Výstava Arpáda Račka „Portrét, krajina, priestor“, ktorú otvoria v stredu 26. júna 2013 o 18:00 hod. v Múzeu Vojtecha Löfflera na Alžbetinej 20 v Košiciach (komentovaná prehliadka s autorom výstavy p. Arpádom Račkom sa uskutoční v nederu 30. júna 2013 o 14:00 hod.) v mnohom charakterizuje pohľad do ateliéru majstra Arpáda Račka. #CONT#

Umenie portrétu ako osobitný žáner si vždy znovu  vydobýja svoje miesto v procese premien umeleckých prúdov. Podoba súčasníka a jeho osobnosť zakliata v tvári a postoji, v ľudskom type, je vzrušujúcou cestou k poznaniu. Diela Arpáda Račka sú o to cennejšie, že jeho portréty a busty stvárňujú skutočných ľudí s mentálnymi osobitosťami a charakterovými zvláštnosťami. A naviac odzrkadľujú nielen formálne poznanie videného. Je v nich aj ľudský vzťah umelca a modelu. Žáner portrétu sprevádza ľudstvo tisícročia. Portrét odpovedá na otázky,  „kto to bol, aký to bol vlastne človek“. Grafik ranej renesancie Albrecht Dûrer kedysi na svoje kresby pripisoval nielen rok, ale aj popis portrétovaného ako dokument a odkaz do budúcnosti. Račko možno vpisuje svoje posolstvo priamo do svojich sôch a malieb. Vizuálnu odpoveď na naše ľudsky zvedavé otázky prináša dnes aj  vedecký výskum, no ešte viac a plnšie autentické umelecké dielo. V jeho zázemí je nielen  štúdium  formy, ale aj  dotyky s neviditeľnými vlastnosťami portrétovaného. Sochár Račko takto odkrýva podobu svojich blízkych ľudí, ale aj umeleckých osobností dneška a histórie. Portrét je programovou súčasťou Račkovej práce. Vyjadruje emocionálnu a mentálnu silu, neopakovateľný výraz, hlbokú sondu do psychológie. No zároveň je aj celostným umeleckým dielom.  Má vlastný štýl, ktorý vychádza z prameňov klasického sochárstva, realizmu i moderny 20. storočia. Nesie nezmazateľnú stopu kvality pražských štúdií na Akadémii výtvarných umení (1951–1957) a cesty k vlastnej, zrelej umeleckej tvorbe. Portréty odliate v bronze si uchovávajú stopy rúk sochára, jedinečnú a nezmazateľnú súčasť jeho rukopisu. Portrét v jeho diele nájdeme aj v súbore štúdií pre monumentálne diela, v reliéfoch medailí, rovnako ako v komorných prácach, určených na dôverný dialóg.

Kým na začiatku umelcovej dráhy môžeme sledovať dynamické  zveličenie a vytvorenie typu (napríklad olympijský víťaz v maratóne Abebe Bikila, 1960), neskôr smeruje k dynamike a štruktúre s lineárnymi akcentmi (Klimkovič, 1977) a expresívnosti (Portrét Prof. MUDr. Kňazovického, 1987). Ïalšie desaťročia prinášajú opäť novší tón v mäkšej modelácii objemov a grafických dôrazov v hmote. Sochár Arpád Račko modeluje portréty svojich blízkych priateľov uvoľnene a s radosťou.  A túto radosť z tvorby a tvorivého „dialógu“ nájdeme aj v súčasnom rade jeho maliarskych portrétnych kreácií. Zručná kresba, spontánna línia a zmysel pre farbu boli v pozadí Račkovej práce od počiatkov. No doteraz iba z času na čas sa objavili ako vlna tvorivého záujmu. V ostatnom čase  sa  však Arpád Račko veľmi rád obracia k farbe. Práca štetcom, túžba po farebnom stvárnení zážitku sa prejavuje  nielen v maliarskych portrétoch ostatných desaťročí. Farba je nosnou súčasťou aj jeho pohľadov do krajiny. Zdá sa, akoby bol smädný po mnohosti farieb, zábleskoch svetla a valéroch tónov. Arpád Račko patrí k tvorcom, ktorí majú zmysel pre tvorbu v plenéri. Vo svojich maľbách krajiny prenáša na plátno esenciu osobného zážitku. Je očarený širokou panorámou a harmóniou prírody. Výber z jeho maliarskeho diela je aj na tejto výstave. Predstavuje  segment málo známej tvorivej aktivity sochára Račka, ktorý si zasluhuje pozornosť.

Priestor, vzťah k viacdimenzionálnemu vyjadreniu, je vlastnosťou profesionálnej sochárskej práce. No predsa v ateliéri Arpáda Račka nájdeme aj diela z osobitnej kapitoly jeho tvorby. Obdobie druhej polovice 60. rokov je posudzované dnes ako uvoľnený priestor pre kreativitu umelca. Arpád Račko, odchovaný na platforme realistického videnia, aj v tom čase prekvapil nebývalou silou výrazu a odvahou. Nielen v zmysle umeleckej imaginácie. Arpád Račko je autorom, ktorý sa nebál pretvárať nepoddajné kovy. Pracuje so železom, s oceľou, používa meď, zliatiny kovov, cín. Využíva ich špecifické možnosti, no  s veľkým zmyslom pre ich podstatu. Pre autora, ktorý si osvojil náročné technológie, sa tak otvorili nebývalé možnosti vlastného (vlastnoručne vytváraného) umeleckého diela. Vytvoril celý rad aj doteraz výnimočných umeleckých diel: Kvet zeme (1966), Srdce (1966), Rozum (1966), Krištáľ hematitu(1972), Atóm (1970) alebo Meteor (1972) a ďalšie. Abstrakciu a nefiguratívne trendy danej doby Arpád Račko umocnil vynikajúcou znalosťou technologických procesov a materiálu v súznení s vlastnými tvorivými  predstavami.  Sú nielen dokumentom dosiahnutých vysokých cieľov v zložitých protichodných prúdoch  doby, ale aj výrazom osobnostnej vôle, kreatívneho rozpätia a sily sochára.

Arpád Račko si tvorivú vôľu a vitalitu dodnes zachoval a priezor do jeho ateliéru  (aj cez túto výstavu) naznačuje, že aj dnes má na „štafli“ diela, na ktorých pracuje a stále nám má čo povedať.

Doc. PhDr. Zuzana Ševčíková, CSc.