(c) - autorské práva Box Network s.r.o., prevádzkovateľ w.cassovia.sk . Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Box Network s.r.o. je výslovne zakázané. Viac informácií: [email protected] tel. 0905 942 606

Juraj Barbarič môže získať šiesty zápis do Guinnessovej knihy rekordov
@ Aktuálne -> Šport Sep 08 2003 - 11:16 GMT

Juraj Barbarič, košický silák pôsobiaci v oblasti extrémnych silových športov vďaka svojmu nedeľňajšiemu výkonu získa už šiesty zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Na maratónskej trati dlhej 42 kilometrov a 195 metrov potiahol auto značky Škoda Octavia s vodičom, čo dohromady vážilo asi 1 500 kilogramov! Zvládol to v čase 10 hodín, 28 minút a 20 sekúnd.

Štart v Čermeľskom údolí

Bola ešte tma a vcelku dosť chladno, keď v Čermeľskom údolí rozsvietilo svoje svetlá päť áut. Motory naštartovali však len štyri. Prvé auto bolo prichytené lanom, ktorého druhý koniec spínala karabínka k opasku Juraja Barbariča. Hneď po štarte by ste mohli nadobudnúť dojem, že cesta bude prechádzka rajom. I keď pridlhá, pretože prejsť 42 kilometrov pešo je tiež výkon. Juraj Barbarič vyštartoval svižne a pretože v týchto miestach má cesta mierny sklon nadol, lano bolo nenapnuté, ťahalo sa po zemi a auto išlo samospádom. To však trvalo len krátky okamih, pretože o chvíľku sa naplo a Barbarič ťahal naplno. Napodiv sa to vôbec neprejavilo na tempe, ktoré nahodil. Ulice boli prázdne, pohľad naň pôsobil ako scéna zo cyberpunkového filmu. Chlapík v červených šortkách a tričku si za sebou ťahá svoje autíčko ťažké jeden a pol tony.

Čakala ho „stará košická maratónska trasa“, čiže Košice – Seňa – Košice. Košický maratón je najstarší v Európe a druhý najstarší na svete. Jeho kategórie sa v priebehu rokov rozrástli. Okrem klasického maratónu o polmaratón, maratón vozíčkárov a maratón na kolieskových korčuliach. Barbaričov výkon však nemal s akciou usporiadanou pod hlavičkou MMM okrem trasy spoločné nič, pretože organizátori mu povedali, že „Maratón sa beží, nie ťahá“. To bol aj dôvod, prečo sa obrátil na Agentúru GeS a išiel akciu sólo.

Maratónsky okruh Košice – Seňa – Košice mu vyhovovala aj z tých dôvodov, že je pomerne rovná, nemá strmé prevýšenia.

Seňa

Juraj Barbarič ťahal škodovku do Sene bez jediného zastavenia. Na otočke hrala dychovka, on však nezastavil, obrátil sa a ťahal ďalej. Polovicu trasy zvládol za neuveriteľné štyri hodiny. Až na konci obce pri ceste späť bola povinná zastávka, kde mali nachystané občerstvenie. Po zastavení sa Barbarič zmienil, že už cíti na nohách miesta, kde sa mu asi urobia otlaky. Že sa inak cíti fit, musí si len prezuť ponožky a chce pokračovať.

„Takéto počasie mi vyhovuje. Trasa v smere na Seňu bola menej náročná, späť to bude trochu veselé. Preto som sa zatiaľ šetril. Dúfam, že to vyjde,“ odpovedal na našu otázku, či mal po ceste nejakú krízu. Na otázku, či si trúfne odhadnúť čas, za ktorý dorazí do cieľa, odpovedal: „Čas pre mňa nie je rozhodujúci. Rozhodujúce sú len kilometre, aby som splnil to, pre čo som sa rozhodol. Pre trasu dlhú 42 kilometrov 195 metrov.“

Zatiaľ čo sa sprievodný tím rozložil a začal si pochutnávať na bagetách a káve, Barbarič vošiel do domu. „Chce kávu, neviete, či si ju sladí?“ opýtal sa chlapík, ktorý vyšiel z domu. „Hej, a stále si do nej dáva štyri lyžičky cukru,“ odpovedal mu ďalší. Juraj na to vyšiel z domu, vzal kávu a zavolal: „Ja už idem. Keď dojete, dobehnite ma.“

