(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovateľ w.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: [email protected] tel. 0905 942 606

MUDr. Oliver Tomáš ani po rokoch neľutuje, že sa nestal "gadžom" futbalistom
@ Aktuálne -> Šport Apr 10 2002 - 09:50 GMT

Doktor spod košov

Meno a priezvisko: MUDr. Oliver Tomáš

Dátum narodenia: 17. novembra 1946 v Košiciach

Znamenie: Škorpión

Stav: Ženatý, otec 27-ročnej Marty a 22-ročného Olivera

Zamestnanie: Vedúci lekár septického oddelenia Kliniky úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach

Športové odvetvie: Basketbal

Najväčšie úspechy: V drese Slavie Praha VŠ trojnásobný majster ČSSR, víťaz druhej najväčšej európskej súťaže - PVP v roku 1969, finalista PEM v roku 1968, tretí v Interkontinentálnom pohári 1970, na ktorom štartovali tri najlepšie celky z Európy a po jednom zo Severnej a Južnej Ameriky, účastník Svetovej univerziády 1970

Obľúbené jedlo: Banány / v akomkoľvek množstve/

Relax: Spánok, dobrá kniha a hudba Beatles

Je určite jedným z najúspešnejších košických basketbalistov v histórii, prvým Slovákom, čo hral finále Pohára európskych majstrov a jedným z prvých hráčov bývalého Československa, ktorý dokázal loptu po výskoku vkladať do koša. A to i napriek tomu, že vôbec nebol vyše dvojmetrovým dlháňom, veď meria "iba" 186 centimetrov. Nie každý však vie, že MUDr. Oliver Tomáš začínal s futbalom a mnohí jeho známi tvrdia, že ho hral aspoň tak dobre /možno ešte aj lepšie/ ako basketbal. Ak by vraj nebol presedlal z futbalového trávnika pod deravé koše, mohli mať VSS Košice perfektného ľavonohého kanoniera.

* Neľutujete s odstupom času svoje rozhodnutie? Futbalisti predsa len zarábali viac peňazí...

- A viete, že ani nie? Pred časom mi rovnakú otázku položil Jaro Pollák, s ktorým som kopal za žiakov VSS. Aj Bobbymu so odpovedal záporne. Je síce pravdou, že som mohol byť prípadne finančne oveľa lepšie zabezpečený, ale basketbal mi plne vyhovoval. Nielen preto, že sa mi pod košmi darilo, ale vládla v ňom úplne iná atmosféra. Azda aj preto, že v ňom nelietali veľké peniaze. ¼udia okolo basketbalu boli iní, vládol tam väčší duch férovosti medzi aktérmi. Poviem vám príklad. Počas ligových zápolení na palubovke sme sa so súpermi " mastili" jedna radosť. Po zápase sme však šli spoločne obe mužstvá na pivo, kde sme si veci vydiskutovali a šlo sa ďalej. To vo futbale nebolo možné, tam to jednoducho neexistovalo. Ešte raz zdôrazňujem, ja na basketbal nedám dopustiť, vďaka nemu som videl svet, spoznal množstvo inteligentných ľudí, získal priateľstvá na celý život. Ale aj futbal mám rád. Dodnes si ho chodievam s partiou zahrať. A góly strieľam a víťazím s rovnakou pasiou ako v mladosti.

* Ako ste sa vlastne dostali pod deravé koše?

- Úplne náhodou. Ja som začínal aktívne športovať dosť neskoro, až keď som mal štrnásť. Skúšal som šťastie v žiackom družstve futbalistov VSS. Otec, ale ani vtedajší vynikajúci tréner mládeže Štefan Mátyáš neboli mnou spočiatku nadšení. Bol som vraj chudý, neduživý, chorľavý. O rok však už viacerí s uznaním hovorili o mojej ľavej nohe /musím sa ale úprimne priznať, že pravú som mal len, ako sa hovorieva, na podopieranie/. Neboli sme najhorší mančaft. Skončili sme druhí na Slovensku a na neoficiálnych majstrovstvách Československa na turnaji v Pøelouči nám patrila tretia priečka. Jeden z mojich spoluhráčov Juraj Mózeš ma v zime vyprovokoval, aby som to skúsil s basketbalom. Tvrdil, že je to pre futbalistu nesmierne vhodný doplnkový šport. Skúsil som a už som basketbalu zostal verný.

