokázali neuveriteľné veci, ktoré za sebou zanechali prekrásne projekty. Takýto kurz - spojený nielen so slovom, ale hlavne so samotnou tvorbou - sa konal vždy tam, kde domáci mali záujem o riešenie pozemku. Ale znovu, keď sa kurz rozišiel, magická energia sa stratila. Domáci ostali sami. Príliš málo ľudí, aby sa v projekte pokračovalo. Po prvykrát sa podarilo čosi väčšie dosiahnuť až na opätovnom desiatom stretnutí v Brne, kde celý tým fungoval tak, ako mal. Po prvykrát sa stalo, že nás opätovne pozvali urobiť ďalší kurz a z piatich projektov jeden zjednocujúci. Navyše jeden český kolega dostal zmluvu, aby tam robil záhradníka. Pod jeho vedením sa podarilo za rok zrealizovať krásne veci. Ale po roku odišiel a znovu sa tá synergia rozsypala. To znamená, že permakultúra nie je vec mechanická. Vyžaduje veľké úsilie, odvahu, a tak jeden projekt z desiatich je na svete zrealizovaný. Najznámejší je Findhorn. To je skutočne silné miesto. Tam to funguje tak, ako má. Ak máte možnosť prečítať si knižku Spiritualita Findhornu, tak to urobte, pretože Boh sa k vám v nej prihovára z každej vety, slova. Ten elixír, tá Elen Kadleová, keď som si prečítal jej životopis, povedal som si, že som poznal iba jeden taký ťažký život - môj vlastný. Pretože mne sa, tak ako jej, nič nedarilo..."
Apokalypsa nemusí byť fatamorgána
Odmlčal sa na dlho a mne sa do úst tlačili otázky - čo ďalej s tým, že si musíme uvedomiť, že sme jedna veľká rodina, čo bude robiť on, keď sa oddal tejto permakultúre na úkor svojho zdravia a čo my ostatní máme robiť, aby sme si zachránili Zem?
"Nič na svete sa neudeje náhodou. Màtvica ma postihla z prepracovanosti. Pretože som málo veril Bohu a chcel veci urýchliť vlastnou námahou, úsilím. Poučenie pre mňa je z toho - ponáhľaj sa pomaly, všetko má svoj čas a nedá sa urýchliť veci, ktoré ani Boh nedokáže urýchliť. On má prehľad o všetkom. Presne vie, načo sa dejú veci práve tak, aby pre nás priniesli najnižšie možné utrpenia. Láska si tak praje, aby sa výsledný proces - rast - udial s minimálnym utrpením." Nahlas vyslovujem pochyby o minimalizme, lebo vrátane mňa si zrejme občas každý pomyslí, že trpí veľa. Nepočujem odpoveď, iba ťažký povzdych... "My, čo sme na zemi v tejto chvíli, sme boli všetci vybraní na ten čas, aby sme sa narodili, pretože sme boli veľkí hriešnici. Mnohí z nás sa otočili k Bohu dávno predtým ako sa narodili, a tí istým spôsobom ťahajú tento proces. Pretože toto je finále, biblická apokalypsa. Istým spôsobom, aj keď sa to nezdá pri dnešnom pohľade na ľudský svet, prebieha najneuveriteľnejší boj, akého história zeme zatiaľ nebola svedkom. Ide o prežitie Zeme ako organizmu.
