Zlatý žobrák začal s témou nanajvýš citlivou – mediálnou etikou
@ Aktuálne -> Médiá
Oct 10 2002 - 15:52 GMT | Už ôsmy ročník medzinárodného festivalu lokálnych televízií Zlatý žobrák začal za účasti zástupcov desiatich štátov, počet sa v priebehu konania akcie pravdepodobne zvýši. Popri otvorení výstavy CITECH 2002 – výstava televíznej techniky, boli na programe prvého dňa odborné workshopy na témy Spravodajstvo v lokálne televízii a Etika v žurnalistike.
Priznám sa, že zo žurnalistickej etiky mávam neurotické tiky, aspoň pokiaľ ide o prednášky. Najmä ak prednášajúcimi sú slovenskí či českí novinári, ktorí dlhé roky písali o potrebe vedúcej úlohy komunistickej strany v spoločnosti, potom v rámci novinárskej názorovej prostitúcie vymenili staré kabáty za uniformy demokratov a stále ešte prednášajú. Tieto prednášky však boli z iného zdroja, prednášajúcimi boli Holanďan Rudolf Leonardus de Bruin – člen výboru Organizácie verejných a lokálnych vysielateľov a staníc v Holandsku a Američan Roland G. Klayman – mediálny expert.
Nemenej zaujímavý bol workshop o regionálnom spravodajstve. Škoda len, že sa konal v Košiciach. Mali by ho skôr visieť Bratislavčania. Podľa môjho názoru sa totiž na Slovensku rozdiel medzi regionálnymi televíziami a ústrednými stiera, zaniká. Nie pretože lokálne sa správajú ako celoslovenské, ale ústredné televízie sa správajú ako lokálne – bratislavské. Vždy mám zmiešané pocity, ak v Košiciach celý deň prší a potom mi z obrazovky v predpovedi počasia rozkošná slečna oznámi, že dnešný deň bol mimoriadne pekný a slnečný. Samozrejme, pretože v Bratislave svietilo slnko.
Spravodajstvo ústredných televízií sa zvyčajne v tomto smere neprekračuje rozhľadenosť moderátoriek predpovedí počasia. Človek môže nadobudnúť pocit, že Slovensko pre Bratislavu končí v Rači. Východ je zaujímavý, len ak tu niečo vybuchuje, alebo sa na verejnosť dostane nejaký škandál. Alebo nie?
O rozhovor sme požiadali riaditeľku festivalu Evu Děkanovskú, ktorá má v oblasti regionálneho spravodajstva svoje skúsenosti aj vďaka niekdajším TV Naša a TV Global.
Nakoľko sú podľa vášho názoru spravodajské relácie celoslovenských televíznych médií za regionálne vyvážené?
„Nepovažujem ich vôbec za vyvážené a dosť sa tomu čudujem, keďže tie možnosti určite majú. Tak ako hovoril jeden diskutér, mnoho rokov sa stalo módnym rozprávať o tom, že regionálne správy majú možnosti byť dostatočne zaradené v hlavných spravodajských reláciách, ale prakticky sa nikdy tak nestalo. Výhovorky, že spravodajstvo nie je finančne zabezpečené, že nie sú kapacity na dostatočne profesionálnej úrovni, nie sú na mieste. Na Slovensku pôsobila TV Global, ktorá takýto typ spravodajstva vedela zabezpečiť a to spravodajstvo malo svoju sledovanosť, dokonca stúpajúcu.“
Pokiaľ príčiny, ktoré uvádzajú televízie s celoslovenským pôsobením, nie sú podľa vášho názoru reálne, ale len proklamované, v čom vidíte problém vy?
