(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovateľ w.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: [email protected] tel. 0905 942 606

Patrik Perun si od nohejbalu a štúdia oddýchne pri tipovaní športových výsledkov
@ Aktuálne -> Šport Apr 10 2002 - 09:37 GMT

Chýba mu európske zlato

Meno a priezvisko: Patrik Perun

Dátum narodenia: 10. januára 1979 v Košiciach

Znamenie: Kozorožec

Povolanie: Študent 3. ročníka VŠE

Športové odvetvie: Nohejbal

Najväčšie úspechy: Trojnásobný majster sveta a päťnásobný víťaz PEM, držiteľ zlatej medaily z juniorskeho svetového šampionátu, viacnásobný vicemajster sveta a Európy, najlepší slovenský nohejbalista v rokoch 1999 a 2000

Obľúbené jedlo: Bryndzové halušky

Farba: Modrá

Relax: Tipovanie športových výsledkov

Konštatovanie, že Košice sú Mekkou svetového nohejbalu, vôbec nie je pritiahnuté za vlasy. Zásluhu na tom majú predovšetkým hráči družstva DPMK, ktorí už roky patria medzi absolútnu elitu v tomto športovom odvetví. Jednou z hviezd dopravárov je aj mladý 21-ročný hráč Patrik Perun, v uplynulých dvoch rokoch víťaz ankety o najlepšieho nohejbalistu Slovenskej republiky.

* Čo si myslíte, prečo sa práve naše mesto stalo strediskom svetového nohejbalu, kde nielen vyrastajú vynikajúci hráči, ale kde dokážu na skvelej úrovni zorganizovať aj vrcholné svetové podujatia?

- Domnievam sa, že za všetkým treba hľadať človeka. V Košiciach žijú zapálení ľudia, ktorí dokážu obetovať nohejbalu veľmi veľa. Zgrupovali sa okolo DPMK, kde nám vytvárajú dobré podmienky, najmä pokiaľ ide o poskytovanie telocvične a ihrísk na tréningy a súťaže. A kde sa veľmi chce, tam sa aj niečo dokáže.

* Ako ste sa dostali vy k nohejbalu?

- Úplne náhodou. Vyrastal som ako typické panelákové decko na sídlisku Furča. Učarovali mi najprv dva športy - hokej a vodné pólo. V oboch som prešiel prípravkou, ale boli mimoriadne náročné na čas. Napríklad hokejový tréning sa mi začínal ráno už o šiestej, potom som musel ísť normálne na vyučovanie na základnej škole, čo ma dosť unavovalo. Tak som to postupne nechal. Cez prázdniny, mal som tuším jedenásť rokov, sme pred domom na parkovisku hrali s chlapcami taký pouličný hokej s tenisovou loptičkou namiesto puku. Mne sa mimoriadne darilo - zopárkrát som trafil susedovi do okna. Až ho to prestalo baviť, vybehol von a ...

* ... a?

- Vôbec sa netváril nasrdene, ako sme si mysleli. V rukách držal sieť a zavolal na nás: Poďte, skúsim vás naučiť niečo užitočné. Postavili sme provizórne ihrisko na asfalte, oboznámil nás s pravidlami nohejbalu a začali sme ho hrávať. Neskôr vysvitlo, že sused Milan Madlenák je nohejbalovým trénerom vtedajšieho celku Cassovia. Začal nás pozorovať pri hre, radiť nám, a keď videl, že sme pri tomto športe vydržali celé leto, na jeseň pozval niektorých na naozajstný tréning. Ja som bol medzi nimi a ostal som nohejbalu verný doteraz.

* Čím vám tak učaroval?

- Ak chce byť niekto dobrým nohejbalistom, musí byť technicky vyspelý, lopta ho jednoducho musí poslúchať. Okrem toho je potrebná rýchlosť, výbušnosť, periférne videnie, no a neskôr aj vysoká psychická odolnosť, najmä v dôležitých zápasoch, kde sa rozhoduje o všetkom.

