Košice v blízkych dňoch zažijú dve nevšedné predstavenia. To prvé bude 24. mája o 18,00 hodine v Starej športovej hale s jej názov je Shaolin kung-fu night. Majster čínskych bojových umení Róbert Mikula a jeho zverenci predvedú techniky kung-fu ako shaolinská päsť, skrížená päsť, železná päsť, exhibícia so zbraňami – palice, čínske meče, tai-chi meče, halapartne, ale aj divácky obľúbené prerážacie techniky horiacich klád, škridiel, a to nielen nohami a rukami, ale i hlavou.
Medzi vrchol bude patriť rozbíjanie kvádrov kladivom na hlave, pričom Róbert Mikula bude ležať na zemi s krkom opretým o ostrie šable. Udivujúce bude aj ohýbanie zaostrených železných tyčí opretých o krk. To všetko za podpory kvalitných svetelných efektov a dobrej muziky.
Róbert Mikula vstúpil do vedomia svetovej verejnosti kung-fu nielen vďaka piatim rokom bojovníka na plný kontakt, ale i niekoľkým tlačeniam vagónov s kópiou opretou ostrím o krk. Svoj osobný rekord chce prekonať 25. mája na Hlavnej ulici pred Štátnou vedeckou knižnicou. Tlačiť bude 16 tonovú električku s kópiou opretou ostrím o krk, a to najmenej 30 metrov. Akcia je naplánovaná na 15,00 hodinu a ašpiruje na zápis do Guinnessovej knihy rekordov.
Navštívili sme majstra Mikulu, aby sme sa porozprávali nielen o boji so zaťatými päsťami, ale o kung-fu ako životnom štýle a o jeho netradičnej ceste za majstrovským titulom. Namiesto človeka s tvrdým výrazom bojovníka sme sa stretli s vnímavým človekom, ktorý vážil svoje slová.
Tlačili ste vagón s hmotnosťou 13,3 tony cez 85 metrov s kópiou, ktorej hrot sme mali priložený o krk. Platia určité fyzikálne zákony. Keď vznikne veľký tlak medzi dvoma hmotami, z ktorých je jedna pevná a druhá nie, mäkšia sa deformuje. Efekt bol však iný, aj keď celá váha bola koncentrovaná do jediného bodu ostria kópie, naviac priloženého na miesto, ktoré je ľahko zraniteľné. Môžete svoj výkon nejako vysvetliť?
„Za tým je predovšetkým profesionálne štúdium tai-chi, chi-kung, perfektné zvládnutie dýchacích cvičení aj celej ľudskej anatómie. Mám na mysli meridiány (energetické dráhy), vitálne body, využívanie energie chi-kung a presun energie, využitie energetického systému ako celku. Každý jeden detail je nutné perfektne zvládnuť. To trvá dlhé roky a je potrebné cvičiť stále. Každý deň sa zobúdzať s vedomím, že idem cvičiť a zaspávať s vedomím, že opäť pôjdem cvičiť. Týmto sa energia chi-kung neustále zväčšuje až do neskutočných rozmerov.
Samozrejme, ak chceme chi-kung ovládať natoľko, aby sme dokázali aj nadľudské výkony, musíme sa dostať za určité hranice možností, kam dospejeme len vtedy, ak pracujeme na hranici života a smrti.
Energia chi-kung dáva život, ale môže aj zabiť, usmrtiť, prípadne spôsobiť vážne psychické problémy. Nejeden človek sa zbláznil, keď silu chi-kung budoval do veľkosti, ale nevedel dobre ovládať. Chi-kung potom nepriaznivo zasiahne určité nervové centrá. Preto si tieto cvičenia vyžadujú profesionálneho majstra, ktorý sám tieto veci perfektne zvláda.
Ani majster vás to však nenaučí zo dňa na deň. Majster vás najskôr testuje, skúša aký ste človek, hlavne či konáte srdcom, alebo mysľou. Každý správny profesionál bojových umení, alebo chi-kungu musí konať srdcom. Majster to spozná a až vtedy uzná, že človek je schopný a má na to, aby sa mu odovzdali skryté tajomstvá využívania energie.
