(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovateľ w.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: [email protected] tel. 0905 942 606

Roman Volák - jediný domáci kickboxer v kategórii hudobných foriem
@ Aktuálne -> Šport Apr 10 2002 - 08:37 GMT

Klasická otázka na úvod: Kedy si sa začal venovať bojovému meniu?

"Začínal som v štrnástich, pod vplyvom vtedy veľmi módnych karate a kung-fu filmov s Bruceom Leem a podobne. Prihlásil som sa teda na kung-fu do jedného klubu, ktorý viedol známy Róbert Mikula, kde som začal trénovať štýl hungar. Problém bol však v tom, že v Európe sa neorganizovali súťaže v kung fu, jedine športové zápasy v kickboxe - full contact, half contact a semi contact. To znamená, že sme síce cvičili kung-fu, ale zápasiť sme chodili v kickboxe. Čoskoro nám ale došlo, že takto to predsa nemá zmysel a radšej sa budeme naplno venovať kickboxu, pretože obyčajne to prebiehalo tak, že sme prišli na súťaž, dostali bitku, prehrali 5:0 a išli domov (smiech)... V období, keď sa klub začal naplno venovať kickboxu som sa rozhodol odísť. Bol som čerstvý maturant. Stihol som ešte absolvovať v Česku jednu súťaž vo full contacte, no a potom prišla vojenčina. Práve počas ´prezenčky´, som začal koketovať s hudobnými formami. V tom období sa totiž konali majstrovstvá Slovenska, odkiaľ víťazi mali zaistený postup na majstrovstvá sveta v Prahe. Na majstrovstvách Slovenska som sa síce nezúčastnil, ale svet ma lákal, preto som sa pokúšal zistiť, či by som mal nejakú šancu sa tam dostať. Žiaľ, oznámili mi, že všetky kategórie sú už ´plné´, s výnimkou voľného štýlu - freestyle. Išlo o cvičenie. Veľmi som sa tam chcel zúčastniť, tak som bez váhania kývol, nech ma tam teda napíšu. Nasledovali tri mesiace tvrdého tréningu, keďže som bol v kasárňach, hudbu som so známymi vyberal po telefóne... Nakoniec som si z Prahy odniesol piate miesto, čo možno považovať za naozaj veľký úspech."

Patril si vtedy pod nejaký klub, alebo si súťažil na vlastnú päsť?

"Na to, aby som sa mohol zúčastniť, musel som byť členom nejakého klubu, tak som sa teda prihlásil do Budo klubu Košice, no, pravdu povediac, išlo viac-menej iba o papierovú záležitosť. Po majstrovstvách som v tréningovom nasadení dosť poľavil - takmer trištvrte roka som vôbec netrénoval. Začal som až po návrate do civilu, keď mi klub dal nejaké ponuky na vystupovania, ba čo viac, ponúkli mi, že u nich môžem trénovať zadarmo, avšak na súťažiach sa budem môcť zúčastniť pod ich hlavičkou. Všetky zájazdy som si musel financovať z vlastného vrecka."

Predpokladám, že spočiatku sa ti ponuky na vystúpenia nehrnuli v takom počte, ako v súčasnosti...

"Áno, spočiatku to išlo dosť pomaly. Tu prišla ponuka vystúpiť na festivale ázijských bojových umení, tam zase v rámci diskotéky..."

Vráťme sa však ešte k začiatkom. Ten boom ´akčňákov´ s Bruceom Leem som zažil aj ja, takže si dobre pamätám, koľko mojich spolužiakov sa húfne po zhliadnutí nejakého na videu húfne hlásilo na karate. Mnohí však veľmi skoro zistili, že za tými všakovakými údermi, kopmi, výskokmi a otočkami sa ukrýva kopa driny, takže nakoniec iba málokto vydržal dlhšie, ako mesiac...

"Myslím, že u mňa tú výdrž podporil najmä fakt, že som mal motiváciu - cieľ, ktorý som chcel dosiahnuť."

Mnoho laikov, možno práve vďaka akčným filmom žije v predstave, že či už karatista, kickboxer, skrátka ten, kto sa venuje nejakému bojovému umeniu má nad sebou stále svojho trénera - guru, no ty si po odchode od Róberta Mikulu začal trénovať úplne sám...

