( ZDRUŽENIE ZA SOCIÁLNU REFORMU – tlačová správa) -- Nedávno sme sa s vami (v decembrovej správe) podelili o výsledky výskumu zameraného na monitorovanie situácie detí v detských domovoch. Nebudeme tajiť, že i táto naša správa bola jedným z podnetov pre realizáciu poslaneckého prieskumu, ktorý v týchto dňoch začali štyria poslanci z parlamentného výboru NR SR pre sociálne veci a rodinu práve v Košickom kraji.
V našej najnovšej správe si povieme prečo detské domovy nemajú šancu pripraviť zverené dieťa pre plnohodnotný a dôstojný život v spoločnosti.
Pred rokom som sa spýtal profesora sociológie, aké druhy programov plánovania rodiny najúspešnejšie pomáhajú chudobným vo svete dobre zvládnuť túto náročnú časť ich života. Je pozoruhodné, čo povedal:
“Úspešné plánovanie rodiny má dva kľúčové prvky. Nádej a výchovu. Nádej znamená, že cítite, že vy sami rozhodujete o tom, aký bude život vašich detí. Výchova znamená, že viete, čo môžete urobiť pre plánovanie svojej rodiny a ako to urobíte. Oba prvky sú rovnako dôležité pre zodpovedné plánovanie rodiny.”
Záverom teda možno povedať, že: Program pre plánovanie rodiny je nápomocný a úspešný len vtedy, keď účastníci sú aktívne zapojení do procesu a vidia jeho dlhodobý priaznivý dopad na ich vlastný život. Program pre plánovanie rodiny, ktorý zavádza len “nástroje”, bez toho, že by bol integrovaný do prebudovania narušených morálnych základov spoločnosti, bude ako loď, ktorá chce vyplávať hore vodopádom.
Sociálna podpora pre najchudobnejšie vrstvy spoločnosti bola prednedávnom značne zredukovaná. Zatiaľ čo je potrebné zlomiť závislosť na sociálnej podpore a presmerovať cítenie ľudí na dôstojnosť zaslúženého príjmu, došlo len k aplikovaniu tej najjednoduchšej stratégie. Niekto v Bratislave si sadol k centrálnemu počítaču a preprogramoval čiastky peňazí, ktoré sa budú doručovať.
Nanešťastie mnohí Rómovia, ktorí by si chceli čestne zarobiť svoje peniaze, videli len zníženie svojich ‘dávok’. Ich chudoba sa prehlbuje rovnako, ako chudoba niektorých ich susedov, čo sa už dávno prispôsobili systému. Zníženie dávok bez alternatívy na zarobenie si peňazí len zvyšuje beznádej, ktorá chodí spolu so závislosťou a chudobou. Morálny úpadok komunity pokračuje. A príroda prinesie ešte viac detí bez ohľadu na to, či sa o ne vedia postarať alebo nie.
Dôjde teda k nárastu počtu detí v krízovom stave? Narastie potreba zriaďovať ďalšie ústavy pre zabezpečenie ústavnej starostlivosti pre tieto deti? Odpoveď na tieto otázky je: ÁNO. Problém je totiž i v tom, že detské domovy vôbec nevychovávajú sebestačných a produktívnych dospelých ľudí.
Problém výchovy detí v detských domovoch …
Charitatívne organizácie, ktoré pracujú s deťmi v detských domovoch, tvrdia, že 90 % chovancov sa po opustení ústavu v dospelosti stane sociálnym problémom pre spoločnosť. Stanú sa z nich bezdomovci, kriminálnici, závislí na sociálnej podpore, atď. Za 18 rokov ústavnej výchovy jedného dieťaťa zaplatia daňovníci temer 3 milióny korún! Ako je vlastne možné, že taký nákladný systém tak vykazuje také úbohé výsledky v úsilí vychovávať zodpovedných a produktívnych dospelých? Pozrime sa na tri univerzálne zásady:
Rodina je základom zdravej spoločnosti. Rodičia sú od prírody zodpovední za výchovu svojich detí, aby sa z nich stali produktívni občania.
Deti sa umiestňujú do detských domovov, lebo ich vlastní rodičia nie sú alebo nevedia byť zodpovední. Zanedbávali ich, zneužívali alebo opustili. Od rodičov sa však napriek tomu nepožaduje, aby si - ak si chcú udržať svoje právo na deti - svoje problémy vyriešili! Stačí prejaviť ‘záujem’. Nie zodpovednosť! To je všetko, čo musia urobiť. Rodičovský ‘záujem’ však dieťa nezachráni. Ba ani vážne prejavovaný záujem dieťaťu nepomôže. Jediná šanca pre návrat dieťaťa domov je, ak rodičia dokážu, že sa stali zodpovednými a vedia mu poskytnúť bezpečné prostredie v ktorom môže vyrastať!
No danosti systému zapríčiňujú, že väčšina detí zostáva v ústavnej výchove roky. Navyše, na základe horeuvedených podmienok, je len malé percento detí je klasifikovaných ako právne voľných. Prirodzení rodičia sa môžu až 18 rokov prejavovať ako nezodpovední pre rodičovstvo a predsa - púhym deklarovaním záujmu - im právo na dieťa zostáva. Keď zákony neprihliadajú na univerzálnu zásadu rodičovskej zodpovednosti voči dieťaťu a rodičovské práva podmieňujú len rodičovským záujmom o dieťa, dôsledky sú katastrofálne a systém, ktorý sa pôvodne vytvoril deťom na pomoc, v podstate deti “väzní”.
