U.S. STEEL BALLOON CUP 2002 – akcia, ktorá nad očakávania spestrila život mesta
@ Šport -> Podujatia
Jun 17 2002 - 15:21 GMT
|
Balónová fiesta U.S. STEEL BALLOON CUP 2002 skončila o niečo skôr, ako organizátori predpokladali. Zasiahli vyššie mocnosti, alebo prírodné živly, jednoducho v nedeľu ráno sa plánovaný štart spred Hypermarketu TESCO nekonal. Aktuálna lokálna predpoveď hlásila, že sa nad Košice blíži vietor a dážď. I tak priebeh celej akcie bol nad očakávania, nielen čo sa týka počasia, ale i organizačného zabezpečenia.
Potom ako sme priniesli informácie o začiatku podujatia a virtuálnu prehliadku letu, nastal čas na ďalšie podujatia. Medzi najsledovanejšie patrili súťažný let “Primátorská líška”, nočné nafukovanie a zábavné popoludnie pre deti na Aničke.
„Najskôr fúkal dosť silný vietor a báli sme sa, že ani nebudeme štartovať. Potom sa to upokojilo, pri štarte fúkalo rýchlosťou štyri až päť metrov za sekundu. Je to o niečo rýchlejšie ako za optimálneho počasia, ale dalo sa. Pri pristátí to už bolo dva až tri metre za sekundu, čiže pohoda,“ spomenul nástrahy Primátorskej líšky šéf Balón klubu Košice Ján Marušin.
Systém súťažného letu spočíval v tom, že ako prvý odštartoval balón, ktorom bol v posádke aj primátor mesta Zdenko Trebuľa. Pár minút po ňom ostatní. Potom ako balón pristál, jeho posádka vytvorila na zemi viditeľný kríž a úlohou ostatných bolo na dané miesto spustiť marker, čo je vrecúško s pieskom a stuhou. Kto sa najbližšie trafil ku krížu, zvíťazil.
„Z môjho pohľadu to dopadlo super, vyhrala to slovinská posádka. Vzhľadom na to, že predsa len fúkal o niečo rýchlejší vietor, sa málokto trafil na kríž. Predsa len bolo manévrovanie o niečo náročnejšie. Prvý balón dosiahol vzdialenosť sedemnásť metrov. Primátor bol v úplnej pohode. Takto si predstavujem pasažiera balóna. Pokojný a tváril sa ako každý z nás. Keď sme pristáli pri košickom letisku, ako každý prvoletec aj on prešiel krstom. Jeho balónové meno je teraz Zdenko z košického letiska,“ dodal Ján Marušin s dodatkom, že sľúbenou primátorskou cenou pre víťaza bola váza.
V sobotu sa na Aničke začali schádzať ľudia už od druhej hodiny popoludní. Program sľuboval kotvené lety balónom pre deti. Záujem bol veľký, ktorý rodič by nebol ochotný pre svoje dieťa čakať v rade aj veľmi dlhý čas. K dispozícii však nebol časový rozvrh programu, tak sa väčšinou ľudia dozvedeli až na mieste, že kotvené lety začnú asi až od 19-tej hodiny. I tak tu však bolo dosť atrakcií, čo zaujali. Nafukovací hrad, šmýkačka, bojisko, súťaže, koncert skupiny Žobráci. Veľkým spestrením boli zoskoky parašutistov z Slovenského národného aeroklubu - Košice, z ktorých predviedli naozaj akrobatické kúsky.
Keď však balónové posádky prišli na svoje miesta, pozornosť stúpla a ľudia sa presunuli na futbalové ihrisko. Začalo nafukovanie, každý si mal možnosť prezrieť prípravu na let z bezprostrednej blízkosti. Približne dvadsať balónov začalo postupne štartovať, stúpať k oblohe a mieriť v smere vetra na severovýchod. Väčšinou potom pristali pri obci Budimír.
Ešte skôr ako vzlietli sme navštívili známeho vzduchoplavca Angličana Briana Smallwooda, ktorý je pravidelným účastníkom košickej balónovej fiesty od jej prvých ročníkov. Tento muž je ľahko identifikovateľný. Súčasťou jeho oblečenia je vždy neodmysliteľný motýlik. Samozrejme, že nie práve to nás priťahovalo osloviť ho. Skôr, že vo svojom veku 68 rokov patrí medzi najaktívnejších pilotov teplovzdušných balónov. Pri rozhovore s ním z neho vyžarovala úpla pohoda.
- V koľkých krajinách ste už lietali balónom?
