(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovateľ w.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: [email protected] tel. 0905 942 606

Prezident Zápasníckeho klubu Lokomotíva Košice Eugen Wágner rozhodoval na dvoch olympiádach
@ Aktuálne -> Šport Apr 10 2002 - 10:14 GMT

Chcú prinávrátiť zašlú slávu

Meno a priezvisko: Eugen Wágner

Narodený: 12. septembra 1938

Znamenie: Panna

Športové odvetvie: Zápasenie

Funkcia: Prezident ZK Lokomotíva Košice

Najväčšie úspechy: Viacnásobný majster Slovenska vo všetkých kategóriách, dorastenecký, juniorsky a seniorsky majster Československa, reprezentant ČSR. Čestný medzinárodný rozhodca a delegát FILA, rozhodoval na dvoch olympijských hrách, šestnástich majstrovstvách sveta a osemnástich európskych šampionátoch, nositeľ striebornej plakety FILA a zlatej plakety SZTK

Obľúbené jedlo: Zemiakové placky so stroganovom / a vôbec všetko, čo mu navarí manželka/

Farba: Zelená

Relax: Pobyt na chate a práca v záhrade

Dvanásť titulov profesionálneho majstra sveta v rokoch 1931 - 1941, bronzová medaila z olympijských hier 1952 v Helsinkách, štvrté miesta na majstrovstvách sveta v roku 1950 a 1987, zlato /1927/ a bronz / 1926/, ako aj štvrté priečky z majstrovstiev Európy v rokoch 1947, 1983, 1984, 1986, dve tretie miesta zo svetového a jedno druhé miesto z európskeho šampionátu juniorov - to sú najväčšie úspechy zápasníkov nášho mesta v histórii. Tak ich má aspoň zaznamenané vo svojich análoch prezident ZK Lokomotíva Košice Eugen Wágner. Tento bývalý vynikajúci zápasník a najmä rozhodca, ktorý bol roky spolupracovníkom športovej redakcie Československej tlačovej kancelárie, si potrpí na precíznosť, nuž niet dôvodov pochybovať o správnosti týchto údajov.

* Zápasenie patrí nielen medzi najúspešnejšie, ale aj najstaršie športové odvetvia v našom meste. Kedy sa začala písať jeho história?

- Podľa dostupných údajov vzniklo už v roku 1904, keď miestni nadšenci ťažkej atletiky začali organizovať tréningy v Kassai Athletikai Club /KAC/. Prvá písomná správa o zápasení v Košiciach je z roku 1905. Noviny Kassai õr /Košický hlásnik/ dňa 29. novembra informovali o tom, že záujemci o tento šport môžu prísť do telocvične Reálneho gymnázia, kde sa pravidelne konajú tréningy. Správa pokračuje, že zápasenie je vhodné na posilňovanie celého tela a nemá nič s profesionálnym zápasením. Autor zároveň napísal, že KAC angažoval trénera zápasenia - Lotyšca Voldemara z Rigy. Z košickej zápasníckej kroniky vieme, že prvé verejné podujatie bolo v Schalkházi /dnešný hotel Slovan/ 1. februára 1906, keď sa uskutočnilo majstrovstvo KAC. Už o rok na to boli Košice dejiskom šampionátu Uhorska v grécko-rímskom zápasení.

* Košické zápasenie doma i v zahraničí ako prvý mimoriadne preslávil medzi amatérmi, ale najmä profesionálmi Alexander Szabó. Verejnosť o ňom vie dnes veľmi málo. Mohli by ste nám priblížiť jeho kariéru?

