(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovateľ w.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: [email protected] tel. 0905 942 606

Liba na životnej križovatke
@ Aktuálne -> Šport Apr 10 2002 - 09:20 GMT

Medzi tých, ktorí sa zlatými písmenami zapísali do kroniky košického hokeja, nesporne patrí útočník Igor Liba. Dosiahol celý rad významných úspechov doma i v zahraničí a odborníci ho na prelome milénia vyhodnotili ako 26. najúspešnejšieho slovenského športovca storočia.

Prešovské začiatky

" S hokejom som začínal v rodnom Prešove tak ako všetci vtedajší chlapci, na ulici. V tých časoch ešte nebolo toľko veľa áut ako dnes, stačilo po skončení vyučovania položiť na cestu školské aktovky, ktoré poslúžili ako brány a - mohlo sa hrať. Najprv len tak, v topánkach, keď zamrzla Torysa, vytiahli sa aj korčule. Mal som najprv iba také jednoduché, na kľúčik, ale to nič nebránilo, aby som sa do neskorých večerných hodín s kamarátmi nenaháňal za tým malým čiernym čudom, zvaným puk a nesúkal súperom jeden gól za druhým. Odmala bolo moje miesto vpredu, v útoku, vždy som som chcel góly strieľať, alebo aspoň na ne prihrávať. Veľmi dobre si pamätám na chvíle strávené na zimáku počas verejného korčuľovania, kde sme sa s chlapcami zdokonaľovali v ovládaní "železných" nožov. Práve to chýba dnes aj v Košiciach. Nečudo, že sa rodí menej hokejových talentov, veď chalani sa nemajú kde naučiť dobre korčuľovať. Mal som desať rokov, keď prešovskí funkcionári robili nábor do hokejového oddielu. Samozrejme, že som sa prihlásil, vybrali ma a až vtedy som vlastne naozaj začal hrať hokej. Dovtedy, na ceste, alebo na Toryse, to bolo len také, síce nadšené, ale predsa bezhlavé lietanie za pukom. V prípravke sa trénovalo už pod dohľadom skúsených odborníkov, cibrila sa technika, nacvičovali akcie, skrátka, bol koniec živelnosti, bola to už skutočná robota."

Stratené korčule

Raz cestou po zamrznutej Toryse na tréningu Igor niesol topánky s korčuľami nastoknuté na hokejovej palici, ktorú mal vyloženú na ramene, taká bola vtedy móda. Keď sa na štadióne začal obúvať, s hrôzou zistil, že počas chôdze jednu korčuľu stratil. Bál sa priznať mamke, aby ho nevyhrešila. Nakoniec to urobil a veľmi ju prosil, aby mu kúpila nové korčule. Bol jej zato ochotný všetko prisľúbiť, tak po nich túžil. Chudera mama, celú noc nespala, špekulovala, čo urobiť. U Libovcov nebolo peňazí na rozhadzovanie, ale príliš dobre vedela, ako Igor nadovšetko miluje hokej. Nakoniec obetovala stovku odloženú na horšie časy a kúpila mu korčule od suseda, ktorý ich práve predával. Čo na tom, že boli od ruky a najmenej o tri, či štyri čísla väčšie ako synova noha!? Bola to dobrá značka topánok /ručne šité " horovky"/ a syn sa novým korčuliam náramne tešil. Aj sa mu na ľade stále viac a viac darilo. V metropole Šariša prešiel postupne všetkými mládežníckymi kategóriami a vypracoval sa na reprezentanta. Keď obliekal dres reprezentačnej osemnástky, všimli si ho Košičania.

