(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovateľ w.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: [email protected] tel. 0905 942 606

Eugene Chaplin sa nevydal v šľapajách svojho slávneho otca, učarila mu hudba...
@ Aktuálne -> Médiá Oct 15 2002 - 08:58 GMT

Zlatým klincom uplynulého, v poradí už 8.ročníka Medzinárodného festivalu lokálnych televízii "Zlatý žobrák" bola nepochybne svetová premiéra dokumentárneho filmu o jednom z najväčších komikov v dejinách kinematografie - Charliem Chaplinovi s názvom "Hold", ktorý v Košiciach uviedol samotný autor, Chaplinov syn Eugene.

Eugene Chaplin, piate dieťa Oony a Charlieho Chaplinovcov, sa narodil sa vo Švajčiarsku v roku 1953. Po ukončení základnej školskej dochádzky na škole v meste Lausanne bol prijatý na renomovanú Kráľovskú akadémiu dramatických umení v Londýne, odbor pódiový manažér, ktorú úspešne zavàšil ako devätnásťročný. V nasledujúcich rokoch pracoval ako pre renomovanú britskú Convent Garden, tak i Geneva Opera House. Doslova svetové renomé mu zabezpečila jeho práca zvukára v známych Mountain Studios (ktorých vlastníkom sú členovia skupiny Queen), kde sa najmä v priebehu 80. rokov podieľal na nakrúcaní albumov takých osobností hudobnej scény, ako David Bowie, The Rolling Stones a, samozrejme, skupiny Queen. V roku 1991 založil vlastnú televíziu s názvom TV Sud, ktorá sa špecializuje na šírenie afrických programov cez satelit. Je autorom muzikálu o živote a diele svojho otca s názvom "Smile", ktorý sa hrával na doskách amsterdamského RAI Theatre.

Krátko po jeho príchode do Košíc sa naskytla príležitosť položiť mu niekoľko otázok.

Úprimne, nakoľko vám podľa vás pomohol vo vašej kariére fakt, že ste nositeľom slávneho mena?
"Myslím, že mi to trošku určite pomohlo otvoriť dvere do umeleckého sveta. Avšak dokázať ľuďom, že som v tom, čo robím naozaj dobrý, pre mňa bolo minimálne rovnako ťažké, ako pre kohokoľvek iného."

Rozhodli ste sa nevydať v šľapajach svojho otca. Prečo?
"Pretože už počas štúdií, keď som mal možnosť si zahrať v niekoľkých predstaveniach som pochopil, že herectvo je veľmi náročná záležitosť. Že je to celé o tom, či máte talent, alebo nie. Pochopil som, že na toto talent nemám."

Kedy ste začali vnímať hudbu už nie len ako bežný konzument, ale aj po technickej stránke?
"Vyštudoval som Kráľovskú akadémiu dramatických umení - odbor pódiový manažér, čo je fach, v rámci ktorého máte trošku čo dočinenia ako zo svetelnou, tak i zvukovou technikou. V období, keď som pracoval v Montreaux casino tam práve otvorili nové nahrávacie štúdio, kde som sa krátko na to zamestnal ako zvukár. Pôsobil som tam celých osem rokov a poviem vám, že to bola pre mňa fantastická skúsenosť. Bol som naplno ponorený do muziky, v moderne vybavenom štúdiu, kde navyše začali chodiť nakrúcať albumy naozaj slávne skupiny. Jednou z prvých boli The Rolling Stones, s ktorými som šesť mesiacov spolupracoval na prípravách albumu "Black And Blue"."

Predpokladám však, že vypracovať sa až do tejto pozície určite nebolo jednoduché...
"Svoju úlohu zohralo nepochybne šťastie a v neposlednom rade aj fakt, že som skrátka bol v pravý čas na pravom mieste. Ïalej už je všetko iba otázkou skúseností. Takisto treba brať do úvahy fakt, že v tom období existovali iba analógové štúdia, v ktorých strihanie nahrávok prebiehalo úplne iným systémom, ako v dnešných digitálnych štúdiách."

