Stretnutie v F-klube : S boľačkou na duši sa žije ťažšie
@ Aktuálne -> Medicína
Apr 09 2002 - 18:55 GMT | F-klub funguje pri Psychiatrickej klinike FNsP na triede SNP už štyri roky. Na začiatku združoval desať členov a dnes ich má už vyše štyridsať. Stretnutie si dohodli aj pár dní pred Vianocami. Miestnosť knižnice v nelôžkovej časti kliniky bola vianočne vyzdobená, na stole pochúťky. „Efkári“ sa vítali a očividne sa so stretnutia tešili. Prišli aj manželia s malým zdravým bábätkom, ktoré tam vnieslo zvláštnu atmosféru stierajúci rozdiely medzi hendikepom a takzvaným normálnym životom.
Pani doktorka Milana Kovaničová, klinická psychologička a aj členka tímu Liniky nádeje veľmi dobre vie, že práca s pacientmi by nemala končiť ich odchodom z oddelenia. Títo ľudia sa totiž často cítia byť osamelí. Azda to spôsobilo uplynulé obdobie, keď sme si nechceli pripustiť, že aj u nás existujú či už telesne alebo psychicky chorí a odsúdili sme ich k izolácii. Vytvorili sme pre nich ústavy. V minulosti vlastne príbuzní duševne chorých inú možnosť ani nemali ako tam toho svojho chorého umiestniť. ¼udia s diagnózou „F“ / duševné poruchy/ ale naozaj nemusia žiť v ústavoch či v ústraní. Potrebujú však sociálne zázemie, zmysluplné využitie voľného času a pomoc v čase, keď choroba vypukne. To boli aj dôvody pre ktoré sa pani doktorka veľmi zasadzovala práve o vznik F-klubu.
Pri našej návšteve sme ju oslovili. Zaujímalo nás totiž, či sa nejako za tie štyri roky zmenila náplň činnosti klubu ale aj klíma spoločnosti hlavne z pohľadu akcpetácie ľudí s diagnózou F.
„Program máme stále rovnaký. Kombinujeme edukačné, vzdelávacie zložky /prednášky o liekoch, psychológii/ s osvojovaním si rôznych zručností a prvky artterpaie.“
„Už sme sa v spoločnosti naučili dávať ľuďom pomocnú ruku na miesto súcitu?“
„Dúfam že áno. Vidíme to na spolupráci s inštitúciami, ktoré nám pomáhajú aktívnejšie. Spomenula by som napríklad IQ-servis, ktorý je sponzorsky veľmi štedrý. Prispieva nie len materiálne, ale zabezpečil i rekreačné pobyty pre našich pacientov. Myslím si, že u časti verejnosti je naozaj väčší záujem o túto problematiku. Združenie Radosť, s ktorým spolupracuje náš F -klub robí akcie, besedy na tému psychických chorôb, ktoré sú určené pre širokú verejnosť. Návštevnosť podujatí bola spočiatku rozpačitá, ale teraz si ju príde vypočuť aj štyridsať, dalo by sa povedať náhodných poslucháčov. Preto si myslím, že sa proces destigmatizácie našich pacientov začal hýbať a spoločnosť ich už lepšie akceptuje.“
„V čom by mala spočívať pomoc a kedy je najdôležitejšia?“
„V prvom rade v dlhodobej starostlivosti. Vytrvalej a permanentnej. Preto sú dobré F-kluby, s pacientmi sa nepreruší kontakt. Má príležitosť sa zveriť, porozprávať. Ïalším momentom je možnosť združovať sa. Veľkým pokrokom je, že pacienti si už medzi sebou pomáhajú niektoré veci si zariadiť, vybaviť. V mnohých prípadoch sú schopní samostatne existovať. Svojpomoc je významnou súčasťou cieľov práce F-klubov.“
Pani doktorka nám porozprávala príbeh, kedy matka jedného z „efkárov“ musela odísť na služobnú cestu a pomohol ďalší člen klubu, ktorý sa na čas jej neprítomnosti do bytu nasťahoval. Dozvedeli sme sa, že „efkári“ sa tiež zmenili. Zvykli si na prítomnosť iných i na spoluprácu s médiami.
Pozitívnym a novším prvkom je, že do aktivít pomoci sa zapája stále viac dobrovoľníkov. Hádam prekvapivé je, že do týchto činností sa už mene zapájajú rodičia. Sú radi, že ich deti niekde chodia, ale do klbu s nimi neprídu. Pritom pacienti to majú podľa slov pani doktorky veľmi radi a poteší ich ak sa rodina podieľa aj takto na ich živote.
Pani doktorka radí chorým i príbuzným, aby chodili čo najčastejšie medzi ľudí a nesnažili sa skrývať ochorenie. Zaujímalo nás, čo môže pre postihnutých urobiť okolie.