Prestup do Košíc

" Dostal som ponuku prestúpiť do VSŽ, neváhal som ani chvíľku, prijal som ju. Veď sa mi splnil chlapčenský sen - hrať v najvyššej súťaži vo vtedajšom Československu, ktoré bolo svetovou hokejovou veľmocou. Vyhliadol si ma funkcionár Pavol Matis, ktorý chodil po Slovensku a vyhľadával talenty. Podarilo sa mu pozbierať do Košíc mladých hráčov od Prešova až po Liptovský Mikuláš, ktorí s domácimi kozákmi vytvorili celok, čo sa dva razy tešil z majstrovského titulu. V tom čase vo VSŽ bola výborná skladba mužstva. Tréneri Miroslav Nitka a Jano Selvek mali k dispozícii starších, veľmi skúsených hráčov ako Jano Faith, Béďo Brunclík, Čapek, Šandrik, bola tu aj stredná generácia a od tých všetkých sme sa my, mladí, mohli učiť a výkonnostne pri nich rásť. Keď som prišiel do VSŽ, našiel som tam skvelý kolektív, hráči držali pokope nielen na ľade, ale po víťaznom zápase doma sa sem-tam zašlo spoločne na nejaké to pivko, dobrá nálada vládla medzi chlapcami na dlhých cestách vlakom, napríklad do Prahy, na zápasy a späť, mnohí sa navzájom navštevovali aj doma, skrátka klapalo nám to. Aj pri týchto neformálnych príležitostiach sme sa bavili o hokeji, znova a znova do detailov preberali situácie na ľade, radili sme si, čo a ako sa dalo urobiť ešte lepšie, precíznejšie. Samozrejme, že sa to odzrkadlilo aj na výsledkoch. ¼udia cítili, že sme v pohode, fandili nám, na naše mnohé stretnutia bol zimný štadión beznádejne vypredaný."

V jednom mužstve s Gretzkym

Igor Liba s Ihnačákom a Vodilom vytvorili vo VSŽ útok, ktorý bol postrachom súperom. V reprezentácii boli jeho partnermi najčastejšie Rusnák a Vinco Lukáč. Igor v rokoch najväčšej slávy získal striebornú medailu na OH 1984 v Calgary a o rok neskôr sa stal majstrom sveta. Je držiteľom Zlatej hokejky a ako jeden z prvých Slovákov skúšal šťastie v kanadsko-americkej NHL. Hral za také renomované celky ako Minnesota, New York Rangers, či Los Angeles Kings, kde jeho spoluhráčom v útoku bol fenomenálny Wayne Gretzky. Aj keď z častého sťahovania sa za oceánom nebol príliš nadšený, v najprestížnejšej súťaži hokejistov na svete mohol hrať oveľa dlhšie ako jednu sezónu. Mal aj uzavretú zmluvu na ďalšie obdobie, "naletel" však istému pochybnému českému manažérovi, ktorý ho silou-mocou lanáril do Nemecka a sľuboval mu hory-doly. Kontrakt v NHL na prekvapenie všetkých zainteresovaných prerušil, pricestoval do Nemecka, tam však zistil, že stal obeťou podvodu. Reprezentačný dres ČSSR obliekol 211-krát, najviac spomedzi všetkých slovenských hráčov. Tromfol hokejistu storočia Dzurillu, legendárneho Golonku, Pašeka, Rusnáka i Lukáča. Raz / v roku 1993 proti Francúzom/ nastúpil aj v reprezentačnom výbere Slovenska. S VSŽ bol dva razy majstrom ČSSR. Nikdy nezabudne na triumfálny návrat železiarov z Prahy po zisku druhého titulu. Už samotný fakt, že sa im podarilo poraziť Spartu v rozhodujúcom zápase na jej ľade v hlavnom meste, znamenal v tých časoch veľmi veľa. Ale príchod domov, do Košíc, predčil všetky očakávania. Na letisku sa zišlo privítať "zlatých" hokejistov toľko ľudí, že sa sotva zmestili na plochu. Oslavy potom pokračovali na štadióne, šampanské tieklo prúdom... Na sklonku kariéry sa v Košiciach v roku 1998 po súboji s bratislavským Slovanom tešil aj zo slovenského titulu. S hokejom pochodil kus sveta, hrával ho vo Švajčiarsku, Taliansku, Fínsku, Rakúsku. Všetkých trénerov, ktorých rukami prešiel, si váži, za najlepšiu považuje dvojicu Luděk Bukač - Standa Neveselý.

