Prečo chcel Blaho Uhlár žalovať štát: Jedinečná Stoka nemá diváka
@ Kultúra -> Divadlo
Apr 09 2002 - 17:46 GMT | Lucia: "Podľa mňa... Netreba sa báť. Čo!? Treba sa nebáť. Človek môže, čo chce. Blaho: "To znie optimisticky. Človek môže, čo chce. Čo mu dovolia. Alebo, čo si nedá zakázať. Alebo... čo si nenechá znechutiť..."
Druhý ročník Festivalu nezávislých divadiel v Košiciach, ktoré pripravilo Združenie Staromestkého divadla, odštartovalo v nedeľu 26.novembra 2000 divadlo Teatro Tatro z Nitry, ktoré popoludní hralo pre tých najmenších rozprávku "Stvorenie sveta". V hľadisku bolo v ten deň viac dospelých, no tí sa pobavili tiež. Následujúci rozhovor sme ale neurobili so spomínanými tvorcami, ale s Blahom Uhlárom, režisérom a zakladateľom bratislavského divadla Stoka, ktoré v ten istý večer hralo takisto v štúdiu Štátneho divadla predstavenie "Z diaľky".
Stoka s týmto predstavením nebola v Košiciach po prvykrát. No Blaho Uhlár nedávno prišiel o herečky Ingrid Hrubaničovú, ktorú už prestalo tešiť hranie, na chvíľu o Zuzanu Piussi, ktorá sa stala druhykrát matkou, i o Jozefa Chmela Pamoku, ktorý tiež opustil divadelné dosky. A tak sa z repertoára Stoky vytratili skvelé a vysoko cenené tituly doma i v zahraničí ako Impasse, Eo ipso, Tváre, Hetstato, Dno. Hrať môžu "iba" Sami meri vari a Z diaľky, kde účinkujú Lucia Piussi a Blaho Uhlár. Hovorím "iba" v úvodzovkách, pretože takisto predstavenie "Z diaľky" v ničom nezaostáva za ostatnými.
Trochu o Stoke: Ako iste viete, súbor Stoka vznikol v roku 1991 ako výsledok dlhodobého snaženia B. Uhlára /1951/ v ochotníckom i profesionálnom divadle, ktorý naliehavo pociťoval nemohúcnosť bežného divadla pri hľadaní a presadzovaní nového divadelného videnia, jeho neochotu ísť proti zabehaným tvorivým postupom a presadzovať nové. Oslobodenie tvorcu od diktátu autora divadelnej hry i od existujúcich kánonov divadelnej tvorby v mene slobodného vyjadrenia bolo cieľom tohto úsilia. Jediným tvorcom určujúcim princípy a postupy tvorby môže byť len divadelník - divadelná skupina, kolektív zúčastňujúci sa na tvorbe konkrétneho predstavenia. Nezávislosť divadelných tvorcov bola takto povýšená na princíp najvyšší... Inscenačný tvar vrátane scenára je vo väčšine prípadov výsledkom spolupráce všetkých zúčastnených tvorcov. Jeho poetika sa dotýka oblastí často veľmi krehkých a zámerne presne nepomenovaných, tušených vzťahov...
Napriek tomu, že Stoka patrí na Slovensku k mimoriadne zaujímavým a že práve Blaho Uhlár je jeden z mála tvorcov, ktorí sa odvážili pustiť do tvorby - mimo iného - jasne poukazujúc na sociálne javy tohto štátu, jeho divadlo - ako neštátne a "nezávislé" /v tomto štáte asi ťažko/ sa neoprostilo od finančných problémov. A bohužiaľ to tak vyzerá, že sa ani neoprostí. Stoka prežíva hlavne vďaka vlastnej podnikateľskej činnosti - vlastní krčmu Stoka, ktorá zároveň odhaľuje ich beznádejné postavenie. "Umelecká nezávislosť celkom logicky vyžaduje i nezávislosť organizačnú a etatistický spoločenský status nemal a nemá v úmysle vytvoriť systémovú podporu pre nezávislé aktivity. Sme pár zúfalcov, ktorí chceli robiť nezávislé divadlo a podľa zákona musíme odovzdávať ročne do štátnej a mestskej kasy oveľa viac, ako ponížene dostaneme na tvorbu od toho istého štátu", hovorí Blaho Uhlár. Stoka už pridlhé roky platí za svoju vytúženú nezávislosť veľkú daň. Odráža sa to aj na totálnom znechutení Blaha Uhlára tvoriť. A práve o tom je nasledujúci rozhovor.