Práve týmto ´technologickým´ smerom som chcel nasmerovať svoju ďalšiu otázku, keďže väčšinu svojej zvukárskej práce ste odviedli v 70.a 80.rokoch...
"Áno, máte pravdu. Vtedy sme používali 24 stopové ´mašinky´, niekedy aj dve, pokiaľ sme mali ambície nakrúcať na 48 stôp. Niekomu sa to môže zdať z dnešného pohľadu smiešne, ale vtedy to bolo dosť aj o počtoch. Človek si napríklad musel zapamätať, že na treťom tracku, niekde medzi prvou a treťou minútou je gitarové sólo, vzápätí ste museli čosi pridať do piatej skladby... Bolo to o dosť zložitejšie, no podľa môjho názoru oveľa krajšie, ako je to dnes. Moderná technológia síce ponúka možností, o ktorým sa nám pred dvadsiatimi rokmi ani len nezdalo, súčasné ´mašinky´ navyše človeku ušetria kopec miesta a nahrávacie štúdio sa vám dnes de facto zmestí do obývačky, ale elektrónky skrátka ostanú elektrónkami... Podľa môjho názoru je súčasná technológia pre dnešnú hudbu absolútne ideálna. Na druhej strane, nástup computerov tak trochu vytlačil do úzadia ´umeleckú´stránku. Dnes je všetko absolútne presné a ak by aj nie, v computeri to dokážeme upraviť. Je fajn, že napríklad bicie tracky dokážeme stlačením jedného tlačidla upraviť ako chceme, no sme predsa ľudia a nikto z nás nedokáže zahrať niečo úplne perfektne. Tým pádom, ako som spomenul sa z nahrávok vytráca ľudský faktor. Muzika je veľmi dôležitá, avšak ja osobne kladiem na rovnakú úroveň aj cit."

Aký je váš názor povedzme na ľudí ako Lenny Kravitz, ktorí svoje albumy nakrúcajú pomocou starých technológií, za využitia dobovej aparatúry?
"Ide o to, či sú títo ľudia takto nastavení aj svojou mysľou. Pozrite, je to niečo podobné, ako keď si vezmete filmy na DVD a snímky realizované na 16 mm páse, ktoré podľa môjho názoru disponujú kvalitou, ktorú vám digitál jednoducho neumožní získať."

Dnes však nepredstavuje žiaden problém upraviť snímok v počítači tak, aby nadobudol cítenie povedzme nemých filmov z 30.rokov...
"Áno, viem, no podľa mňa by to bolo príliš perfektné na to, aby to malo nejakú dušu..."

Spoluprácu s ktorou skupinou, alebo interpretom vnímate z celej svojej doterajšej kariéry za najťažšiu. Osobne by som tipoval Davida Bowieho, už vzhľadom na jeho známu inovátorskú dušu...
"Áno, máte pravdu. Spolupráca s Davidom pre mňa bola skúsenosťou na nezaplatenie. Pracovali sme spolu na albumoch "Heroes" a "Lodger" a poviem vám, bolo to naozaj úžasné. Okrem toho, na "Heroes" David spolupracoval s Brianom Enom, slávnym pionierom elektronickej muziky. Eno mal na starosti ako všetky gitarové sóla, tak i postprodukciu. Fakt, že ide o ozaj veľké muzikantské osobnosti potvrdzovalo aj to, že keď prichádzali do štúdia, nikdy dopredu nevedeli, čo vlastné v ten, či onen deň vlastne budú robiť."

Ste stále v kontakte s umelcami, s ktorými ste spolupracovali?
"S niektorými áno. Konkrétne s Davidom napríklad komunikujem aj v dnes."

Štúdiová práca The Rolling Stones je tak trošku zahalená rúškom tajomstva. Svojho času dokonca kolovala taká fáma, že niektoré nástroje za nich nakrúcajú najatí hudobníci...
"Nevylučujem, že tomu tak niekedy mohlo byť, ale čo sa mojich skúseností so Stones týka, všetko si vždy nakrúcali sami. Keith Richards je podľa môjho názoru fantastický inštrumentalista rovnako, ako napríklad aj bubeník Charlie Watts, ktorý je navyše brilantným jazzmanom."

