(Združenie za sociálnu reformu - tlačová správa) -- Keď sa v rámci našich pracovných stretnutí rozprávame s predstaviteľmi jednotlivých politických strán, dokážeme sa zhodnúť na jednej podstatnej veci: Akákoľvek forma sociálnej podpory by mala byť podmienená prácou, ako protihodnotou za poskytnuté peniaze. Kde sme neboli úspešní, hlavne s vplyvnými politickými lídrami, bola otázka kto by mal niesť zodpovednosť za vytváranie pravidiel reformy.
Prvým a veľmi dôležitým krokom na ceste k zdravej sociálnej reforme je prenesenie kompetencií a zodpovedností do každého regiónu. Takáto decentralizácia znamená prenos legislatívnej i finančnej právomoci ako aj "systémových pák" do rúk príslušných orgánov v regióne. Finančný balík je určený na základe priemeru rozpočtov v posledných troch rokoch. (Jednoduchá matematika aj pre Ministerstvo financií.)
Vytvorenie regionálnych experimentov otvára predpoklad zohľadniť miestne pomery a možnosti, ako aj príležitosť porovnávať a modifikovať systémy so susednými regiónmi. Budovanie funkčného systému v regióne by malo byť viac praktickou, než politickou, či koaličnou záležitosťou. Navyše, keď sú regióny zodpovedné za budovanie svojich vlastných ekonomík, bez právomoci rozhodovať o vlastnej politike zamestnanosti, dochádza k vzniku viditeľných vnútro-štrukturálnych konfliktov.
Bez decentralizácie, ako prvého kroku, má druhý krok tvorba programov vymyslená ‚byrokraticky‘ kdesi hore len malú šancu na úspech.
Problémy s novými sociálnymi zákonmi
Nepripravenosť
Súbeh reformy štátnej správy, teda rušenie okresov, "transformácia" Národného úradu práce (NUP) a totálna zmena podmienok poskytovania sociálnej pomoci. Keby tieto operácie prebiehali v rozdielnych časových etapách, každá z nich by potrebovala minimálne jeden až tri mesiace od nadobudnutia platnosti po aké také "udomácnenie", zabehnutie v praxi.
Samotná zmena v spôsobe poskytovania dávok začala byť v praxi "uplatňovaná" bez toho, aby sa s ňou mohol ktokoľvek dôsledne zoznámiť. A to už mali príslušní úradníci o nových predpisoch informovať svojich podriadených i potenciálnych partnerov (starostov i mimovládne organizácie).
Zmätok v otázke zodpovednosti
Mnohí starostovia, sa dostali do nezávideniahodnej pasce. Začali ľudí aktivizovať s rôznou prácou. ¼udia pracovali ale mnohí z nich peniaze nedostali. Z centra boli rozkazy, „Máte úlohu poskytnúť prácu. Avšak o odmene rozhodneme my.“ A tak sa stalo iba to, že všetci dostali výrazne zníženú podporu, pretože neboli prihlásení do aktivačných prác. Keď ale obecné úrady prácu vytvorili, nové úrady práce mnohých diskvalifikovali v ich snahe zarobiť si príspevok a vyradili ich meno zo zoznamu.
Odmeny za prácu nerešpektujú prirodzené ekonomické zákony
¼udia neboli odmenení podľa výkonu ale podľa výšky ostatných príjmov, ktoré nemajú s aktívnou činnosťou nič spoločné. (Základná sociálna dávka, príspevok na lekára, na bývanie, prídavok na dieťa...) Ak by cieľom aktivačných príspevkov bolo aktivizovať ľudí, aby sa chopili šance vymaniť sa so závislosti na podpore, museli by byť kritériá nastavené zásadne inak: Minimálna aktivita by bola odmenená minimálnou podporou. Čím vyššia aktivita a zodpovednosť, tým vyššia odmena.
Systém nežiada 100% účasť v práci za podporu
Ministerstvo sociálnych vecí predpokladalo, že projekt bude úspešný a dosiahne účasť 72%. Zatiaľ je menej ako 25%. Čo by sa stalo, keby bola podmienka, že ak žiadatelia podpory chcú dostať svoje peniaze, musia sa "aktivizovať"? Ak by v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou bola aj zodpovednosť za tvorbu pravidiel, výsledky by boli určite iné ako teraz. Koncepcia pomoci založená na princípe "ak chceš vôbec nejakú podporu, musíš pracovať" znamená prejav zodpovednosti nielen zo strany žiadajúceho ale aj zo strany dávajúceho. Pri takomto prístupe, zmene v myslení, je debata o ochote, či neochote pracovať, bezpredmetná.
Príliš nízka ‚hranica chudoby‘
Situácia by bola iná, keby bola vyššia "hranica chudoby", teda limit do ktorého chceme (môžeme) ľuďom pomáhať a nad ktorým zostávajú bez pomoci, sú sebestační. Je rozdiel, či všetkým pomáhame do sumy 20 % pod úrovňou minimálnej mzdy alebo 30 % nad ňou.
