Štátna filharmónia pripravila na pondelkový večer -  28. 11. -v Dome umenia o 19:00 nevšedný zážitok  -  Literárno-hudobný večer s Františkom Kovárom (umelecký prednes), ďalej sa na ňom predstavia GREGORIANA - vokálny súbo( Marek KLEIN - umelecký vedúci), Peter LABAJ – sitár, Róbert ZAJAC – tampura, Peter LORINC – tabla.

František Kovár  bude čítať z dochovaných textov sv. Františka a tibetského mudrca Milarepu., učencov rozličných svetov – kresťanstva a buddhizmu, ale veľmi podobnej filozofie. V podaní Gregoriánskeho chorál zaznie renesančná polyfónia a páni hudubníci poslucháčov zasvätia do  indickej klasickej  hudby.

Projekt v spolupráci s OZ Victorias, s podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013

#CONT#

František z Assisi (1182 - 1226) patrí k vrcholkom duchovných dejín Európy i napriek tomu, že po ňom nezostali rozsiahle filozofické spisy. Svoju cestu k pravde písal iba svojím životom - dramatickým osudom, plným utrpenia a odriekania, ale i radosti z poznania, z haromónie so svetom. Nehľadal Boha v teologických úvahách, výkladoch či učených dišputách, ale vo svojom srdci, v cite a v láske ku všetkému tvorstvu, ku všetkým veciam, ktoré pokladal za svojich bratov a sestry. Priblížiť sa k Františkovi je možné viacerými cestami. Cestou mystiky a teológie alebo cestou umenia. Veď František z Assisi bol nie len svätcom, ale aj básnikom. Dodnes sa Františkovi pripisuje i táto modlitba pokoja:

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.

Daj, aby som vnášal lásku,

kde panuje nenávisť;

odpustenie, kde sa množia urážky;

jednotu, kde vládne nesvornosť.

Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia;

vieru tým, čo pochybujú;

nádej tým, čo si zúfajú;

svetlo tým, čo tápu vo tmách;

radosť tým, čo smútia.

Pane, daj, aby som sa snažil

skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali;

skôr chápať iných, než aby mňa chápali;

skôr milovať iných, než aby mňa milovali.

Pretože len keď dávame, nadobúdame;

len keď zabúdame na seba,

nachádzame seba samých;

len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia;

len keď odumierame sebe,

povstávame večnému životu. Amen.

Milarepa hľadal osvietenie všade, ale nikde nemohol nájsť odpoveď. Až jedného dňa uvidel po horskom chodníku Kráčať starého muža, ktorý niesol na pleciach ťažký batoh. Milarepa okamžite vedel, že tento starý muž pozná tajomstvo, ktoré on toľké roky bezútešne hľadal.

„Starče, prezraď mi prosím, to, čo vieš. Čo je to osvietenie?"

Starý muž sa na neho s úsmevom pozrel, potom zložil svoj ťažký náklad z pliec a vystrel sa.

,,Áno, vidím!" volal Milarepa. ,,Moja nekonečná vďaka! Ale, dovoľ, prosím ťa, ešte jednu otázku: Čo prichádza po osvietení?"

Aj tento krát sa starý muž zasmial, sklonil sa a opäť zdvihol svoj ťažký batoh.

Uložil si ho na plecia, ohol sa pod jeho váhou a pokračoval vo svojej ceste.

V tú noc som mal sen: Som v tme na úpätí jedného vysokého pohoria a medzi kameňmi vytrvalo hľadám vzácny drahokam. Tam, v údolí, v tej strašnej temnote, ho nemôžem objaviť.

Uprene hľadím na strieborne sa ligotajúci vrchol pohoria. Ak niekde, tak potom už len tam nájdem svoj šperk.

Vyberám sa na cestu a stúpam nahor. Je to namáhavá púť — stojí ma mnoho rokov života. Konečne dosahujem cieľ, som na vrchole, obklopený prenikavou žiarou.

Je tu svetlo a jas a napriek tomu šperk nevidím. Zahľadím sa dolu, do doliny, odkiaľ som pred rokmi začal namáhavý výstup. A teraz chápem, že drahokam bol odjakživa v mojom vnútri, vo mne samom — tak vtedy, ako aj dnes — a vždy mi svietil na cestu. Len moje oči boli slepé a zatvorené.

„Osvietenie nie je cieľom, ktorý sa má dosiahnuť. Osvietenie je poznanie. Konečne sa prebudíš a zmeníš buď všetko — alebo — nič. Zmení sa snáď svet, keď slepec zistí, že vidí?"

Sedel som a pozoroval more skvejúce sa v mesačnom svite a vzdialené vrchy zaliate strieborným leskom. Ako len znelo to staré múdre porekadlo Zenu — o riekach, pohoriach a o veľkom hľadaní? Ach, áno, spomenul som si: Spočiatku sú pohoria pohoriami a rieky sú riekami. Potom už pohoria nie sú viac pohoriami a rieky nie sú viac riekami. Nakoniec sú pohoria pohoriami a rieky opäť riekami.