Manželka z fotografie

"Málokto si vyberal manželku tak romanticky ako ja. Narukoval som do Liberca a hneď v prvých dňoch som zistil, že kuchyni "velí" môj známy z Prešova. Raz ma pozval do svojej kancelárie a ja som pod sklom na stole zbadal fotografiu prekrásnej dievčiny. Kto je to? - opýtal som sa. Keď mi odpovedal, že jeho sestra, vyhàklo zo mňa: To bude moja manželka! Ledva som sa vedel dočkať prvého opušťáku po vojenskej prísahe. Okamžite som cestoval do Prešova, zaklopal u nich na dvere a šokovanú dievčinu pozýval na rande. Dívala sa na mňa, čerstvého bažanta, ako keby som spadol z mesiaca. Keď som jej vysvetlil, odkiaľ ju poznám, zasmiala sa a so schôdzkou súhlasila. O päť rokov nato bola svadba. Svetlana je odvtedy mojou oporou a životnou družkou. Máme spolu 14-ročného syna Richarda a 11-ročnú dcéru Alexandru. Dovedna desať rokov rokov som strávil v zahraničí. Aké je to žiť ďaleko od rodného kraja, medzi ľuďmi s inou mentalitou? Všade má chlieb kôrku z dvoch strán, všade žijú dobrí i zlí ľudia. Pre hokejistu je v cudzine kolotoč rovnaký ako doma - tréningy, zápasy, relax. Ak máte so sebou svojich najbližších ako ja v Amerike, Švajčiarsku i vo Fínsku, tak je to úplne bez problémov. Skvelé rodinné zázemie bolo zrejme tým, čo mi popri obrovskej chuti do športovania umožnilo ešte aj po oslavách štyridsiatky hrať hokej na vrcholnej úrovni."

Hokej voľakedy a dnes

Podľa Igora Libu je súčasný hokej oveľa rýchlejší, tvrdší, ale čo je najhoršie, stal sa zákernejším. Aj v tomto športovom odvetví sa totiž "točí" stále viac peňazí a tie potláčajú do úzadie všetko ostatné, duch fair-play nevynímajúc. Hráči dostávajú veľké sumy a musia za každú cenu vyhrať. Technický hokej, jeho krása sa oproti minulosti vytrácajú z klzísk. Mal tú výhodu, že bol univerzálnym hokejistom už v tých časoch, keď sa ešte kládol dôraz na úzku špecializáciu. Vtedy keď niekto hrával na ľavom krídle, tréneri ho tam stavali vždy, lebo na inom poste sa nedokázal presadiť, bol mu cudzí. Nie tak Igor Liba. Bolo mu jedno, kde hrá v útoku. ¼avé či pravé krídlo, prípadne center, všade si zastal svoje miesto. Za svojej éry bol výnimkou, teraz sa univerzálnosť vyžaduje od každého hráča. Na svetových šampionátoch, ale najmä na olympiáde v Calgary, sa len tak hemžili okolo neho skauti. Lenže ak nechcel emigrovať, musel so zahraničným angažmán počkať podľa u nás platných regulí až do tridsiatky. Doma sa prestupovať nevyplatilo, vo VSŽ mu nič nechýbalo, prakticky všetky mužstvá boli na tom finančne rovnako, takže hráči najčastejšie menili dresy iba pri nástupe na vojenčinu a odchode do civilu. Prežil prakticky tri hokejové generácie. Igorovi to nikdy nerobilo problémy, každému spoluhráčovi sa vedel prispôsobiť. Neprekážalo mu ani, keď s ním vykorčuľovali na ľad hokejisti mladší aj o dve desiatky rokov. Nastupujúca generácia je podľa jeho slov iná, ako boli oni v ich rokoch. Keď Igor prišiel medzi seniorov, skúsenejších spoluhráčov v mužstve si naozaj vážili, nebolo nijakou hanbou pomôcť im ani napríklad pri nosení výstroja. Dnes sa to nerobí. Mladí si teraz myslia, že raz-dva všetko vedia, také niečo ako autorita im nič nehovorí. Sú strašne netrpezliví, každý z nich by hneď chcel hrať v NHL, často predčasne odchádzajú do cudziny, čo mnohým skôr poškodí, ako pomôže, tvrdí Liba.