Prepáčte pán Uhlár, ale veľmi ste ma pobavili, keď som minule čítala v jednom článku, že ste rozhodnutý emigrovať. Mne ste vlani vraveli, že sa cítite na to už starý. Mám pocit, že na jednej strane chcete emigrovať, na druhej strane možno práve to dusno našej spoločnosti je pre vás živnou pôdou pre tvorbu...
"Áno, myslím, že som už na to starý. Ale radšej by som žil ako človek, než tvoril ako tvorím, to v prvom rade. Aby som nebol okrádaný ako posledný lump. A keby som aj divadlo nerobil... Šak ja ho už ani nerobím, už rok som nič neurobil, nie som schopný dostať sa k tvorbe. Je to jednoduché: Chcel som byť nezávislý a dokázal som si zarobiť na to, aby som mohol robiť divadlo. Štát nám aj vlani pomohol, trošku... Ale teraz sa ukázalo, že nepomohol. Štátny aparát dokonale pracuje na tom, aby zlikvidoval každé nezávislé hnutie. Za minulý rok sme dostali kontrolu a ukázalo sa, že sme nedodržali tisíc vecí... To, či sme urobili divadlo alebo nie, to nebolo podstatné. Ale to, že sme nedodržali tisíc nezmyselných predpisov o nejakom štátnom rozpočte... Teraz ani neviem, ako sa skončí tá kauza, či budem zlodej alebo čo? Štát nám nepomohol, chce si nás osvojiť, ovládať, vziať nám našu nezávislosť. Tvrdí, že sme narábali s jeho peniazmi a musíme ich vyúčtovať tak, ako on chce... A tak už vôbec nemám čas na tvorbu, musím rozmýšľať, ako to máme vyúčtovať. Výsledok je ten, že aj na tento rok sme dostali nejaké peniažky od štátu /MK SR/, ale menej ako vlani. Aj som začal robiť, ale keď som dostal kontrolu, všetky peniaze som vrátil. Od štátu nevezmem ani korunu! Lebo to nie je pomoc, ale cieľavedomá likvidácia čohokoľvek nezávislého. No a ťažko si viem predstaviť, že by na divadlo dal niekto iný peniaze. Ak aj dá, tak veľmi málo. Takže ani neviem, či budem tvoriť alebo sa budem starať o krčmu, aby som ako - tak prežil, alebo či sa mi podarí z krčmy do divadla niečo dostať, neviem... Štát je nesmierny zderca, neznáša nič samostatné, všetko považuje za svoje. Ak toto je štát... Štátny aparát si potrebuje vymýšľať robotu, aby mal zmysel, lenže on ho nemá. Ale má v rukách všetky zákony, lebo si ich vypracoval. Tento feudalizmus tu naozaj bohužiaľ je a naliehavo to cítiť. Už sa bojím zdvihnúť šálku, lebo niekto povie, že nekonám v súlade s nejakým zákonom a môžem byť za to po....."
Myslíte, že aj ostatné nezávislé divadlá, napríklad GunaGu, majú takéto problémy alebo ste výnimkou?
"Myslím si, že som do istej miery výnimkou, lebo som prvý dostal kontrolu tohto typu a možno som aj výstrahou. Či budú dnes divadlá schopné vyúčtovať granty v súlade s požiadavkami toho aparátu, resp. ako sa aparát k tomu postaví... Som presvedčený, že voči nám išli likvidačne, prišli nám dokázať, že je to zlé. Predebatoval som s právnikmi kvantum času, chcel som žalovať štát, lebo podľa mňa je to v rozpore so základnými ľudskými právami. Všetci hovoria, že v Amerike má človek šancu napadnúť zákon, a aj vyhrať, ale u nás je to beznádejné. Myslím, že je to úplne v rozpore s programovým vyhlásením vlády, so všetkým... Lebo ak mňa chce niekto do...., že som dva milióny minul na divadlo a preukázateľne - mám každý doklad... ale že to nevyhovuje im idiotským predpisom... Na druhej strane drbú niekde desiatky miliárd. Zákony sú na to, aby sa nerozkrádal štátny majetok, to má logiku. Ale tie zákony platia koľko rokov - desať, deväť? Koľko štátneho majetku sa rozkradlo? Nenormálne veľa a vtedy tie zákony neboli. Na mňa pôjdu?! Myslím si, že to bol likvidačný ťah na mňa. A veru, keď nedostanú ostatní kontroly alebo ak to dokážu zmeniť... Podľa mňa kontroly účtov robí ministerstvo úplne chorobomyselne. Prišli sme s tým, že sme nezávislí a teda lacní. A oni nás nútia, aby sme boli drahí. Aby som vyúčtoval, čo chcú, musel by som mať z nejakého grantu na odborníka. Musel by som zvýšiť aparát. Im ide o ten aparát, aby tam stále bol. Informoval som kolegov, že som vrátil peniaze, že grant nechcem. A možno aj viete, že sme dali dokopy neformálne združenie divadiel. Z toho neformálneho postu som ale rezignoval. O čo vlastne išlo? Aby sme zrovnoprávnili štátne s neštátnymi divadlami. Štát zrovnoprávňuje tým, že poštátňuje. On nepotrebuje slobodného občana, ale otroka, zoštátneného, ktorý musí plniť tisíc nezmyselných predpisov, ktoré stráži tisíc nezmyselných úradníkov, ktorých platíme z našich daní. To je totálna blbosť! Mám tú výhodu, že sa ako tak pretåčieme s krčmou, ale tá budova tiež nepatrí nám. Ak príde ďalší zásah od mesta, prídeme o všetko. Neviem, čo ďalej."