Hudobníci sú v štúdiu častokrát vystavení obrovskému tlaku, prameniacemu či už z nejakých interných rozporov, alebo požiadaviek vydavateľa. Boli ste niekedy svedkom toho, ako ´tlakový hrniec´ vybuchol?
"Nie. Možno aj preto, že v tom období peniaze pre žiadnu z týchto skupín nepredstavovali žiaden problém. Nebolo ničím výnimočným, že kapela sa zdržala v štúdiu povedzme pol roka, čo je pre mnohých dnešných muzikantov niečo nepredstaviteľné už len z finančného hľadiska. Napríklad Emerson, Lake a Palmer si mohli dovoliť prísť do štúdia s kompletnou vlastnou výbavou, ktorá predstavovala 12 gitár, 24 zosilňovačov, pričom bubeník sa ´dovalil´ s dvoma obrovskými súpravami bicích, akými v tých časoch disponoval málokto..."

Vy osobne ste nikdy nemali ambície presadiť sa ako hudobník?
"Ako hudobník určite nie. Aby som bol úprimný, na žiadnom nástroji neviem dobre hrať. Kedysi som však bol s kamarátom zaangažovaný do jedného big bandu, ktorý nakrúcal nejakú filmovú muziku, ale iba ako producent."

Väčšina skupín, s ktorými ste spolupracovali sa okrem svojej produkcie preslávila aj dosť divokým, bohémsky životom. Nechali ste sa aj vy v istom období zlákať jeho záludnými cestičkami?
"Pochádzam z generácie Woodstocku, takže..."

Čo sa vlastne v súčasnosti deje v Mountain Studios? Pracujú členovia Queenu na nejakých nových projektoch?
"Zatiaľ posledná vec, na ktorej pracovali bol muzikál s názvom "We Will Rock You" pre jedno divadlo v londýnskom West Ende. Ako už názov napovedá, ide o muzikál postavený na známych i menej známych pesničkách skupiny Queen, v ktorom účinkuje množstvo spevákov a tanečníkov. Inak Brian May sa, pokiaľ sa nemýlim, venuje prevažne producentskej práci. Čo v súčasnosti robia Roger Taylor a John Deacon neviem, akurát som zaregistroval, že v minulosti absolvovali nejaké vystúpenia. Na nedávnych oslavách narodenín britskej kráľovnej mali Queen veľký koncert v Buckinghamskom paláci, kde im sekundavalo mnoho známych umelcov. Tá šou mala veľmi pôsobivý úvod, keď Brian May spustil "God Save The Queen"...

Vnímate nejaké zásadné rozdiely medzi prácou v štúdiu a povedzme vašimi aktivitami v opere?
"Áno. Už len z toho hľadiska, že čím väčší je orchester, tým je potrebných menej mikrofónov na ozvučenie, čo je úplne iný systém, ako trebárs v prípade rockovej kapely. Orchester dokáže zvukovo balancovať sám o sebe, keď je to potrebné, dychy začnú hrať hlasnejšie a tak ďalej... Všetko, čo potrebujete sú tri, štyri mikrofóny, čo na dosiahnutie optimálneho zvuku úplne postačuje. V momente, keď by ste sa pokúšali ozvučiť mikrofónom každý jeden nástroj, prehrali ste..."

Mohli by ste našim čitateľom trošku bližšie predstaviť svoj muzikál s názvom "Smile"?
"Môj otec si ku mnohým svojim filmom sám napísal aj hudbu. Bol jedným z prvých ľudí, ktorí komponovali hudbu ku vlastným filmom. Nikdy nepodceňoval jej význam vo filmovej branži. V období, keď boli filmy ´podmaľované´ tou známou a väčšinou naozaj dosť hlúpo znejúcou hudbou, sa otec napríklad snažil podfarbiť humorná situácie romantickými melódiami, ktoré podľa jeho názoru ešte viac zvýraznili pointu danej scény. Otcova hudba bola pre režisérov doslova nočnou morou, keďže väčšina z nich bola zvyknutá pracovať s klasickým rytmom ´1 2 3 4´...
Zaujímavý je takisto aj fakt, že vždy skomponoval kompletné hudobné diela, z ktorých však vo filme nakoniec odznela maximálne minúta a pol. Napríklad, vo filme ste počuli tango o dåžke tridsať sekúnd, jeho originál mal však aj niekoľko minút. Mnoho otcových skladieb sa stalo známymi, avšak iba málokto z divákov vedel, kto je ich autorom. Aj preto som sa rozhodol skoncipovať dielo, v ktorom by som mohol jednako predstaviť túto menej známu stránku otcovej kariéry a zároveň aj ľuďom osvetliť mnohé z jeho života. Nejde ale o muzikál v ktorom by herec predstavujúci Chaplina stál na pódiu a spieval ´som chudobný chlapec z Londýna´... Jeho životný príbeh je vyrozprávaný práve prostredníctvom jeho hudby."