* Spomínali ste loptovú techniku. Hrávate s rovnakou loptou ako futbalisti?

- S veľmi podobnou, veľkosť a hmotnosť je približne tá istá, odlišuje sa len tým, že je lepená.

* Ako pokračovala vaša kariéra?

- Spočiatku sme hlavne trénovali, hrávali pomenej. Naším najčastejším súperom boli rovesníci z ďalšieho košického klubu Spoje. Ako štrnásťročný som začal hrať pravidelne dorasteneckú ligu. Cassoviu trápili problémy, hlavne finančné. Keď sme dostali ponuku, aby sme všetci, aj s trénerom, prestúpili do DPMK, bez váhania sme tak urobili. Ako sedemnásťročného ma "ostaršili" a mohol som nastupovať už za družstvo dospelých. Práve vtedy, v roku 1996 DPMK v Harachove po prvýkrát získal Pohár európskych majstrov. Odvtedy sa nám to podarilo ešte štyri razy a ja som vždy bol pri tom.

* V roku 1996 ste po prvýkrát reprezentovali Slovensko na majstrovstvách sveta seniorov v Brazílii. Na tento šampionát zrejme tak skoro nezabudnete, mám pravdu?

- Nikdy v živote. Za fantastický zážitok môžem ďakovať šéftrénerovi DPMK a reprezentačného výberu Vladimírovi Strojnému, ktorý ma ako sedemnásťročné "ucho" do Brazílie zobral. Načo tajiť, nie každému sa to páčilo, ale on bol presvedčený, že robí dobre. Vo finále dvojíc proti Česku náš pár Ivanecký - Bertko viedol 9:6, aby vzápätí prehrával 9:10. Za tohto stavu tréner stiahol z ihriska Bertka a na všeobecné prekvapenie tam poslal - mňa! ažko opísať moje vtedajšie pocity. Ak by som neuspel, ťažko by náš kormidelník dokázal obhájiť svoj riskantný krok. Našťastie to dobre dopadlo, vyhrali sme 12:10 a stali sme sa majstrami sveta! Nebolo vtedy šťastnejšieho človeka odo mňa. Hádam, len náš tréner Strojný...

* O dva roky ste ale titul neobhájili...

- Nie, nepodarilo sa mi to, získal som však dve strieborné medaily. V dvojiciach i trojiciach, čo nie je tiež na zahodenie.

* Ale vlani v Prostějove ste už mali dôvod jasať?

- Až dvakrát. V tých istých kategóriách som sa stal svetovým šampiónom. Okrem toho som držiteľom troch strieborných medailí z majstrovstiev Európy, bol som už aj juniorskym majstrom sveta.

* Navyše vás v rokoch 1999 a 2000 vyhlásili za víťaza ankety o najúspešnejšieho nohejbalistu Slovenska. Je ešte niečo, čo by ste vo vašom športovom odvetví chceli dosiahnuť?

- Neviem či ste si všimli pri výpočte mojich úspechov, že mi ešte v zbierke chýba zlato z európskeho šampionátu.

* Nechcem vás provokovať, ale majstrovstvá Európy budú tohto roku...

- Áno, randevú európskej nohejbalovej špičky sa uskutoční na prelome októbra a novembra v hlavnom meste Francúzska. To viete, že by som si z Paríža rád priviezol zlatú medailu. Či sa mi to ale podarí, bude záležať na mnohých faktoroch.

* Napríklad na ktorých?

- Samozrejme, že to bude závisieť od sily súperov, mojej momentálnej formy a hlavne, či budem počas súťaže fit.

* Máte vari nejaké zdravotné problémy?

- Robí mi ho koleno, ktoré sa ozvalo v ligových zápasoch. Lekári zatiaľ neprišli na to, čo mi je. V poslednom čase ma vzal "do parády" známy košický odborník MUDr. Milan Klíma a verím, že už onedlho budem opäť v poriadku.