„Začal som v roku 1984. Kúpili sme vtedy prvý balón a zatiaľ som navštívil čosi vyše päťdesiat krajín. Boli sme v Južnej Amerike, Severnej Amerike, v Hong Kongu, v každej európskej krajine, v Afrike, lietali sme nad horami aj púšťami. Nepočítam krajiny. Stačí, ak sa dohodneme s priateľmi a ideme. Priateľov, čo sa venujú balónovému lietaniu, mám dosť, takže som videl aj dosť krajín.“
- Je balónové lietanie vašim profesionálnym zamestnaním, alebo je to hobby?
„Ja som išiel do dôchodku už v roku 1984. Bol som reklamným manažérom ropnej spoločnosti a v práci som mal za úlohu zakúpiť balón s reklamou svojho zamestnávateľa. Keď som v ňom potom letel spolu s manželkou, rozhodli sme sa, že si balón kúpime aj sami pre seba a budeme sa venovať lietaniu. Teraz máme už piaty balón, lietame si po svete a môžem povedať, že je to veľmi nádherný spôsob trávenia dôchodku.“
- Máte už možnosť porovnávať. Ako hodnotíte balónové fiesty v Košiciach?
„Košické fiesty sú oveľa profesionálnejšie než podobné akcie v mnohých iných krajinách. Zatiaľ som sa zúčastnil všetkých ročníkov. A z ročníka na ročník je to lepšie. Viem, že je to otázka peňazí, a preto som aj ja ako účastník veľmi vďačný spoločnosti U.S. Steel Košice, že sa stala generálnym sponzorom pre tento ročník.
Existujú aj väčšie podujatia, napríklad v Amerike, kde bolo až 750 balónov. To je však naozaj veľa. Mnoho ľudí, ťažko nájsť starých priateľov, a tu poznám takmer všetkých a všetci mňa. Práve táto skupina pilotov sú tí, s ktorými sa stretávam na podobných akciách vo Francúzku, Nemecku, alebo v Nórsku. Sme ako jedna veľká rodina, ktorú spája ich nádherné hobby.“
- Balón klub Košice je najväčší na Slovensku. Ako však vyzerá situácia napríklad vo vašej krajine – Veľkej Británii?
„Najväčší výrobca balónov je v anglickom meste Bristol. Vo Veľkej Británii je asi dvetisíc letcov – balónistov, z toho sedemsto až osemsto naozaj aktívnych. Aj oni sú združení v rôznych kluboch, z ktorých najväčší je British Balloon & Airship Club. Ja som v takom menšom, kde je 24 členov.“
- Lietate už 18 rokov, máte skúsenosti, ktoré vám môžu mnohí balónoví piloti závidieť. Máte však ešte nesplnené sny, lety, ktoré by ste chceli v určitých miestach vyskúšať?
„Musím sa priznať, že nie. Neletel som ešte nad Novým Zélandom, ale plánujem tam ísť. Dôležitejší než miesta sú ľudia, ktorých na svojich cestách stretávam. Napríklad ľudia z košického Balón klubu, ktorým môžem naozaj úprimne gratulovať k ich profesionalite. Aby som prišiel do Košíc, precestoval som asi 3 500 kilometrov. Je to dlhá cesta, ale prišiel som, aby som stretol svojich priateľov a lietal nad touto krajinou. Slovensko mám veľmi rád. So ženou sme si povedali, že ak by sme nemohli žiť v Anglicku, ostali by sme žiť v Holandsku, alebo na Slovensku. Takže je už asi jasné, ako sa tu cítim.“
- No, to bude pre našich čitateľov naozaj prekvapujúce...
„Myslím si, že vaša krajina je nádherná. Chodím tu asi desať rokov a vidím tie rýchle zmeny, ktorými prechádzate. Slováci sú naozaj extrémne priateľskí a neodmietajú cudzincov, ak požiadajú o pomoc. Mestá, dediny, ulice, domy, všetko sa rýchlo mení, je tu veľmi krásne. Tiež sa mi páči, že na Slovensku sa veľmi pekne obliekate. Stále, keď sa tu vrátim, ostávam veľmi príjemne prekvapený novšími a novšími zmenami.“
Potom ako väčšina balónov vzlietla, ostali na zemi dva. Každý upevnený troma lanami o zem a začali kotvené lety pre deti. Zadarmo. Mnohé z detí boli ešte predškolského veku, z balónového koša vytàčali len ich oči. Ako sa cítili, keď pozreli na svet spod balónovej gule nad zemou?? Za všetko len jeden príklad päťročného chlapca, čo po vystúpení bežal stále do kruhu a celý rozjarený výskal: „Ja som letel, ja som letel!“
17. 6. 2002
Slavomír Szabó |
tlačiareň
|
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