„Najskôr v organizačnej ťažkopádnosti médií tohto typu. V zdåhavom procese a komunikácii medzi človekom, ktorý v regióne má záujem spracovať správu a človekom v Bratislave, ktorý o spracovaní správy a jej zaradení do spravodajstva rozhoduje. Je tu ešte jeden rozšírený a zaužívaný zvyk, ktorý zodpovední ľudia označujú pojmom ´To sa nedá´. Málokedy to niekto skúsi, či sa to naozaj dá.“
V súčasnosti televízie s celoslovenským pokrytím zvyčajne pracujú takým spôsobom, že v jednotlivých regiónoch majú svojich filiálnych redaktorov. Títo zabezpečujú správy z pridelených oblastí. Existujú však aj regionálne televízie, ktoré tvoria vlastné príspevky. Tie často zachytávajú udalosti, ktoré ušli pozornosti filiálnych redaktorov centrálnych televízií. Prečo lokálne a centrálne televízie nespolupracujú na dodávaní spravodajských príspevkov, keď vlastne nie sú v konkurenčnom postavení? Pôsobili ste v TV Naša. Boli ste niekedy oslovovaní, aby ste prispeli niečím do celoslovenského spravodajstva?
„Nie, od TV Naša ústredné televízie príspevky nežiadali, ale boli lokálne televízie, ktoré prispievali aj do celoslovenského spravodajstva. Napríklad pre Markízu. Ale boli to sporadické príspevky, keď sa niekde niečo stalo a lokálna televízia mala priame zábery z danej udalosti. Slovenská televízia nebrala ani to.
Má to ale svoje príčiny. Ak zavolá napríklad nejaký muž napríklad z Brezna, že lokálna televízia má zachytený dajme tomu výbuch auta, nie som si istá, či vedúci spravodajstva, alebo spravodajskej zmeny má možnosť, aby požiadal o príspevok a dohodol honorár. To sa týka najmä STV. Je to teda organizačný problém ústrednej televízie.“
Mám pocit, že keď som v minulosti sledoval správy TV Naša, alebo TV Global, často tam boli príspevky, ktoré sa v televíziách s celoslovenským pokrytím objavili na druhý deň. Samozrejme, v spracovaní filiálnych redaktorov ústredných televízií. Správy tohto druhu často prezentovali ako ich rýdzo vlastné objavy či senzácie. Vytvára to pocit, že ide o tematické kopírovanie, ktoré je pre nich vhodnejšie uverejniť vo vlastnom spracovaní, aj keď s denným opozdením. Aké máte v tomto smere skúsenosti?
„To sa stávalo dosť bežne. Neviem, či išlo o úmyselné preberanie tipov, alebo o nevedomosť, že lokálna televízia takýto príspevok už odvysielala a k ústrednej televízii sa tip dostal o deň či dva neskôr a potom to odvysielali ako svoju bombu. Neviem posúdiť, nakoľko to bola schválnosť.“
Máte svoje know-how, poznáte mechanizmus, ktorým by sa dal súčasný stav zlepšiť v prospech regionálne vyváženejšieho spravodajstva?
„Myslím si, že by niekto mohol siahnuť na know-how bývalého Globalu. Je na škodu, že televízia Joj v tomto trende nepokračuje. Pozrite si televízie, ktoré sú majú celoštátne pokrytie. Markíza – jedny správy, Joj – takmer tie isté správy, pozrite si STV – opäť takmer to isté. Nájsť na tomto trhu odlišnosť sa podarilo jedine televízii Global, pravdepodobne tým, že prinášala len domáce spravodajstvo a bolo výhradne z regiónov. Z Bratislavy jedna až dve správy, aj to sa redaktori snažili hľadať niečo, čo by diváka zaujalo viac než len suchá politika. Global bol naozaj návodom, čo by malo, alebo mohlo robiť v tejto konkurencii, no neviem prečo v tom nepokračuje televízia Joj.“
Súčasťou dnešného programu sú aj prednášky a diskusie o novinárskej etike. Politické kruhy často tvrdia, že politiku na Slovensku nerobia politici, ale médiá. Správy sú často účelovo komentované. Nakoľko považujete správy jednotlivých médií za informačne vyvážené, nakoľko za účelové?
„To je otázka toho, nakoľko môže novinár tvoriť slobodne, nezávisle. Možno je nezávislý do výšky príjmu, pretože je niekým konkrétnym platený. Súkromná televízia musí rešpektovať súkromné záujmy vlastníka, ktoré určite prevažujú nad objektivitou, až kým si majiteľ neuvedomí, že úspech televízie nespočíva v preferovaní niektorých spoločenských kruhov, ale v objektivite. To sa mu vráti v sledovanosti, aj vo finančnom vyjadrení.