"Ja som bol vždy taký ´snílek´. Jedného dňa som si povedal, že sa naučím držať nohu ako Van Damme, na čo ľudia z môjho okolia zareagovali akurát posmeškami. Tvrdo som na sebe pracoval, až jedného dňa som tú nohu udržal tak, že ľuďom ´spadla sánka´... Nikto nechápal, ako som to dokázal, veď také niečo vtedy dokázali akurát tak gymnastky. Vieš, keď som odchádzal do Prahy na majstrovstvá, mal som za vzor vtedy úradujúceho majstra sveta, na ktorého meno si teraz nespomeniem. Paradoxne, on sa nakoniec umiestnil jedenásty, ja piaty..."

Znamená to, že všetku techniku si si nadrel vyslovene iba z akčných filmov?

"Čo sa techniky týka, silné základy mi dal Róbert Mikula, ktorý je po technickej stránke naozaj výborný.Problém však bol v tom, že zatiaľ čo väčšina trénerov má tendencie naučiť svojich žiakov aspoň toľko, čo vedia oni, ak nie viac, Robo bol ten typ, že pokiaľ cítil, že ten, či onen žiak má tendencie sa zlepšovať a dosiahnuť vysokú úroveň, tak sa mu jednoducho prestal venovať. Ja som naozaj veľa vecí odpozoroval z filmov. V tom období tu poznali ľudia, čo sa zaoberali karate tak tri, štyri kopy, viac nie. Trebárs kopy vo výskoku, tie boli úplne tabu. A presne to ma ´hecovalo´. Odpozoroval som niektoré ´finty´ z filmov a potom sa ich krvopotne učil. Stále som sa snažil posúvať dopredu, byť lepší a lepší. Pozri, na majstrovstvách sveta som si všimol, že väčšina prítomných robí klasický kop typu výskok - otočka, z nohy na nohu, no iba s jedným obratom. Povedal som si, že ja skúsim obraty dva... Išlo to naozaj pomaly, pretože som nemal nikoho, kto by mi radil, ako to vlastne robiť. Skúšal som, skúšal - nedarilo sa, tak som to na štvrť roka nechal. Potom sa k tomu opäť vrátil, stále skúšal, až kým sa mi to jedného dňa nepodarilo."

Pôsobíš bez trénera dodnes?

"Od roku 1999 mám trénerku, bývalu reprezentačnú trénerku gymnastiek - Martu Solárovú, ktorá trénovala napríklad Klaudiu Kinskú pred Olympijskými hrami v Atlante. Keď som prvýkrát vyhral titul majstra sveta, uvedomil som si, že ak sa chcem zlepšovať, potrebujem trénovať pod dozorom. Aj keď sám som sa na súťaž vedel pripraviť, odborný dozor je odborný dozor."

Znamená to, že kickbox v zmysle zápasov ´v ringu´ si odsunul definitívne bokom?

"Áno, definitívne. Exhibícia, ktorej sa venujem, je ako disciplínou v kickboxe, tak i v karate, záleží len ta tom, ktorá asociácia súťaž organizuje."

Laik si totiž pod termínom sedemnásobný majster sveta v kickboxe predstaví nejakého neuveriteľného bitkára, no ty si v podstate iba šoumen, ktorý sa vôbec nemláti...

"Skrátka, taká výkladná skriňa toho bojového umenia (smiech). Techniky, používané v samotnom kickboxe sa od tých, ktoré sa využívajú v hudobných formách trochu líšia, pretože tam prevládajú prvky karate. Nevyzeralo by totiž veľmi dobre, keby som prišiel na súťaž a začal robiť ´háky´a podobne..."

Nie je ti ľúto, že duel ´ v ringu´ bude predsa len vždy považovaný za väčšiu ´frajerinu´?