Aké sú vlastne vaše spomienky na otca?
"Čo povedať? Bol to môj, náš otec. Niekedy veľmi šťastný, inokedy priam šialený... Bude to znieť humorne, ale bol naozaj úplne normálnym človekom."

Ste zakladateľom TV Sud, ktorá sa špecializuje vyslovene na Africké programy. Prečo ste zvolili práve túto koncepciu?
"V istom období som mal skrátka pocit, že Európania majú na Afriku veľmi smiešny pohľad. Väčšina ľudí si myslí, že Afrika - to sú iba levy, žirafy a ľudia žijúci v malých domčekoch so slamenou strechou. Väčšina dokumentov, ktoré boli o tomto svetadieli nakrútené, nezobrazuje skutočný život jeho obyvateľov. Pritom aj v Afrike nájdete veľkomestá, ako kdekoľvek na svete, majú tam vlastnú televíziu, telenovely, reklamy, spravodajské relácie... Vo väčšine prípadov ide o spracovanie európskych ideí, avšak v africkom duchu."

Je prevádzkovanie takejto televízie zaujímavé aj z komerčného hľadiska?
"Musíte mať na pamäti, že v Európe žije veľmi veľa Afričanov, pre ktorých tu neexistuje žiadna televízia. Nie je problém naladiť si cez satelit televízie z Ázie, či Británie, no televíziu určenú pre Afričanov nenájdete... My sme sa rozhodli zamerať práve na túto komunitu. Naše začiatky boli ťažké, no vďaka Berlusconimu sa nám podarilo získať na jeden mesiac satelitný kanál, ktorý sme vzápätí ´morili´ rôznymi programami. Nebolo však jednoduché zladiť to celé dohromady tak, aby sa vytvorila istá koncepcia, v ktorej budeme môcť pokračovať."

Kedy sa zrodila idea vzniku dokumentu o vašom otcovi?
"Počas týchto Vianoc si pripomenieme 25.výročie otcovho úmrtia. Vravím si: "Prečo o ňom nenakrútiť dokument?". Myslím, že by to urobil každý, tak prečo nie niekto priamo z rodiny? Film je rozdelený do niekoľkých častí, pričom v prvej figuruje moja dvadsaťročná dcéra, ktorá sa so svojim dedom nikdy nestretla, takže je to všetko o jej ´mladej´ vízii. V druhej časti prezentujem spomienky na otca ja. Snažím sa osvetliť všetky tie doposiaľ strohé charakteristiky otcových kolegov, či známych - ´bol veľmi pekný´, či ´bol príliš komplikovaný´, alebo ´mal rád ženy´... No vidíte a on sa jedného dňa stretol s mojou matkou, s ktorou žil v šťastnom manželstve vyše tridsať rokov."

Ako vám ´chutila´ filmárska práca?
"Boli to veľmi pekné strávené tri týždne. Uvedomujem si, že mnoho vecí mohlo byť urobený z umeleckého hľadiska lepšie, ale ja som v prvom rade chcel vykresliť otca takého, aký v skutočnosti bol. Chcem, aby ho ľudia vnímali ako úplne normálneho človeka, ťažko pracujúceho, ako otca, hlavu rodiny, človeka, ktorý mal rád život. Na takéhoto Chaplina si ľudia asi nepamätajú a preto im chcem ukázať pravdu."

Igor PETRUŠKA
Foto: Karol HATALA