Škoda, že aj tí, ktorí si myslia, že konajú to najlepšie pre záchranu zeme, prispievajú istým spôsobom k jej ničeniu. Robia často nevedomky veci, ktoré jej prežitie z dlhodobého hľadiska ohrozuje. Napríklad ekológovia, rôzne neziskové organizácie... Pretože sa tu odohráva oveľa zložitejší proces, ako si je schopný človek uvedomiť. Hovorím, že kto má srdce na správnom mieste, len ten nerobí chyby. Ale často o tom pochybujem - či ja ho mám. Lebo robím zdanlivo veci, ktoré sú v protiklade. Napríklad fajčím, čo mi vyčíta každý ekológ. Sám som si to vyčítal, veľakrát. Z nejakých dôvodov to stále robím... Je to istým spôsobom paradox, lebo normálne ciragety zabíjajú. Ale drogy sú jedna z vecí, ktoré sú mimo diskusiu, tak ako náboženstvo, stravovacie návyky, politické presvedčenie, pracovné záležitosti. To nie sú veci, o ktorých by sa dalo diskutovať. Lebo tam nie je konsenzus. Konsenzus je istým spôsobom zdravý rozum ľudstva dotiahnutý do ´tu a teraz´. Zdravý rozum sa obohacuje každým dňom o nové riešenia, objavy, ktoré nám expandujú a zrdavý rozum sú axiómy, ktoré si už nemusíme dokazovať. Presne tieto veci učí permakultúra, a tých je tak veľa, že keby sme ich dokázali spolu robiť, všetky problémy sa vyriešia. My namiesto toho diskutujeme o tých veciach, kde sa konsenzus dosiahnuť nedá. Hádame sa o náboženstve, politike, drogách, o veciach, pri ktorých je zrejmé, že tam sa nijaká dobrá rada nedá doporučiť, lebo tá existuje iba z konsenzusu. Za tieto veci každý zodpovedá osobne. Do toho patria aj veci technické ako je používanie áut, počítačov, magnetofónov. Je osobnou vecou každého človeka, aké prostriedky zvolí a nikto nemá právo ho kritizovať za to, čo si vybral. Lebo len on môže skutočne vedieť, aké nástroje, prístroje, pomôcky potrebuje v danom okamžiku k vlastnému prežitiu a medzi nich patrí náboženstvo, drogy, strava a technika. V tomto nikomu nemôže nikto radiť, pretože každý si to musí vziať na svoje plecia a z výsledkov svojich činov vidí, vie, ako sa cíti, ako prežíva život..."
Sme pánmi svojich prežívaní
Pýtam sa, či na Slovensku vznikli synergické permakultúrne kolektívy? "Neviem o žiadnych. Zatiaľ viem iba o findhornskej komunite. Tiež v Austrálii existuje niekoľko komunít, v Dánsku, ale o tých neviem dosť. Tiež viem, že ľudia, ktorým sa podarilo dosiahnuť synergiu, neľutujú. Už teraz žijú život, ktorý stojí za to žiť. A že my Slovania nie sme nejakým spôsobom vytvoriť synergický kolektív, to mi je najväčšia záhada. Istým spôsobom to máme vrodené. Napriek tomu sa budeme hádať na maličkostiach a svorne tvrdiť, že sa ´to´ nedá. Všetko je v našich rukách, je to za naše viny, čo trpíme. Sme rozhodne pánmi toho, čo prežívame. Samy určujeme, čo prežívame, kam ideme, čo dosiahneme. Problémy, aj Slovenska, pramenia z toho, že tu nie je všeobecná tendencia k vytváraniu synergických kolektívov v spolupráci dobrej vôle. Tí, čo sú za to zodpovední - farári - úzkostlivo strážia svoje ovečky podľa toho, koľkokrát idú do kostola. Ale nevyvíjajú dostatočné uvedomenie k praktickému životu. Navyše nie sú schopní prekročiť vlastný limit - cirkvi sú tým bodom, kde to nefunguje. Brzdia veriacich svojou výlučnosťou. Svedkovia Jehovovi sú po tejto stránke výnimoční, ale sú to fanatici. Chcú, aby Boh bol stopercentný. V tej chvíli by ale všetko zastalo. Boh nemôže za svoje deti pracovať, nemôže ich zbaviť potešenia z tvorby. Mám dcéru, ktorá študuje. A ja za ňu skúšky neurobím. Okrem toho musí byť lepšia. Lebo je to mladá krv a ja jej nemôžem diktovať ideály a strážiť ju na každom kroku. Nebolo by to fér voči tomu dieťaťu. Keď nás má Boh rád, nechá nás byť presne tak ako sme - poraďte si sami. Máme na to vybavenie, aby sme to dokázali. Keby som nezažil na kurzoch, že na tú správnu tvorbu prostredia máme, pochyboval by som. Ale ja som zažíval znova a znova, že obyčajní ľudia z ulice dokážu vytvoriť nádherné projekty. Aj to máme vrodené, je to súčasť nášho vybavenia. Stačí spolupracovať a nemrhať čas na kritizovanie, hlúposti, ktoré sú nepodstatné."