Otázniky nad budúcnosťou

"Nedávny svetový šampionát v Nemecku som sledoval iba sporadicky. Mám totiž iné starosti. Neviem, čo bude ďalej so mnou, naozaj vám to neviem povedať. Je to taká nanič situácia. S hokejom ako aktívny hráč definitívne končím. Je to pre mňa zlomový moment, raz to muselo prísť, ale nečakal som, že to bude také bolestné a problémové obdobie. Chybou azda bolo, že som počas hráčskej kariéry nemyslel na zadné kolieska a neurobil som si tak ako viacerí trénersku kvalifikáciu. Aj keď..., čo ja viem..., ani to nie je med lízať. Trénerov je teraz viac než dosť, pritom mužstiev je málo a peňazí ešte menej.

Vlani som odišiel svojmu rodnému mestu pomôcť postúpiť medzi hokejovú elitu. Začali sme veľmi dobre, po novom roku však prišla remíza doma so Spišskou Novou Vsou, prehra s Nitrou a bolo jasné, že z extraligy sa v metropole Šariša radovať nebudú. Ja som pre chorobu v tom čase v mužstve chýbal. Dve kolá pred skončením I. ligy sa majiteľ klubu odhodlal k nevídanému kroku - takmer všetkých hráčov, vrátane mňa, prepustil a Prešov súťaž dohral s dorastencami. Iróniou je, že práve ďalšie východniarske mužstvo - Spišská Nová Ves, ktorá mohla Prešovčanom najviac pomôcť, im zobrala najviac bodov. To je pre nás, východniarov, typické. Bili sme sa medzi sebou a tretí - Nitra - sa smial! Opäť sme sa pred celým Slovenskom "vyfarbili". Pritom za Prešove mohli hrať extraligu okrem domácich aj najlepší zo Spišiakov, prípadne zvyšní košickí hráči, ktorí sa doma nedostanú do kádra. Je to na škodu celému východoslovenskému hokeju.

Nepochodil som na Šariši, tak som si myslel, že v meste, ktoré som roky reprezentoval a kde som našiel svoj nový domov, niekto prejaví o moje služby záujem. Mal som naivnú predstavu, že by som mohol robiť ako pred časom Vinco Lukáč manažéra, prípadne skauta, zháňať po okolí talenty. Liba však v Košiciach komusi prekáža... Niektorí mi vyčítajú, že som podal žiadosť, aby sa akciovú spoločnosť košického hokejového klubu dostala do konkurzu. Pravda je taká, že klub nám dlhoval značné sumy, napriek viacerým prísľubom sme peniaze ani doteraz nedostali. Radili sme sa, čo by bolo potrebné podniknúť. Nakoniec som sa v novinách dočítal, že žalobu na súd podal Igor Liba. Niekto to urobil zámerne, za mojím chrtom a teraz sa mi to vracia ako bumerang, pykám za niečo, začo naozaj nemôžem.

Pričuchol som už aj k podnikaniu. S priateľom vlastníme autobazár, ale nemal som čas venovať sa tejto činnosti naplno, tak sme ho dali do ekonomického prenájmu. Mal som aj nejaké plány na otvorenie pivárne pri pivovare, ale nevyšlo to. Takže moja budúcnosť je zatiaľ veľmi hmlistá. Človek sa na vlastnej koži presviedča o tom, že svetská sláva, poľná tráva. Kým som bol niekým, mnohí ma potľapkávali po pleci, počúval som samé: Igorko sem, Igorko tam, keď budeš niečo potrebovať, vieš kde nás nájdeš. Teraz sa mi obracajú chrbtom, alebo sa hlúpo a detinsky vyhovárajú. Nič to. Ešte nie je všetkým dňom koniec. Je mi ťažko. Dostal som sa na zložitú križovatku života. Ale pevne verím, že sa aj na nej dokážem dobre zorientovať a vyštartovať správnym smerom."