* Ktorá kategória - súťaž jednotlivcov, dvojíc, alebo trojíc - je v nohejbale považovaná za najťažšiu?

- Jednoznačne trojice, ktoré niektorí nazývajú aj kráľovskou disciplínou. Singl sa dá prakticky vybehať, v dvojhre je už potrebná súhra páru, no a trojice, to je už doslova veda.

* Koľko trénuje najlepší slovenský nohejbalista?

- V súťažnom období, pred vrcholnými podujatiami som v telocvični, či na ihrisku, štyri až päť dní do týždňa, inak dva až tri dni, vždy približne po dve a pol, prípadne troch hodinách.

* Za akého hráča považujete sám seba? Máte nejaké nedostatky, ktoré by ste chceli odstrániť?

- Myslím si, že som univerzálny nohejbalista. Aké mám nedostatky? To nemôžem prezradiť, čo ak si to prečítajú súperi a budem mať po chlebe? Ale vážne, no... musím porozmýšľať. Hádam by som mal zlepšiť hru na blokoch, aj keď ja veľmi na bloky nechodím.

* S ktorými spoluhráčmi si najlepšie rozumiete?

- Výborne sa navzájom dopåňame s oddielovým kolegom Štefanom Forraim. Je odo mňa až o štrnásť rokov starší, ale vôbec nám to neprekáža, skôr naopak. Škoda len, že sme spolu zatiaľ nezískali ani jeden titul majstra sveta. Väčšinou nám ušiel o chåpok. Ale raz nám to možno vyjde. Dobre sa mi hrá s ďalším dopravárom Chovanom, v reprezentácii aj s Makarom zo Šace, ktorý má skúsenosti i s českou ligou.

* V poslednom čase zvyknete nastupovať aj s bratom. Klape vám to spolu?

- Martin je o dva a pol roka mladší, nedávno sa vrátil z vojenčiny. Spočiatku hrával futbal za 1. FC Košice, na dvore však aj on pričuchol k nohejbalu a teraz hrávame spolu. Brat je juniorskym majstrom sveta. Podľa mňa má pred sebou slušnú perspektívu, potrebuje len dostávať príležitosť, aby sa "vyhral".

* Počas tohtoročných Dní Košíc ste za svoje doterajšie úspechy dostali cenu primátora mesta. Ako ste prijali toto ocenenie?

- Človeku vždy dobre padne, keď si jeho výkony niekto všíma. Pre športovca, zvyknutého na medaily, je takéto "civilné" ocenenie predsa len niečo výnimočného. Navyše sme ho dostali spolu s bratom.

* Dokedy chcete pôsobiť ako aktívny hráč?

- Kým mi to pôjde a zdravie dovolí. Obdivujem napríklad bývalého spoluhráča Laca Ivaneckého, ktorý teraz oblieka dres Šace. Na krku má štyri krížiky, ale ešte vždy dokáže poprehánať oveľa mladších súperov. Hoci sa vzdal reprezentácie, myslím si, že napriek veku by si v nej hanbu ešte stále neurobil.

* Čo mienite robiť po skončení športovej kariéry?

- Teraz je mojou prvoradou úlohou dokončiť "výšku", potom sa uvidí.

* Nedávno sa oženil váš klubový kolega Forrai. Nemienite ho nasledovať?

- Zatiaľ nie. Mám priateľku, ktorá mi fandí, ale aj ona rešpektuje, že najprv musím doštudovať. Aj keď, ktovie...

* Za obľúbený relax ste označili tipovanie športových výsledkov. Budete hádam stavať honosnú vilu?

- Ak narážate na bývalého ministra obrany, tak taký úspešný ako Pavol Kanis určite nie som. I keď nemôžem ani tvrdiť, že tipovanie je pre mňa stratové...