Pýtam sa na zmysel permakultúry. "Ak ju človek žije, potom vie, čo robí. A vie, prečo to robí. Každý sa cíti na svojom mieste. Každý vie, že je súčasťou, neustále si uvedomuje, ako sa synchronicita opakuje. Zrazu neustále zapadá do seba. Potrebujem kameň a viem, že tam kdesi musí byť. Zrazu sa ocitne v mojej ruke a presne zapadne do tej diery, do ktorej má. Potrebujem pomocnú ruku, zdvihnem hlavu a kamarát mi beží na pomoc. Zázrak za zázrakom sa viditeľne deje, bez veľkých slov, veľkých rečí. Hnacia sila tých ľudí je zistenie, že sa im darí, že všetky veci zapadajú do seba. A žasnú nad tým, aké je dokonalé to, čo tvoria. Nevedia, kto to organizuje, hovoria tomu Boh...
Postarať sa o vonkajší vzhľad zeme, to je to najdôležitejšie. Pretože ak ona je v pohode, môžeme pokračovať v snívaní, v umeleckej činnosti... Všetky ostatné veci sú druhoradé. Ak človek formuje zem, je na sto percent tu a teraz. A tak formuje aj seba. Až kontakt so zemou a jej formovaním dáva človeku zažiť život naplno. Ak človek odmietne toto robiť, odmieta sa podieľať na živote a všetko ostatné sú už iba náhražky. Vy ste fotograf ", obrátil sa Karol Končko na nášho fotografa Karola Hatalu. "Môžete fotografovať módu, reklamy, máte na výber. Ste na vrchole pyramídy - za vami sú ľudia. Od vás sa chce istá kvalita za istým zámerom - predať produkty. Napríklad môžete robiť reklamnú fotografiu a vtedy vás riadi obrovská masa ľudí, ktorá do vás vložia všetko, aby ste urobili dokonalú reklamu. Tá reklama ale zasa slúži ďalšej skupine, nejakým nadnárodným firmám, ktoré si ju držia, aby spropagovala ich výrobky. Je pre vás ako pre fotografa veľmi ťažké posúdiť, pre koho pracujete. Lebo ste až na konci dlhého radu, kde nevidíte dopady svojej činnosti. Kdežto ak robíte s pôdou, ste rovno ten, kto zberá úrodu a tak vidí dôsledky svojej činnosti. Môžete si byť stopercentne istý, že to robíte dobre. Istým spôsobom je to najkrajšia činnosť, ktorú človek môže urobiť - starať sa o svoje územie tak, aby všetky bytosti na nej boli šťastné. Vyhovieť, naplniť, zorganizovať to tak, aby to bol malý raj. Lenže to samo osebe nestačí, pretože k tomu treba spoluprácu, synergickú. Ak tá nie je, ten maličký raj sa tvári, že ním je, ale je uprostred pekla, ktoré sa ho snaží zničiť, pretože on je dôkazom, že sa dá ten raj na zemi urobiť. A tak doňho zo všetkých strán dobiedzajú ľudia ako osy, aby ho vygumovali. Aby zničili existenciu toho harmonického miesta, aby ho takisto pohltila neharmónia. Lebo to je ľahšie, ako vytvoriť, obnoviť harmóniu. Niektorí ľudia hovoria, že pravda nemá slov. Permakultúra je hlas matky zeme. Logickou rečou vysvetľuje, čo chce matka. A my ju môžeme počuť..."