Dýchať a troška pracovať s energiou v prospech vlastného zdravia, to sa dá naučiť aj na kurzoch od učiteľov, ktorí chi-kung čiastočne zvládajú. Pokiaľ však chcete perfektne ovládať systém, dostať sa na úroveň profesionála, tlačiť vagón s kópiou opretou o krk, je potrebné zvládnuť tú najvyššiu školu čínskych bojových umení tai-chi chi-kung.
To znamená detailné využívanie energie chi-kung, špeciálne dýchacie cvičenia, čiže krátke dýchacie cviky pre okamžité využitie energie, cvičenia pre zvýšenia cirkulácie a pulzu energie, špeciálne dýchacie cvičenia pod vodou – naučiť sa dýchať kožnými pórmi, aby sa uvoľnila energia v celom tele, ďalej špeciálne otužovanie určitých zón tela, ovládanie energetických dráh – meridiánov, ktorými tlačíme energiu z celého tela do jedného bodu – krčnej jamky.
Veľmi dôležité je vedieť aj energiu v danom bode udržať. Keď tlačím vagón s kópiou opretou o krk, niekedy prestávam vidieť, lebo všetka energia je presne rozdelená len do tých miest tela, ktoré potrebujem k výkonu. Je tiež dôležité vedieť po výkone energiu spätne rozvrstviť. Mohlo by sa stať, že keby som kópiu len jednoducho sňal, miesto, o ktoré bola opretá, by jednoducho explodovalo.“
Ak sa opýta laik, čo je to chi-kung, ako mu odpoviete?
„Je to vitálna energia, ktorá nám dáva život. Jej centrum sa nachádza niekoľko centimetrov pod pupkom. Je to energia, s ktorou sa môžeme naučiť odstraňovať zdravotné problémy. Chi-kung nám dáva vitalitu, pri jeho ovládaní nás nič nedokáže len tak ľahko unaviť. Ovládaním chi-kung sa zbavujeme aj psychických problémov, depresií, neuróz, ale aj niektorých bolestí žalúdka a iných zdanlivo telesných chorôb, ktoré majú svoj pôvod v psychike. Ovládaním chi-kung môžeme liečiť aj mnohé telesné choroby. Chi-kung je teda energia života, má ju každý z nás, ale jej využitie záleží vždy na konkrétnom človeku.“
Vo svojich sedemnástich rokoch ste opustili Slovensko a išli ste vyhľadať čínskeho majstra kung-fu do Nemecka. Aby ste si mohli zaplatiť tréningy, brali ste prácu každého druhu. Aká je úloha majstra? Bol majster osobnosťou, ktorá vám ukázala smer, alebo medzičlánok, ktorý vás ´len´ posunul ďalej?
„Zo Slovenska som už išiel presvedčený, že kung-fu je moja životná cesta. Netúžil som po ničom, len byť dobrým bojovníkom, ktorý na patričnej úrovni zvláda bojové umenie. Ale až profesionálny majster mi ukázal, že boj je len jedna z foriem prejavu celého umenia. Učil som sa nanovo dýchať, hýbať, absolvoval som tréningy tai-chi, chi-kung. V učení som ďalej pokračoval vo Švajčiarsku. Majster ma pohol dopredu, ukázal mi ako kráčať ktorou cestou, aby sa moje túžby naplnili.
Utišoval som len ten najväčší hlad, inak žil len pre tréningy, riadil sa radami majstra. Popri tom som tvrdo pracoval, bral akúkoľvek robotu, len aby som zarobil na tréning.“
Ako dlho to trvalo?
„Štrnásť mesiacov.“
Počas svojho pobytu na Západe ste sa neskôr živili zápasmi, v ktorých často išlo o život. Boj na plný kontakt. Takéto zápasy sú na Slovensku zvyčajne známe z videofilmov ako Krvavý šport a podobne. Film to vždy predstavuje tak, že ide o boj niekoľkých dobre platených protivníkov, ale na nepovolenej aréne, kde sa prizerajú ľudia, čo za to poriadne platia. Nakoľko sú tieto zápasy zakázané a nakoľko legálne?
