Východoslovenské múzeum v Košiciach, Hviezdoslavova č.3
Termín: 7.9.2004- 3.10.2004
Autor výstavy: p.Eva Hrušková,
Realizácia výstavy : p.Eva Hrušková, Technicko-prevádzkovo-propagačné odd.,a Konzervátorské dielne VSM
Najstaršie fajansové práce – hlinené nádoby s cíničito–olovnatou glazúrou vypaľovanou pri teplote do 1000 °C ako typický znak tejto keramiky – nachádzame už v egyptskej a gréckej kultúre. V Európe po prvý raz priviedli tento druh keramiky na najvyššiu technologickú i výtvarnú úroveň v maurskom Španielsku v 1. polovici 15. storočia. Keďže produkcia tohto tvaru bola bohatá, vyvážali ho, dopravovali do Talianska a to cez ostrov Malorku. Drobným pozmenením tohto názvu vznikol pre túto keramiku názov majolika.
V Taliansku najvýraznejším strediskom tejto keramiky sa stalo už v 14. storočí mesto Faenza a od tohto názvu mesta pochádza termín fajansa. Taliansko malo obrovský vplyv na rozvoj renesančnej a neskoro renesančnej fajansy. Domovské právo našla vo Francúzsku už na začiatku 16. storočia, keď sa talianski remeselníci usadili v Lyone. V Nizozemsku nachádzame v tom období takisto talianskych majstrov. Popri nich sa však už objavujú aj majolikári domáceho pôvodu, ktorí zakladajú neskoršiu slávu nizozemskej fajansy vrcholiacej v dielňach ako boli Utrecht, Rotterdam a slávny Delft, kde aj v súčasnosti sa vyrába fajansa. V Nemecku v 16. storočí nedosiahla táto výroba taký rozmach ako v spomenutých krajinách, ale aj tu vznikli významné strediská ako boli Norimberg a Augsburg. Do Uhorska prenikol kult talianskej fajansy v 70-tych rokoch 15. storočia.
Za rozšírenie fajansovej výroby na Slovensku vďačíme habánom, príslušníkom náboženskej sekty novokrstencov, založenej v roku 1524 v Zurichu. Okrem náboženskej stránky ich učenie obsahovalo aj zásady, ktoré určovali správanie sa jej príslušníkov nielen v súkromnom ale predovšetkým hospodársko-spoločenskom živote. Táto stránka učenia habánov bola veľmi blízka i teórii vodcu nemeckého sedliackeho povstania v roku 1625 Thomasa Münzera. Po potlačení povstania boli vypovedaní z krajín, kde žili (Švajčiarsko, južné Nemecké a severné Taliansko). Novým domovom prvých utečencov sa stala Morava. Do života habánov nepriaznivo zasiahlo české povstanie v roku 1618. Po bitke na Bielej Hore cisársky patent z roku 1622 prinútil habánov opustiť územie Moravy. Nové útočište našli na Slovensku. Habáni bývali v spoločných dvoroch prísne dodržiavajúc zásadu spoločného majetku, kolektívnej práce a života. Odmenou za vykonanú prácu im bola strava, odev a prístrešie. Okrem džbankárov, hrnčiarov a kachliarov boli medzi nimi aj zruční tkáči, krajčíri, hodinári, zámočníci, kováči a debnári. Aj napriek tomu, že habáni ešte v 17. storočí žili v uzavretom spoločenstve, zoslablo ich kolektívne cítenie a prejavila sa túžba po súkromnom majetku. Po rozpade kolektívneho hospodárenia, dielne na výrobu fajansového riadu prešli do rúk jednotlivých rodín, ktoré postupom času prijímali učňov spomedzi pôvodného obyvateľstva.
Habánska fajansa určená pre šľachtu mala vyslovene dekoratívny charakter ako napríklad misy s prelamovanými okrajmi z konca 16. a zo začiatku 17. storočia. Úžitkovejší charakter mali džbány guľovitého tvaru so širším a nižším hrdlom, často s cínovými vrchnákmi. Veľké tzv. kardinálske taniere sa vyrábali už pre bohatých mešťanov, ktorí si na ne často dávali maľovať iniciály a datovanie. Datovanie je typickou súčasťou mnohých habánskych prác. Najkvalitnejšie výrobky habánskej fajansy sa vyznačujú krásnou bielou kompaktnou glazúrou a dekórom v štyroch farbách a to modrej, žltej, zelenej a mangánovej.
V Holiči založil dielňu v roku 1743 manžel Márii Terézie František Lotrinsky. Výzdoba výrobkov holičskej dielne závisela od objednávateľov. Bohatšiu výzdobu používali na predmetoch pre šľachtu a bohatých mešťanov. Okrem riadu vyrábali v Holiči aj sochárske diela (postavy ľudí a zvierat), ktoré boli v Európe veľmi obľúbené a medzi ktoré patrili aj kanvice v tvare papagája. Vo výrobe sa prejavil v značnom množstve aj náboženský motív ako napríklad kropenička s postavou svätej Veroniky. S obľubou používali aj motívy viedenskej porcelánky.
Po rozšírení výroby porcelánu, výroba fajansových predmetov zanikla. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia znovu bola obnovená. Továreň Zsolnayho v Pécsi v tom čase začala s výrobou ozdobných a umeleckých predmetov. Majiteľ továrne daroval značnú zbierku majoliky do Východoslovenského múzea.
Vo Východoslovenskom múzeu sa nachádza vzácna zbierka fajansy a majoliky, ktorú získalo múzeum darom od grófov Dessewffyho a Andrássyho. Na výstave sú prezentované predmety z Talianska, Nizozemska, Nemecka, Slovenska a Maďarska. |
tlačiareň
|