Stopercentná je len smrť
Na chvíľu sa zasa odmlčí. A ja sa ho opäť pýtam, čo ďalej?
"Kým sme živí, môžeme sa znovu a znovu pokúšať vysvetľovať ostatným, že riešenie je v nás, že na to máme, že si stačí uvedomiť niekoľko jednoduchých formulí, zákonov. A skôr či neskôr sa to podarí aj u nás. Tie formuly sú: Boh je láska. To je prvý zákon. Ježiš Kristus je spasiteľ ľudstva. Pod jeho vedomím žijeme, dal nám plán na výstavu kráľovstva. Od tej doby stačí tomu veriť a pridať sa. Ale v jeho mene je tu vytvorených toľko cirkví, že si už žiadna nič nepamätá a robia veľkú chybu - nespolupracujú medzi sebou. Snažia sa vidieť kráľovstvo niekde v oblakoch, po smrti. Preto im uniká. Niektorí chcú mať Boha stopercentného. Ale živý Boh to nikdy nedokáže. On sa takisto sám učí na živote, nevie ho naprogramovať. Nie je stopercentná budúcnosť. Keby bola, nebola by sloboda, nebola by láska. Musí ostať aspoň jedno percento nevedomosti vo svete, aby mohol byť v dynamickom stave. Pretože stopercentná je len smrť. Zastaví všetok pohyb. Ak to človek vie, dá si pozor na vlastnú dokonalosť, pretože niekedy sa môže zdať, že veci idú lepšie, harmonickejšie... Ale keď to prepískne a nezastaví, zomrie. Ocitne sa v priestore, kde nieto pohyb, a tam zapadne do mozaiky večných vzorov. Istým spôsobom tí, ktorých oslavujeme ako večných, to nedokázali udržať v rozumnej miere. Mozart navždy zostane Mozartom. Ale na to bol určený, splnil iba svoje poslanie. Každý ho v živote istým spôsobom hľadá. Ak ho nájde, napåňa ho to. Ale znovu, ak svet okolo neho nie je v harmónii, nemôže si byť istý, či je to to správne. My dvaja teraz robíme to, čo je správne. Plníme svoje poslanie. Viem to tak, že mi spôsobuje radosť tento rozhovor, táto chvíľa. Ešte včera som sa zmietal v úplne beznádejnej situácii, pretože sa stalo niečo, čo mi úplne vygumovalo rozum a ja som sa bál, že zostanem debilným, prázdnym a zbytočným. Že nie som na nič dobrý. Dialo sa to už tri dni a bolo to zo dňa na deň ťažšie. Nič ma nedokázalo potešiť, pripadalo mi, že ten stav je večné zatratenie. Urobil som všetky veci, čo som dokázal - mechanicky som sa pomodlil a ľahol si spať. V noci ma zobudilo prehodnotenie komu patrím, načo tu som. Zapálil som si cigaretu, ľahol si spať a znovu som vstal o deviatej. Vedel som len, že máte prísť, hoci sa mi zdalo, že som absolútne neschopný rozhovoru. Keď ste telefonovali, proti svojej vôli som súhlasil, aby ste prišli. Pripadal som si ako debil, ktorý nemá šancu radiť druhým, čo majú robiť. Teraz sa pre vás až tak veľa nezmenilo. Ale mne ste vrátili chuť do života. Pri tom som plný drog - tabletiek. Ale stále viac si uvedomujem, ako rozprávam, na čo tu som. Ožívam každou chvíľou... Poslanie plníme vtedy, keď sme naplnení životom, keď nás život baví, keď nám spôsobuje radosť to, čo robíme. Keď sa zabudneme v tom, čo robíme. Samotný akt, že to prežívame naplno, hovorí, že toto je ten pravý moment, toto máme robiť. Samotný fakt, že zažívame niečo naplno, je dôkaz toho, že to máme robiť. Že to robíme správne."
Podotýkam, či aj vrah, ktorý zabíja a napåňa ho to v tej chvíli radosťou, robí správne...