„Verejnosť často vníma psychiatriu ako niečo exotické a neobvyklé, ale okolie by sa malo naučiť prijať chorých so všetkými ich zvláštnosťami. Predovšetkým si však treba uvedomiť, že tie životy nie sú márne, že chorí sa dokážu zaradiť a aj potrebujú možnosť sociálneho a pracovného začlenenia. Radi vyvíjajú činnosť, potrebujú však pomoc a praktickú podporu v bežných životných situáciách. Pomoc nevyhľadávajú, treba im ju ponúknuť. Väčšina z nich totiž cíti, že sú iní a môžu sa začať uzatvárať. Pomáha im ale opak, teda veľa kontaktov. Pri dobrej spolupráci s príbuznými a samotnými chorými je aj o veľa lepší priebeh ochorenia,“ vysvetlila nám pani doktorka.
Podmienky prijatia do klubu nie sú žiadne s výnimkou rešpektu a ohľadov voči ostatným.
V klube F sme stretli Mgr.Drahoslavu Kleinovú, učiteľku etiky a mamičku chorého syna. Je zakladateľkou občianskeho združenia osôb, ktoré sú v príbuzenskom pomere s ľuďmi trpiacimi psychickými chorobami pod názvom Radosť. Pani magistru často stretávam spolu s členmi F-ka na koncertoch. Manželia Kleinovci nie raz prichýlia niektorého z „efkárov, keď sa ocitne v núdzi, aby mu poskytli „prvú“ pomoc.
„Združenie podporuje príbuzných a známych, aby nezostali úplne bez dôležitých informácií, keď niekto v ich blízkom okolí duševne ochorie. Čaká nás práca v presadzovaní mnohých vecí aj v legislatíve. Pri niektorých ochoreniach je napríklad potrebný 24-hodinový dozor a to je veľmi náročné i vyčerpávajúce. Nazdávam sa, že okruh problémov musíme riešiť my, ktorí ich denno - denne prežívame. Veľmi nepríjemné je, že rodina s duševne chorým sa ocitne i vo vážnych finančných starostiach. Našou snahou je pracovať v svojpomocných skupinách, ktoré veľmi účinne pomáhajú zvládnuť ťažké situácie v rodine.
Mnohí si neuvedomujú, čo znamená slovo Psyché, že je to bohyňa duševnej krásy. Psyché je myslenie, duša a to každý máme a preto si myslím, že psychické choroby treba odtabuizovať. Pomohlo by, keby sa o nich veľa hovorilo a písalo, aby sme si uvedomili, že psychiatri a psychológovia nám majú pomôcť a netreba sa ich báť a je nutná aj duševná hygiena a prevencia.“
Vyznanie pani Kleinovej, keď ochorel jej syn?
„Odrazu sa dostanete do situácie, o ktorej ste si nikdy nemysleli, že príde. Nepriala by som nikomu prežívať to, čo sme prežívali my. Keď sa to v rodine stane, postihne to všetkých jej členov. Vzdala som sa zamestnania a museli sme okrem iného riešiť bytový problém. Na úradoch nám nik nepomohol. ¼udia by ale mali byť aspoň trochu na takéto situácie pripravení a práve združenia by mohli pomôcť príbuzným, aby sa zo všetkého jednoducho nezosypali. Aby si uvedomili, že nie sú sami s takýmto problémom.“
Napríklad vo Fínsku, podobné združenie oslávilo sto rokov. V Košiciach je jediné a Radosť je v poradí druhým zaregistrovaným združením tohoto typu na Slovensku. O tom, ako sa bude združeniu dariť záleží tak trocha od nás všetkých. Nemali by sme zabúdať ani na psychicky postihnutých. Ich bezhraničná láska si ti zaslúži Pani Kleinová:
„Potrebujeme podporu verejnosti, jej schopnosť vcítiť sa do problémov iných, jej solidaritu a samozrejme pomoc. Hľadáme dobrovoľných pomocníkov i dobrých sponzorov. Myslím si, že je už veľa takých, ktorí si uvedomujú, že aj ľudia s psychickou poruchou majú dušu.“
Združenie Radosť ďakuje nadáciám, ktoré podporovali tieto projekty - reintegrácia psychicky chorých do spoločnosti:
Nadácia pre podporu občianskych aktivít - NPOA
NOS - Open society foundation
Delegácia Komisie EU
Konzorcium nadácie Ekopolis a ETP Slovensko, financovaná USAID, ktoré nám podporilo projekt verejnosť a tolerancia.
Hlavnému sponzorovi IQ servis, a.s. Košice, ktorý prispieva na tieto projekty a Ing. Milanovi Petrenkovi a starostom JUDr. Jaroslavovi Hlinkovi a PhDr.Pavlovi Mutafovovi.
zhovárala sa Katarína Bedmáøová
foto:Karol Hatala
(18.12.2000)
(c) Cassovia.Sk / https://w.cassovia.sk/ |
|