- Narodil sa v roku 1910 v našom meste v chudobnej rodine. Šaňo sa so svojimi súrodencami často hrával pred domom, kde podobne ako iné deti zápasil na holej tráve. Zhodou okolností v tom istom dome ako jeho rodičia býval aj známy košický športovec a popredný zápasník - Koloman Kaukeš. Spočiatku Kaukeš chlapcom ukázal niekoré základné zápasnícke cviky a chvaty, časom ich zobral na tréning do klubu Snaha. Tam už to nebola chlapčenská zábava, ale tvrdý a poctivý tréning. Šaňov svedomitý prístup k povinnostiam čoskoro priniesol ovocie. Priam dokonale si ovojil efektný chmat "suple", ktorému sa dokázal ubrániť iba máloktorý súper. Prvé úspechy na žinenke dosiahol už v šestnástich rokoch. Niektoré pramene uvádzajú, že v rokoch 1925/ 1926 získal dvakrát titul majstra ČSR, ale v doteraz zverejnených štatistikách o tom niet zmienky. Už ako člen KAC Košice štartoval začiatkom septembra 1926 za družstvo ČSR na majstrovstvách Európy v gréckorímskom zápasení, ktorých dejiskom bola Riga. V poloťažkej hmotnosti obsadil tretie miesto. O rok na to nastúpil na vojenskú základnú službu do Prahy. Trénoval v AFK Stráže bezpečnosti, kde mal vytvorené vynikajúce podmienky i prvotriednych súperov. Hoci pred ME utrpel fraktúru rebier a toto bolestivé zranenie ohrozilo jeho štart, nakoniec v budapeštianskom cirkuse Beketow zvíťazil postupne nad všetkými súpermi a stal sa európskym šampiónom! Druhé miesto obsadil Švéd Sjösted , tretie Estónec Loo. Začiatkom roku 1928 po neregulárnom kvalifikačnom súboji dostal prednosť štartovať na OH v Amsterdame pražský borec Pštros, čo Szabó psychicky zle znášal. Keď po opakovanej fraktúre rebier dostal ponuku prestúpiť medzi profesionálov, využil ju a koncom septembra 1930 ho zaoceánsky parník priviezol z Hamburgu do New Yorku. Szabó sa v USA musel rýchlo adaptovať na nové podmienky a súperov v americkom voľnom štýle. Turnaje zápasníkov sa konali v obrovskej aréne Madison Square Garden, kde porazil plejádu vtedajších slávnych borcov. Medzi nimi Hagena, Ed don Georga, Shikartona, či Francúza Deglana, držiteľa zlatej medaily z OH 1924 v Paríži. Celkove sa Alexander Szabó stal šesťnásobným profesionálnym majstrom sveta v hmotnostnej kategórii 90 kg a rovnaký počet titulov si odniesol zo súbojov bez rozdielu hmotnosti.

* Po skončení druhej svetovej vojny sa začala nová éra košického zápasenia. Nadšenci tohto mužného športu sa zgrupovali okolo Ladislava Nagya už v roku 1945...

- Hneď po založení telovýchovnej jednoty Lokomotíva Košice vznikol aj zápasnícky oddiel, ktorý existuje dodnes. Športový stánok na Tyršovom nábreží sa stal domovom nielen dobrých futbalistov, ale aj zápasníkov. Družstvo železničiarov skončilo roku 1947 vo federálnej I. lige na druhom mieste za Vinohradmi, v roku 1951 borci Zagar, Kronovetter, Kaán, Vaškovič, Athanasov, Michalík, Hegedüs, Stába a Češkovič získali prvý z celkove desiatich titulov majstrov Československa. Najväčší úspech spomedzi jednotlivcov zaznamenal Mikuláš Athanasov, ktorý vybojoval bronzovú medailu na Olympijských hrách 1952 v Helsinkách. Štvrtým miestom na majstrovstvách sveta sa môže pochváliť Michalík a Luberda. Tréneri Nagy a neskôr Attila Boris vychovali celú plejádu ďalších vynikajúcich zápasníkov, ktorých mená s úctou vyslovovali doma i v cudzine. Boli to napríklad Safko, Mihók, Fischer, Túróczy, Timko, Jaroš, Zagar, Rimár, Lipták, Tokár, Miček, Klimčák, Kucirko, Juhás, Čulák, Likér, Vozár, Letko, Hönsch, Židzik a iní. Zápasníci mali vždy množstvo zapálených a obetavých funkcionárov. Takými boli napríklad Michal Kiš, Ján Klein, ¼udovít Pataki, Ing. Peter Kusala, Jozef a Ladislav Mihókovci, Gejza Čehy.

* Zatiaľ nám vypadlo vaše meno. Ako ste sa dostali k zápaseniu a akými výsledkami sa môžete popýšiť?