Vyzerá to tak, že je horšie ako kedysi...
"Pre mňa je omnoho horšie. Keby sme porovnali slobodu za komunizmu, možno je to lepšie, ale princíp... Občan je zaujímavý, len keď je na niekom závislý."
Myslíte, že ste pre štát nebezpečný preto, čo hráte na javisku alebo že vám narástol jazyk?
"Myslím, že skôr im prekážam, lebo poukazujem na prebujnelý štátny aparát, aký je zbytočný, čo objektívne je, lebo je brzdou všetkého. Pre nich som nebezpečný, lebo by prišli o to, čo ich robí tým, čím sú."
K tomu všetkému vás zastihlo aj to, že súbor sa vám rozpadá...
"Zuza už porodila, hráme, ale zasa treba priznať, že veľa divákov nemáme. Už sme sa skoro rozpadli... Čo ja viem, asi nie sme v tej Bratislave zaujímaví. Vždy, keď sa robí premiéra, prídu, i niekoľkokrát potom. Ale... asi nie sme takí potrební. Iba Stano Štepka má plné furt. ¼udia sa chcú veseliť. Prídu do jeho divadla, má to zmysel? Má. Dokonca ekonomicky je to tiež rozdiel. Radošínci si z tržby dokážu uhradiť dosť nákladov. Tak sú vlastne dosť nezávislí. Tohto roku im ale zas nedali granty, neviem prečo... Ale ľudia ich chcú a tam sa hrá. To je ich výhoda. My ju nemáme - k nám zďaleka nechodí toľko ľudí. A tak si tie peniaze musíme získavať inak. A asi nie sme ani tak veľmi potrební. Takže to je tiež taký pocit - čo tu vlastne robíme? Keby nebolo festivalov, ako tento, možno by sme ani nehrali."
Nerozmýšľali ste hrať viac vonku?
"Rozmýšľame, ale nedokázali sme sa presadiť. Chodili sme do Francúzska... Ale ono to treba zrejme dobre menežovať, a to asi nevieme... Aj "Z diaľky" to máme naštudované v angličtine, ale zatiaľ..."
Vrátim sa ešte k vašej tvorbe ako takej. Viem, že slovíčko keby nie je najšťastnejšie, ale keby ste žili v krajine, kde by ste mohli slobodne tvoriť, čo by ste tvorili?
"To by som musel zažiť. Možno by som netvoril. Dobre ste to povedali - čo je viac, tvoriť akože slušné umenie alebo žiť dôstojný život? Keby sa to dostalo do protikladu, dal by som prednosť dôstojnému životu. Ale to ťažko povedať, sú to iba predstavy - aké by to bolo, keby bolo..."
Čo ďalej?
"Neviem. A denno-denne sa bojím. Nedávno sa zjavil primátor v našej krčme... Ako som spomínal tieto i divadelné priestory máme zadarmo, no nie celkom, lebo sme do nich vrazili nejaké milióny. Vieme, že ide o priestor, ktorý by sa mal búrať a je možné, že nás odtiaľ vyhodia čoskoro. Máme uvedené v zmluve, že ak by tam boli nejaké stavebné zámery, opustili by sme to. To má aj logiku, je to vlastne barabizňa, hanba Bratislavy, že vôbec niečo také tam stojí. Ale nás to živí. A primátor povedal v nejakých novinách, že by nám potom dal náhradné priestory. Ale či budeme mať dosť peňazí na investíciu a či by som ešte chcel niečo také stavať, keď vidím, že nás takmer nikto nepotrebuje... Krčmu máme plnú, som z toho vydesený. V divadle hráme pre dvadsať ľudí a krčma je narvaná. A ja som nechcel robiť krčmu, chcel som niečo iné a v podstate všetko, čo som mal v pláne, som dosiahol, ale nedosiahol. Dosiahol som všetko, ale tu to nemá žiadny zmysel."