Štát nemôže vo výchove detí nahradiť rodiny
Úlohou detských domovov, žiaľ, nie je starať sa o návrat detí do rodín. Ich úlohou je vytvoriť bezpečné prostredie pre deti. A napokon pracovníci detských domovov ako prví poukazujú na obmedzenia svojich vlastných inštitúcií. Vo väčšine prípadov to, čo pre deti robia, robia s najlepším vedomím a svedomím. Ale ani dobre financovaný a personálne obsadený štátny ústav nikdy nemôže nahradiť rodinu v príprave dieťaťa na dospelosť.
Jeden z najdôležitejších psychologických faktorov, ktoré dieťa v rodine nielen získa ale aj plnohodnotne môže naplniť, je schopnosť citovo sa viazať. Veď má kam ísť, ak sa vyskytnú problémy. Záchranná sieť emocionálnej bezpečnosti dieťaťa spočíva vo vnútri rodiny a jej širšom okruhu. Naproti tomu deti, ktoré sú dlho v ústavnej výchove, si v záujme vlastného prežitia osvoja mnohé dysfunkčné praktiky. Nemajú prirodzené miesto, útočište v čase núdze a potreby podpory. Práve preto si len zriedkavo vedia osvojiť metódy citového viazania sa, také prirodzené v rodine.
Štát nefunguje tak dobre, ako charitatívne organizácie
Systém zriadený pre "vyberanie" detí z detských domovov a ich umiestňovanie do rodín je prakticky nefunkčný. Tento systém je štátnym monopolom. Postupy jeho prevádzky boli zostavené bez ohľadu na to, či budú alebo nebudú fungovať. Dobrosrdeční sociálni pracovníci sú paralyzovaní, keď chcú pomôcť deťom, lebo musia zachovávať absurdné pravidlá, ktoré spôsobujú viac zla než úžitku. Dokonca riskujú svoje zamestnanie, ak robia to, čo je humánne a prirodzené pre dieťa. Keby ste boli opusteným dieťaťom, chceli by ste, aby váš osud bol v rukách zamestnancov v ďalekom štátnom úrade, ktorí vás nikdy nevideli a viac sa starajú o bezchybné dodržiavanie zbytočných predpisov než o to, aby ste mali otca a mamu?
Detský domov funguje ako dopravný pás
Detské domovy zachraňujú deti z krízových situácií. Sú bezpečnejšie, čistejšie, v zime teplejšie a zdravšie než prostredie, v ktorom deti žili predtým. No ich pobyt v detskom domove možno obrazne prirovnať k akémusi dopravnému pásu. Keď dosiahnu vek dospelosti, systém zhodí svoj ‘produkt’ do priepasti. Deti opúšťajú ústav bez toho, aby mali kam, ku komu ísť, nepoznajú žiadnu osobnú zodpovednosť a nemajú ani podporu rodiny, keď treba čeliť problémom a ťažkostiam. Dopravný pás detského domova slúži ako dočasné riešenie pre deti v núdzi.
Nanešťastie, keďže systém je vybudovaný pre dlhodobú starostlivosť, vidíme nasledovné:
Posteľ č. 1 – Igor B. bude zaberať posteľ 14 rokov.
Posteľ č. 2 – Zuzana H. zostane v domove 8 rokov.
Posteľ č. 3 – Ivan S. bude tu bývať 4 roky.
Posteľ č. 4 – Roman P. bude spávať na tejto posteli 12 rokov.
Posteľ č. 5 – Sylvia D. bola umiestnená do ústavu pred 10 rokmi a zostane ešte ďalších 6
Posteľ č. 6 – Klaudia K. má šťastie. Zostane v systéme len 2 roky. Jej rodičia ju potom, Odkedy je v domove, rodičia ju ešte nikdy nenavštívili, získa štatút právne voľného dieťaťa s pomerne slušnou šancou, že dostane milujúcich rodičov….
Kým sa posteľ ‘neuvoľní’, nie je možné zachrániť ďalšie dieťa, ktoré je práve v krízovom stave. Dlhodobá ústavná starostlivosť teda nielen že nie je schopná pripraviť deti na to, čo ich čaká v dospelosti, ale ústavy nie sú schopné ani pokrývať naliehavé potreby pomoci deťom v nebezpečných pomeroch.
Čo sa dá robiť rešpektovaním univerzálnych zásad?
Už v súdnych rozhodnutiach stanoviť prirodzeným rodičom lehotu a podmienky, ktoré musia splniť, ak sa ich dieťa má vrátiť domov. Zároveň im ale treba ponúknuť, poskytnúť vhodné sociálne služby pomáhajúce riešiť ich problémy, ktoré im bránia vziať dieťa späť domov. Ak sa však dieťa maximálne do jedného roka nemôže bezpečne vrátiť do vlastnej rodiny k prirodzeným rodičom, dôjde k zániku rodičovských práv v záujme toho, aby dieťa sa mohlo umiestniť do stáleho domova náhradnej rodiny.
Zveriť charitatívnu prácu do rúk tých, ktorí cítia, že pomáhať deťom v núdzi je ich životným poslaním. Akreditované adopčné agentúry, ktoré fungujú tam, kde sú problémy, majú mať oprávnenie na jednanie o domácej a medzinárodnej adopcii opustených detí. Ak nie je možné nájsť rodičov na Slovensku, potom má dieťa právo na to, aby ich "našlo" v zahraničí.
Pestúnska starostlivosť je lepším riešením než ústavná starostlivosť. Toto riešenie by malo byť aj prvým krokom k adopcii. Ak si však nádejní pestúni dieťa nechcú adoptovať, potom nie sú vhodnými kandidátmi pre pestúnsku starostlivosť.
Bill Baker a Pavel Hanšut
ZDRUŽENIE ZA SOCIÁLNU REFORMU, Letná 38, 040 01 Košice, Tel.: 0907 104 153, Fax: 055/ 633 63 88, e-mail: [email protected] |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