Na ulici mu opäť pomohli pripnúť si ťažný opasok a vyštartoval. Bol to vcelku nezvyčajnú pohľad na chlapíka, čo za sebou ťahá auto a po ceste si vychutnáva kávu z plastového pohára. Jeho tempo bolo stále rezké. Najbližšia plánovaná zastávka mala byť v Šebastovciach, kde už šéf Agentúry GeS Gejza Sabadoš avízoval, že bude pripravený jelení guľáš. Tu si mal oddýchnuť, prezliecť sa a nechať sa lekársky skontrolovať. Práve na tomto úseku trate však pred obcou Haniska – časť Grajciar čakalo na Barbariča síce nie strmé, ale pomerne dlhé stúpanie.

V Košiciach

„Ide oveľa rýchlejšie, ako sme si mysleli. Teraz však už niekedy potrebuje trochu oddýchnuť aj po päťsto metroch,“ oznámil nám Gejza Sabadoš, keď Barbarič ťahal auto k Štadiónu Lokomotíva, odkiaľ mal opäť otočku, aby došiel na Hlavnú k Immaculate, kde bol vymeraný cieľ.

Ako sa blížil k soche maratónca na Námestí Maratónu mieru, pridal na tempe. Myslím si, že dosť mu v tom pomáhali aj reakcie prihliadajúcich sa divákov, ktorí ho povzbudzovali. Pred sochou si dožičil poslednú zastávku, kde sa s celým týmom pamiatke maratónu poklonili. Nastalo záverečné finále.

Keď sa Barbarič dostal na pešiu zónu, jeho nálada sa očividne zlepšila. Akoby nabral druhý dych, opäť kráčal rezko. Sprievodný tím okolo neho vytvoril skupinku, reakcie prihliadajúcich dodávali energiu. Cieľovú pásku pretrhol približne o pol tretej. Trasu zvládol za 10 hodín, 28 minút a 20 sekúnd.

Po príchode do cieľa nám povedal: „Mal som desať mesačnú prípravu a myslím si, že som urobil strašne veľa. Len veľký rozdiel je tréning a veľký rozdiel je akcia, lebo na akcii nie som zodpovedný len za seba, ale aj za reklamnú agentúru, za sponzorov, za médiá a za ľudí. Musel som si rozložiť sily.

Po 21. kilometri sa začali ozývať svaly, chytali ma kàče. V Šebastovciach som mal polhodinovú zastávku, kde som sa dal úplne do poriadku. Pomohla mi masáž a doktor. Potom som išiel takým tempom, že keď som napríklad cítil, že po 500 metroch potrebujem oddych, tak som zastavil. Nemal som čo stratiť, pretože ako som už povedal, mojim súperom sú kilometre a nie čas. Čas bol veľmi dobrý. Až ma môj manažér začal brzdiť, že program začína o tretej a ja budem v meste už o jedenástej. Musel som to všetko prispôsobiť.

Je to môj prvý maratón. Preorientoval som sa z ťažkej atletiky na ľahkú. Na mnoho vecí som musel sám prísť, vychytať všetky bolesti a neresti.“

Juraj Barbarič nevedel posúdiť, či išiel na doraz, alebo ešte cíti silovú rezervu. Vraj na to príde až doma po sprche, ale predpokladal, že asi len padne a bude spať až do rána. Na budúci rok by chcel potiahnuť nie 1,5 tony, ale dvadsať ton! Pravdepodobne však pôjde o železničné vagóny na koľajniciach. Vravel, že jeho snom je stále potiahnuť lietadlo Boeing 474 – JUMBO, ale už niekoľko rokov sa borí s problémami, kto by mu to umožnil. Vraj počká, kým sa po vstupe do Európskej únie otvoria hranice a potom sa o to skúsi postarať sám.

I keď má už 45 rokov, cíti sa stále vo forme a vo svojich rekordoch plánuje pokračovať aspoň do päťdesiatky.

Akcia bola mimoriadne vydarená, jediným nedostatkom, ktorý sme mohli vnímať ako novinári, bola zmena trasy. Ako sme avízovali, štart mal byť pred štadiónom Lokomotíva a cieľ na Štadióne Akademik TU. Takto boli informovaní všetci redaktori, ktorí sa zúčastnili tlačovej besedy. Keď organizátori plánovanú trasu zmenili, túto informáciu oznámili len vybraným médiám.

Slavomír Szabó