Slovenská televízia naozaj zmenila svoju organizáciu práce, formu tvorby spravodajstva, začína si uvedomovať, ako je dôležité byť objektívni. Podľa ich vyjadrení ich žiadna politická strana nemá rada, čo značí, že ich správy asi objektívne sú.“
Častou polemikou v oblasti novinárskej etiky je ochrana súkromia osobností. Správy zo súkromia verejne činných osôb sú na Slovensku skôr chápané ako bulvár, v oblasti politiky sa takmer nemedializujú. Na Slovensku je ochrana osobnosti daná Občianskym zákonníkom, sú krajiny, ktoré v tomto smere majú silné samostatné zákony. Ak novinár naruší súkromie osobnosti, môže sa dopracovať v súdnemu jednaniu. V západných krajinách je všeobecne rozšírený precedens, podľa ktorého ak spoločenská závažnosť uverejnenej správy dôležitejšia ako ochrana súkromia, novinár je nepostihnuteľný. Ako tento problém vidíte v slovenských podmienkach?
„Keď sme mali redaktorov, ktorí pripravili spravodajské príspevky podobného charakteru, zastávali sme názor, že pripraviť takýto príspevok je jedna vec, ale zodpovednosť nesie televízia, ktorá ho odvysiela. Vždy sme si novinárov chránili a nenechali na nich siahnuť. Redaktor musí mať istotu, že ho zamestnávateľ chráni. To bol princíp TV Global.
Možno, že práve tento princíp nie je dostatočne zaužívaný v slovenských pomeroch. Preto si myslím, že naše princípy boli vysoko nadčasové. Vzťah zamestnávateľ a novinár musí byť založený na obojstrannej dôvere. Ak vznikne problém, zamestnávateľ by sa nemal postaviť voči svojmu novinárovi, ale postupovať v riešení by mali spoločne.“
***
Na rade bola etika. Prednáška Rudolfa Leonardusa de Bruina bola zameraná všeobecnejšie, predovšetkým na vzťah vydavateľa novín – vlastníka a objektivitu spravodajstva. Ako uviedol, každý vydavateľ novín, či majiteľ televízie má záujem prežiť na trhu, zarábať. V súvislosti s tým sa niektoré periodiká prispôsobujú všeobecne rozšírených, hoc nesprávnym názorom. Nastávajú okamihy, kedy verejnosťou neobľúbené javy sú často komentované ako záporné, aj keď pravda môže byť niekde inde.
Typickým príkladom je prepúšťanie. Keď napríklad prepúšťa podnik, zvyšuje sa nezamestnanosť, je to predstavované ako záporný jav. Aj podnik má však svoje miesto na trhu, majiteľ podniku vie, prečo prepúšťa, často preto, aby sa existencia daného podniku zachovala. Majiteľ podniku má záujem neskrachovať, radšej by výrobu rozširoval, ale situácia na trhu ho núti k nepopulárnym krokom. Potom príde novinár s komplexom vlastnej dôležitosti a vychàli správu s komentárom, ktorým meno podniku poškodí. Čo teraz?
R. L. de Bruin hovoril o potrebe doplnenia správy informáciami, ktoré viedli majiteľa podniku k tomuto kroku. O potrebe obojstranného pohľadu, o vysvetlení konkrétneho činu v širších súvislostiach. V čase pred rokom 1989 sa to u nás nazývalo didaktická úloha žurnalistiky. Tá sa s príchodom nových čias zmietla zo stola. Zdá sa, že Západ s ňou prichádza práve teraz, avšak bez ideologického balastu v rýdzo praktickom obale.
Ïalší z príkladov porušovania novinárskej etiky je vytváranie publicity ľuďom, ktorí ju pre svoje obchodné a politické ciele potrebujú. Za všetko jeden príklad v slovenských pomeroch. Pamätám si na akciu, keď pltníci splavovali Dunajec. Prišlo sa tam pozrieť aj niekoľko politikov. Novinári ich obliehali s diktafónmi, kládli im duchaplné otázky, napríklad aké mali zážitky z plavby. Za normálnych okolností by mali byť stredobodom pozornosti pltníci, ktorí udržiavajú tradície, nie politici v roli divákov. Je to presne to, čo politici chcú. Pozitívnu publicitu, nech je ich meno spojené s obľúbenou akciou, aj keď sa tam prišli len povoziť.