Hovorí sa, že krčmy sú plné preto, lebo je viac trápenia...
"Je to absolútna pravda. Čo nám ostáva? Aj v Rusku sa slope viac, narvať sa, to je logické. Lebo človek nie je slobodný. A niektorí si to uvedomujú, niektorí nie. Ale veď vyrastali v takom hnoji odjakživa... Človek ak nie je podľa mňa, malý a stredný podnikateľ, ani si neuvedomuje ako hlboko je neslobodný. Že platí dane, to je normálne, všetci platia, Fíni, Holanďania platia tuším štyridsať percent... Ale tu podnikateľ, ktorý je schopný zarobiť peniaze, platí deväťdesiat percent. Potom sa musí kradnúť, klamať, je to dohoda štátu - tak oj...te nás! A keď vám na to neprídeme, bude dobre. To je hnusný, zákerný, špinavý vzťah. V tomto štáte sa neoplatí robiť. Tu sa oplatí oje...ť. Robí to štát a nútení sú robiť tak aj ľudia. A kto je šikovnejší ojeb...č, ten to ďalej dosiahne. To je hnoj! Tu sa neoplatí takmer nikomu dobre robiť, iba kradnúť. Ak nie, je tu ďalšia možnosť - emigrácia. Tá je taká nenormálna... Nemám štatistiku, ale čo je mladé, odchádza. Amerika ich uživí. Šak o čo ide? Aby si človek zarobil a tvoril."
Jedna kritika sa vyjadrila o vás - Stoke - v zmysle, že ste aj možnosťou, aby sme sa naučili robiť čo chceme, vždy len tak ako chceme... Teraz mi to vyznieva trochu paradoxne...
"Áno, môžete to skúsiť. Dá sa, ale romanticky sebazničujúco."
Vyzerá to, že všetci bojovníci za pravdu nakoniec musia padnúť...
"Myslím, že to tak je. Po páde Mečiara, podľa mňa, u nás prebehla normalizácia. Zjednodušene povedané - čo je to konať morálne? Konať v súlade so svojim svedomím. Napríklad ja absolútne nežijem morálne. Lebo nemám najmenší dôvod dávať štátu peniaze. Platím STV, ktorú by som rozkopal hneď, lebo je to banda zlodejov... Teda konám veci, ktoré sú v absolútnom rozpore s mojim svedomím, ergo, som nemorálny. Ale čo mi ostáva? No tak som sa znormalizoval. Mnoho ľudí z nášho združenia je nahnevaných, ale niet inej možnosti, iba držať hubu! Aspoň tých pár korún dajú. Keď budeš piskovať, nedostaneš nič! Tak aspoň tých pár korún a dúfajme, že na to neprídu a nebude škandál. Takáto normalizácia, myslím si, prebehla. Veľa ľudí je nespokojných, ale vidia, že inak sa nedá. Po Mečiarovi sme si mysleli, že bude lepšie, aj síce je trochu, ale zásadná zmena v tom nie je. Čo budeme robiť? Neviem, asi pomaly vyhnívať. Šak rozdiel medzi Amerikou a Európou sa stále zväčšuje. Myslím, že sa nepribližujeme k západu, ale vzdaľujeme. Napríklad od Francúzska, ktoré je aj tak nanič, odtiaľ napríklad tiež emigrujú ľudia, lebo je to centralistický socialistický štát. Neviem, či musí dôjsť k totálnemu prepadu, kríze, neviem, to už je apokalypsa..."
Ešte malé upozornenie pre tých, ktorí sa chystali na dnešné /29. november 2000/ predstavenie žilinského divadla J.A.V. Pôvodne mali vystúpiť s inscenáciou "Jsem absolutni vúle". Ale prídu s najhorúcejšou hrou "Korektúra korektúry", ktorá bude mať v Prahe premiéru až v piatok. Košice teda zažijú jej prvú premiéru.
(29. november 2000)
¼udmila Paňáková
(c) Cassovia.Sk / https://w.cassovia.sk/ |
|