- Mal som trinásť rokov, keď ma k nemu priviedol sused Jožko Kopcsányi. Tréningy sme mali v klubovni poštárov na vtedajšej Richtárskej ulici /v blízkosti dnešnej Kuzmányho/. Zápasil som za Dynamo Spoje, neskôr za Lokomotívu, kde ma tajom chvatov zaúčali Kronovetter, Čehy, Pataki, no najmä nestor košického zápasenia Laci báči Nagy. Stal som sa postupne viacnásobnym majstrom Slovenska vo všetkých vekových kategóriách, dorasteneckým, juniorskym i seniorskym majstrom Československa. Zásluhou dobrých výkonov v drese Lokomotívy, ale aj Dukiel - košickej a hodonínskej - som sa dostal aj do reprezentácie. Veľmi som túžil štartovať na olympiáde. Blízko k splneniu tohto sna som mal roku 1960. V hmotnostnej kategórii do 63 kilogramov mi nominácia na OH v Ríme ušla len pre nešťastné zranenie, keď som si zlomil kľúčnu kosť.

* Po návrate z vojenčiny ste akoby stratili motiváciu. Košice vypadli z prvej ligy, nemali ste už adekvátne podmienky na tréning, vaša forma pomaly klesala. Ešte počas aktívnej činnosti ste si spravili trénersky a rozhodcovský kurz. Dlho ste váhali, ktorou cestou sa vydať. Prečo ste sa nakoniec rozhodli pre úlohu arbitra a neoľutovali ste tento krok?

- Priznám sa, viac som inklinoval k trénerstvu. To, že som sa stal rozhodcom, majú na svedomí dve veci. Chcel som predovšetkým kráčať v šľapajach Košičana Ladislava Mihoka /bol mojím vzorom/, ktorý tiež rozhodoval na dvoch olympiádach v Mexiku 1968 a Mníchove 1972. Okrem toho som od zamestnávateľa dostal byt, ktorý by som ako tréner z povolania nemal šancu získať. Nikdy som to neoľutoval, veď práve vďaka rozhodovaniu som navštívil dvdšaťšesť krajín sveta, medzi nimi Spojené štáty, Japonsko, Kubu, Mongolsko, Irán a Turecko, spoznal veľké množstvo známych ľudí /medzi nimi aj Arnolda Schwarzeneggera/, dostal pocty, o akých sa mi ani len nesnívalo. Bol som na dvoch olympijských hrách /v Barcelone 1992 a Atlante 1996/, šestnástich majstrovstvách sveta a osemnástich európskych šampionátoch. Celkovo som rozhodoval na viac ako sedemdesiatich turnajoch v licencii svetovej zápasníckej federácie FILA, stal som sa jej čestným medzinárodným rozhodcom. Toto ocenenie dostávajú len tí, ktorí končia rozhodcovskú kariéru v najvyššej kategórii "E" a zaručuje im to doživotne miesto v bulletine FILA. Ale predsa som len raz ľutoval, že som sa stal rozhodcom. Bolo to v roku 1990 cestou na svetový šampionát v Tokiu, kde Jožko Lohyňa získal prvú zlatú medailu pre ČSSR. Kvôli dostatočnej aklimatizácii sme cestovali do prípravného tábora v Japonsku už mesiac vopred. Najprv vlakom, potom loďou. Tá naša sa volala Jokohama. Krásne, veľké a ťažké plavidlo. Čo čert nechcel, zastihol nás tajfún. Jokohamu zdvihol do výšky ako orechovú škrupinku a šmaril späť do vån. Neveľmi som veril, že to prežiujeme, že sa všetci neutopíme. Dobre sa to skončilo a hoci som vtedy prisahal, že ma na loď už nikdy nikto nedostane, nedodržal som to.

* Zažili ste počas rozhodcovskej kariéry aj iné zaujímavé príhody?

- Určite, aj keď človeku už mnohé vyšumeli z hlavy. No pamätám si napríklad na to, ako som utrpel zranenie. Na olympiáde v Barcelone sa lúčil s aktívnou činnosťou stotridsaťkilogramový fínsky kolega Lassi Toivola. Dávali sme mu práve hobľa. Keď sme toho obra vyhodili do vzduchu, stratil rovnováhu, urobil reflexívny pohyb rukou, na ktorej mal hodinky. Žiaľ, tak nešťastne, že mi strhol kožu z čela i tváre a museli ma potom ošetrovať.

* Pred tromi rokmi ste oslávili šesťdesiatku, málokto by vám to však uveril. Po majstrovstvách sveta kadetov v Manchestri a európskom šampionáte seniorov v Bratislave v roku 1998 ste zavesili rozhodcovskú píšťalku na klinec. Zápaseniu ste však zostali verný aj naďalej. Aký máte na to dôvod?