„Je niekoľko systémov, ako zápasiť v plnom kontakte. Máme kick-box, máme kumite, full-contact... Každý zápas má určité pravidlá. Ja som bojoval v zápasoch, ktoré mali iba dve pravidlá – k.o., alebo vzdanie súpera. Preto som dobre zarábal, lebo zápasy boli skutočne bojové, naplno a bez rozdielu váh. Boli tam povolené techniky, ktoré sú zakázané v akejkoľvek registrovanej asociácii.
Ak súper dostane ranu pri kick-boxe, rozhodca to zastaví a počíta. V našich zápasoch ak súper padol na kolená, druhý útočil stále, mohol ho doslova biť na zemi, kým ležiaci nebuchol rukou o zem, že sa vzdáva. Musel nájsť spôsob, aby protivníka zo seba zhodil. Bolo to strašne tvrdé, preto bol honorár aj niekoľko tisíc mariek.
Takto som odviedol 72 zápasov, z čoho som 68 vyhral. Všetko počas rokov 1991 až 1996.
Tieto zápasy riadi súkromná asociácia Čierny a červený drak, čiže Black And Red Dragon. Zápasníkom môže byť len človek, ktorý sa preukáže titulom majstra, alebo čiernym pásom.
Aréna a celé zápasy sú viacmenej súkromné. Nie sú registrované na ministerstve športu, lebo by to neschválili. Ale nie sú ani oficiálne zakázané.
Máme aj tvrdšie zápasy ako extra-fighting, alebo no limits fighting. Napríklad v Rio de Janeiro je klietka, kde dvaja zápasníci bojujú o tridsať i päťdesiat tisíc dolárov. Ale to je zápas, kde musí vstúpiť človek, pre ktorého smrť neznamená nič. V boji môže o svoj život ľahko prísť.“
Prečo ste nakoniec odišli z profesionálnej bojovej scény?
„S technikou kung-fu sa cibrila aj moja filozofia. Cítil som, že svoje umenie využívam na to, aby som súperovi ublížil, vybil mu zuby, zlomil kosť... Postupne som nadobúdal vedomie, že svojimi znalosťami chcem ľuďom prinášať radosť, učiť ich byť odolnejšími voči stresu. Začal som viac robiť exhibície, najmä vo Švajčiarsku, Rakúsku, Nemecku a Holandsku. Tiež som začal profesionálne vyučovať kung-fu a robil v Nemecku kurzy tai-chi.
Nakoniec som sa v vrátil na Slovensko, lebo som sa rozišiel s agentúrou a manažmentom. Robil som si manažment sám, ale to sa dalo ťahať len určitý čas.
Vlani som sa v decembri dohodol so slovenskou agentúrou Eagle 21 a podpísal s nimi zmluvu o profesionálnom manažmente.“
Nakoľko ste vnímali život okolo seba po návrate na Slovensko? Nezískali ste pocit, že vaša cesta vás vytrhla zo spoločnosti natoľko, že s ňou strácate kontakt a začínate žiť v izolovanom vnútornom svete?
„Odchádzal som so starým plecniakom, ktorý som kedysi nosil na zemiakové brigády. Vrátil som sa s BMW, na ktoré som zarobil na profesionálnych zápasoch kung-fu v štýle plného kontaktu. Mal som oblek od Versaceho a kožený plášť. Každý sa ma pýtal, ako som to dokázal. Pred odchodom sa mi každý smial, že kung-fu je len klam videofilmov, ale ja som hovoril, že sa to naučím, dokážem a stanem sa majstrom bojových umení.
Z vnímania bežného života ma to však nevytrhlo. Mal som veľmi tvrdé podmienky, ale čím boli tvrdšie, tým viac som sa zoceľoval. Čím viac ma posielali do teplých krajín, tým som bol silnejší. Nikdy som sa nezastavil. To je tá správna cesta – ísť ďalej za svojim cieľom, nech už je všetko naokolo akokoľvek ťažké.
Keď som sa vrátil na Slovensko a videl, ako chce každý bohatnúť a zarábať, dosť ma prekvapilo, že ľudia sú nešťastní, keď sa im všetko nedarí veľmi rýchlo. To nejde. Bol som aj milo prekvapený tým, že každý na Slovensku chce niečo dokázať, ale spôsob, akým to robia, ma udivil. Veď aj cesta dlhá tisíc míľ, začína prvým krokom.“
Ako dnes pôsobíte v rámci výučby kung-fu?