* A čo futbal?

- Keď som v šestnástich prešiel od žiakov k dorastencom, akosi ma začali tlačiť kopačky, nepozdával sa mi nový tréner, sám sebe som začal vysvetlovať, prečo musím s koženou prestať. Pritom bolo viac ako jasné, že jediným dôvodom bol stále rastúci záujem o basketbal.

* Nebolo to aj pričinením trénera Juraja Golda, fanatika, ktorý vychoval v našom meste niekoľko generácií basketbalistov?

- Určite. "Jíro" dokázal každého okolo seba v dobrom slova zmysle dokonale zblázniť, pri ňom každý musel toto športové odvetvie milovať. Koľkokrát za ním prišli vyslovené "drevá" a akých z n ich urobil hráčov. Ja som mu zrejme padol do oka, lebo sa mi venoval aj vo svojom voľnom čase. Keď sa ostatným skončil tréning, zostával so mnou v telocvični. Vyliezol na rebrík /postupne vyššie a vyššie/ , držal loptu nad obručou a povedal mi: Kým na ňu nedosiahneš, nepôjdeš domov! A tak som skákal a skákal... Vedel som, že to musím dokázať, čo najskôr, lebo s postupom času sa stupňovala únava. Neraz som bol na pokraji síl, ale tréner bol neoblomný. Neskôr som sa učil jednou rukou vkladať do koša menšiu hádzanársku loptu, keď mi to už šlo dosť slušne, prešli sme na basketbalovú. Hoci som vtedy na trénera v duchu nadával, neskôr som mu blahorečil. Taký výskok ako ja v časoch najlepšej slávy mal málokto. Z miesta som dokázal 87, z rozbehu úctyhodných 101 centimetrov.

* V tom čase vám prischla prezývka Gadžo. Prečo?

- Aj to má na svedomí tréner Gold. V období, keď som váhal medzi kopačkami a košom, mi raz na tréningu takto dohováral: "Počúvaj, Oliver, veď futbal hrajú iba gadžovia." Spoluhráči sa začali rehotať a odvtedy som bol pre každého jednoducho Gadžo.

* Vaše rapídne pokroky pod košmi boli obdivuhodné...

- Začal som hrať dorasteneckú ligu, už sedemnásťročnému mi vybavili "ostaršenie", takže som sa dostal medzi mužov v I. lige. Nestor košického basketbalu Pavol V. Andreánsky trénoval vtedy takých borcov akými boli Šosták, Bombic, Kašper, Sahlica, Rosíval, Kurian, Brziak, Andreánsky, Pavlík, Kudernáč, z iných miest nás posilnili Pøedešlý, Malárik Vlčko. Medzi nimi som okúsil prvoligový krst. Potom sme síce s najvyššej súťaže vypadli, ale opätovne sme sa prebojovali medzi elitu a ja som ako osemnásťročný bol najlepším strelcom mužstva! Študoval som na Lekárskej fakulte UPJŠ a zdalo sa, že moja kariéra bude na dlhé roky spätá s Košicami.

* Prišla však nečakaná ponuka z Prahy...

- Áno, navštívili ma funkcionári Slavie Praha VŠ a navrhli mi, aby som v štúdiu pokračoval v stovežatom hlavnom meste a zároveň obliekal dres ich klubu. Priznám sa, vyrazilo mi to dych, veď pražskí vysokoškoláci patrili v tom čase nielen medzi absolútnu európsku, ale aj svetovú špičku. To, že sme si nakonie tľapli do dlaní, má na svedomí môj spoluhráč JUDr. Andrej Kašper. Bol mojím vzorom nielen ako športovec, ale aj ako mimoriadne rozhľadený a inteligentný človek. Aj on hrával počas štúdií za Slaviu VŠ, nuž som si povedal, prečo by som to tiež neskúsil?