- Rád by som pomohol postupne prinavrátiť zašlú slávu zápasenia v našom meste. Aj preto som prijal post prezidenta ZK Lokomotíva, hoci viem ako ťažko je v momentálnej ekonomickej situácii robiť na Slovensku akýkoľvek šport. V našom oddieli pod vedením trénerov Juraja Dancáka, Gabriela Juhása, Miroslava Jedličku, Marcela Mičeka a ďalších nám rastú mnohí talentovaní zápasníci ako bratia Dancákovci, Tokár, Macko, Jedlička, Baltovič, Klimčák a bratia Foľvarskovci .

* Seniori štartujú v najvyššej súťaži, kde obhajujú striebro. Na Slovensku už zopár rokov hrá prím suverénne Dunajplavba Bratislava, kde je sústredená väčšina reprezentantov Slovenska. Veľa však nechýbalo a v tomto ročníku I. ligy by ste neboli vôbec štartovali...

- Vo voľnoštýliarskej lige sa tohto roku uskutočnili oproti vlaňajšku viaceré zmeny. Počet štartujúcich sa zvýšil zo štyroch na sedem. Namiesto štyroch kôl je na programe päť. Úplne sa zmenil aj systém bodovania. Spočíva v súbojoch jednotlivcov. V jednotlivých kolách za každý tím môže nastúpiť desať borcov, osem najlepších sa hodnotí bodovými koeficientmi 7, 5, 4, 3, 2, 1 a dvaja naslabší z družstva sa škrtajú. Nám sa viac pozdávali predchádzajúce súboje hmotnostných kategórií proti sebe, teraz je to dosť neprehľadné a iba málo to pripomína ligu. Nuž, ale museli sme sa prispôsobiť družstvám, ktoré nebyť rozšírenia súťaže, by sa v nej neboli objavili, ako je Banská Bystrica a Rimavská Sobota.

* I. liga má za sebou tri kolá. Ste spokojný s doterajším účinkovaním vašich zápasníkov?

- Neodštartovali sme najlepšie. Po prvom kole v Prievidzi sme boli až štvrtí, v Snine sme postúpili na tretiu priečku a naposledy v Trenčíne sme pätnásťbodový náskok druhej Sniny znížili na sedem bodov. V ďalšom - štvrtom kole, ktoré sa je na programe 13. októbra, budeme mať výhodu domáceho prostredia. V Čermeli by sme radi zaútočili na druhú pozíciu.

* V priebehu súťaže ste museli riešiť aj trénersku otázku. Juraj Dancák vám pred začiatkom prvoligových bojov z ničoho-nič oznámil, že na pozvanie klubu z New Jersey, s ktorým ZK Lokomotíva nadviazala kontakty, odchádza na stáž do USA. Po dvoch mesiacoch sa chcel vrátiť, vy ste však vymenovali za nového hlavného trénera seniorov Gabriela Juhása. Nedalo sa na Dancáka počkať?

- Veci sa majú tak, že Dancák nám svoj úmysel odísť oznámil až v poslednej chvíli. Keby tak bol urobil skôr, neboli by sme mu v jeho kroku bránili a boli by sme sa mohli na túto eventualitu pripraviť. Je len pochopiteľné, že nik nechcel prevziať zodpovednosť za chlapcov iba dočasne, na dva mesiace. Preto predsedníctvo klubu rozhodlo, že Juhás povedie mužov celú sezónu. Dancák sa už zo Spojených štátov vrátil, všetko sme si vysvetlili a prijali sme riešenie, že do konca sezóny povedie celok dorastencov.

* Máte vytvorené dobré podmienky na tréningový proces?

- V materskej telovýchovnej jednote sa nám snažia v maximálnej miere vyjsť v ústrety, prevda podľa možností. Škoda len, že zápasnícku halu vo VŠA, ktorú sme využívali na tréningový proces a ktorá nám priestorove viac vyhovovala ako malá špecializovaná telocvična v Čermeli, už nemáme k dispozícii. Je to "zásluha" nekorektného a neprofesionálneho rozhodnutia SZZ a SZTK. Hala dnes patrí zápasníckemu klubu KAC Košice, ktorý za tri roky sa nedokázal prihlásiť do žiadnej súťaže, zatiaľ čo našich 120 borcov sa tiesni v priestoroch, ktoré sú o polovicu menšie ako vo VŠA. Navyše hala vôbec nie je využívaná na prípravu zápasníkov...