"Áno, tí, čo ničia zem, to tiež robia s radosťou, ich to takisto napåňa. Reklamy, výrobky, všetko, čo okolo toho môže človek vytvárať, ho teší... Ale človek je príliš malý tvor, aby vedel zodpovedne posúdiť, čo kto robí. Čím menej sa stará o druhých, tým lepšie. A takisto tí, ktorí zem zachraňujú alebo tí, čo ju ničia - to je zmysel ich bytia. Nato tu sú, aby to robili. A ide iba o to, kto tú zem získa, kto prevládne. V tomto smere je môj postoj taký, že robím, čo vládzem, aby na nej prevládol život. A to mi musí stačiť. Nehovorím, že mi to aj stačí. Sú dni, keď sa tým trápim. A len čo to prejde, chytím sa znovu a pokračujem..."
Lenže ani Karol nemal dosť síl, aby začínal odznova bez ujmy. Naposledy sa mu v rodnom mestečku podarilo vytvoriť skupinku ľudí, do ktorej vkladal veľké nádeje. Ale postupne každý z nich prepadal vlastným problémom a každý ťažký moment bubnoval, že sa niečo nedeje správne. Až sa skupinka rozpadla. "Ide o to, čo tieto drobné havárie chcú povedať. Objavuje sa niečo, čo človek nedokáže prekonať... Ale vrátim sa k rozpadu skupinky. Zrejme aj toto bolo príčinou, že sa čosi vo mne zlomilo. Sám nie som schopný robiť viac ako robím..." Karol urobil viac, ako sa mu zdalo - naplnil svoje poslanie. Spoločnosť priateľov Zeme Revúca dodnes organizuje prednášky, založili alternatívnu knižnicu, triedia odpad... Vychoval ďalších učiteľov a vštepil do sàdc mnohým túžbu po záchrane.
Ïalej sme sa rozprávali o vode. O tej vode, ktorá je vzácnejšia než soľ. "Všetky biologické bytosti operujú na vodnej energii. Vlastne sme inteligentná chodiaca voda. A tá voda je spoločné médium, náš život. Kde je voda, tam je život. Ale samotná voda nestačí k tomu, aby život mohol existovať. Potrebuje ďalšie elementy. Oheň je duch, čo ju poháňa, inšpiruje. Je to nekonečná hra ohňa a vody. A nikdy nemôže prevládnuť jeden z nich na sto percent, lebo život by zastal. Vždy musí byť zrnko jedného v druhom. A istým spôsobom to nie sú protiklady. Sú to doplnky, ktoré spolu vytvárajú život. Pokiaľ všetko funguje normálne, je to čistá radosť z bytia, z tvorby... Znovu sme sa - ľudstvo - ocitli v stave, keď je to rozladené. Nie je tu harmónia. A každý z nás ju vníma presne takým dielom, akým k nej prispieva. Vesmír je dokonalé zrkadlo, ktoré každému vracia to, čo sme schopní vnímať - v podobe osobného života. To, čo sme, to vnímame. Vesmír je nekonečne prispôsobivý každej bytosti. Tí, čo sa cítia ukrivdení, vytvárajú si túto realitu ukrivdenosti... Aha, tamtí mládenci, čo idú na bicykli, sú určite šťastní. Vyžívajú sa v jazde. A nemajú starosti. A to je v poriadku... Hm, ale keď budú v našom veku, budú mať možno ešte väčšie starosti ako my máme v tejto chvíli. A my môžeme pre nich urobiť iba toľko, koľko je možné v danej chvíli. Ale je takisto nereálne myslieť si, že niekto iný to spraví za nás. Opakujem, každý nesie ten diel zodpovednosti, ktorý cíti..."