* Chceli vás z Košíc uvoľniť?

- Kdeže! Košičania o mojom odchode nechceli ani len počuť. Nakoniec si skúsení pražskí lanári pomohli malou fintou. Po skončení druhého ročníka na škole som oznámil svoje rozhodnutie špecializovať sa na pediatriu, ktorú bolo možné v tom čase študovať len na Karlovej univerzite. Tak som sa dostal do Prahy na takzvaný technický prestup, voči ktorému nemohol nik nič namietať. Hádam ani nemusím pripomenúť, že nakoniec som v Prahe pokračoval v pôvodnom odbore všeobecné lekárstvo.

* Ako prijali neznámeho mladíka z "ďalekého" východu slávni, nedzinárodne ostrieľaní kozáci?

- Keď som prišiel do Prahy, na prvých tréningoch som sa stretol iba s torzom mužstva, lebo väčšina hráčov mala reprezentačné povinnosti na európskom šampionáte. Takže to ešte nejak šlo. Keď sa na druhý deň mali vrátiť domov najväčšie hviezdy, spýtal som sa, čo bude so mnou. Akože čo? - divili sa ostatní. Zajtra prídeš na tréning ako inokedy a hotovo! A kedy trénuje béčko? - položil som naivnú otázku. Všetci sa zasmiali. Aké béčko? My nič takého nemáme! To..., to nemyslíte vážne, - koktal som rozrušený. Ja naozaj mám prísť na tréning so Zídkom, Bobrovským, Zedníčkom, Konopáskom, Barochom, Kováøom a ďalšími? Jasné, načo inak by si sem bol vlastne chodil? Veru, v tú noc som nemohol oka zažmúriť a do telocvične som vstupoval so srdcom doslova v trenírkach. Po rozcvičke sme začali hrať medzi sebou a vtedy som prežil poriadny krst bažanta. Lietal som ako špinavá bielizeň po celom ihrisku, nič mi to však nebolo platné. Lopty ma neuveriteľnou rýchlosťou, silou a presnosťou trifali do ksichtu, na čom sa mazáci poriadne zabávali a nahlas uvažovali, či som už niekedy stál pod košmi. Našťastie, potom prišiel na rad "fotbálek" a tam som už exceloval. Z desiatich gólov nášho mužstva som strelil deväť, na jeden zo slušnosti prihral a hneď som bol ich. Futbal hráš slušne, ohodnotili ma, a basketbal? To je už trochu horšie, ale neboj sa, my ťa to naučíme! Veru, skončili sa krásne chvíle z Košíc, kde som hral pre radosť, živelne, v Prahe som spoznal, čo je to profesionálny, do najmenších podrobností organizovaný basketbal. Zatiaľ čo doma som bol najlepší strelec, v Slavii som sa musel preorientovať na čiernu robotu, na "nosiča vody" . V´daka dobrému výskoku som ako ľavé krídlo, prípadne na poste pendla mal za úlohu získať pod naším košom loptu, založiť rýchly protiútok, alebo ju vyviezť von a po neúspešnom streleckom pokuse niektorého zo spoluhráčov pod súperovým košom loptu znovu doskočiť. Prvú vážnejšiu príležitosť som dostal v medzinárodnom zápase proti Rakúšanom, makal som ako divý a dočkal som sa aj slov uznania. Pivotman Zídek ma potľapkal pop pleci a povedal: Ty si najlepšie doskakujúci Boroš akého poznám.

* Prečo práve Boroš?

- Boroš bola moja prezývka v Prahe. Dostal som ju, lebo som chlapcov presviedčal, že košický futbalista Jaro Boroš je najlepším pravým kríádlom na svete. Smiali sa zo mňa, no potom si boli párkrát pozrieť, keď VSS hrali v hlavnom meste. Našťastie väčšinou sa mu jeho brilantné technické kúsky darili, takže mi noví kamárati povedali: "Vieš, že ani nie si taký sprostý ako sme si mysleli?" A už ma ani ináč nevolali ako Boroš.