"Po maturite sa mi ponúkala nejaká práca vo VSŽ , na ´kyslíkárni´, no mne bolo jasné, že ja sa chcem živiť športom. V tom období ma veľmi ovplyvnila Zora Czoborová, ktorej sa ako prvej Slovenke podarilo dosiahnuť titul majsterky sveta v aerobiku s tým, že neskôr prešla na fitness. Karate, judo, zápasenie, či box, to všetko tu už funguje. Tak som si zvolil práve túto cestu, ktorá bola v našich podmienkach dosť neprebádaná. Skrátka, chcel som robiť niečo, čo u nás nerobí nikto a byť v tom naozaj dobrý. Vieš, keď sa napríklad nejakého kickboxera v televíznej relácii opýtajú, či by mohlo niečo predviesť, tak ukáže pár uderov, kopov a to je všetko. Ja môžem predviesť šou so všetkou parádou. Nie je úder, ako úder. Zatiaľ čo tí, ktorí sa venujú full contactu sú zvyknutí na súpera a exhibícia je pre nich cudzia, ja som práve naopak zvyknutý byť na ´pľaci´ sám. Takisto nie sú zďaleka tak dobre strečingovo ´vybavený´... Ich kopy smeruju na konkrétne miesta tela, kdežto keď vykopnem ja, je to o niečom úplne inom."

Všimol som si, že počas tvojich vystúpení sa nejeden muž s krivou tvárou chytí za slabiny, keď vidí tie ´šnúry´, či rôzne výkopy... Nebolo zrejme jednoduché sa tak fantasticky ´rozťahať´...

"Je to paradox, ale v detstve som bol dosť ´tvrdý´ typ. Dokonca ešte aj na základnej škole, v období, keď už som sa venoval bojovému umeniu. Urobiť na lavičke predklon a dotknúť sa pritom aspoň špičiek chodidiel, to pre mňa neexistovalo (smiech). Učiteľka mi stále vravela, že by som mal začať so strečingom. Postupom času som zistil, že by to bolo pre mňa naozaj veľmi dobré, už len z hľadiska ladnosti pohybov. Vďaka strečingu som v priebehu naozaj krátkeho obdobia dosiahol obrovské pokroky."

Aké boli tvoje ďalšie kroky po úspešnej pražskej premiére?

"Druhé majstrovstvá sveta, na ktorých som sa zúčastnil, sa konali v Poľsku, avšak tieto boli pod hlavičkou inej asociácie, ako majstrovstvá v Prahe. Okrem toho, že som sa tam umiestnil na štvrtom mieste, mal som jedinečnú príležitosť prvýkrát naživo vidieť Jona Valeru, ktorý je dodnes mojím najväčším vzorom. Vyhral vtedy obe kategórie, ako hudobné formy so zbraňou, tak i bez, no bol videteľne o triedu-dve lepší od ostatných. Vieš, dovtedy som nemal príležitosť vidieť niekoho naozaj špičkového, koho by bolo možné považovať za skutočnú konkurenciu. Tá jeho dynamika a rýchlosť bola fascinujúca. Bolo mi jasné, že presne to je cesta, ktorou sa chcem uberať. Opäť nastalo obdobie tvrdých tréningov, ktoré však prinieslo svoje ovocie. O dva roky neskôr som sa stal majstrom sveta."

Aj so zbraňami si sa naučil sám? Tvoje exhibície s nunčakmi, či kamami sú naozaj ´premakané´ a miestami vizerajú dosť nebezpečne.

"Áno, aj to som sa učil sám. S kamami som sa prvýkrát ´naživo´ stretol na jednej súťaži v Nemecku, kde s nimi súťažil jeden z rozhodcov. Išlo ešte o ten najstarší typ kamas, ktoré mali doslova rúčku ako sekeru. Zaujalo ma to, a tak som si ich tam v jednom obchode za 40 mariek kúpil. Doma som sa s nimi potom každý večer pri telke učil narábať - skúšal som ich otáčať, trénoval som vpichy, seky, klasické i dvojité...Odrazu som zistil, že mi to s nimi celkom dobre ide. Cítil som, že mám v sebe zakorenený talent narábať s týmito ´vecičkami´, čo sa mi potvrdilo aj pri nunčakoch. S týmto nástrojom prakticky ani necvičím. Iba ho vezmem do ruky, výjdem na ´pľac´a už to ide samo."

Ublížil si si niekedy?

"Jasné, to sa stane každému.Keď si dám dole kimono, zistím, že mám na tele niekoľko modrín. Stalo sa mi takisto, že som sa kamou pichol do nohy (smiech)."