„Učím tak, aby každý najskôr pochopil, že kung-fu nie je len boj. Práve naopak, svojimi schopnosťami by mal každý vytvárať pokojné prostredie. Na to je potrebné zvládnuť svoju vnútornú energiu, naučiť sa sebadisciplíne, šíriť pocit istoty.“
Ako pôsobí Shaolin Asociácia Tai-chi Kung-fu v Košiciach, konkrétne váš klub Shaolin Fist?
„Zakladám si na kvalite nie na množstve. Mám akadémiu, kde momentálne cvičí sedem žiakov. V september však budeme priberať nových ľudí. Teraz pracujem aj na vytvorení vlastných priestorov, kde by som vyučoval čínske bojové umenie.“
Aká je veková hranica, v ktorej sa človek môže začať venovať kung-fu?
„Veková hranica neexistuje. Alebo od štyroch rokov nahor neobmedzene.“
Je vhodné, aby s tým začínal napríklad mierne obézny päťdesiatnik, ktorý sa zvykol pohybovať iba medzi stohmi úradných papierov?
„Áno. Fyzické danosti nie sú žiadna prednosť. Kung-fu sa učí ľahko, pomaly a v pokoji. Začína sa dýchacími cvičeniami až po tvrdé techniky. Mimochodom, týmto spôsobom sa dá schudnúť aj sedem až desať kíl mesačne. Záleží to od cvičenca, nakoľko poctivo bude pristupovať k svojej disciplíne. Musí zmeniť stravu, naučiť sa opäť dýchať, rozvíjať energiu, cvičiť.
Fyzická kondícia sa však v určitom veku vytráca. Mentálna disciplína ostáva. Preto ak niekto príde za majstrom, ktorý je starý a už nevládze tak kopať a bojovať, možno nadobudnúť pocit, že ten človek už iných nemôže učiť. Ale ak takýto majster predvedie dýchacie cviky v plnej dokonalosti, skúsený znalec odhalí, že tento človek môže mať veľa dobrých skúseností, čo stoja za obdiv a hodno sa ich učiť, aj keď to už majster samotný nedokáže predviesť.
Deti, ktoré prídu prvýkrát na tréning, chcú vedieť predovšetkým šnúru a kopať ako majstri. Ale od malička sa im musí vštepovať do hlavy, že všetko čo robia, z nich urobí silné osobnosti, len ak zvládnu sebadisciplínu. Len tak rastie ich energia dobrým smerom. Musia sa naučiť rozlišovať životné situácie, dobro a zlo.
Preto je potrebné učiť sa cestou filozofie. Ak je výučba len o boji, to je zlé. Cvičenie je len obal, jadro je používanie energie a čisté myslenie.“
Nakoľko je táto filozofia naozaj rozšírená medzi profesionálnymi zápasníkmi, ktorí bojujú v plnom kontakte a s ohrozením života za peniaze?
„Títo ľudia uznávajú, že mám vlastnú cestu, ale často ma nechápu ako profesionála, čo mohol zarábať, ale prestal s tým.
Ich myslenie je charakteristické tým, že neubližujú nikomu na ulici, nevyhľadávajú obete, prijímajú za súperov len tých, čo sa na boj vydali dobrovoľne. Preto idú do boja vyrovnaní a prijímajú zaň peniaze, lebo sami riskujú.“
Ako vyzerá váš bežný deň?
„Vstávam okolo siedmej, vypijem zo tri deci vody, raňajkujem ovsené vločky a ovocie. Asi polhodinu cvičím dýchacie cvičenia, potom sa venujem knihám, meditácii v pohybe a o dvanástej mám obed. Potom od druhej popoludňajšej hodiny začínam štvorhodinový tréning. To znamená rozcvička, rozbehanie, bicykel, činky, bojové umenie, rozťahovanie, strečing, tai-chi, meditácie.
V sobotu mám odpočinkový deň, len plaváreň a v nedeľu sa venujem len dýchacím cvičeniam. To pretože veľmi dôležitou časťou tréningu je aj regenerácia a odpočinok.“
Ïakujem za rozhovor
17. 5. 2002
Slavomír Szabó |
tlačiareň
|
magyar
polski
deutsch
pošli do vybrali.sme.sk