* V Slavii Praha si strávil štyri a pol roka...

- ...a musím povedať, že to bolo najkrajšie obdobie mojej športovej kariéry. Mal som aj povestnú kvapku šťastia, bez ktorej by som určite nebol dosiahol také krásne úspechy, aké som v drese vysokoškolákov zaknihoval. Už štyri mesiace po príchode do Prahy som hral v Aténach finále Pohára európskych majstrov. Podľahli sme tam miestnemu AEK v búrlivej atmosfére pred fantastickou diváckou kulisou. Náš súboje sledovalo neuveriteľných 60 tisíc divákov! O rok na to sme zvíťazili v druhej najvýznamnejšej európskej súťaži - Pohári víťazov pohárov, keď sme vo finále porazilivo Viedni chýrne Dynamo Tbilisi. Za najväčší zážitok považujem účasť na Interkontinentálnom pohári v roku 1970 v talianskom Varese. Zúčastnili sa na ňom tri najlepšie európske celky - domáci Ignis s Dinom Meneghinom, Real Madrid s Brabenderom a Luykom, my, Corinthians Sao Paulo za Južnú a Serbona Za Severnú Ameriku. Hrali sme v zostave Koláø, Mifka, Konopásek, Tomáš, Baroch, Kováø, Zídek, Zedníček, Sako, Ammer, Blažek a Ružička a obsadili tretie miesto. So Slaviou som získal tri tituly majstrov ČSSR, hral prakticky vo všetkých európskych krajinách s výnimkou Albánska a Mongolska, ale aj v Singapúri, Austrálii, na Novom Zélande, Filipínach, v Tanzánii, USA a Brazílii.

* Medzi vysokoškolákmi ste istotne zažili množstvo vtipných situácií. Pamätáte si ešte niektoré?

- Júj, to by bolo dlhé rozprávanie. Na zápasy v zahraničí sme nastupovali buď tak, že hlásateľ vyvolával mená jednotlivcov a tí potom po jednom vybiehavali na palubovku, alebo ohlásil názov mužstva a my sme potom nabehli všetci spoločne. Istý čas sme mali medzi sebou aj vyše dvojmetrového, neohrabaného hráča, ktorý sa volal Hudák. Raz nám oznámili, že nástup bude spoločný, naši srandisti však informovali Hudáka, že pôjdeme po jednom a on ako najvyšší vybehne prvý. Tak aj bolo, ohlásili nás ako " čechoslovak tim Slavia from Prague" a na ihrisko vybehol osamotený Hudák. Chvíľu tam bezradne stál, publikum sa smialo a my ostatní tiež. Len Hudák vyzeral ako chudák. Alebo jeden čas sme mali v kolektíve siedmich Jirkov. Keď si zakričal Jirko bež do pr...le! šiesti sa zbytočne urazili. Aj preto sme im dali rôzne prezývky, aby sme ich rozlišovali. Napríklad Ružičkovi nikto nepovedal inak ako Fialka, Zídek bol pre nás krycím menom Andrej, atď., čo našich súperov v lige vždy poriadne zmiatlo. Alebo viete prečo sa naši priaznivci vždy tešili, keď šiel hádzať šestky Ammer? Raz niekto z nás na neho skríkol Ammer dej!, publiku sa to zapáčilo a s veľkou pasiou zvyklo skandovať Ammer dej ! Ammer dej! Bola to skvelá partia, nasmiali sme sa dosť, najlepšie jeden z druhého.

* Po skončení štúdia o vás prejavil eminentný záujem Svit, ale aj Baník Ostrava. Vy ste však dali prednosť košickej Slávii VŠT. Prečo?