Stalo sa ti niečo podobné aj na súťaži?

"Úraz nie, akurát na majstrovstvách sveta v Hannoveri mi počas cvičenia vypadla kama z ruky, čo znamená diskvalifikáciu.Veľmi ma to mrzelo, pretože som bol vo vynikajúcej forme, na najlepšej ceste za titulom majstra sveta. Aj keď publiku i súperom sa moja choreografia veľmi páčila, strata zbrane sa trestá diskvalifikáciou. Rozhodca za mnou po súťaži prišiel s tým, že som cvičil veľmi dobre, len nabudúce nech nerozhadzujem kami po telocvični (smiech). Bolo to pre mňa veľké ponaučenie. Víťazom sa nakoniec stal jeden Kanaďan, ktorého sa mi podarilo pred dvoma mesiacmi v Prahe poraziť."

Vzhľadom k všetkým úspechom, ktoré si dosiahol, sa mi natíske jedna zásadná otázka: Čo vôbec ešte robíš na Slovensku?

"V prvom rade sa musím zlepšiť v angličtine. To je základ. Mojim snom je totiž presedlať k filmu. V Česku v súčasnosti prebieha nakrúcanie druhej časti filmu "Blade" a jeden môj známy má možnosť dostať materiály o mne priamo k produkcii filmu."

Stará sa ti o to nejaký manažér?

"Áno, mám vlastného manažéra."

V tvoj prospech zrejme nahráva aj fakt, že si podobne stavaný ako Van Damme, ktorý tiež nepatrí medzi nejakých dvojmetrových svalovcov...

"On je dokonca nižší ako ja, čo je takisto istá výhoda, pretože má kratšie ´páky´. Čím nižší človek, tým kratšie nohy a ruky a tým kratšie intervaly úderov, čo znamená, že človek s menšou výškou a kratšími končatinami ich urobí viac a rýchlejšie, ako nejaký ´dlháň´."

Zohráva teda podľa teba v priamom ´boji´ výška dominantnú úlohu?

"Vysokí majú výhodu v tom, že vďaka dlhým rukám a nohám si ťa jednoducho nepripustia k telu, no na druhej strane majú oveľa viac slabín, pretože sa nedkážu tak dobre kryť, ako malí. Kým si dlháň stihne urobiť ´bránu´, menší mu do odkrytej časti s kľudom stihne dať poriadnu ´kopačku´."

Stalo sa ti už, že by niekto mal tendencie vyskúšať si, či si tým sedemnásobným majstrom sveta zaslúžene? Myslím, niekde v bare a podobne...

"Občas sa nejaký blbec nájde. U mňa bol navyše ten problém, že keď som začal cvičiť, po Košiciach sa o mne rozchýrilo, že som veľký frajer a bitkár, čo som v celku v ľuďoch udržiaval (smiech). Postupom času mi však dochádzalo, že to nie je o frajerine. Jasné, je fajn keď vieš, že nemáš problém zneškodniť nejakého agresívneho opilca - čo sa mi našťastie už asi štyri roky nepritrafilo, no horšie je, keď do teba začnú vyrývať ´živáni´ s nožmi a devinami vo vrecku. Takéto týpky sú dosť zákerné a navyše, ak by mi pri potyčke trebárs vyskočilo koleno - skončil som. Kvôli tomu nelyžujem, nehrám futbal, ani basketbal. Našťastie, ak sa aj nejaký incident rysoval, vždy to skončilo iba v slovnej úrovni. Snažím sa možné konflikty predvídať a radšej sa im vyhýbať."

Mnoho muzikantov otvorene priznáva, že hudbe sa venuje v prvom rade kvôli babám a peniazom. Ako je to v tvojom prípade?

