(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovateľ w.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: [email protected] tel. 0905 942 606

Siahajú na naše malé
@ Aktuálne -> Doprava Oct 11 2007 - 09:19 GMT

Národným štátom odzvonili. Devätnáste storočie dávno pominulo, nacionalistické blúznenia sú smiešne a nezmyselné. Európa sa premiešava, hranice štátov prakticky miznú, etnické vlastne takisto, ostávajú iba – ľudia. Nezáleží na tom akým jazykom hovoria (každý človek by mal hovoriť viacerými), záleží iba na tom, aby našli spoločnú reč. Potom prevládne jediný záujem, žiť pokojne a spokojne...

Rozdúchavanie vášní na vyhasnutej pahrebe je skutočne hlúposť a zbytočnosť. Etnická nenávisť v strednej Európe je to isté, ako návrat do 19. storočia. Žijeme síce v 21. storočí, no geograficko-etnická situácia sa pomaly ale iste dostáva do podoby v čase národného obrodenia. No svojim spôsobom paradoxne sa do toho 19. storočia vraciame aj v inom pozitívnejšom zmysle. Vraciame sa do času, keď neboli potrebné pasy, a keď do značnej miery nezáležalo na národnosti jednotlivca. O to viac záležalo na jeho individuálnych schopnostiach. Na jeho vzdelaní, talente, šikovnosti, pracovitosti. Takéto návraty sú nesporne žiadúce, keď pre nič iného, tak pre to, že brzdia tie neželané, že zvonia umieráčikom všetkým nacionalistom. Euroúradníci so zjednocovaním kontinentu vyvádzajú kadečo, pokiaľ sa im však podarí vziať vietor z plachiet nacionalistom, tak klobúk dole pred nimi. To, čo sa dnes deje v slovensko – maďarských vzťahoch, je učebnicovou ukážkou úbohosti nacionalistického uvažovania, pomýlenosti doby i obyčajnej hlúposti. Žiaľ, ako vždy, v týchto trápnostiach hrá prím tradičná slovenská ublíženosť, zakomplexovanosť, zaslepenosť, malichernosť, a priznajme si to, zbabelosť. Zároveň aj tá stále neprekonaná sluhovská poníženosť. Asi práve ona je na vine siláckemu, nafúkanému, „zbojníckemu“ ujúkaniu, trieskaniu do stolov a smiešnemu naparovaniu sa. Iracionálny a celkom zbytočný pocit ohrozenosti našej slovenskej štátnosti a suverenity, skrátka toho „nášho malého, na ktoré si nedáme siahnuť“, je opäť len smiešny, pretože každý rozumný človek predsa vidí, ako sa čoraz zreteľnejšie tieto pojmy stávajú nereálnymi. Veľké slová, ako štátnosť, suverenita, národ, sloboda a pod., rýchlo strácajú svoj pôvodný obsah. V zjednocujúcej sa Európe, nech už to znamená čokoľvek a dopadne akokoľvek, doterajšie suverénne štáty a tie tzv. „národné“ o to zvlášť, sú stále menej suverénne a v súvislosti s tým ešte menej národné. To je fakt, aj keď sa ich zástancovia postavia na svoje štátotvorné hlavy. Čoraz obmedzenejšia faktická suverenita európskych štátov (kdeže som o tej obmedzenej suverenite už počul?), stavia všetky tie žabomyšie vojny pochybných ochrancov „národných“ záujmov, všetky tie hysterické výlevy pokryteckých straníckych šéfov a šéfinkov, pochybných politikov a politikárov, zatuchnutých socialistických folkloristov, do neudržateľnej polohy. V celoeurópskych súvislostiach je úbohosť takýchto dávno prekonaných postojov čoraz zreteľnejšia. Buď sú všetci naozaj tupí, alebo len mútia vodu, pretože, ako je dávno známe, najlepšie sa loví práve v mútnych vodách. A čo už len dokáže dôkladnejšie zamútiť vodu i rozum, ako nacionalistické vášne. Osobne sa prikláňam k druhej možnosti, hoci sa neviem rozhodnúť, ktorá z nich je horšia.

Tomu, čo nás čaká v dohľadnej dobe sa hovorí Európa regiónov. Dochádza vám to? Regióny, nie štáty budú najdôležitejšie. Regióny nadájané peňazovodmi z centrálnej bruselskej zlatej studne. Budete podskakovať, nacionalisticky vyvádzať? Studňa vyschne. Nedovoláte sa pomoci. U vlastného štátu najmenej. Som zvedavý, aká to bude Európa (stredná), s priškrtenými nacionalistami. Pravda, možno je to všetko iba sen, virtuálna realita, ktorú nám niekto predvádza. Možno to dopadne celkom opačne. Čo keď príde nové národné obrodenie a vstanú noví buditelia? A s nimi aj nové meruôsme roky, zástavy, hymny a to naše – „svoje malé si nedáme“? A namiesto toho aby sme hýbali rozumom i zadkami, zasa začneme oživovať staré nevraživosti a obviňovania voči každému nablízku i v diaľke. A keď budeme mať trochu šťastia, možno nám niekto aj naozaj siahne na to „malé, ale naše“. A my budeme mať najbližších sto, dvesto rokov postarané o dôvod na ublíženecké rumádzganie. Chvíľami mám dojem, že tá doba sa už začala.

Peter Pačaj