- Na to je jednoduchá odpoveď. Mám "košickú" krvnú skupinu, svoje rodné mesto a ľudí v ňom doslova milujem. Viem, znie to pateticky, ale je to tak. Navyše Košice vtedy opäť postúpili do I. ligy, mali silné mužstvo, ktoré tvorili hráči ako Árpáš, Konečný, Popjak, Miščík, Štofira, Faith, Mátyáš, Špilár. Naivne som veril, že im pomôžem a uhráme bezpečný stred tabuľky. Prečo naivne? Jedna z veľkých nemenovaných posíl nám po skončení súťaže, z ktorej sme vypadli, otvorene povedala, že to súperi "zariadili" cez ňu. Naoko sa síce snažil, v každom zápase sa na ňom vyfaulovali aj traja protivníci, iba sa mu "nedarilo" premieňať šestky. Hádzal ich v jednom zápase aj tridsať, ale do koša trafil len tri-štyri razy. Pritom sme vždy prehrali o pár bodov...

* Basketbal sa potom pomaly začínal u vás dostávať na druhú koľaj. Bol na príčine iba váš zostup do II. ligy?

- Nie, hoci aj to zohralo veľkú rolu. Začal som pracovať ako úrazový chirurg a pri tejto robote sa nedalo pôsobiť vo vrcholovom športe. Ako mladý človek som dostával v nemocnici veľa služieb, čo mi komplikovalo situáciu najmä, keď bolo treba cestovať von na zápas. Navyše som sa oženil, pribudli ďalšie povinnosti. Chvíľami sa mi zdalo, že nič nerobím poriadne. Preto som v roku 1980 zanechal aktívnu činnosť a venoval sa s plnou vervou lekárskej profesii. Urobil som si dve atestácie, získal skúsenosti...

* Začali ste sa objavovať na športoviskách vo funkcii lekára. Nebolo to pod košmi ako by sa to dalo logicky očakávať, ale na futbalových trávnikoch. Prečo?

- Môj vtedajší kolega MUDr. Zoltán Juhás bol veľmi pracovne zaneprázdnený, preto mi ponúkol, aby som ho nahradil na lavičke prvoiligových futbalistov VSS. Poldruharočné pôsobenie v tomto kolektíve bolo pre mňa zaujímavou skúsenosťou. Staral som sa o výborných futbalistov akými boli Pollák, Pivarník, Gallis, Daňko, Štafura, Hoholko, Jutka a aj Boroš, po ktorom ma v Prahe prezývali. Veľa mi dala spolupráca s takou trénerskou osobnosťou ako bol v tých časoch Štefan Jačiansky.

* Ale znovu ste sa vrátili k basketbalu...

- Desať rokov som si s ním dal pokoj. Potom ma v deväťdesiatom roku pozval tréner košických technikov Jozef Rešetár, aby som im prišiel robiť lekára. Veľmi sa mi, pravdupovediac nechcelo, aj keď mi podkošová atmosféra chýbala. Nakoniec som po dohode s manželkou, ktorá je mojím najlepším radcom, privolil, že to teda na sezónu skúsim. A vidíte robím to doteraz. Pár rokov som mal povinnosti aj ako lekár reprezentančného celku mužov Slovenska. Za toto obdobie hrali v Košiciach mnohí vynikajúci hráči. Stačí spomenúť Bulleho, Farkaša, Nagya, ale najmä Penikasa.

* Košický mužský basketbal sa roky zmietal vo finančných ťažkostiach, vždy sa vám z ťažkostí podarilo vybàdnuť. Teraz po zostupe BK TU do II. ligy sú vyhliadky dosť pesimistické. Nie je dokonca isté, že sa druhá najväčšia súťaž v našom meste bude vôbec hrávať. Čo myslíte, kedy sa podarí preklenúť túto krízu?

- Som reálny optimista. V Košiciach je dostatok skúsených funkcionárov, ktorí by mali vedieť zohnať financie na existenciu klubu, a v meste vysokoškolákov musia byť aj schopní hráči. Treba im len vysvetliť, aby neraz predčasne neodchádzali za lepšími podmienkami, pretože mnohí pri troške trpezlivosti by mohli doma hráčsky ešte trochu výkonnostne povyrásť a potom odísť za oveľa výhodnejších podmienok. Prte seba aj klub. Pomery bude treba skonsolidovať veľmi rýchlo, lebo inak sa môže stať, že kríza potrvá veľmi dlhé obdobie.