"Ako som spomínal, športom som sa vždy chcel živiť, takže tá meteriálna stránka tu určite zohráva svoju úlohu. Nemám predsa v pláne popri cvičení ešte chodiť niekde brigádovať, aby som si zarobil aspoň na základné živobytie. Peniaze však nie sú pre mňa primárnou motiváciou. Moje prvé honoráre za vystúpenia sa pohybovali zhruba okolo 500 korún. Na druhej strane, ak už som niečo v živote dokázal a navyše vlastnou drinou, prečo by som to nemohol aj predať? Vieš, dosť ma štvalo, keď som mal už na konte dvojnásobný titul majstra sveta, no moje meno v žiadnych domácich rebríčkoch najúspešnejších športovcov nefigurovalo, pretože tam sa umiestňovali iba olympionici. Pred dvoma týždňami sa to konečne prelomilo a z rúk premiéra Dzurindu si prevzali ocenenia nielen olympionici, paralympionici, ale tí, ktorí Slovensko reprezentovali na majstrovstvách sveta a Európy. Aj keď spomedzi prítomných, čo sa zúčastnili na ´svete´ a ´Európe´som mal najviac majstrovských titulov, uznali mi nakoniec aj tak iba tituly od jednej asociácie, plus tri zlaté medaily. Konečne som sa teda aj ja začal tešiť záujmu médií. Nikdy som nemal niekoho, kto by ma pretláčal na stránky novín, či do televízie. Čo sa báb týka, už som si zvykol, že moje vystúpenia ´žerú´ pretože tu nemám konkurenciu. Takéto šou nerobí nikto ani v Česku, Maďarsku, ba dokonca ani v Rakúsku.Aj preto mám v pláne skúsiť šťastie aj za hranicami. Ak na Slovensku mávam vystúpenia každý týždeň, neverím, že trebárs v Rakúsku by som ich mal menej. Stalo sa, pretože často vystupujem na akciách, kde účinkujú muzikanti, kapely, či herci, že keď prídem, najprv ma totálne ignorujú, pretože ich zaujímajú buď na prvý pohľad známe tváre, alebo nejakí vysokí ´manekýni´. Po vystúpení sa však na mňa hneď slintavo lepia, čo mi je teda dosť proti srsti (smiech). Samozrejme, klamal by som, keby som tvrdil, že mi nie je príjemný záujem dievčat, ale na trochu inej úrovni."

Minule som ťa videl v televízii v úlohe trénera fitness...

"Áno, ide o kickboxfitness, s ktorým som sa stretol v Spojených štátoch. Niektorí známi ma prehovárali, aby som to skúsil trénovať u nás, že tu už mám isté meno, no mne sa do toho príliš nechcelo. Aj keď mám svoje ciele, ktoré by som rád dosiahol a s týmto som veľmi nerátal, nakoniec som sa predsa len dal prehovoriť (smiech)."

Keď si už spomenul tie ciele, povedz o nich na záver čosi bližšie.

"Dal som si taký záväzok, že by som rád vyhral titul majstra sveta na súťažiach piatich najznámejších svetových asociácií - zatiaľ sa mi to podarilo v troch - alebo jednoducho dosiahnuť desať titulov. Už aj kvôli tomu, že filmový producenti nehľadajú do ´akčňákov´ iba také typy, ktoré vyzerajú ako nejakí ´Rusi´, ale v prvom rade potrebujú tvár a potom niekoho vynikajúco pohybového vybaveného. Myslím, že čo sa týka tých desiatich titulov, je šanca, že o týždeň by som k siedmym, ktoré už mám, mohol na majstrovstvách v Zürrichu pridať ďalšie dva. Ïalším veľkým cieľom je predať svoje skúsenosti iným, talentovaným ľuďom. Tento sen sa mi, zdá sa, už napåňa, pretože v súčasnosti mám pod svojimi ochrnanými krídali jedného dvanásťročného chlapca z Michaloviec. Je to veľký talent a beriem ho so sebou aj do Zürrichu. Chcem ho dať do kategórie ´nad 16 rokov´. Jeho otec mi vraví, že budeme obaja sklamaní, no ja si stojím za tým, že to bude preňho veľká škola. Rád by som vytvoril z exhibičného kickboxu na Slovensku doslova mániu. Napríklad v Spojených štátoch sa tento šport už teší veľkej obľube, najmä u mladej generácie. Rodičia totiž veľmi nechcú prihlasovať svoje deti na šport, kde by sa bili. Tento štýl deti nevedie k agresivite, práve naopak. Tým, že v sebe kåbi prvky bojového umenia a gymnastiky, vlastne vynikajúco precvičuje telo."