Leukémiu a rakovinu si vyrábame sami
Fotograf Karol bol zvedavý, akú rolu v procese života hrajú ľudia, ktorí vyrobili pomôcky ako zavodňovacie zariadenia, obrábacie stroje...? "To je zasa kriticky dôležitý moment. Zdravý farmár takisto potrebuje náradia, ktoré na trhu nie sú. Čiže si musí všetko urobiť vlastnoručne alebo veľmi draho kúpiť. A výrobcovia pomôcok preferujú tých, ktorých je viac, ktorí nevedia ako správne robiť. A chcú si uľahčovať." Ten farmár ale tiež potrebuje informácie, takže mu stačí, ak sa bude rozprávať s iným farmárom, alebo je vhodný napríklad aj internet? "To je práve tá spolupráca, že tradičná forma farmárčenia - rodina - už v tomto štádiu nepostačuje, lebo individuálni farmári prehrajú boj s kapitálom." Keby sme nechali kapitál bokom... Nedávno sme boli vo Švajčiarsku, kde taká idila bola - bývali sme na farme, kde infraštruktúra bola fungovala... "Tá spolupráca tam musela niekde zahrnutá byť. Farmár musel spolupracovať s ostatnými. Musí to byť organizované do skupiny, ktorá má šancu uspieť v tomto svete. Pokiaľ viem, austrálski permakultúrni farmári nemajú problém s internetom a vytvárajú obchodnú sieť, ktorá im uľahčuje prežitie. Hovorím o spolupráci dobrej vôle, kde nikto nechce na úkor druhého dosiahnuť zisk." A nepatria sem napríklad radikálne zásahy - zbaviť sa dopravných prostriedkov...? "To sú veci druhoradé. Kým tu existujú, treba ich použiť. Ale zasa rozumný človek ich zdieľa. Ako model poukážem na ekonomiku jedného údolia v Španielsku, ktoré skrachovalo. Celé údolie záviselo od jednej fabriky, a tá sa zrútila. Padla v konkurenčnom boji a ľudia zostali nezamestnaní. Mali tam ale jednu cirkev a farár im povedal - všetci ste skrachovaní a pri tom je tu veľa šikovných ľudí. Sme deti jedného Boha, takže musíme byť schopní s tým niečo urobiť. A tak sa najlepší manažéri padnutých firmiem dali dokopy, vytvorili manažérsku firmu, banku... Pravidlom ale bolo, že si nesmeli v tom údolí konkurovať, podniky museli fungovať na spolupráci. Takže vytvorili tým profesionálnych marketingových expertov zo všetkých fabrík a tento slúžil celému údoliu. Vytvorili jednu dopravnú spoločnosť, vznikli tam družstvá a tieto vyrábali výrobky, na ktoré mali, teda z domácich zdrojov, a takisto i chladničky, šijacie stroje... Marketing robil marketingový tým celému údoliu. Vyrábali, čo bolo treba, samozrejme aj na odbyt. Táto organizácia vznikla krátko po vojne a fungovala štyridsať rokov so siedmymi nezamestnanými. Istým spôsobom je to neprekonateľný vzor, ako zorganizovať väčšiu ľudskú štruktúru." Dá sa to chápať tak, že práve ten tvar zeme, kde boli, ich združil? "Závisí to od tradičného vývoja oblasti. Hovorím tomu ekoland - bunka organizmu zeme. Ten revúcky zahàňa aj údolie za týmto pohorím. Lebo historicky stále patrila Radková a okolité dediny k Revúcej. ¼udia po stáročia chodili sem nakupovať, robiť trhy, takže sa tu vytvorila historická súdržnosť ľudskej komunity aj za tamtými horami. Na plastickej mape tohto kraja, ktorú som si urobil, je ťažké určiť hranicu tej bunky. Je to bioregión, ktorý je historicky stále súdržný a je definovaný povodím. Vody sa zbiehajú a vytvárajú istú bunku, ktorá sa tak chová od nepamäti. A tam, kde preteká voľne do ďalšej bunky v údolných častiach - tam sú dve kultúry, ktoré proti sebe stoja a doslova sa prepletajú - je jasne vidieť, kde je to prepletené. Konkrétne tu ido o maďarskú a slovenskú kultúru. Je ľahké nájsť biologickú hranicu tohto regiónu presne, pretože na tom mieste - hraničných dedinkách - je zmes Maďarov a Slovákov oveľa hustejšia ako inde. V horskom teréne sa samozrejme definuje ekoregión ľahšie. Čo tým všetkým chcem povedať? Až keď ľudstvo dospeje k členeniu krajiny na bioregionálne formy, potom prestanú vojny. Pretože každý si uvedomí - toto je Bohom dané územie práve nám. Túto bunku sme dostali do údržby. A tam si musíme sami zabezpečiť dostatočnú energiu a vytvoriť sebestačný systém. A nemyslím si, že Slovensku k tomu chýbajú nejaké bohatstvá ako ropa a podobne. Podľa mňa tu ide o geneticky zaostalé modely správania, o nacionalizmus... Áno, hovorí sa o chudobnej a bohatej zemi. Ale ja hovorím, že dnešný svet je v stave rakoviny. Niektoré bunky sa expandujú nad svoju prirodzenú veľkosť a vysávajú život z ostatných. Peniaze sú trh ekonomiky a ten sa chová neférovo, leukemicky. Niektoré krvinky vyciciavajú mechanicky, každou transakciou berú nespravodlivú výmenu - kurz. Mocné štáty diktujú kurzy a zámerne ich postavia tak, aby vyhrali. Dolár má skutočnú cenu nejakých sedem korún. Burza, obchodovanie s komunitami je príčina všetkých problémov. Lebo krv ekonomiky je chorá transakciami. Samotný výmenný kurz je hlavnou príčinou. Pretože ak som pumpár na Slovensku, musím na jeden počítač robiť celý rok a v Amerike dva dni. V Rusku možno šesnásť rokov. Ale benzín je ten istý. Americký pumpár je konkurencie schopnejší, lebo má ten počítač. Má vyššiu produktivitu práce. A toto znehodnocuje mieru života. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými je len v tom, aký je výmenný kurz. A patriť medzi bohaté krajiny nič nerieši. Pretože nerovnováha je globálna. Tú nevyrieši presun niekoľkých štátov. Toto sú veci, ktoré my ako občania musíme riešiť statočným postojom. Že budeme minimálne závislí na exporte, importe, maximálne sebestační z vlastných zdrojov. A k tomu potrebujeme spoluprácu. Kto to spustí, kedy a kde, keď vlastní ľudia sa ľahko zapredajú kapitálu? Najšikovnejší odídu a domáce firmy potom nemajú dosť odborníkov. Ale to už sme vo sfére...", ktorej Karol rozumie tak dobre, ako permakultúre, životu. Zdá sa to jednoduché. Ale práve to môže byť možno to správne riešenie. Lenže na to by sme museli byť viacerí.
Presunuli sme sa do jeho záhradky, pod konštrukciu, ktorú vyrobil. Ide o akúsi pologuľu, ktorá by mala pomáhať ľahšie nájsť riešenia. "Ide o liečivý modul, ktorý mechanicky triešti zemské pole. Pod kupolou je životná energia v správnom pomere. ¼ahšie sa tam človek koncentruje, ľahšie lieči. Je to akýmsi spôsobom izolovaná štruktúra od ostatného prostredia, kde vovnútri vzniká harmonické pole." Tento projekt neodskúšal iba Karol. Primár psychiatrie v Levoči tam vošiel a okamžite si takýto dom u Karola objednal. Je skonštruovaný do tvaru kryštálu. "Tá kryštalická mriežka je veľmi dôležitá, pretože je k nej potrebná spolupráca veľkého počtu atómov. A usporiadanie tých atómov, tých železných šrúb - spojov - tie musia byť správne v priestore rozložené, aby vzniklo isté inteligentné pole vo vnútri kryštálu, ktoré mu