R. L. de Bruin udával príklady skôr zo Západnej Európy a Ameriky, keď politici na verejnosti a pred kamerami bozkávajú deti, berú ich na ruky. Samozrejme, to vyvoláva pozitívny imidž. Poslanie politika je však v spoločnosti iné, na to by mali byť zamerané správy. Vysielanie obrazových správ s politikmi medzi deťmi a podobne chápe ako vytváranie publicity, čo je vzdialené od pôvodného poslania spravodajských médií. Dôležité sú skutky, nie gestá.
Za neetické považuje aj to, ak novinár uverejní sľub nejakého politika, ale potom už nesleduje, či ho splnil. Či ho splnil tak, ako prisľúbil, alebo len čiastočne, či dodržal rozsah a termíny. Uverejňovanie sľubov bez mediálnej kontroly ich plnenia opäť považuje za neetické vytváranie publicity.
Samozrejme, existujú problémy, nakoľko si slabé médium dokáže v dôsledku publikovania pravdivých správ rozhádzať vzťahy napríklad so silnou spoločnosťou, ktorá je jeho inzertným klientom. Vydavateľ by mal uprednostňovať dôveru čitateľov, ľudia kupujú len tie médiá, ktorým dôverujú. Bez predajnosti nie je napr. časopis zaujímavý pre inzerentov a tým padá. Žiaľ, tieto veci nie sú samozrejmosťou všade, na Slovensku už vôbec nie.
Opýtali sme sa R. L. de Bruina, či skutočne verí, že vo svete existujú majitelia novín, čo nemajú záujem ovplyvňovať čitateľov v súlade s vlastnými obchodnými, alebo politickými záujmami.
„Áno, verím, že sú. Nie je ich veľa, ale sú majitelia novín, ktorí vedia, že medzi inzertnými časťami a spravodajstvom musí stáť čínsky múr. Že nie je možné miešať obchodné a politické záujmy s vydavateľskými, pretože ich najväčšou silou je nezávislosť a objektivita, ktorým čitatelia opodstatnene veria. Takýto majitelia médií musia stále odolávať rôznym tlakom, najmä v súčasnosti, keď ekonomika celkovo upadá. Zdá sa mi, že napätie medzi vydavateľmi a novinármi práve teraz narastá. Nezávislosť sa ťažko buduje a ľahko stráca.
V Holandsku máme štyri perodiká, ktorým verím. Verím aj v nezávislosť New York Times, Chicago Herald Tribune, The Times a mnohých ďalších.“
Roland G. Klayman sa prezentoval prednáškou spojenou s etikou žurnalistiky pod vplyvom udalostí z 11. septembra 2001. Žiadna udalosť na svete nebola takto medializovaná ako táto. Keďže všetky médiá mali rovnaké správy, ktoré sa odlišovali len v niektorých detailoch, snažili sa o ich čo najpútavejšie stvárnenie. Často s veľmi živým a ostrým opisom hrôzy, zachádzajúc do extrémov. Výsledok? Podľa prieskumov verejnej mienky pred 11. septembrom 2001 až 73 percent Američanov verilo, že médiá vykonávajú profesionálne odvedenú prácu. Teraz tomu verí len 39 percent Američanov. Dôvodom je senzáciechtivosť na ľudskom utrpení, snaha o extrémne opisy, ktoré mali viesť k vyššej predajnosti. Nastal opak.
Naviac od tlače odstúpili mnohí inzerenti, čo je pochopiteľné. Z hľadiska reklamy je nevhodné, aby človek v jedných novinách čítal o farbisto opísaných hrôzach a potom si pozrel napríklad inzerát, kde nejaká firma ponúka príklepové vàtačky. Podvedomie čitateľa si nálady a informácie spojí do jedného balíka. Ak potom pôjde naozaj kúpiť príklepovú vàtačku, v spojení s danou firmou sa mu vytvorí nepríjemný pocit, ktorý už nedokáže identifikovať, ale radšej si kúpi výrobok konkurencie. Ale to už by bolo o psychológii reklamy...
10. 10. 2002
Slavomír Szabó
(c) Cassovia.Sk / https://w.cassovia.sk/ |
|