Keď je minimálna mzda pod hranicou chudoby pomoc je adresovaná nielen tým, čo sú na podpore, ale aj všetkým tým, čo majú príjmy pod uvedenou hranicou chudoby. Pomoc nemusí byť len finančná.
Výhody nastavenia vyššej (finančnej) úrovne životného minima
Pred 2 rokmi sme sa spýtali konzultanta pre sociálny systém v štáte Colorado, ako by riešili danú situáciu:
Otázka: “Klient splní svoje pracovné povinnosti pre vyplatenie podpory, no navyše pracuje 8 hodín týždenne ako upratovačka v obchodnom centre, kde zarobí skromnú sumu ako prilepšenie k podpore. Ako zareaguje sociálny úrad?”
Odpoveď: “Boli by radi, že získa viac peňazí.”
Otázka: “Nezobrali by mu podporu, keď pracuje pomimo?”
Odpoveď: “Úroveň chudoby v našom štáte je na úrovni 130 % minimálnej mzdy. Pretože s podporou je jeho zárobok nižší ako táto hranica, nezohľadňujeme tento jeho extra príjem a sme veľmi radi, že si vie privyrobiť navyše (vedľajší príjem sa nezohľadňuje - po anglicky: "extra income disregard")
Otázka: “Existujú u vás aj iné formy pomoci, keď je človek na sociálnej podpore?.”
Odpoveď: “Všetky formy podpory sú závislé na povinnosti pracovať Ak si človek nesplní svoje dohodnuté úlohy, potom nedostane podporu. No a ak si svoje povinnosti plní, my ich vedieme k tomu aby aj ich deti mali väčšiu šancu uspieť v živote. Detí ľudí žijúcich pod hranicou chudoby majú obed v škole bezplatne. Aj doprava pre deti do školy je bezplatná. Ak matka pracuje, vytvárajú sa motivačné podmienky, aby v tomto čase mala postarané o deti. V prvom rade sa táto možnosť ponúkne príbuzenstvu (stará mama...) ale k dispozícii sú aj rôzne zariadenia ako škôlky a pod. Všetci, čo zarábajú menej ako je hranica chudoby neplatia daň z príjmu.
Nezasahuje príčiny chudoby
Jednou z najvýraznejších príčin chudoby Rómov sú ich veľké a početné rodiny a absencia schopnosti postarať sa o ne. V našich diskusiách s tými najchudobnejšími obyvateľmi osád sme však prišli na to, že oni si tieto početné rodiny neplánujú, ani týmto spôsobom neplánujú zneužívať sociálny systém. Skutočnosť je taká, že majú početné rodiny, pretože ich neplánujú. A aj ich deti sú potom veľmi skoro sexuálne aktívne. A takto vlastne začína cyklus chudoby. Nevedia, že existuje čosi ako rodinné plánovanie - a ako im môže pomôcť pri zlepšení života. To všetko sa musí stať súčasťou systému, nielen plošné obmedzenia detských prídavkov. Životný štýl sa môže zmeniť len pri pochopení zásady, že dávky sa nezvyšujú so zvyšujúcim sa počtom členov v rodine. Bez vzájomnej komunikácie má reforma sociálnej podpory veľmi malú šancu na úspech.
Bez cielených programov zameraných na oblasti zodpovedného rodinného plánovania a zvyšovaním, či obnovovaním pracovných návykov i kvalifikácie vystáva veľké riziko, že nový zákon bude iba príčinou veľkej vlny zanedbaných a často i opustených detí, zostávajúcich na ťarchu štátu. Ústavná starostlivosť o dieťa príde slovenského daňového poplatníka temer na 200 000 Sk ročne. Namiesto vytvárania podmienok pre to, aby sa čo najviac detí z domovov dostávalo do (nových) rodín, zameriava sa však "reforma" systému ústavnej starostlivosti na "zlepšovanie" podmienok detí v ústavoch. Potrebujú k tomu len "maličkosť" - 230 miliónov. To ale znamená zvýšenie ročného "príspevku" o ďalších 40.000 korún na hlavu!
Náš záväzok
Chceme, aby spoločnosť prosperovala. Úspechy či zlyhania v nasledujúcich piatich mesiacoch budú najlepším indikátorom toho, či nové reformy prispievajú k jej ozdraveniu. A aj napriek kritike sa zaväzujeme pokračovať v diskusiách o možnostiach využiť pozitívne stránky týchto zákonov. Taktiež ponúkame spoluprácu pri odhaľovaní možností tvorby partnerstiev a programov postavených na spolupráci, zameraných na rozvoj miestnych pomerov.
Bill Baker, Pavel Hanšut
ZDRUŽENIE ZA SOCIÁLNU REFORMU
Letná 38, 040 01 Košice, Tel.: 0907 104 153, e-mail: [email protected] |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