umožňuje chovať sa tak, ako sa chová. Všeobecne sa verilo, že kryštál ametystu pôsobí liečivo. Ten kremeň je tak zoradený, že doslova vytriezvuje. Samotné slovo ametyst je, myslím, gréckeho pôvodu a znamená protidrogovo, teda harmonizuje opilosť. Niečo ako vytriezvenie. Obsahuje žiarenie, ktoré spôsobuje vytriezvenie z drôg. Zlato takisto má svoj význam. Keď už musím fajčiť, piť kávu, mám tu žiarič, ktorý ma zbavuje negatívnych prvkov z týchto drôg. ¼udstvo stále hľadá nejaké žiariče, ktoré odstránia negatívne dopady toho, čo robíme. To negatívne vyzerá negatívne, pretože sme to tak nadefinovali. V skutočnosti vo vesmíre nemôže byť nič negatívne, pretože by v mometne zanikol. Ale ocitá sa v stave disharmónie, keď tu zdanlivo nič nefunguje. A z dlhodobého hľadiska tieto stavy disharmónie sú iba okamžikami vo večnosti, kedy sa to pokazilo a vesmír to sám opravuje pomocou štruktúr, ktoré to mechanicky uzdravujú. A tento dom je jedna štruktúra, ktorá sa osvedčila ako liečebná, pozitívna. Človek aj keď je pomýlený, vráti sa tu mu rozum, nájde správny krok. Ak je človek v bahne, nevie, čo má robiť, nevie sa správne rozhodnúť. V takýchto štruktúrach sa dá sústrediť na to, čo je správne. Nemusí to cítiť hneď, ale po chvíli sa prejaví, čo je správne. Keď bol dom hotový, sadli sme si dnu desiati a nechcelo sa nám výjsť von. Istým spôsobom sme ostali naplnení len tým, že sme tú štruktúru stvorili a sme vo vnútri diela... Bol to jeden z najsilnejších momentov. Vznikla tu harmónia na pár dní a všetko sa chovalo inak. Revúcky región bol ovplyvnený, resp. to pole, čo sme vnímali, bolo ovplyvnené našou energiou, synergiou. ¼udia sa začali chovať inak, normálne, ľudsky. Zdalo sa nám, že sme ´to´ dokázali, že sa to už nestratí... Ale ako som spomínal, ľudia sa rozpàchli do svojich domovov a sila pominula. Je normálne, že po takomto zážitku každý chcel byť so svojou rodinou. Podeliť sa o svoje zážitky. Lenže kým sa presťahoval, stratil nadobudnutú energiu a domov sa vrátil už v pomerne chabom stave a už tú synergiu nedokázal preniesť na rodinu. A tak ju znovu stratil. Takže ten kolektív musí vytvoriť miestna skupina alebo prisťahovalci s celou rodinou..."
S Karolom sme sa ešte dlho rozprávali o ´jeho´ konštrukcii, ktorú sa snažil vyrobiť podľa predlohy. Ale podarilo sa mu to s malou odchýlkou. S tou odchýlkou, ktorá vždy prináša niečo nové. Preňho znamenala dom, do ktorého ak vojdu maximálne dvanásti ľudia, dokážu spolu komunikovať - akceptovať všetkých svojich dvanásť právd a nájsť spoločne jednu. Takže sa vytvorí harmónia. Tá sa potom môže šíriť ďalej na ostatných. Pre nás tento poznatok môže znamenať jedno - že dokážeme spolu vytvoriť kolektívne vedomie nielen na udržanie života na tejto nádhernej zemi, ale aj na vytvorenie raja na nej. A nielen pre seba, ale aj pre naše deti.
"Ako to rozvíjať? Varianty sú nekonečné. Ale treba udržať základné kamene" , hovorí Karol, ktorého nitky života smerovali k jedinému bodu - pre rovnováhu zeme, pre záchranu života na na nej... Za to mu patrí vďaka.
Ak chcete získať informácie o kurze permakultúry v Sečovciach, kontaktujte sa na adrese: Marcel Suško, tel. 0948 - 6783535
(24.1.2001) ¼udmila Paňáková
Foto: Karol Hatala |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
